Boj kultúr

V sobotu sa bude s bývalým korutánskym hajtmanom lúčiť aj európska nacionalistická špička. Bol v mnohom obrazom „modernej“ európskej krajnej pravice. Le Pen môže popri tom pôsobiť ako ťažkopádna ukričaná korytnačka, ďaleko sa svojím vrcholom. Heider so svojimi rýchlymi autami, návštevami nočných klubov, luxusným no uvoľneným oblečením bol novou generáciou. Na moderných pravicových extrémistoch je nebezpečné aj to, ako ľahko im ľudia zožerú imidž rebelanta, ktorý búra tabu a otvára oči. V tom bol Heider mimoriadne úspešný. Fenomén jeho apelu na rôznorodých voličov nazval istý rakúsky politológ „fešizmom“ – luxusný životný štýl (ku ktorému mu, mimochodom, pomohlo zdedenie majetku, ktorý sa do rodiny dostal núteným predajom od rakúskej židovskej rodiny v roku 1941), tvrdé slovné útoky na establišment, „hrdinský“ boj s tými, ktorí sa nevedia účinne brániť, náznaky obdivu k nacistickému režimu, dojemná starostlivosť o „malého Rakúšana“... každý si v ňom mohol nájsť, čo chcel. Je až zarážajúce, ako dokázal tento imidž zakryť fakt, že na politike Heidera a jemu podobných nie je nič rebelantské ani mýtoboričské. Celé to „odvážne búranie tabu“ – démonizovanie menšín, prisťahovalcov – je v skutočnosti pohodlným nadbiehaním predsudkom a stereotypom väčšinovej spoločnosti. Hrdinstvom na úkor slabšieho. Všetci predsa vedia, že moslimovia chodia opásaní granátmi, bijú svoje ženy a chcú nás konvertovať na islam, alebo vyhubiť. Európske krajiny dnes musia riešiť viacero problémov spôsobených oslabovaním vnútrospoločenskej súdržnosti. Pre európskych heiderov sa stal populárnym terčom kritiky multikulturalizmus – je pre nich „civilizačnou samovraždou“, opustením „tradičnej kultúry a hodnôt“, ústupom pred požiadavkami „tých druhých“. Títo „kultúrni hrdinovia“ v zápale civilizačnej misie navrhujú posilňovať tie isté vonkajšie a vnútorné múry, posilniť diskrimináciu, a všetko ostatné, čo trhá spoločnosť. Niežeby mali nejaký plán, ako ju potom poskladať naspäť. Údajné „rebelantstvo“ nie je ničím iným, než politickým parazitovaním na strachu. Pre moderných pravicových extrémistov nie sú v skutočnosti reálnym nepriateľom prisťahovalci či iné menšiny. Veď tí a tie majú málo možnosti brániť sa. Nepriateľom sú hlasy zdravého rozumu – preto ich potrebujú prekričať, zastrašiť, umlčať. V jednom majú títo heiderovia Európy pravdu – je to kultúrny boj. Medzi spoločnosťou otvorenou vývoju, a spoločnosťou uzavretou strachom. Je to buď my, alebo oni.