Kultúra Slovanov v multikultúrnom priestore a edukácia

Počet zobrazení: 3512

l._stur_atelier_k._pataki.jpg Ľudovít Štúr, záber z ateliéru významnej slovenskej sochárky Kláry Pataki. Foto: Emil Polák

V súčasnosti sme stále viac svedkami konfrontácie jedného sveta so svetom „tých druhých“. Na kolektívnej báze ľudí hlásiacich sa alebo živelne inklinujúcich k určitej kultúre dochádza k tomu, čo v mikroprostredí predstavuje jednotlivec, ktorý sa odlišuje „od toho druhého“. Dochádza pritom k stretu, čo veľakrát spôsobuje problémy v rámci mikrosveta, ale i v dnešnom makrosvete, ktorého jednotlivé časti sa spájajú do globálneho celku. Kultúrne hodnoty sa týmto spájaním vzájomne neobohacujú, ale často sa vytvára istá nadradenosť jednej kultúry nad druhou, resp. „vnucovanie“ istých kultúrnych hodnôt do iného kultúrneho priestoru. Nemusí sa to vždy prejavovať otvorenou aroganciou, ale skôr skrytými prejavmi zahalenými pláštikom globalizácie a mnohými sofistikovanými reklamnými trikmi a pod. Takto fenomén akejsi nadradenosti preniká „neviditeľne“ do jednotlivých častí kultúrneho celku a svojimi metastázami ich postupne rozkladá na „jednotlivé súčiastky“, z ktorých si potom pomocou ekonomickej sily postupne skladá rozložené časti „na svoj obraz“. Tieto skryté prejavy presadzovania „svojej kultúry“ sa navonok prezentujú paradoxne ako kultúrna vyspelosť, ktorá potom silou slova (napr. mediálneho...) uchopeného za ten „správny koniec“ si vytvára vlastný „kultúrny svet“ v rámci širokého multikultúrneho sveta.

Pri poznávaní kultúrnych hodnôt dôležitú úlohu vytvárajú výberové kritériá, ktoré pri väčšom celku môžu posunúť do úzadia kultúrne hodnoty v časti tohto celku. Preto dochádza k tomu, že v rámci globálneho pohľadu sa strácajú niektoré relatívne čiastkové časti – národné kultúrne produkty, resp. regionálne (krajové), ktorých zložením sa vytvára tradícia napomáhajúca istej kultúrnej identite, najmä národnej identite. Jej ochrana je neodmysliteľnou skutočnosťou vízie integrujúcej sa Európy 21. storočia spojenej so všeľudskou hodnotovou orientáciou a regionálnou pestrosťou.

Neznalosť „lokálnych“ kultúr môže mať negatívne dôsledky, lebo mentálne naladenie na „rovnosť“ rozbíja kreativitu a originalitu, čím núti človeka k štandardnosti v prežívaní, v tvorbe ideálov. Pre súčasné i nasledujúce generácie sú preto vhodnejšie tie projekty globalizácie, ktoré by prinášali nie homogenizáciu, ale väčšiu rovnosť životných podmienok pre ľudí v najrôznejších kultúrnych priestoroch. Zdôrazňovali by ich osobitý kultúrny kolorit a ľudskému životu by dodávali pocit nezameniteľnosti a príchuť jedinečnej hodnoty. Práve takýto proces globalizácie kultúry si žiada jednak aktívne riešiť problematiku oživovania, zachovávania a rozvíjania domácich kultúrnych tradícií a jednak poznávať hodnoty iných kultúr. Tieto tendencie predstavujú akési spojené nádoby v súčasnom výchovno-vzdelávacom procese, kde sa prelína poznávanie hodnôt miestnych, národných s hodnotami kultúrne odlišnými. Nie je podstatné, či tieto hodnoty v prvom momente pôsobia sympaticky a vzrušujúco, alebo negatívne až odpudzujúco. Podľa vysokoškolského pedagóga Libora Fridmana „... dôležité bude, aby v edukačnom procese prešli racionálnym i emocionálnym poznávaním, preciťovaním, prežívaním, posudzovaním, subjektívnym výberom a postojovým posudzovaním, pričom výsledkom tohto posudzovania by určite nemala byť negatívna agresívna averzia, nepriateľstvo, ani vynútené pozitívne akceptovanie či falošná blahosklonnosť.“ (Možnosti hudobnej a estetickej výchovy pri realizácii cieľov multikultúrnej výchovy. UMB v Banskej Bystrici, 2003)

V uvažovaní prichádzam k nastolenému problému a namieste je položiť si základnú otázku: ako chceme dosiahnuť, aby sme si v dnešnom multikultúrnom svete zachovali kultúrnu identitu ako Slováci a zároveň nestrácali zo zreteľa svoju spolupatričnosť k slovanskému svetu. Veď už náš významný mysliteľ 19. storočia Ľudovít Štúr, ktorý, ako sa ukazuje, dovidel ponad veky až do dnešných čias, predsa veril v existenciu a pôsobenie jedného slovanského ducha. Pred ním básnik Ján Kollár vnímal Slovanstvo ako kultúrno-humanizačný fenomén. Takto by sa dalo postupne odvolať na myšlienkové odkazy mnohých nielen slovenských, ale i iných slovanských, ba i neslovanských mysliteľov, ktorí verili, že Slovania preberú postupne štafetu dejinného vývoja. Žiaľ, pri novom prerozdelení síl vo svete, zvlášť v Európe, na rozhraní 20. a 21. storočia slovanské národy akoby strácali svoje postavenie vo svete a dostali sa do vleku anglo-amerických či germanistických osídiel. K tomu si Slovania aj sami napomáhajú, okrem iného aj postupným zbavovaním sa výraznejšieho presadzovania vlastnej kultúry a servilným otváraním náruče anglo-germánskej kultúre v snahe napodobňovať všetko cudzie a priam mu poklonkovať, „len aby sme v hanbe nezostali...“, lebo čo na to povedia... . Uvedený komplex malosti a menejcennosti vyplýva pravdepodobne aj z nedostatočného poznania a poznávania prejavov vlastnej kultúry a zároveň zo vzájomného nepoznávania sa v rámci slovanského sveta. Omámení západným materializmom a prehnaným liberalizmom v mnohých kultúrnych oblastiach zabúdame alebo podceňujeme silné stránky slovanského kultúrneho prejavu, ktoré sa opiera o prirodzený humanizmus. Veď Slovania ako celok, ale aj jednotlivé slovanské národy vniesli do celosvetovej kultúry svoje neopakovateľné esteticko-duchovné hodnoty.

Začíname si vytvárať svet, v ktorom strácame seba a čo je najhoršie, dnešná produktívna stredná generácia zabúda na odkaz predkov, resp. nastriháva pupočnú šnúru v nadväzovaní na vytvorené hodnoty predchádzajúcimi generáciami. V nepredstaviteľnom liberalizme často vedie dorastajúcich mladých ľudí k tomu, že nekriticky preberajú iné kultúrne modely a ich hodnoty, niekedy skôr pahodnoty, ktoré sa slepo implantujú do nášho národného kultúrneho organizmu. Postupným odpájaním sa od slovenskej kultúrnej dedovizne, ale aj od uvedených hodnôt iných slovanských národov sa čoskoro môžu stať mladí ľudia len hračkami v rukách silných a mocných tohto sveta, ktorým vyhovuje presadzovaná unifikovanosť na úkor rôznorodosti a kultúrnej pestrosti.

Národnú kultúru aj v prepojení s kultúrou ostatných slovanských národov sa preto žiada vštepovať do vedomia žiakov základných a študentov stredných škôl aj prostredníctvom neformálnej vlasteneckej výchovy, pre ktorú v školskom prostredí je charakteristický „Popoluškin syndróm“. Nenáležite sa vlastenectvo na Slovensku nálepkuje nacionalizmom. Preto v školskej praxi netreba zabúdať na odkaz učiteľa národov, príslušníka slovanského národa Jana Amosa Komenského a jeho tézu zdôrazňujúcu vytvárať pravdivé poznatky o hodnotných kultúrnych prejavoch najbližšieho okolia so silnými citovými väzbami na domov, región, vlasť. Veď cieľavedomé získavanie poznatkov o vybraných hodnotných kultúrnych činoch svojho národa sa stáva cez kultúru materinského slova a jeho slovesnej podoby jedným zo základných faktorov subkultúry dospievajúceho človeka. Vytvárajú sa tým pevné citové základy pre hodnotovú profiláciu v dospelom veku. Jednoducho sila miestnej, regionálnej a národnej kultúry v recepcii mladého príjemcu sa stáva životodarnou silou pre rozvoj ľudskej osobnosti. Poznávanie prejavov vlastnej národnej kultúry v najširšom zmysle slova umožňuje nielen kognitívny rozmer osobnosti mladého človeka, ale aj nezanedbateľný emocionálny.

Dorastajúca osobnosť potrebuje tak obohatenie svojho citového života vstúpením do trinástej komnaty duchovného bohatstva kultúrneho odkazu slovenskej dedovizne vo vzájomnej súčinnosti s poznávaním aj súčasných kultúrnych artefaktov. Žiaľ, mediálna produkcia dosť výrazne napomáha k odvracaniu pozornosti od poznávania a precítenia domáceho, čo následne vedie už u žiakov základných škôl (niekedy aj vinou rodinnej výchovy) k nevšímavému postoju k javom, faktom a udalostiam v bezprostrednom okolí, ako aj v širšom ponímaní Slovenska, nehovoriac už o poznaní kultúrnych prejavov slovanských národov. Skôr ich bez záujmu obchádzajú a s väčšou zainteresovanosťou poznávajú najmä produkty anglo-americkej proveniencie. Pritom sa prehliadajú upozornenia niektorých západných vedcov, ktorí poukazujú na nezdravo nekritické preberanie amerických a vôbec „západných“ kultúrnych modelov vo viacerých oblastiach života.

Požiadavku sebavedomia a primeranej hrdosti na to „vlastné“ zdôrazňoval už Ľudovít Štúr napr. v diele Nárečia slovenskuo, alebo potreba písania v tomto nárečí, kde napísal: „Odvolávanie sa teda na národy iné s tou námerou, aby sme my podľa ich spôsobu žili a podľa nich sa v živote našom spravovali, nič, docela nič neplatí... Robia to daktoré národy, práve ale tým samým chudobu vlastného ducha a vlastného života ukazujú a sú opravdivými opicami iných národov.“

V uvedenom sa pre školskú prax ukazuje, že je potrebné hľadať a uplatňovať iné spôsoby pri sprístupňovaní myšlienkového odkazu výrazných osobností slovenského národa. Napríklad kľúčová osobnosť našich dejín, Ľudovít Štúr, sa prezentuje v stredoškolskom vzdelávaní skôr ako muzeálny exponát bez zoživotnenia najmä jeho myšlienok pre súčasnosť. Preto v sprístupňovaní mysliteľského odkazu tohto velikána nielen slovenského, ale vôbec aj slovanského ducha sa žiada uplatniť skôr divergentný prístup, čiže otvárať riešenie problémov a odhaľovania myšlienok z jeho všestranného diela. Napríklad nastoliť pred mladých ľudí problém: Ľudovít Štúr považoval za veľmi dôležitú z hľadiska budúceho určenia a poslania Slovanov otázku jazyka, pretože ich tvorivý prínos predpokladal práve v oblasti slova. Študenti k nastolenému problému môžu vyjadrovať svoje názory (na základe poznatkov osvojených štúdiom, resp. intuitívne na základne životnej empírie) pri pozornom a tolerantnom učiteľovom vedení. Učiteľ v súčasnosti už nemôže svojmu žiakovi predkladať len poznatky a vedomosti ako konečné a nediskutovateľné pravdy, ktoré si treba bez odvrávania osvojiť, ale aby ich podával ako názory odborníkov a svoje, ktoré nie sú neomylné, ale o ktorých sa vedú spory (najmä na stredných školách netreba obchádzať aj protirečivé názory) a o ktorých aj žiak môže mať svoj vlastný názor. Preto doslova mravnou povinnosťou učiteľa je viesť žiakov k úprimnému vyjadrovaniu vlastných názorov a túto úprimnosť aj primerane hodnotiť, oceniť, a nie zatracovať alebo negatívne hodnotiť. Preto si to žiada dôkladné kritické poznanie napr. aj osobnosti Ľudovíta Štúra zo strany učiteľa (žiaľ, nie vždy dokonale alebo aspoň primerane poznajúcom Štúrove diela). Veď Štúrov mysliteľský odkaz núti k zamysleniu sa i o predurčení Slovanov na vytvorenie dokonalého umenia. V školskej praxi však prezentácia osobnosti Ľudovíta Štúra často skĺza do enumeratívneho výpočtu Štúrových diel, aktivít, resp. vybraných životných osudov bez hlbšieho kritického pohľadu ním vyslovených myšlienok, tvorivých aktivít. Absencia problémového vyučovania a s ním spojeného kritického myslenia vedie k formalizmu, nezáživnosti. Potom sa nemožno čudovať, že mládež nekriticky preberá mediálne prezentácie často pseudovzorov západnej kultúry a pod vplyvom liberalizmu „hodnotí“ mnohé aktivity našich tvorivých osobností v minulosti. Pritom málokto z mladých ľudí  (ale aj našich novinárov) pozná prezieravé upozornenie Ľudovíta Štúra, že „... od Západu sme sa naučili veľa, veľmi veľa, ale nemôžeme začať tým, čím sa sám privádza k úpadku, ale tým, čím sa stal veľkým a mocným“. Kto zo stredoškolských učiteľov vštepuje do vedomia študentov aj takéto myšlienky s námetom na prepotrebnú diskusiu, aby si mladí ľudia naozaj rozvíjali komunikačné schopnosti s kritickým nazeraním? Namiesto toho sú študenti neustále testovaní. V testových úlohách si vyberajú napr. zo štyroch alebo piatich možností, takže testy sú pre mnohých len náhodným vypĺňaním na systém športky. Pritom na negatívne dôsledky módneho trendu testovania upozorňujú viacerí odborníci. Za všetkých uvediem názor Noama Chomského: „Učení se na testy – snad nejhorší z možných způsobů učení. Nemáš se jako učitel zabývat myšlením studentů samých, výzvami, vyvoláváním otázek. Můžeme to vidět na té nejdetailnější úrovni. Vedl jsem spoustu rozhovorů na místech, kde se lidé obávají o vzdělávání, a potkal jsem učitele, kteří za mnou přišel a řekl mi, víte, učím v 6. třídě. Malá dívenka za mnou přijde a řekne, že se zajímá o něco, co se stalo ve třídě, že by chtěla vědět, jak se na to dívat. A já jí říkam, že to nejde; musíš se učit na test. Záleží na tom tvoje budoucnost i moje výplata.“

V súčasných spoločensko-politických a ekonomických súradniciach sa na základe ekonomickej sily a mediálneho manipulovania v našom kultúrnom priestore zaujímavým spôsobom vytvára vo vedomí ľudí skreslený obraz napr. o Rusku a následne sofistikovane aj o jeho veľkej kultúre. V súčasnosti sme svedkami značne nepriaznivých podmienok pre vôbec všetky slovanské národy, ako aj pre Slovanstvo ako celok. Aktualizujú sa totiž známe politické antinómie, napr. Západ a Východ, pričom sa zneužívajú pre nové geopolitické zámery. A tak z úrovne politickej a ekonomickej prenikajú do všetkých sfér spoločensko-kultúrneho života s presadzovaním foriem, ktoré kedysi boli Slovanom cudzie (šovinizmus, nenávisť, bratovraždnosť).

Spomínaným infikovaním západných modelov kultúry, ale aj niekedy umelo vnúteným skresleným pohľadom na dianie napr. na Ukrajine a v Rusku sa vytráca prirodzený záujem o poznávanie kultúr slovanských národov aj v školskej praxi. Možno sa otvorene spýtať: vedia (poznajú) dnešní školopovinní mladí ľudia niečo o duchovných hodnotách, tvorivých aktivitách výrazných predstaviteľov slovanských národov minulosti a súčasnosti? Na ilustráciu uvediem, že z päťdesiatich oslovených vysokoškolských študentov, budúcich učiteľov slovenského jazyka a literatúry, nevedel nikto uviesť aspoň jednu výraznú osobnosť českého herectva. Sprístupňuje sa na školách (základných, stredných) slovesné umenie aspoň niektorých slovanských národov? Možno by popri rôznych prieskumoch, ktoré sa robia medzi mladými ľuďmi na rôzne témy, bolo dobre opýtať sa ich, čo vedia o slovanskom svete. Podľa mňa sa priam žiada, aby v tejto súvislosti sa so stredoškolákmi a vysokoškolákmi primerane, bez manipulovania diskutovalo o aktuálnej vojnovej situácii na východnej Ukrajine. Podujme sa však na takúto diskusiu stredoškolský učiteľ občianskej náuky?

Pozrime sa v tejto súvislosti napr. na vzťah dvoch blízkych slovanských národov – Slovákov a Čechov –, aké je súčasné vzájomné poznanie svojich kultúr. Na úrovni politickej na stretnutiach štátnikov často zaznieva konvenčný výrok: „vzťahy Čechov a Slovákov sú nadštandardné...!“ Pritom sa zabúda, že vzťahy nemožno redukovať len na obchodné záležitosti, resp. ekonomické partnerstvá, prípadne sa odvolávať na čas spolužitia v jednom štáte. Odborníci na obidvoch stranách začínajú stále viac hovoriť o výraznom oddeľovaní oboch národov v kultúrnej oblasti. Obzvlášť závažná sa ukazuje vznikajúca vzájomná jazyková bariéra najmä u mladých ľudí. Výsledky prieskumov v Českej republike naznačujú, že mladí ľudia stále menej rozumejú slovenskému jazyku a Slovensko, jeho kultúra, sa pre nich stáva úplne cudzou. Na obidvoch brehoch rieky Moravy sa tak konštatuje, že nedochádza k zbližovaniu kultúr, ale skôr k vzďaľovaniu. Prejavuje sa to aj v neznalosti výrazných kultúrnych duchovných hodnôt obidvoch národov u súčasnej dorastajúcej generácii.

Školský vzdelávací systém nevytvára dostatočné podmienky na sprostredkovanie napr. významných slovesných prejavov od autorov zo slovanských literatúr. Ostáva tak len na osobnom záujme učiteľa, či z vlastnej iniciatívy oboznámi žiakov s niektorými tvorivými kultúrnymi počinmi predstaviteľov z niektorých slovanských národov. Potom sa nemožno čudovať, keď študenti z dvoch banskobystrických stredných škôl v odpovedi na otázku, ktoré národy sveta považujú za vysoko kultúrne a civilizované, označili Američanov (54 %), Francúzov (50 %), Nemcov (32 %). Keďže v odpovedi mohli uviesť ľubovoľný počet národov, tak v podstate prekvapuje veľmi nízke percento u Čechov a mizivé percento u Slovákov. Študenti sa pravdepodobne ani nezamýšľali nad posudzovaním kultúrnosti niektorých národov, ale možno vychádzali primárne z hodnotenia ekonomického a civilizačného rozvoja konkrétnej krajiny. Vychádzali najmä z poznania kultúry spomínaných národov cez prezentáciu ich produktov v našich médiách. Zarážajúco pôsobí, že kultúru vlastného národa vnímajú veľmi negatívne a pesimisticky.

Z uvedeného vyplýva, že fenomén Slovanstva sa v súčasných globalizačných tendenciách začína utápať vo vedomí ľudí. Pravdepodobne sa ťažko naplnia predstavy mysliteľov z 19. storočia o dejinnom poslaní Slovanov. Pri vzájomnom (ne)poznávaní svojich kultúr, resp. niekedy znevažovania kultúry niektorých zo slovanských národov sa nenaplní ani téza o zjednocovaní. Skôr sa reálne ukazuje, že problém kultúrnych vzťahov medzi slovanskými národmi nepochybne existuje. Pritom duchovné, morálne a estetické hodnoty spoločnej slovanskej kultúry predstavujú výrazný kultúrny vklad tak pre európske spoločné dedičstvo ako aj pre ostatný svet. Na druhej strane je však nevyhnutná diferenciácia, ktorá bude podporovať jednotu mnohorakosti. Podľa Andreja Červeňáka „... platí to aj pre kultúru slovanských národov: je diferencujúcim prvkom všeľudskej kultúry, ale aby mohla byť energeticky aktívna, sama musí podporovať autodiferenciáciu v podobe silných samostatných slovanských kultúr.“ (Zázračno literatúry II., 1994)

Potrebné je upevňovať vlastné kultúrne aktivity, nadväzujúce na predchádzajúce generácie, vnútri každého národného organizmu Slovanov. A následne spoločnými väzbami, založenými na vzájomnom poznávaní sa a rešpektovaní svojbytnosti svojich kultúr, vytvárať zvlášť v európskom kultúrnom priestore vlastnú slovanskú sústavu. Pokiaľ by sa slovanským národom podarilo podľa Jozefa Mravíka „... postaviť nové náznaky východísk na tvorbu tejto sústavy v modernom konkurenčnom svete, mohla by sa nám vydariť vstupná investícia do projektu, ktorým by sa mohol začať klásť nový európsky fenomén: Slovanské kultúrne, duchovné a spoločenské hnutie, ako partner podobným sústavám Európy.“ (Vzájomnosť v toku času alebo fenomén Slovanstva. In Multikulturalizmus – nádeje a pochybnosti, 2006)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984