Ako ďalej po voľbách v Grécku?

Po tom, ako kandidáta vládnych strán a bývalého eurokomisára Stavrosa Dímasa grécky parlament nezvolil do funkcie prezidenta, budú sa v Grécku konať predčasné parlamentné voľby. Termín je určený na 25. januára t. r.

Mediálna propaganda o gréckom odchode z eurozóny dosiahla vrchol vyhláseniami hraničiacimi so zasahovaním do vnútorných záležitostí suverénneho štátu. Podľa nemeckého týždenníka Der Spiegel nemecká vláda považuje odchod Grécka z eurozóny za nevyhnutný, ak v gréckych voľbách zvíťazí opozičná ľavicová strana Syriza na čele s Alexisom Tsiprasom. Keďže Syriza a ani A. Tsipras neavizovali zámer návratu k drachme, je zrejmé, že výroky z nemeckých vládnych kruhov  resp. kruhov im blízkych sú vydieraním a zastrašovaním gréckych voličov. Takéto správanie najsilnejšieho štátu eurozóny voči slabšiemu kolegovi, za ktorého krízu nesie časť zodpovednosti i Nemecko, je odsúdeniahodné.

Šírenie poloprávd a demagógie na adresu Grécka  nie je ničím novým. Pripomeňme si  mýty o rozprávkových dôchodkoch alebo lenivých Grékoch. Tsiprasova Syriza nechce odísť z eurozóny a už vôbec nie z EÚ. Jej program je zameraný proti tvrdej reštrikčnej politike, ktorú Grékom ordinovala Trojka a chce vyjednávať o reštrukturalizácii gréckeho dlhu. Toto sú legitímne požiadavky gréckeho národa. Ak si Syriza získala prívlastok „radikálna“ pre tieto požiadavky, tak sa môžeme len čudovať, čo sa všetko v dnešnom svete považuje za radikálne. A pretože veľa ľudí radikalizmus interpretuje ako  extrémizmus, nálepkovať stranu Syriza ako radikálnu, je už dostatočným strašiakom.

Experiment škrtov a tzv. reforiem, ktorého pokusnými králikmi sa chtiac či nechtiac stali bežní grécki občania za posledné roky, je cynický a nemorálny. Nemecko, ktoré má historickú skúsenosť s krízou 30-tych rokov, sa ju vtedy pokúsilo riešiť presne tak, ako to o asi 80 rokov naordinovalo spolu s Trojkou (MMF, ECB, EK) Grécku. Nemecký kancelár Heinrich Brüning, ale hlavne prezident Ríšskej banky Hjalmar Schacht sú zodpovední za následky politiky škrtov, ktorú zaviedli. Dôsledkom poklesu vládnych výdavkov, znižovania miezd, rastu daní a cien bol prudký nárast nezamestnanosti a biedy. Tieto faktory vytvorili živnú pôdu pre neskorší nástup Hitlera k moci.

Po týchto historických skúsenostiach sa Nemecko v rokoch 2008/2009 rozhodlo ísť cestou naštartovania ekonomiky nástrojmi fiškálnej stimulácie. Zaviedlo čiastočnú kompenzáciu miezd pre zamestnaných na nútený skrátený úväzok, šrotovné a pod. Pritom Nemecko prekračovalo hranicu dlhu určenú Maastrichtskými kritériami. Zostáva otázkou, prečo sa od Grécka vyžadovalo riešiť krízu výdavkovými škrtmi?

Nezodpovedanou, ale hlavne nevyslovenou zostáva otázka, prečo sa ECB prizerala vytváraniu obrovských kreditných bublín v Grécku, Írsku, Španielsku a Portugalsku. Prečo nezakročila, keď sa začali nožnice zadlženosti v Grécku prudko roztvárať a vzďaľovať od úrovne HDP? Ak ECB dovolila bankám takéto – hlavne realitné – bubliny nafúknuť, prečo následne neskúpila toxické úvery postihnutých bánk v eurozóne s nulovým negatívnym dopadom pre daňového poplatníka? Prečo sa museli na záchranu bánk zložiť daňoví poplatníci, ktorí za ich straty neniesli zodpovednosť?

Euro a eurozóna vznikli predčasne bez toho, aby boli vytvorené podmienky pre ich fungovanie. Nemecký kancelár Helmut Kohl v roku 1991 pred nemeckým parlamentom - Bundestagom povedal: „Je chybou sa nazdávať, že menová únia bez politickej únie bude dlhodobo fungovať.“ Napriek tomu, že politická integrácia nebola z krátkodobého a možno ani z dlhodobého hľadiska priechodná, prijalo sa rozhodnutie ísť cestou menovej integrácie.

Medzi ďalšie prekážky eura patrili i značné rozdiely v hospodárskej úrovni budúcich štátov eurozóny. Integrovať do eurozóny štáty, ktorých ekonomiky boli diametrálne odlišné svojou ekonomickou silou – ako ukázali skúsenosti – ,bolo nezodpovedné, predčasné a z ekonomického hľadiska škodlivé pre nich i pre celú eurozónu.

Hlasy, ktoré od začiatku upozorňovali na vážne ekonomické ťažkosti, ktoré môže časom menová únia za týchto okolností pre eurozónu znamenať, boli systematicky cenzurované. Naopak sa vyzdvihovali iba výhody eura. Nie je pritiahnuté za vlasy sa nazdávať, že zasvätené kruhy europolitikov dobre vedeli, že ku kríze eura skôr či neskôr príde. Načo chceli títo sociálni inžinieri prípadnú krízu využiť? Z histórie totiž poznáme, že na veľké spoločenské zmeny je najväčšia ochota pristúpiť práve v krízovej situácii. Ako povedal Winston Churchill: „Nikdy by sme nemali nechať dobrú krízu nevyužitú.“ Mali na mysli tzv. štruktúrne reformy, alebo fiškálnu úniu, alebo politickú integráciu, t. j. vytvorenie  Spojených štátoch európskych?

O cene, ktorú zaplatili za štruktúrne reformy, by vedeli najlepšie hovoriť Gréci. Situácia, v ktorej sa ocitli tí Gréci, ktorí ešte prednedávnom patrili k strednej vrstve, je pre väčšinu Slovákov nepredstaviteľná. Chudoba, enormné nárasty počtu bezdomovcov, vyberanie smetiakov, nárast detí v detských domovoch, nedostatok základných potrieb, liečiv, atď.

Je namieste otázka, ako je to možné? Ako je to možné, keď sme sa – a nie raz – na pomoc Grékom zložili? V skutočnosti sme sa zložili na pomoc hlavne nemeckým a francúzskym finančným inštitúciám. Dlh Grécka voči týmto finančným inštitúciám bol nahradený dlhom voči štátom, ktoré im pomohli. Pod reštrukturalizáciou gréckeho dlhu treba rozumieť socializáciu dlhov – ich preklopenie zo súkromného do verejného sektora, t. j. na plecia daňových poplatníkov.

Prečo by mali za konanie súkromných finančných inštitúcií niesť zodpovednosť daňoví poplatníci? Sme náchylní veriť, že reštrukturalizácia gréckeho dlhu, ktorá nebola ničím iným ako záchranou súkromných finančných inštitúcií daňovými poplatníkmi bohatších štátov, bola akousi hrou na šachovnici, ako proti sebe postaviť „jednoduchých“ ľudí z európskeho severu a južnej periférie. Záujem gréckeho občana o odpustenie dlhov totiž priamo naráža na záujem ľudí zo šťastnejšej časti eurozóny, ktorým ide o splatenie dlhov. Oba záujmy sú legitímne.

Neexistuje žiadne prijateľnejšie východisko? Ako treba z tohto hľadiska hodnotiť návrhy strany Syriza? Návrhy tejto ľavicovej strany sú nielenže legitímne, ale podľa nášho názoru nedostatočne radikálne. Požadované riešenia by mali ísť za rámec toho, čo žiada Syriza. Ak sa nedosiahnu, bude pre Grécko a možno i iné štáty periférie jediným riešením návrat k ich starým menám. So všetkými rizikami s tým spojenými. Špekulatívny útok na staronové meny odchádzajúcich štátov by bol totiž bez ochranných opatrení takmer istý.

Existuje viacero riešení, ktoré by mala Syriza požadovať. Jedným z nich je podstatné predĺženie splátkového kalendára gréckeho dlhu a zníženie úrokových sadzieb. Najspravodlivejšie riešenie má však v rukách Európska centrálna banka: kúpiť aspoň časť gréckeho dlhu. Grécko nie je zodpovedné za to, že doposiaľ neexistovala funkčná banková únia a ECB neplnila ani úlohu bankového dohľadu a ani funkciu konečného veriteľa. Z histórie sú známe príklady, keď centrálne banky skúpili zlé dlhy komerčných bánk v ich nominálnej hodnote. Tento nástroj použila Bank of England v roku 1914 a Bank of Japan v roku 1945. Pomoc poskytla i americká centrálna banka FED. Bez nej by program vlády USA na záchranu amerických bánk pod názvom TARP bol iba slabou náplasťou na rany.

Takéto riešenie nemá negatívny dopad na daňového poplatníka, pokiaľ sa podarí zamedziť vytváraniu nových kreditných bublín komerčnými bankami. Centrálna banka musí pristúpiť k prísnej kontrole úverovania, obmedzeniu špekulatívnych úverov a uprednostneniu úverov do produktívnych investícií.

V dnešnej situácii, keď grécky dlh je zväčša vo verejných rukách, ECB nebude odkupovať zlé dlhy v nominálnej hodnote od finančných inštitúcií. Mala by ich však odkúpiť od veriteľských štátov.

Jednou z kľúčových reforiem eurozóny musí byť reforma ECB. Ekonómovia jednohlasne tvrdia, že ECB bola založená na základoch fungovania Bundesbanky, t. j. nemeckej centrálnej banky po druhej svetovej vojne, ktorá bola historicky najúspešnejšou centrálnou bankou. V tom čase však Bundesbanka nebola nezávislou v dnešnom slova zmysle, zodpovedala sa nemeckému parlamentu a plnila Pakt stability a rastu, podľa ktorého jej cieľom boli hospodársky rast, cenová stabilita a zamestnanosť. Komu sa dnes zodpovedá ECB?

Eurozóna potrebuje reformy: reformu ECB a jej politiky, reformu fiškálnej politiky, reformu finančného sektora. Nebude to ľahká cesta. Pokiaľ sa však touto cestou nevyberie, čakajú nás nové krízy, za ktoré bude opäť platiť ten, kto ich nespôsobil.

Foto: syriza.gr