O liečbe homosexuality

Téma homosexuality je na Slovensku stále aktuálna. Akoby na svete nebolo iných problémov, len interrupcie a homosexuálne manželstvá. Ešte nedávno si pacienti na celodenné EKG vyšetrenie museli do niektorých nemocníc priniesť vlastné baterky, lebo nemocnica na ne nemala. O tom sa však žiadne diskusné relácie nekonajú. Téma podvyživenosti slovenského zdravotníctva je už pre médiá málo pikantná. A ak ide o EKG, na také vyšetrenia chodia väčšinou starí ľudia, siví a nezaujímaví. Pestrí exotickí homosexuáli dráždia a rajcujú v diskusiách oveľa viac. Fantázii diskutujúcich nič nekladie medze, keď si predstavujú, čo bude homosexuálny manželský pár robiť so svojim adoptovaným dieťaťom. Variácia, či diagnóza? Najnovšou témou v tejto oblasti , aspoň na Slovensku, je liečba homosexuality. Homosexualitu v roku 1993 vylúčili z oficiálnej medzinárodnej klasifikácie duševných chorôb a dnes sa nepovažuje za chorobu, ale za variáciu normy. Či bolo toto rozhodnutie Americkej psychiatrickej asociácie, ktorá klasifikačné systémy v konečnom dôsledku zostavuje, ovplyvnené (aj) politicky alebo nie, je jedna vec. V psychiatrii stále platí, že hranice medzi chorobou a ne-chorobou sú neostré a podliehajú do veľkej miery spoločenskej konvencii. Minule sa kolega ženil v katolíckom kostole, a ako nepokrstený musel so snúbenicou absolvovať niekoľko rozhovorov so sobášiacim kňazom. Pri tej príležitosti sa dozvedel, že ak sa po sobáši dokáže, že jeden s manželov trpel v čase uzatvorenia manželstva duševnou chorobou, manželstvo sa môže vyhlásiť za neplatné. Keby sme si však prečítali kritériá klasifikačného systému, podľa ktorého sa v súčasnosti v psychiatrii stanovuje diagnóza, našli by sme akúsi duševnú chorobu takmer u každého. Napríklad závislosť od tabaku je lege artis medicínska diagnóza. Dosť známe sú aj dotazníčky „Máte problém s alkoholom?“, ktoré sa povaľovali na stoloch niektorých bratislavských kaviarní, a podľa ktorých mal „problém s alkoholom“ azda takmer každý, kto odpovedal úprimne. Otázky v dotazníkoch pritom viac-menej zodpovedali kritériám na psychiatrickú diagnózu Škodlivé užívanie alkoholu. To sa však netýka len závislostí. Pri pozornom čítaní diagnostických manuálov akú takú poruchu nájdeme u väčšiny populácie. Neprerába, ale učí prijať V jednom z článkov o liečbe homosexuality som sa dokonca dočítala, že upierať homosexuálom právo na liečbu je pre nich diskriminácia. Ako k tomu príde chudák homosexuál, ktorý sa chce liečiť, že na liečbu nemá nárok, pretože podľa oficiálnej medicíny nie je chorý? Takáto argumentácia je šikovná a na prvý pohľad sa proti nej nedá nič namietať, keďže sa homosexuálov (zdanlivo) zastáva a snaží sa získať pre nich práva, ktoré im spoločnosť upiera. Autorovi článku však uniklo, že súčasný klasifikačný systém ponúka diagnózu Ego-dystónna sexuálna orientácia, teda sexuálna orientácia, ktorá je človeku cudzia, ktorú neprijíma ako svoju vlastnú a nevie sa s ňou vyrovnať. Ak teda pre homosexuála predstavuje jeho homosexualita osobný problém, má právo vyhľadať pomoc lekára, a môže byť s takouto oficiálnou diagnózou oficiálne liečený. Dôležité však je, že v takom prípade sa nelieči homosexualita ako taká. Lieči sa jej „neprijímanie“. Cieľom takejto liečby nie je „prerobiť“ homosexuála na heterosexuála, ale viesť ho k tomu, aby svoju homosexualitu prijal, respektíve sa s ňou naučil žiť čo najplnohodnotnejším životom. Pritom to, čo sa za „plnohodnotný život“ považuje, záleží, samozrejme, na ňom samom. Neexistujú pravidlá, čo všetko musí homosexuál (alebo hocikto iný) robiť, aby subjektívne vnímal svoj život ako plnohodnotný. Trpiacim sa liečba neupiera Liečba, pri ktorej nejde o vyliečenie základnej „choroby“, ale o snahu, aby ju „pacient“ prijal, nie je špecifická len pre homosexualitu. O to, aby sa človek v podmienkach, ktoré na život má, naučil žiť, zvládal ich, ide do veľkej miery aj v prípade chorôb, pri ktorých súhlasíme, že sú to choroby, a ktoré v súčasnosti nevieme definitívne vyliečiť. Napríklad veľká časť starostlivosti o ľudí s cukrovkou pozostáva z toho, aby diabetici – ako diabetici – žili šťastné životy aj napriek tomu, že diabetes ako taký nedokážeme odstrániť. Ak teda homosexuál svojou homosexualitou trpí, má právo na liečbu – nie svojej homosexuality, ale svojho utrpenia. Toto je dôležité rozlíšiť. Jedna z definícii duševnej choroby je aj tá, že duševnou poruchou trpí buď sám „postihnutý“, alebo jeho okolie. Je však veľká skupina homosexuálov, ktorí svoju sexuálnu orientáciu prijímajú a netrpia ňou. Takíto homosexuáli nemajú o liečbu záujem, takže nemá zmysel hovoriť o tom, že im niekto niečo upiera. „Vedeckosť“ nezaručuje pravdivosť Samozrejme, téma homosexuality a jej liečby nie je nová. Na Svetovej psychiatrickej konferencii v Prahe (20. až 25. septembra 2008) sa téme homosexuality a jej liečby venovalo jedno z mnohých sympózií, ktorému predsedal Kenneth B. Ashley z USA. Organizátori na ňom premietli film o spôsobe, akým sa homosexualita liečila v Spojených štátoch amerických v sedemdesiatych rokoch a o výsledkoch tejto liečby. Téma liečby homosexuality sa znova oživila po vydaní publikácie doktora Spitzera, ktorý výsledky svojej štúdie v roku 2001 prezentoval aj na každoročnom stretnutí Americkej psychiatrickej asociácie a ktorý dospel k záveru, že mnohým homosexuálom sa ich sexuálnu orientáciu skutočne podarilo zmeniť, čo znovu rozvíril debatu okolo adekvátnosti liečby homosexuality. Výsledky štúdie sa teraz v tejto súvislosti citujú aj na Slovensku (napríklad vo vyššie spomínanom článku). Zdá sa, že keď niečo potvrdí „vedecká“ štúdia, treba to považovať za nevyvrátiteľnú pravdu. Ak sa v reklame dopočujeme, že taká a taká univerzita vo vedeckej štúdii venovanej tomu a tomu dokázala to a to, má to zaručiť serióznosť a nespochybniteľnosť informácie. Ak sa niečo dokáže vo „vedeckej štúdii“, je to sväto-svätá pravda. Pritom je samozrejmé, že to tak nie je. Výsledky aj tých najvedeckejších štúdií skúmajúcich ten istý problém sa od seba veľmi často mimoriadne líšia. Kým jedna vedecká štúdia príde k názoru, že istý fenomén sa v istej populácii vyskytuje s pravdepodobnosťou sedem percent, iná štúdia môže dospieť k pravdepodobnosti výskytu toho istého fenoménu v tej istej populácii sedemdesiat percent, pričom obe štúdie sú „vedecké“ a zastrešené slávnou univerzitou. Čo sa vedcovi chcelo... „Vedeckosť“ ešte naozaj nezaručuje pravdivosť. Je to tak najmä preto, že čím je skúmaný jav komplexnejší a ťažie uchopiteľnejší, čím viac faktorov naň vplýva, tým ľahšie sa aj pri najúprimnejšej snahe o vedeckosť na niečo zabudne, niekde pochybí, nevezme do úvahy niečo, čo výsledky skreslí. A niekedy na toto „niečo“ prídeme, inokedy však nie a o omyle sa nikdy nedozvieme. V prípade štúdie doktora Spitzera, ktorá sa zaoberala úspešnosťou liečby homosexuality, je toto „niečo“ veľmi rukolapné a na prvý pohľad zrejmé. Metodológia Spitzerovho výskumu totiž pozostávala z toho, že Spitzer telefonoval ľuďom, ktorí kedysi podstúpili liečbu homosexuality, a telefonicky im položil otázku, či liečbu považujú za úspešnú. Takouto metódou dospel k výsledku, že medzi opýtanými bolo aj isté percento homosexuálov, ktorí odpovedali kladne a ich liečba bola teda úspešná. Vyliečenie celibátom Vo svete vedy sa všeobecne uznáva, že klásť ľuďom priame otázky týkajúce sa zvlášť chúlostivých oblastí života chránených zvyčajne ostychom a hanbou je jedna z menej výpovedných metód. Ľudia majú prirodzenú tendenciu klamať, odpovedať tak, aby to zodpovedalo ich želaniu alebo spoločenskej konvencii. Navyše, pri položení jednoduchej otázky, či liečba bola úspešná, sa dá odpovedať len áno a nie. Bez toho, aby sme zistili, čo sa za „úspešnú liečbu“ považuje. Vo filme premietanom na sympóziu Svetovej psychiatrickej konferencie v Prahe sa pritom prezentovali aj iné výsledky inej štúdie, ktorá sa zamerala práve na otázku, čo znamená pre opýtaných „vyliečenie“. Zo všetkých, čo sa kedysi podrobili liečbe homosexuality, odpovedalo dvanásť percent, že liečba bola úspešná. Z týchto dvanástich percent tretina uviedla, že „úspešnosť liečby“ znamená, že žijú dlhodobo v celibáte. Ďalšia tretina definovala „úspešnosť liečby“ ako „každodenný boj“. Len tretina opýtaných, teda štyri percentá celej vzorky, uviedla, že „úspešnosť liečby“ znamená, že v súčasnosti žijú plnohodnotných heterosexuálnym životom. Dôležité je ešte uviesť, že všetci opýtaní z tejto skupiny boli bývalí zamestnanci hnutí ponúkajúcich liečbu homosexuality. Je to, samozrejme, prinajmenšom zaujímavá zhoda. Pochybnosti Nedá sa pochybovať o tom, že ešte iná štúdia by dospela k ďalším iným výsledkom. Tak to vo svete vedy naozaj chodí. Avšak sám doktor Spitzer, ktorý sa mal v spomínanom filme k výsledkom svojej štúdie vyjadriť, sa vykrúcal a svoje vlastné výsledky relativizoval. Doslovne uviedol, že jeho cieľom nebolo dokázať, že liečba homosexuality je správna. Nesnažil sa o nič iné, len poukázať na to, že existujú aj prípady, v ktorých pomohla. Takéto prípady však existujú prakticky v každej liečbe. A liečba, ktorej úspešnosť je štvorpercentná, sa za zvlášť úspešnú považovať nedá. Keby ste sa stretli s chorobou, ktorej vyliečenie je pravdepodobné na štyri percentná, asi by vás to veľmi neupokojilo. Navyše, nikto sa nevenoval otázke, nakoľko „homosexuálni“ boli príslušníci týchto štyroch percent. Je predstaviteľné, že to boli tí, ktorých sexuálna orientácia nebola v čase liečby celkom vyhranená, ktorí mali inú psychickú poruchu, a tá v čase liečby viedla k ich pochybám o vlastnej sexuálnej orientácii. Toto nevieme a už sa to ani nedozvieme, ale v každom prípade to pri hodnotení výsledkov štúdie musíme brať do úvahy. Liečba, alebo „liečba?“ Film, o ktorom je reč, sa pritom zameral na výpovede ľudí, ktorí podstúpili liečbu homosexuality, a ktorí dnes bojujú za jej zrušenie. Ľudia spomínajú na metódy tejto liečby, ktoré zahŕňali napríklad averzívnu terapiu pozostávajúcu z premietania homosexuálnych scén a bolestivých elektrických šokov alebo z úzkeho telesného kontaktu medzi „terapeutom“ a „pacientom“, ktorého cieľom bolo ukázať, že nie každý telesný kontakt medzi dvoma mužmi musí mať sexuálnu povahu. Nie je ťažké uhádnuť, čo motivuje „terapeuta“, tiež „vyliečeného“ homosexuála, aby takto „liečil“ svojich klientov. Ešte aj toto by však bolo odpustiteľné. Nielen liečba homosexuality, ale psychoterapia má za sebou obdobia a epizódy veľmi otáznych „liečebných“ metód od požívania rôznych psychotropných látok po úzky telesný kontakt medzi účastníkmi skupiny, takže tieto praktiky nie sú špecifické pre liečbu „nesprávnej“ sexuálnej orientácie. Horšie je, že ľudia, ktorí takúto liečbu homosexuality podstúpili, sa ňou cítia poškodení: „Liečba“ ústila do pocitov viny, sebanenávisti, snaha o sebaovládanie a boj s homosexualitou prinášali mnohé psychosomatické ťažkosti. Aktéri liečby k nej boli často motivovaní nábožensky, nezvládanie vlastných impulzov v nich vyvolávalo hlboké vnútorné konflikty, pocity sebaodmietania a menejcennosti. Ako skutočné vyslobodenie a „vyliečenie“ opisujú títo pacienti sebaprijatie a prijatie vlastnej sexuálnej orientácie. Nevyliečili teda svoju homosexualitu, ale svoje trápenie. Predestinácia podľa predsudkov Na záver ešte poznámka k homosexuálom a darcovstvu krvi na Slovensku. Podľa súčasných pravidiel sa homosexuál nesmie stať darcom krvi. Zamestnankyňa Národnej transfúznej služby Slovenskej republiky to odôvodňuje tým, že homosexuáli sú skupinou ľudí, ktorý sa „v procese hľadania jedného partnera správajú promiskuitne“, resp. že „práve táto skupina ľudí predstavuje vyššie riziko prenosu krvou prenosných infekcií“. Ďalej sa uvádza, že takéto nariadenie nie je špecifické pre Slovensko, a upozorňuje sa, že v iných európskych krajinách sa pri darovaní krvi kladú oveľa podrobnejšie otázky ako sexuálna orientácia – týkajúce sa napríklad techniky sexuálneho styku. Myslím, že práve o toto ide. Som, samozrejme, za to, aby boli krvné produkty pripravované čo najbezpečnejšie, a aby sa zamestnanci transfúznej stanice o darcoch krvi čo najpodrobnejšie informovali, ak to zvýši ochranu príjemcov krvi (ktorým sa môže kedykoľvek stať ktokoľvek z nás). Nedbám, ak sa budú veľmi podrobne vypytovať aj na veľmi chúlostivé otázky. V Rakúsku napríklad pri darovaní krvnej plazmy odpovedáte na otázku, či ste mali vy alebo váš partner v poslednom mesiaci sexuálny styk s prostitútkou. Problém je však v tom, že o tom, ako sa príslušník istej skupiny správa, nemožno usudzovať na základe štatistiky, teda bez toho, aby sme sa ho na to opýtali priamo jeho. Akokoľvek sa takýto postoj zdá správny a v prospech dobrej veci, je práve on princípom predsudkov všetkého druhu: na rovnakom základe by sme mohli zakázať prijímať do zamestnania Rómov, pretože štatisticky je vyššia pravdepodobnosť, že budú súdne trestaní. Je teda v poriadku chcieť od každého jednotlivca, aby priniesol výpis z registra trestov, ale neslobodno na základe príslušnosti k istej skupine ľudí automaticky predpokladať, že „určite“ je, bol alebo bude súdne trestaný. Autorka je publicistka Medzititulky Slovo