Ako sa robí revolúcia. Parvus inter pares.
Veľká októbrová socialistická revolúcia, ktorej sa už v dnešných časoch nepovie ináč ako „októbrový prevrat“, je nepochybne jednou z najvýraznejších udalostí dvadsiateho storočia. Samotnému slovnému spojeniu „októbrový prevrat“ sa spočiatku nebránili ani boľševici – k desiatemu výročiu „revolúcie“ jej účastníci vypĺňali formulár „účastníka októbrového prevratu roku 1917“. Vypisoval ho Lev Trockij, ktorý to už mal v dvadsiatom siedmom viac menej spočítané, a takisto i Stalin, muž okamihov, ktorému patrila prítomnosť i následná budúcnosť, ktorá z „prevratu“ urobí „Veľkú októbrovú“. Zasvätení vedeli, že repetícií bolo pred októbrom príliš veľa, než aby sa zúčastnené strany zriekli veľkej premiéry. Samotné „prevzatie moci“ v októbri 1917 nebolo žiadnou masovou akciou, ktorou „proletariát na čele so zbraňou v ruke povstal a rozhodol sa budovať...“ Skôr skupina rozhodných mužov so zhromaždenými prostriedkami ani poriadne nevedela, kam presne kráča, no práve preto zašla až príliš ďaleko. Presne tak, ako to v Siedmich stĺpoch múdrosti vystihol T. E. Lawrence: „Všetci muži majú svoje sny, no nestavajú sa k nim rovnako. Tí, ktorí v noci snívajú v zahmlených zákutiach svojich myslí, sa jedného dňa zobudia a zistia, že to bolo nanič: ale tí, ktorí pri svojich každodenných snoch majú otvorené oči a robia ich reálnymi, práve tí sú najnebezpečnejší.“ Podobne rozmýšľal aj jeden z mužov troch ruských revolúcií, ktorý napriek svojej činorodosti zostal stáť pred bránami ich finálneho vystúpenia. Alexander Israel Ľvovič Helphand Podľa Artura Siefeldta, estónskeho socialistu tých čias, to bol „muž s býčou hlavou“. Podľa Winfrieda Scharlaua bol postavou Michelangelovho Otroka s príliš krátkymi nohami. Scharlau spoločne so Zbyňkom Zemanom v diele The Merchant of Revolution. The life of Alexander Israel Helphand (Parvus) 1867 –1924 po prvý raz v ucelenej forme oboznámili verejnosť s týmto človekom. Áno, „kupec revolúcie“, či skôr kupliar, ktorí si dokázal istý čas okolo prsta omotávať celé európske socialistické hnutie od Kautského, Zetkinovej či Adlera až po Joffeho, Gorkého, Trockého a Lenina. Bol veľkým teoretikom a nemenej pragmatickým obchodníkom – svetu dal pojem „permanentná revolúcia“, známy je jeho manifest novej ruskej revolúcie pre nemecké ministerstvo zahraničných vecí a zároveň sa uňho tlačila povestná socialistická Iskra. Na druhej strane, v čase mieru i prvej svetovej vojny z Ruska dovážal či vyvážal stavebný materiál, chemikálie, uhlie, použité autá, rybárske potreby, lieky, prezervatívy, koňak, kaviár, ceruzky, veľrybí tuk a tak ďalej. To všetko preto, povedané jeho slovami, aby si mohol nakoniec niekde lacno kúpiť nejakú vlasť. Z Odesy do Nemecka Alexander Ľvovič Geľfand (Israel Lazarevič Helphand), ktorý sa dal neskôr oslovovať pseudonymom Parvus, sa narodil približne 27. augusta 1867 v bieloruskom mestečku Berezina v židovskej rodine, ktorá sa onedlho presťahovala do kozmopolitnej Odesy. Nepochádzal z najskromnejších pomerov, rodina mu poskytla súkromné vzdelanie, neskôr gymnázium v Odese a titul doktora filozofie získal na univerzite v Bazileji. Od malička nasával nepokojnú atmosféru pogromov a triedneho boja, o ktorom sa mimo iného dočítal aj u básnika Ševčenka. Jeho názory formovali ľudia od Saltykova-Ščedrina cez sociológa Michajlovského až po Černyševským komentované Princípy politickej ekonómie od Johna Stuarta Milla. Je len pochopiteľné, že po štúdiách sa do vlasti neponáhľal. Stal sa z neho svojrázny socialista, ktorý chcel oslobodzovať masy spod útlaku. Tak, ako mnohí iní, aj on videl najpripravenejšiu revolučnú masu v nemeckej robotníckej triede na čele so sociálnou demokraciou. Odišiel preto do Nemecka. V Stuttgarte a Berlíne sa zapojil do práce socialistického hnutia. Aj keď si dal latinský pseudonym Parvus (maličký), nemeckí súdruhovia si z jeho zavalitého zjavu robili posmech. Zoznámil sa s Klárou Zetkinovou i bývalým spolupracovníkom Friedricha Engelsa Karolom Kautskym, ktorý ho posmešne volal doktor Helphand-Elephant – doktor slon. Hoci sa potuloval v obnosených šatách ako mnohí iní súdruhovia, vždy mal pri sebe nejakú knihu, ďalej sa zdokonaľoval v jazykoch, základy ktorých pochytil ešte v mnohonárodnostnej Odese. Kautsky ho časom odporučil denníku Vorwärts, ktorej redakcii šéfoval Karl Liebknecht. Tam napísal zopár článkov o hladomore v Rusku v roku 1891, a aj keď si získal dobré meno, stále sa len túlal medzi Drážďanmi, Lipskom, Mníchovom a Stuttgartom. Zblížil sa so známou socialistkou Rosou Luxemburgovou. Stal sa z neho putujúci novinár, ktorý sa snažil presadiť pod pseudonymom Parvus. Hladujúce Rusko Znie to až neuveriteľne, no za kritiku Eduarda Bernsteina, ktorý tvrdil, že s kapitalizmom sa len tak ľahko neskoncuje, lebo sa podozrivo dobre prispôsobuje svojim vlastným krízam, si vyslúžil uznanie „otca ruského marxizmu“ Plechanova a Vladimíra Iljiča Uljanova-Lenina. Leninovi obstarávala Saské robotnícke listy (Sachsische Arbeiterzeitung) matka a posielala mu ich do sibírskeho vyhnanstva. Husársky kúsok sa Parvusovi podaril spoločne s lekárom Carlom Lehmanom, s ktorým odcestoval na meno Ludvíka Pena do Ruska. Z Petrohradu sa vybrali do Moskvy, po rieke Kama do prístavu Mursicha, odtiaľ do Samarskej gubernie, z Orenburgu do Samary, po Volge do Simbirska a cez Moskvu a Varšavu sa vrátili do Nemecka. Lehman urobil fotky a Parvus ich obohatil štýlovým komentárom, z čoho vznikla kniha Hladujúce Rusko, určená ako provokácia bohatej Ruskej expozície na svetových výstavách v Paríži a predtým aj v Chicagu. Bohatým výstavným plochám, na ktorých sa ruské impérium predstavovalo ako prosperujúci a moderný štát, úplne protirečili Parvusove slová z úvodu ku knihe: „Svetová výstava v Paríži a v Chicagu poskytla ruskej vláde veľký priestor na vlastnú reklamu. Vďaka nádhernej štylizácii priestorov sa návštevníkovi naskytol obraz bohatstva a prebytku. Nie je to však to isté oprášené umenie budovania potemkinovských dedín? Všetci už dávno vieme, že Rusko je krajinou bohatou na nerastné suroviny. No čo nás vždy udivovalo je fakt, ako málo tieto zdroje využíva a akou chudobnou napriek tomu je. Zmenilo sa teraz vari niečo? Táto kniha predstavuje obrátenú stranu mince: oficiálne cárske Rusko ukazuje Rusko bohaté, táto kniha zasa Rusko hladujúce“. Hniezdo revolucionárov Zürich, Mníchov, Bazilej, Paríž – to boli mestá ruskej politickej emigrácie. Keď na bulharský pas pricestoval do Mníchova, Lenin s manželkou sa ubytovali neďaleko Parvusa, ktorý začal svoj byt poskytovať na schôdzky ruským socialistom. Tu sa Lenin prvýkrát stretol s Rosou Luxemburgovou. O dva roky neskôr prichádza aj Lev Trockij s manželkou Natáliou Sedovovou. Po počiatočných úsmevoch si intelektuáli, ktorí boli posadnutí sadistickou myšlienkou zmeniť svet revolúciou k lepšiemu, nevedeli prísť na meno. Po roku Lenin vyčítal Trockému „vypočítavú chladnú stratégiu“, pre Trockého bol Parvus zas „buldočou hlavou“. No vždy ich spájalo jedno: uspokojiť svoje mocenské nutkanie, svoj neukojiteľný voluntarizmus, exibicionistický a individualistický mesianizmus. Načas sa vedeli dohodnúť, aby si vzápätí nadávali do oportunistov, politických prostitútok či pasákov revolúcie. To všetko samozrejme pre blaho oslobodenia robotníckej triedy. Títo prototechnológovia prevratov a nákazlivých ideológií boli predchodcami súčasných vysokých politických hier. Takýmto politickým technokratom bol aj Parvus. Postupne si okrem ostrého žurnalistického štýlu vypestoval aj pomerne spoľahlivú intuíciu. Práve tá, spolu s informáciami z prvej ruky, mu v budúcnosti prinášala finančný aj politický prospech. Ako odeský žid nemohol v sebe zaprieť obchodného či dokonca špekulantského ducha. Vyrastal predsa medzi gréckymi, arménskymi, židovskými i tureckými obchodníkmi, nositeľmi tradícií fénického a čiernomorského kupectva v Matuške – Odese. Vydavateľ Jeho prvým významnejším podujatím bolo založenie Nakladateľstva slovanskej a nordickej literatúry (Verlag der slawischen und nordischen Literatur) v roku 1902. Originalita projektu tkvela v tom, že napríklad ruskí autori neboli chránení medzinárodnou konvenciou o autorských právach. Jeho vydavateľstvo mohlo teda v malých nákladoch vydávať diela rôznych autorov a nechávať si pritom zisky z predaja na západnom trhu v takej výške, akú si len zmyslí. Škandál vypukol okamžite potom, ako Parvusovo nakladateľstvo vydalo Gorkého hru Na dne, ktorá mala len v Berlíne asi 500 repríz. Agentom a zástupcom spisovateľa bol samozrejme Parvus. Gorkého cesty po svete a liečenie tiež niečo stáli, nehovoriac o žmýkaní spisovateľa Leninom a boľševikmi, ktorým odovzdával prostriedky na potreby revolúcie. Dohodli sa, že Gorkij dostane 30 percent, Parvus 20 percent a zvyšok poputuje do kasy ruskej sociálnej demokracie. Parvus si však zrejme k všeobecnej nevôli ruských súdruhov nechal všetky peniaze pre seba (asi 130 tisíc mariek, ktoré požadovali boľševici). V rokoch 1908 – 1909 bola dokonca zriadená špeciálna komisia (Kautsky, Bebel, Zetkinová), ktorá mala celú vec prešetriť. Vylepšiť si imidž revolucionára stihol počas ruskej revolúcie 1905. Deviaty január 1905 vyhnal do ulíc desaťtisíce ľudí, ktorí s ikonami a zástavami v rukách, vedení kňazmi (niektorí boli samozrejme agentmi cárskej ochranky) kráčali k cárskemu palácu, kde ich rozohnala streľba. Toto„šestvije“ – teda mierový sprievod – sa pre stovky či tisíce ľudí skončil smrťou. Následné štrajky a nepokoje v Petrohrade a iných mestách začali síce pozvoľna, no prepukali do ozajstnej revolúcie. Trockij takmer okamžite vyrazil z ženevskej emigrácie do Ruska, stihol sa ešte zastaviť u Parvusa v Mníchove, aby mu vydal ideologickú brožúrku pre ideové potreby revolúcie a robotníckej triedy. Kým sa intelektuálni revolucionári naťahovali o podstate socialistickej revolúcie a o jej možnom priebehu, situácia v Rusku naberala obrátky. Október sa niesol v znamení štrajkov, ktoré prerástli do hlavnej hromadnej zbrane proletariátu – generálneho štrajku. Do Petrohradu dorazil Trockij, ktorý sa pripojil k domácemu hnutiu a prvej robotníckej rade – sovietu (po 13. októbri), zanedlho na falošný pas pricestoval do rodného Ruska aj Helphand – Parvus. Po teoretizovaní, vzájomných osočovaniach so súdruhmi, občasných románikoch s Rosou Luxemburgovou bolo načase vyskúšať si revolúciu v teréne a vyviesť robotnícku triedu spod kapitalistického jarma. Bonviván v base Aj Parvus vstúpil do petrohradského sovietu. Lenin sa dostavil až po cárskej amnestii 30. októbra 1905, no nevidel perspektívu a tak odišiel do Fínska. Parvus s Trockým naopak zobrali do rúk pomerne neznáme noviny a prakticky cez noc z nich spravili mocný nástroj revolučnej propagandy. Z Ruskej gazety, v ktorej dominovala jerichovská rétorika Trockého a manipulačný talent Parvusa, sa stalo mocné a moderné robotnícke periodikum s nákladom miestami 500-tisíc výtlačkov, požadujúce reálne sociálno-politické zmeny v samoderžavnej krajine. Parvus sledoval verejnú mienku, ignoroval akúkoľvek cársku cenzúru a ťahal nitky mediálnych technológií. Výdobytky, ktoré moderná Európa a aj Rusko požívajú v pracovných, sociálnych a zdravotných každodennostiach, museli byť vynútené mnohokrát silou, neraz ľuďmi s čistými ideálmi, no zababranými rukami. Cár nemohol ignorovať vzniknuté soviety. Buržoázne kruhy chceli vyjednávať s robotníkmi a ich zástupcami, no čoskoro si uvedomili, že súperi nemajú príliš veľa skúsenosti s vedením triedneho boja, o ktorom čítali z brožúr emigrantov. Aj požiadavka osemhodinového pracovného času bola vo vtedajšom Rusku jednou s najradikálnejších, a tak sa Witteho vláda rozhodla konať. V decembri 1905 a v januári nasledujúceho roku už boli hlavní aktéri za mrežami. V spoločnosti Trockého a starého narodnika, neskoršieho menševika Leva Grigorjeviča Deutscha (Ďejča) Parvus nechcel zaostávať. Elisabeth Hereshová v dokumentárnej knihe živo popisuje, ako si Parvus do väzenia objednával drahé obleky a kravaty, fotografoval sa s priateľmi, užíval si väzenskú knižnicu, na sviatok Paschy spieval so spoluväzňami piesne, ctitelia mu prinášali rôzne darčeky. Dokonca ho vo väzení navštívila aj milenka Rosa Luxemburgová. Autor je odborný asistent Prešovskej univerzity, špecializuje sa na dejiny Ruska, Sovietského zväzu, zahraničnú politiku a špionáž (Pokračovanie nabudúce)
