Colm Tóibin: Najprv pi, potom vrav

Foto: Avilesmgl / CC

Colm Tóibin (ročník 1955) je jeden z najlepších súčasných írskych spisovateľov. Novinár, publicista, literárny  kritik, okrem iného „The New York Times Review of Books“ a „New York Review of Books“. Učí na Columbijskej univerzite. Námetovo sleduje viacero okruhov: zobrazenie írskej spoločnosti, život v cudzine, proces tvorby  a hľadanie svojho ja, neraz pri konfrontácii so stratou kohosi blízkeho. Ako tvrdí, jeho písanie vychádza z mlčania a nepokladá sa za rozprávača. Rodina sa angažovala politicky, starý otec patril do IRA a ako účastníka Veľkonočného povstania v roku 1916 ho väznili. Tóibin v mladosti čítal Hemingwaya, čo vzbudilo jeho záujem o Španielsko. Výsledkom tamojšieho niekoľkoročného pobytu sa stal debutantský román „The South“ (Juh, 1990). V Barcelone sa po smrti generála Franca podieľal na protifašistickom hnutí a manifestáciách. Nikdy netajil, že je gayom, čo pokladá za prirodzenú súčasť svojej osobnosti. Vydal zopár kníh s homosexuálnymi motívmi, napríklad štúdiu „Love In the Dark Time: Gay Lives from Wilde to Almodovar“ (Láska v temnoveku: od Oscara Wildea po Almódovara, 2002) a román napísaný po pobyte v Argentíne „The Story of The Night“ (Príbeh noci, 1996) o emancipácii gayov v Buenos Aires v posledných rokoch vládnutia junty. Tóibina pokladajú za majstra poviedok, ktoré zoskupil v súboroch „Mothers and Sons“ (Matky a synovia, 2006) a „Prázdno rodiny“ (2010, Artforum 2011). Na Slovensku vyšiel aj bestsellerový „Brooklyn“ (2009, Slovart 2013) o írskej vysťahovalkyni do Štátov, podľa ktorého režisér John Crowley práve nakrúca film so Saoirse Ronanovou, Domhnallom Gleesonom a Emorym Cohenom v hlavných úlohách. Je nositeľom mnohých ocenení, v rokoch 1999, 2004 a 2013 bol finalistom Bookerovej ceny.

Vznik nápadu na poviedku ste prirovnali – na rozdiel od románu – k písaniu piesne. Odrazu počujete melódiu.
– V hlave sa mi zjavil napríklad taký výjav: na pohovke sedí kňaz, ktorý hľadí na svoje chodidlá, skloní sa a popoťahuje ponožku, najprv jednu, potom druhú. Hneď som vedel, že to bude začiatok príbehu – a tak sa začína jedna z mojich poviedok v zbierke „Matka a syn“. Žena je sama doma, čaká na kohosi, kto jej povie pravdu o synovi, ktorého vždy pokladala za svätca. No, a prichádza kňaz, usadne a začína si popoťahovať ponožky. Má potvrdiť, že jej syn, tiež duchovný, ktorého videla v televízii s nasadenými putami, je pedofilom. Poviedku som napísal z hľadiska tej ženy.
   Pedofília v írskej cirkvi bola nepredstaviteľným škandálom, aj o tom som písal články.

Mali ste ako dieťa takú skúsenosť?
– Sám nie, ale ako šestnásťročný som išiel pozrieť kňaza, ktorý mal doma telefón, stereo vežu a cukríky. Na návštevu k nemu prišiel akurát ďalší kňaz, takže sme sedeli v trojici a rozprávali sa. Nič mimoriadne sa nedialo, ale po 25 rokoch sa ten farár ocitol vo väzení a jeho fotografia bola vo všetkých novinách. Vznikla vládna správa o činoch, ktorých sa dopustil, pápež mu zakázal slúžiť omšu. Uvedomil som si, že v čase, kedy som ho poznal, jednoducho prznil chlapcov. Druhý kňaz, ten ktorý zaskočil na návštevu, sa neskôr stal významnou osobou v cirkvi a vycestoval do Štátov. Aj voči nemu vzniesli obvinenie. V Írsku na tú tému panovalo hlboké mlčanie. Ja som bol dlho miništrantom, dokonca som sa chcel stať kňazom...

Zavolali ste bývalým spolužiakom?
– Nechceli o tom rozprávať, tak ako väčšina ľudí. Tí, čo sa rozhodli hovoriť, boli nonstop v rádiu a v televízii. V Írsku sa vôbec o ničom závažnom nerozprávalo.

Ani vo vašej rodine?
– Pochopiteľne. Pochádzam z Enniscorthy, mestečka ležiaceho dve hodiny na juh od Dublina. Mám štyroch súrodencov, môj otec bol učiteľom mnohých predmetov. Ale literatúru neučil. Zomrel, keď som bol ešte chlapec.

O čom sa rozprávalo doma pri stole?
– O počasí, o susedoch, alebo sa jednoducho mlčalo. Môj domov bolo miesto, kde boli všetci poslušní. Veľa času mi zabralo sa od tej poslušnosti oslobodiť. Teraz som anarchistickejší, než by som mal, robím len to, čo mám rád a na čo mám chuť, čo je tiež istého druhu katastrofa.

Ste otvoreným gayom. Doma ste sa o tom dáko zmienili?
– Kdeže! My sme sa nerozprávali o ničom podstatnom, nieto o sexe. Ani som nevedel, že je taký rozhovor možný. Hovoriť o hocičom bolo obvykle formou tušovania čohosi iného. Zavše k nám prichádzali dve mamine sestry a hodiny trkotali výlučne o šatách. Ľudia nemali vo zvyku hovoriť o sebe, pokladalo sa to za prejav zlých móresov. Keby som povedal napríklad: „Je mi dnes smutno,“ mama by odpovedala: „Tak si vezmi knižku a čítaj si.“
   Taký postoj nie je dobrý pre občana, ale spisovateľovi môže priniesť osoh, lebo učí čítať medzi riadkami. V Beckettových hrách postavy zvyčajne hovoria zdanlivo úplné nonsensy.

A kedy bola príležitosť sa s niekým úprimne porozprávať?
– V pospolitosti ako írska dynamitom je alkohol. Celé poňatie, zámer byť frcnutý nespočíva iba v tom, aby ste sa opili a vystrájali, ale v tom, že v spoločnosti začínate hovoriť. Nazdávam sa, že v Írsku je alkohol produktom nebezpečným, lebo nevyhnuteľným. Tak isto je asi na Slovensku, kde ťažko vyčítate pocity z kohosi tváre. Azda tomu žičí prebývanie na severe. Rovnako je od Kanady, cez Island, po Škandináviu a Rusko, ale nevyskytuje sa to, napríklad, v Brazílii.
   Keď som mal 17 rokov, začal som študovať, presťahoval som sa mimo domova a pomaly som sa spriateľoval s ľuďmi, učil som sa rozprávať. Najmä s ľuďmi, ktorí boli inteligentnejší alebo jednoducho milší ako ja. Začal som ich napodobňovať. Ako 20-ročný som vycestoval na pár rokov do Barcelony, tam som stretol dvoch sympatických chlapákov, ich známych, všetci boli gaymi a všetko už bolo OK. Bola samopaš. Opísal som to v poviedke „Barcelona 1975“ a v mojej predposlednej knihe „Prázdno rodiny“.

Udivuje ma tempo, akým sa Írsko zmienilo. Už tri roky platí zákon o partnerských zväzkoch, v roku 2015 sa má konať referendum o manželstvách rovnakého pohlavia. V slovenskom parlamente návrh podobného zákona pri prvom čítaní zamietli. Ako bol možný taký pokrok v krajine, kde homosexualita bola až do roku 1993 prečinom?
– Hej, ale políciu v Írsku zákon privádzal do pomykova, takže ho neuplatňovala. Nikoho neodsúdili ani 20 rokov pred skutočnou zmenou zákona. A keď zákon menili – urobila to žena, prezidentka Mary McAleeseová – budova parlamentu bola takmer prázdna.
   Premena bola dosť pozvoľná, začala ju malá skupinka homosexuálov, ktorí, aby presvedčili politikov, zvolili stratégiu chodenia v oblekoch a hovorenia politickým jazykom. Našli dvoch, potom päť politikov, s ktorými sa dalo o týchto témach rozprávať, až to pozvoľna vošlo do programu celej strany. Samozrejme, sprvoti najmenšej: Strany práce. Potom sa objavila Strana zelených, ktorá vstúpila do vlády. Sprevádzalo to oslabenie katolíckej cirkvi v dôsledku pedofilských afér. Kardinál už nemal vplyv na kroky vlády. Írsko, tak ako Slovensko, je krajina, kde často jestvuje veľmi intenzívny súkromný život, kým verejný život je tragédia.

Boli ste na Slovensku pri zbieraní materiálu na „The Sign of the Cross. Travels in Catholic Europe“ („Znak kríža: cesty po katolíckej Európe“, 1994). Skade popud na takú knihu?
– Po páde komunizmu som si uvedomil, že jediným naozaj spoločným menovateľom pre východnú a západnú Európu je náboženstvo. A katolicizmus bol významný v procese zvrhávania komunizmu. Prekvapilo ma – bolo to začiatkom 90. rokov –, koľko očí sa upiera na pápeža z vašej časti Európy žijúceho v Ríme. Po prvý raz som k vám prišiel v roku 1990. Vysadol som skoro ráno z vlaku v Bratislave a bolo to ako vstúpiť do iného sveta. Všetko sa zdalo cudzie, čudné.

Európa videná vašimi očami je plná protikladov a protirečení.
– Prečo? Taká jednoducho je. Robotníci v Seville sú všetci ateistickí socialisti, ale horlivo sa podieľajú na procesiách Svätého týždňa. V Škótsku jestvuje katolícka subkultúra, lež, napočudovanie, skoro nijakí katolícki spisovatelia, čo by ju zachytili. Katolíci v Chorvátsku, na Litve a na Slovensku rozprávajú hrdinské príbehy o svojom odboji proti sovietskemu komunizmu, ale húževnato odmietajú priznať spoluprácu s hitlerovským režimom a spoluvinu na holokauste.

Najzaujímavejší poznatok? Myslím v rámci Slovenska.
– Viaceré debaty vrhli pozoruhodné svetlo na osobu Václava Havla a následné rozdelenie Československa.

A závery z cesty v otázke Slovensko – Írsko?
– V oboch prípadoch pojmy národ a katolícka viera súvisia, čo sa inde takmer nestáva. Aj to, že cirkev prežila veľké zmeny – hovorím o XVIII. a XIX. storočí v Írsku a v XX. storočí na Slovensku. Národná identita v oboch krajinách sa vždy spájala s katolicizmom.

Čo ste robili po návrate zo Španielska do vlasti v roku 1979?
– V Dubline som sa desať rokov venoval novinárstvu, bol som tiež redaktorom významného mesačníka „Magill“. Raz na recepcii pristúpil ku mne vtedajší premiér Garret Fitzgerald a povedal, že som napísal najhoršiu vec, akú o sebe čítal. A že som odporný. Súhlasil som.

O čom ste písali?
– V roku 1979 vláda zaviedla zákon, že na antikoncepčné prostriedky, vrátane prezervatívov, treba mať recept od lekára. Navyše, aby ste recept dostali, museli ste žiť v manželskom zväzku. Jedinou možnosťou legálnej kúpy prezervatívov bolo vycestovať do zahraničia, ale ak ich pri colnom odbavení našli, zhabali ich.
   Celé rákoše jazdili vtedy do Anglicka. Mal som 24 rokov a zúril som. Spomínam si, že som zašiel za šiestimi lekármi: jednému som povedal, že v sobotu večer rád súložím s neznámymi, druhému, že mám frajerku atd. Dostal som zopár receptov, s ktorými som chodil po lekárňach. Pri pohľade na recept predavačky utekali za plentu alebo ma vyháňali. To všetko som opísal.

Čo pre vás znamenal James Joyce?
– V roku 1966, keď zrušili cenzúru, som sa vrhol na Hemingwaya, Kafku, Camusa. Román napísaný írskym katolíkom mi bol fuk. Ani v škole sme ho nečítali.

A propos Hemingway: opravoval, čiže hlavne skracoval, čo napísal, postojačky. Ba čo viac škrtal, lebo to bolo rýchlejšie, a stáť bolo oštarné. Vraj píšete zámerne na nepohodlnej stoličke.
– Na drevenej, úzkej, z ktorej ľahko spadnúť. Jednorazovým plniacim perom do zošita. Prvý náčrt nahadzujem iba na pravú časť stránky, potom niektoré vety a odseky prepíšem na ľavej a napokon, po čase, prsknem výsledok do počítača, ktorý mám v inej izbe. Keď pracujem, som veľmi napätý, a nazdávam sa, že tak má byť. Písanie nie je a nemá byť oddychovým zaneprázdnením.

Ovplyvnilo vyrastanie vo svete „nehovorenia“ vaše spodobovanie sexuálnych výjavov?
– Keď píšete o sexe, neradno používať nijaké metafory ani vyberané prirovnania, treba opisovať konkrétne, čo sa deje. Niektorí píšu, že je to sťa blížiaca sa morská vlna alebo rútiaci sa vlak. Mne to znie triviálne.

Značnú časť vašej tvorby predstavujú poviedky. Prečo je tento žáner menej populárny ako román?
– Jediná krajina, kde sú poviedky populárne, je Čína. Ale ani tam to nepotrvá dlho. Napokon ktosi Číňanom vysvetlí, že poviedky nie sú módne.

Ale akurát krátke útvary by mali spĺňať nároky ľudí, ktorí majú málo času na čítanie a robia to v pokluse.
– Ľudia majú množstvo času, zima je dlhá. Ide o to, že žijú v konzumnej kultúre, vždy sú zákazníkmi, chcú mať všetkého veľa a všetko naraz. A tak chcú celú symfóniu, dlhý román. Uprednostňujú obrazy pred kresbami. A jednako poviedky Čechova alebo Joycea sú významnou súčasťou kultúry.
   Je čudný pocit, keď vo veľkom vypätí píšete poviedku a viete, že si ju prečíta 20 osôb. Na druhej strane je milé byť jedným z posledných.

Koľko vám trvá napísať poviedku?
– V mojej poslednej zbierke sú dve, ktoré mi zabrali päť rokov. Nepísal som každý deň, ale ustavične som do nich čosi pridával.

Veľký úspech, najmä v USA, zožala vaša knižka „Majster“. Využili ste pri stvárňovaní postavy spisovateľa Henryho Jamesa aj vlastné skúsenosti?
– Do značnej miery, počínajúc tým, že tiež som plešatý. Dôležitý bol postoj k životu v istom zmysle vo vyhnanstve, vzťahy s rodinou, ktoré sú blízke a veľmi vzdialené zároveň, prístup k svojej sexualite a k práci.
   Najdôležitejšia bola práca. V literatúre sa zriedka píše o robote, dej sa zvyčajne odohráva vo voľnom čase.

U nás vyšli „Brooklyn“ a „Prázdno rodiny“. Ktoré ďalšie dielo by sme mali vydať na Slovensku?
– Posledné, „The Testament of Mary“. Dvadsať rokov po ukrižovaní Krista je jeho matka osamelá, vlastne je väzenkyňou apoštolov. Nevedia, čo s ňou, nechcú však, aby chodila medzi ľudí. Nenávidí ich. Oni jednostaj čosi píšu, a ona nevie čítať. Napokon však prehovorí a rozpráva udalosti zo svojho stanoviska: Ježišovo detstvo, počiatky jeho učenia, ukrižovanie a to, čo a dialo potom. Aj to, že je napálená, ale zároveň sa veľmi bojí.
   Naďabil som na údaj, že sv. Ján za pobytu v Grécku navštevoval divadlo. Dá sa predpokladať, že videl klasické hry „Elektru“, „Antigonu“, „Médeu“. V evanjeliu práve on stavia Pannu Máriu k päte kríža. Dostal som nápad urobiť z Márie hrdinku gréckej tragédie. Všetci jej hovoria, že sa má dívať na synovu smrť z hľadiska ľudstva, lebo jej syn spasil svet, ale ju to nezaujíma, lebo je matkou. Ľahko sa uvažuje o veciach odťažitých, ťažšie o tom, keď máte obetovať vlastné dieťa. Treba pochopiť, že ako matka mala právo povedať to, čo povedala.

Čo povedať?
– Že to nestálo za to..

Prečo ste sa rozhodli prevteliť práve do Bohorodičky?
– Lebo tú ženu dvetisíc rokov nepustili k slovu.