Monty Python a jeho lietajúci kráľovský cirkus

Asi ich poznáte. Sú zvyknutí, že im dávajú dary. Vítajú ich chlebom a soľou. Hoci pre nich teoreticky platia pravidlá, za ich porušenie im nehrozí trest. Bezplatné letecké výlety považujú za samozrejmosť. Sú totiž výnimoční. Vyvolení.
Počet zobrazení: 1385
2-m.jpg

Asi ich poznáte. Sú zvyknutí, že im dávajú dary. Vítajú ich chlebom a soľou. Hoci pre nich teoreticky platia pravidlá, za ich porušenie im nehrozí trest. Bezplatné letecké výlety považujú za samozrejmosť. Sú totiž výnimoční. Vyvolení. A hoci mnohí na nich majú „vyhranený názor“, ktorý by sa dal vyjadriť na prstoch jednej ruky, ďalší im zas ich výnimočnosť žerú. Stretnutie s nimi je sviatkom. Ich úsmev rozžiari deň. Mimochodom vyslovená banálnosť zenovou múdrosťou. A vyslovené klamstvo dôvodom na nové definovanie skutočnosti. Aby bolo jasné. Teraz nejde o tú zvláštnu extravagantnú skupinu ľudí, ktorí sa stali zhodou historických okolností, vraždami príbuzných, vojnami, kompromismi, podvodmi a generáciami starostlivého šľachtenia „z Božej vôle monarchom“. Ide o našich vlastných pánov veľkomožných. Síce nie rodom, ale o to viac bohorovným správaním. V poslednom čase sa im to akosi zbiera. Bezplatné výlety vrtuľníkom, šoférovanie po nejakých tých pohárikoch alkoholu, sprosté reči a primitívne nadávky, čo majú asi vyzerať ako „slovo chlapa“... A väčšinou sa vyhnú akýmkoľvek dôsledkom len preto, že prosto môžu. Zvláštne spotvorená predstava o fungovaní zastupiteľskej demokracie im dáva pocit, že mandát na rozhodovanie o pravidlách je zároveň mandátom na ich obchádzanie, keď sa to práve hodí. Idea demokracie je redukovaná na holú kostru súťaže (či skôr boja), vlády úspešných, ktorí sa nemusia nechať obmedzovať nejakou „slušnosťou“. Poctivo však priznajme, že im v tom pomáha naša neuveriteľne elastická schopnosť akceptovať, ospravedlňovať a niekedy dokonca obdivovať ich excentrické výstrelky. Akoby sme sa zmierili s tým, že politika nie je procesom výberu alternatív budúcnosti, ale (tragi)komická šou. Možno trochu trápna, trochu drahá, trochu primitívna... Potom nám už neostáva nič iné, ako ventilovať neschopnosť vtesnať vlastné „elity“ do jasných hraníc teatrálnym nadšením z návštevy pomazanej hlavy. Gýčovým zdôrazňovaním jej „noblesy“, „vznešenosti“, „úrovne“, v protiklade k trápnosti našich vlastných zástupcov. Akoby boli poslednou útechou v ničomnej šedivosti zastupiteľskej demokracie tieto vyvolené hlavy, ktorých možno nie jedinou, no určite rozhodujúcou zásluhou je, že sa narodili. Problém (presnejšie náš problém) však je, že títo naši majú silnejší argument – že sme ich zvolili. Alebo skôr, že sme nezvolili iných. Ako píše v blogu na SME Edo Chmelár: „No ani zúfalstvo z našej politickej elity by nám nemalo uberať na zdravom rozume a nemalo by nám dovoliť hľadať skratky, ktoré sú v konečnom dôsledku slepými uličkami. Ak nám naozaj tak veľmi chýba noblesa, spomeňme si na to pri voľbách. To nie je o NICH. To je o NÁS.“ De facto tolerujeme vulgárny slovník a výstrelky v správaní, dokonca ich niekedy obdivujeme. Pristúpili sme na podivnú symbiózu, v ktorej tí hore smú všetko, čo môžu, a pre tých dole je vulgárnosť politického divadla iba pozadím, na ktorom radi nechávajú vyniknúť vlastnú čistotu, či s ňou súhlasia, pokiaľ je adresátom politický protivník. Sami sa staviame do pozície diváka gladiátorských zápasov. Politika je aréna a o úspechu nerozhoduje, čo sa deje mimo nej. Dav dupe a tlieska tomu, kto uštedrí krvavejší úder. Hoc aj pod pás. Od svojich zástupcov v tejto aréne očakávame prekvapivo málo. Často úplne stačí, ak nechajú súpera vykrvácať mimoriadne nepekným a bolestivým spôsobom. V tejto situácii je volanie po slušnosti priznaním si porážky. Alebo účelovo využívaným marketingovým ťahom. V skutočnosti už na slušnosť v politike – podobne ako na slušnosť v diskusii – skoro nik neverí. Tí pri moci nemusia dbať na neformálne pravidlá, ktoré by ich obmedzovali. Z ich strany by to bol ústupok nepriateľovi, zvonka to od nich takmer nik nechce. Vôbec nechcem tvrdiť, že sú všetci politici jeden ako druhý. No ako skupina sú obrazom spoločnosti, ktorá si ich vybrala. Ako sa hovorí v britskom komediálnom seriáli Áno pán minister: „Politici sú ako deti. Nemôžete im prosto dať čo chcú – len ich to povzbudí, aby pýtali viac.“ Ťažko však vychovávať bez sebadisciplíny. P.S. Len tak pre istotu (bez obalu povedané – kryjem si chrbát) si nakoniec dovolím vypožičať úryvok z jedného skeču Monty Python: „Chceli by sme sa vopred ospravedlniť za spôsob, akým sú v tomto programe prezentovaní politici. Nebolo nikdy naším úmyslom naznačiť, že politici sú nerozhodní politickí oportunisti, ktorých viac zaujímajú ich osobné vendety a súkromné boje o moc, než problémy vlády. Rovnako sme nechceli v žiadnom momente naznačiť, že obetujú vlastnú dôveryhodnosť obmedzovaním slobodnej diskusie o životne dôležitých otázkach len v mene chybnej viery, že stranícka lojalita je dôležitejšia ako blahobyt ľudí, ktorých údajne zastupujú. Nechceli sme ani v žiadnom prípade vyvolať dojem, že sú handrkujúcimi sa pätolízačmi bez štipky záujmu o zásadné sociálne problémy dneška. Naším zámerom nebolo určite ani to, aby ich diváci považovali za ufrflanú, vredovitú, malú, do seba zahľadenú čvargu s chlpatými nohami a nadmernou závislosťou od alkoholu a určitých explicitne sexuálnych praktík, ktoré by mohli byť pre niektorých ľudí urážajúce. Naozaj ľutujeme, ak ste získali tento dojem.“

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984