Ako sa robí revolúcia (2) Parvus inter pares
Veľká októbrová socialistická revolúcia, ktorej sa už v dnešných časoch nepovie ináč ako „októbrový prevrat“, je nepochybne jednou z najvýraznejších udalostí dvadsiateho storočia. Alexander Israel Helphand (Parvus) si dokázal okolo prsta omotávať celé európske socialistické hnutie. S Trockým prakticky cez noc spravili mocný nástroj revolučnej propagandy. Z Ruskej gazety, v ktorej dominovala jerichovská rétorika Trockého a manipulačný talent Parvusa, sa stalo mocné a moderné robotnícke periodikum s nákladom miestami 500-tisíc výtlačkov, požadujúce reálne sociálno-politické zmeny v samoderžavnej krajine. V decembri 1905 a v januári nasledujúceho roku už boli hlavní aktéri za mrežami. Súd Parvusovi nakoniec vymeral trest vo výške troch rokov takzvaného administratívneho vyhnanstva na Sibíri. V roku 1907 sa mu podarilo utiecť a úspešne sa dostať do Nemecka, kde vydal knihu pod názvom In der russischen Bastille während der Revolution (V ruskej Bastile počas revolúcie). Doma si však nevedel nájsť miesto. Navyše ho ešte ťažil škandál s „Gorkého peniazmi“ a s tým spojená hrozba arbitrážneho súdu. V lete 1910 odišiel do Viedne, odkiaľ napísal priateľke Rose Luxemburgovej, s ktorou mimochodom údajne utratil Gorkého honoráre na cestách po Taliansku, že odchádza na pár mesiacov do Turecka. Tam ho už čakala „balkánska spojka“ Christo Rakovsky. V Carihrade sa etabloval veľmi skoro. Rozbehol dodávky obilia do hlavného mesta, spojil sa s mladoturkami okolo novín Turk Yurdu, do ktorých investoval peniaze, tušiac v mladoturkoch možnú novú hnaciu silu krajiny, podieľal sa na rekonštrukciách tureckých železníc a podobne. Príležitosť vojny Začala sa však svetová vojna a vojna je takmer vždy pre istý typ ľudí vidina veľkého zisku, možných kalkulácií a získavania vplyvu. Parvus do takejto kategórie ľudí patril. Bol socialista, „no nevidel žiaden dôvod, prečo by si nemohol privlastniť aspoň časť nadhodnoty, ktorú nahromadila trieda kapitalistov“. Na druhej strane zasa uvítal svetovú vojnu a tvrdil, že vojna vyostruje všetky kapitalistické protirečenia a teda zákonite sa musí skončiť jedine svetovou revolúciou. V Rumunsku v novinách Zapta publikoval článok s revolučným názvom Za demokraciu – proti samoderžaviu!, ktorý prevzal aj bulharský Rabotničen vestnik. V článku Parvus burcoval socialistov, aby využili vojnu na revolučné ciele, teda na pomoc Nemecku. Obracal sa na ukrajinské, arménske a gruzínske nacionalistické skupiny, aby formovali povstalecké oddiely. Niekedy vtedy sa oň začala zaujímať nemecká rozviedka. Siedmeho januára 1915 ho prijal nemecký veľvyslanec v Turecku Freiherr von Vanhenheim, ktorému vraj povedal: „Záujmy nemeckej vlády sú totožné s cieľmi ruských revolucionárov. Ruskí demokrati môžu dosiahnuť svoje ciele, kým nezanikne samoderžavie a Rusko sa nerozdelí na jednotlivé štáty. Na druhej strane, Nemecko nedosiahne zamýšľaný úspech, kým v Rusku nevypukne revolúcia. Dokonca aj po víťazstve Nemecka bude preň Rusko predstavovať nemalé nebezpečenstvo, až kým sa ruské impérium nerozpadne na jednotlivé nezávislé štáty“. Helphand – Parvus sa teda vybral do Európy. V Bukurešti sa stretol so starým známym Christom Rakovským a nemeckým vyslancom von dem Buschom. Podozrivé je, že už onedlho dostal od nemeckej vlády asi milión mariek, z ktorých časť putovala prostredníctvom Rakovského Trockému, Martovovi a Lunačarskému do Paríža na protivojnový časopis Naše slovo. Do Zürichu sa Parvus vrátil niekedy v máji 1915 roku. Sociálneho demokrata veľmi nepripomínal. Neustále ho obklopovali výstredné blondíny, býval v drahom hoteli Baur au Lac, kde si vychutnával drahé cigary a častoval seba i svoje veselé spoločníčky šampanským hneď z rána. Nezabúdal však ani na to, čo mu dodávalo potrebný životný kyslík. Ako málokto sa orientoval v európskej politike a obchode. Aj keď jeho meno málokedy nájdeme v hrubých knihách o dejinách posledných dvoch storočí, Parvus v sebe nesie niečo typické, to, čo je podstatou modernej politickej scény. Nebol oficiálnym predstaviteľom žiadnej krajiny, vlasť si musel sám kúpiť, no jeho buldočia tvár a buldočí charakter by sme mohli pokojne odliať do bronzovej sochy a postaviť k býkovi a medveďovi pred Frankfurtskú burzu, aby boli fenomény našej doby dokonalo pohromade. Neznáme pozadie revolúcie Kým Lenin vyčkával, teoreticky hodnotil a popisoval krízu kapitalizmu, Parvus vyvíjal praktickejšiu činnosť. Existuje názor, podľa ktorého Lenin nebol až taký mŕtvy chrobák. Niekedy v roku 1909 údajne boľševici za hranicou nadviazali kontakt s generálnym štábom a ministerstvom zahraničných vecí Rakúsko – Uhorska. Sivou eminenciou a Leninovým mužom číslo jedna bol istý Jakov Ganeckij Fjurstenberg. Bol to práve on, kto sústredil Leninovu pozornosť na rakúsku a nemeckú kartu. Existujú vraj dôkazy, že potom, čo sa začala 1. svetová vojna, ruská rozviedka vo Švajčiarsku zaznamenala časté návštevy Lenina na nemeckom a rakúskom veľvyslanectve v Zürichu a Bazileji. V septembri 1915 nemecký veľvyslanec vo Švajčiarsku Freiherr von Romberg v tajnom hlásení ríšskemu kancelárovi Betman-Hollwegovi oznamoval, že s Leninom sa udržiavajú kontakty a jeho mierový program sa dá využiť v záujmoch Nemecka. Tak, či onak, ako to potvrdzuje napríklad aj C. A. Sutton vo svojom diele Wall Street and the Bolshevik Revolution (Wall Street a boľševická revolúcia), myšlienka využitia ruských revolucionárov sa datuje práve rokom 1915, keď nemecký veľvyslanec v Dánsku Brockdorff-Rantzau oboznámil nemeckého štátneho sekretára s výsledkami svojho stretnutia s istým Helphandom (Parvusom), ktorého služby a kontakty odporúčal ako mimoriadne zaujímavé v časoch vojny. Nemci podľa potreby a rentabilnosti podporovali rôzne militantné a nespokojné menšiny i politické útvary v britskom i francúzskom koloniálnom impériu, preto veľvyslanec v depeši prezieravo upozorňuje: „Možno že je pomerne nebezpečné využiť sily, stojacie za Helphandom, no na druhej strane by bolo priznaním našej slabosti, keby sme sa zriekli jeho služieb len zo strachu, že by sme ich nedokázali usmerňovať.“ Elisabeth Hereschová, autorka druhej väčšej monografie o Parvusovi pod názvom Geheimakte Parvus. Die gekaufte Revolution uvádza, že asi dva mesiace pred začiatkom vojny dali o sebe vedieť predstavitelia pobaltských socialistov v osobe Estónca Alexandra Kesküly, ktorý takisto kontaktoval nemeckého vyslanca v švajčiarskom Berne s návrhom podpory pobaltských území, ktoré by vzburami oslabovali cársku ríšu. Podľa Der Spiegel, Kesküla, „ďalšia z kreatúr sivej zóny medzi nemeckými a ruskými revolucionármi, bol dobre informovaný o celom socialistickom vrení vo Švajčiarskej emigrácii i v Rusku a cez neho viedli nitky až k Leninovi (V roku 1997 estónska produkcia natočila historickú komédiu pod názvom Všetci moji Leninovia, v ktorom hrdinský Estónec Alexander Kesküla spoločne s nemeckým zahraničným úradom v Berne i Berlíne finančne podporuje boľševikov (samozrejme bez zmienky o Parvusovi a iných), pripravuje rozklad cárskeho Ruska a vytvorenie veľkého Estónska pripojením ugrofínskych území, zahŕňajúc aj Sankt-Peterburg. Parvus vo veľkom zakladal inštitúcie, ktoré mu mohli pomáhať viesť legálnu obchodnú a novinársku činnosť a pritom pod ich pokrývkou mohla bublať oveľa žieravejšia tekutina. Založil Ústav pre štúdium sociálnych dôsledkov vojny v Kodani, ktorý mal vedecky a štatisticky spracúvať problematiku, vyplývajúcu z názvu inštitútu. Pokračoval v obchodovaní, čo sa neraz dialo pod hlavičkou spomínaného ústavu. Navzdory vojne, od augusta 1915 do júna 1916 objem obchodnej činnosti znepriatelených veľmocí predstavoval 11,22 miliónov rubľov. Parvusov novozaložený časopis Die Glocke (Zvon), ktorý sa rozširoval v prostredí európskych socialistov, vyzýval k pokračovaniu vojny do víťazného revolučného konca a pripravoval podľa Parvusových slov duchovný zväzok medzi ozbrojeným nemeckým a revolučným ruským proletariátom. Všetky jeho aktivity boli dotované aj nemeckými peniazmi, priamo z najvyšších štátnych miest. Parvus často konal na vlastnú päsť a stávalo sa, že súčasne vodil za nos ruských aj nemeckých socialistov, emigrantské kruhy a nemeckú vládu. Motivácie revolucionára Aj keď sa pre nemeckú vládu stal najväčším odborníkom na Rusko, stále si nechával zadné vrátka. Vystopovať motívy a hybné sily, ktoré hnali Parvusa vpred k veľkej revolúcii v Rusku, je pomerne ťažké. Chcel Rusku poškodiť, chcel pomôcť zvíťaziť Nemecku, či naopak ruskému proletariátu, ktorý mal uskutočniť veľkú revolúciu a vybudovať nový spoločenský poriadok, v ktorého elitnom straníckom panteóne si sľuboval jedno z najvyšších miest; alebo chcel len na všetkom otáčať peniaze a zarobiť? Tak či onak, čas bežal, vojna zaľahla do zákopov a bolo treba pohnúť sa dopredu. Ruskí emigrantskí socialisti síce jeho peniaze na vydávanie literatúry a propagandu dostali, no doktor Geľfand bol muž činu a grandióznych zámerov. Jeho aktivity v dánskej Kodani vyvolávali zmiešané reakcie v kruhoch európskej sociálnej demokracie. Parvus potreboval človeka, ktorý by mohol ašpirovať na rolu vodcu ruskej revolúcie, a ktorý by bol verný klasickej Bismarckovej fráze: „Ak chcete vybudovať socializmus, vyberte krajinu, ktorej vám nie je ľúto“. Nielen podľa Parvusovho úsudku, ale aj podľa dokumentov, ktoré spracúvali historici v 20. storočí, Lenin takýmto človekom bol. Bolo potrebné vypracovať plán, ako Leninovi „pomôcť“. Veľmi lákavo vyzerá verzia, že Parvus ťahal nitky a Lenin pritakáva, že všetko je dielom Parvusa a Lenin je nemecký špión, ako sa to pomerne jednoducho tvrdilo v exaltovanej atmosfére 90-tych rokov minulého storočia. Existuje prienik ich spoločných i nezávislých krokov, ktorý sa v konečnom dôsledku volá Veľká októbrová socialistická revolúcia, či správnejšie – uchopenie moci sovietmi boľševikov, prípadne ich októbrový prevrat. Ako teda vyzerala bezprostredná technológia revolúcie? Lenin, Parvus a biznis Parvus vedel, že jediným vhodným mužom je Lenin. Veľmi dobre poznal jeho intelektuálnu zanietenosť, ohromnú práceschopnosť a obetavosť, a v neposlednom rade jeho ctibažnosť. Lenin rozhodne nebol naivný človek. Aj keď onoho času sedel prevažne v bernských a zürišských knižniciach a študoval do absolútnych detailov priebeh, závery, smery a prúdy veľkej buržoáznej revolúcie, veľmi dobre vedel, čo môže od koho čakať, vedel, že musí riskovať a že musí obetovať veľa, ak chce vykonať dielo svojho života. Je však potrebné poznamenať, že nečakal blízky príchod revolúcie, jeho články a publikácie poznali zväčša len uzavreté socialistické kruhy. To však bola parketa pre Parvusa. Spoločne s Jekaterinou Gromanovou navštívil Lenina v jednej zürišskej reštaurácii, kde práve obedoval s Krupskou. Potom odišli do Leninovho bytu. Toto stretnutie hovorí o mnohom, hoci Lenin ho bude v budúcnosti vehementne popierať. O čom bola reč, to vedeli najlepšie len oni dvaja. Lenin neskôr tvrdil, že ho vykázal z bytu, lebo revolúcia sa vraj nedá robiť špinavými rukami, Parvus na oplátku vykrikoval, že rojko Lenin chce vytiahnuť európsky proletariát zo zákopov vydávaním socialistického časopisu. Parvus sa vrátil k práci. V Kodani bol spoluzakladateľom reklamnej firmy s koncesiou na nemecké plagátové stĺpy. Onedlho vznikla exportno-importná firma Handels-og Eksportkompagniet, ktorá mala svoje pobočky a kontakty rozmiestnené od Švédska, Anglicka, Holandska, Poľska, Ruska až po USA. Spoločnosť obchodovala prakticky so všetkým – s pančuchami, trakmi, prezervatívmi, kaviárom, koňakom, rôznymi surovinami, ojazdenými autami a dokonca aj rybárskymi loďami. Do Nemecka dodávali hlavne obilie a rybí tuk, meď, kaučuk, cín, chróm, nikel. Do Ruska a škandinávskych krajín putovali chemikálie, strojárske výrobky, acylpirin, teplomery, textil. Parvus angažoval pochybných kšeftárov s kontaktmi na rozviedku, akým bol berlínsky obchodník Georg Sklarz s bratmi Waldemarom a Heinrichom, ktorí pracovali v Štokholme a v Kodani. Tí zase platili dvojitých agentov – Romanoviča, Dogopolského, Müllera či herečku Amatis. Tí získavali za pomoci falošných inzerátov v denníkoch informácie o množstve a pôvode nemeckého tovaru a komodít, ktorý prichádzal do Dánska, sledovali jeho distribúciu do nepriateľských krajín. Informácie vyhodnocovala Parvusova kodaňská firma, a ak bolo treba, aj Ústav pre štúdium sociálnych dôsledkov vojny. Veľká časť obchodov, ako sa dnes moderne hovorí, nebola transparentná, falšovali sa dodacie listy, alebo sa tovar jednoducho pašoval. V januári 1917 bol Ganeckij vyhostený za nekalé obchody z Dánska. Dodávali totiž tovar petrohradskej firme Fabian Klingsland, ktorej zástupkyňa Eugenia Sumensonová prevádzala zisk na účet jednej z petrohradských bánk, ktorým disponovali revolučné organizácie v Rusku. Autor je odborný asistent Prešovskej univerzity, špecializuje sa na dejiny Ruska, Sovietskeho zväzu, zahraničnú politiku a špionáž (Dokončenie nabudúce)
