Mať sa je viac ako ľúbiť sa

Nový film nemeckého režiséra Andreasa Dresena Siedme nebo je postavený na v podstate veľmi banálnom príbehu, ktorý však rozhodujúcim spôsobom ozvláštňuje vek hlavných hrdinov.
Počet zobrazení: 1950
4708_13_www.media.outnow.chCB-m.jpg

(Siedme nebo – Wolke Neun, réžia: Andreas Dresen, Nemecko, 2008, 98 min., hrajú: Steffi Kühnert, Horst Rehberg) Nový film nemeckého režiséra Andreasa Dresena Siedme nebo je postavený na v podstate veľmi banálnom príbehu, ktorý však rozhodujúcim spôsobom ozvláštňuje vek hlavných hrdinov. Film je veľmi jednoduchým príbehom manželského trojuholníka s tragickým vyústením, pričom manželia a milenec, ktorí sú jeho protagonistami, majú vyše sedemdesiat rokov. Inge (Steffi Kühnert), ktorá je vyše tridsať rokov manželkou Wernera, si v malom východonemeckom byte na berlínskej periférii privyrába šitím a opravami šatstva. Inge je nenápadná, relatívne neatraktívna „tetuška“, ktorá má dospelú dcéru a dve malé vnučky, s ktorými trávi nedeľné popoludnia. Spieva v zbore, ktorého členkami sú rovnako ošúchané, nenápadné panie v strednom a vyššom veku. Obyčajnosť, „čiernobielosť“, až ostentatívna každodennosť sú hlavnou ingredienciou a hlavným čarom filmu. Inge prichádza k jednému zo zákazníkov, ku Karlovi (Horst Rehberg), aby mu priniesla opravené nohavice. Medzi sedemdesiatosemročným Karlom a len o niečo mladšou Inge vzniká ľúbostný vzťah. Inge nevydrží výčitky svedomia ani túžbu po Karlovi. Napriek radám dcéry, aby si svoje dobrodružstvo vychutnávala a nikomu o svojom tajomstve nehovorila, priznáva sa Wernerovi, odsťahuje sa od neho, navrhuje rozvod. Werner svoje nešťastie vyrieši jednoznačne, v závere filmu spácha samovraždu a Inge a Karlovi tak poskytuje slobodu. Jeden z predchádzajúcich Dresenových filmov, Sommer vorm Balkon (Leto pred balkónom, 2005), ktorý na Medzinárodnom filmovom festivale v San Sebastiane získal cenu za najlepší scenár a v Chicagu bol ocenený za najlepší herecký výkon, patrí k mojim najobľúbenejším filmom. So Siedmym nebom má spoločnú každodennú, neštylizovanú atmosféru a aktuálnu tému. Sommer vorm Balkon je príbehom dvoch slobodných kamarátok, nezamestnanej štyridsaťročnej Katrin (Inka Friedrich), ktorú opustil manžel a sama vychováva dospievajúceho syna, a slobodnej, o niečo mladšej Nike (Nadja Uhl). Film sa, rovnako ako Siedme nebo, odohráva vo východnom Berlíne, v kulisách síce letného, ale post-socialisticky ošúchaného veľkomesta plného problémov a starostí. Nezamestnanosti – Katrin sa všemožne snaží nájsť si prácu, čo je v jej veku a v danej spoločenskej situácii takmer nemožné – osamelosti – rovnako, ako si Katrin nemôže nájsť prácu, si ani jedna z kamarátok nevie nájsť blízky, dôverný a stabilný vzťah – chudoby – Katrin niekoľko mesiacov šetrí na značkové tenisky pre syna – alkoholizmu – Katrin zapíja smútok za neverným manželom vínom, až skončí na odvykacej liečbe na akútnom psychiatrickom oddelení. V istom zmysle je aj Sommer vorm Balkon príbehom ľúbostného trojuholníka. Medzi Katrin a Nike, pre ktoré je priateľstvo náhradou rodiny, sa postaví Nikin ženatý milenec Ronald (Andreas Schmidt), ktorý povrchne, letmo flirtuje aj s Katrin. Téma žiarlivosti – Katrin žiarli na Ronalda, ktorý jej berie kamarátku, a Nike žiarli na Katrin, ktorá sa Ronaldovi páči – obavy zo straty medziľudskej blízkosti, ktorá ako jediná môže človeka zachrániť pred hroznou osamelosťou, spája oba filmy na obsahovej rovine. Spája ich aj téma staroby – vo filme Sommer vorm Balkon okrajovo, keď Nike pracuje ako opatrovateľka starých ľudí, v druhom z filmov, v príbehu Siedme nebo, celkom explicitne, kde tvorí jadro deja. Formálne však majú oba filmy spoločné realistické, miestami až naturalistické spracovanie aj veľmi intímnych scén – alkoholom intoxikovaná Katrin v bezvedomí na psychiatrickom lôžku v Sommer vorm Balkon, alebo ľúbostné scény starcov vo filme Siedme nebo – a civilné, filmovo neštylizované a neprikrášlené znázornenie veľmi obyčajnej, každodennej skutočnosti. Práve toto je hlavným pozitívom filmu. Ďalšou vlastnosťou filmu, ktorú treba oceniť, je sústredenie sa starobu, na životné obdobie, ktoré je, ako vieme, v súčasnosti veľmi nepopulárne. Sama neviem prečo, ale v súčasnom umení je veľmi módne zobrazovať tridsiatnikov, a zdôrazňovať ich „starobu“, prinajmenšom „ne-mladosť“. Je pomaly únavné, ako je takmer v každom súčasnom románe, filme, televíznom seriáli a ženskom časopise príbeh tridsaťročnej slobodnej ženy, ktorá si zrazu uvedomuje svoju ne-mladosť, prvé sivé vlasy, prvé bolesti chrbta, možnosť, že na dieťa bude onedlho neskoro. Ženy, ktorých sa to týka, majú snahu presviedčať svet, že sú so svojím životom spokojné, tie, ktorých sa to netýka, sa na svoje nešťastnejšie rovesníčky dívajú so súcitom a tešia sa, že sa tejto šlamastike vyhli. Pomalá strata mladosti sa v súčasnom umení zobrazuje často, ale na skutočnú starobu sa nemyslí takmer vôbec. Hlavným problémom je, ako si stoj čo stoj zadovážiť dieťa – aj za cenu, že otcom bude náhodná známosť z dovolenky, ako dostať z jedného platu hypotéku a ako si aj „bez muža“ „žiť svoj vlastný život“. Na to, že každé dieťa raz dospie, odíde z domu, eventuálne sa odsťahuje do cudziny, že aj v najlepšom prípade bude raz hypotéka splatená, sa nemyslí. Myslí sa na budovanie života, na malé deti a pracovný postup. Nemyslí sa na to, že aj najlepšie vybudovaný život sa nebude dať budovať navždy, že príde obdobie, keď všetko vybudované začne pomaly chátrať. Trochu ironicky sa sústreďujeme na „starobu“ po tridsiatke, snáď preto, lebo tá až tak nebolí a tajne si môžeme hovoriť, že predsa len sme ešte „mladí“. Myslieť na skutočnú starobu, na ťažké choroby, na vdovstvo, na nevládnosť, by bolelo oveľa viac, a tak na ne radšej roztržito zabúdame. Dresen však nezabúda, naopak, venuje sa tejto „skutočnej“, „naozajstnej“ starobe. Inge umýva po návrate z pohrebu manželovi Wernerovi vlasy, a Werner hovorí: „Tak už som ostal len ja“. Inge sa mu nežne pozerá do očí a uisťuje ho: „Máme ešte jeden druhého.“ Kladom filmu je aj to, že jednoznačne ukazuje, ako „na lásku nikdy nie je neskoro“. Inge a Karl sú do seba pubertálne zaľúbení, Inge začne chodiť na bicykli, Inge postáva pred zrkadlom a obzerá si svoje dávno nevšímané telo. Spoločne sa smejú na šteklivých vtipoch vášnivo sa milujú. Tajne sa stretávajú, držia sa za ruky, do telefónu si šepkajú vyznania lásky. Spomínajú, ako sa videli po prvýkrát, a čo si pri prvom stretnutí pomysleli. Divákovi sa možno uľaví: našťastie, ani v sedemdesiatichôsmich rokoch nie je neskoro. Ak to nestihnem do tridsiatky, mám ešte čas. Zaľúbiť sa a prežiť niečo neštandardne pekné sa dá aj na dôchodku. Za najväčší prínos filmu však považujem, že ľúbostné splanutie jednoznačne neglorifikuje. Na šťastie Inge a Karla doplatí manžel Werner životom. Nevydrží svoje poníženie a samotu. Je to veľmi dôležitý moment filmu. Keby sa film končil šťastne, keby Inge s Karlom začali nový život a Werner by s nimi každú nedeľu spokojne chodil grilovať na nábrežie rieky, bol by film len ďalším popretím staroby. Bol by klamstvom, lžou, ktorá by tvrdila, že láska v starobe je rovnaká ako láska v mladosti, že staroby sa netreba báť, lebo v skutočnosti sa vlastne nič nezmení. Dresen to však, našťastie, netvrdí. Vzťah Wernera a Inge síce nie je dobrodružný a vášnivý, ale je založený na spoločne prežitých tridsiatich rokoch, na porozumení Inge pre Wernerove čudácke záľuby (Werner počúva platne s nahrávkami zvukov lokomotív), na vzájomnej nahote, ktorú nemusia jeden pred druhým s ostychom skrývať. „Máme ešte jeden druhého“, hovorí Inge Wernerovi krátko po tom, ako sa spoznáva s Karlom, a toto vzájomné „matie sa“ je cennejšie ako každé zaľúbenie. Dresen – a divák – síce svojim hrdinom ich šťastie aj vo vyššom veku dožíčí, zároveň však upozorňuje, že má aj druhú stranu. Že láska sa s vekom spája s oveľa väčšou zodpovednosťou. Že príde čas, keď už skutočne nepôjde o „zaľúbenosť“, ale o to, kto bude môcť zavolať sanitku, ak nám v noci príde zle.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984