Zhýčkaní mierom

Len aby nebola vojna! To bolo v mojom útlom detstve jedno z najčastejšie vyslovovaných želaní mojej mamy. Iba chorôb, aké jej na prahu dospelosti vzali rodičov, sa bála viac. Dnes by o nej s pohŕdaním hovorili ako o pacifistke a opľúvali by ju jedovatými rečami. Obávam sa totiž, že jej postoj z rokov bezprostredne po skončení druhej svetovej, keď strachu z vojny rozumel azda každý, by sa nezmenil. Tak, ako sa nezmenili dôvody obáv, ktoré sa odháňali úzkostným želaním – len aby nebola vojna. Vojna, ani studená, ani latentná, ani vojna slov, ale ozajstná, plnokrvná (naozaj plnokrvná, lebo plná krvi), je totiž stále za dverami. A v posledných týždňoch, nielen ďaleko, za dverami všeobecných úvah a kombinácií vyplývajúcich z najrozličnejších informácií zo svetových bojísk rôzneho, nielen vojenského druhu. Vojna je čoraz bližšie aj za našimi dverami. Konkrétnymi dverami našich príbytkov. A my, akoby zo zvedavosti, skoro až nedočkavo, lebo našincov, čo vojnu na našom území zažili, už žije veľmi málo, jej dokonca neváhame tie dvere pootvoriť. Až tak, aby sa jej do nich podarilo riadne zakliesniť. Ako keď násilník či zlodej strčí nohu do dverí svojej obete skôr, než ich ona, vydesená a ochromená strachom stihne zaplesnúť. Pomáhame vojne v našom svete na svet, ako jej pomáhali a pomáhajú tí, ktorí sú hlboko presvedčení, že budú jej víťazmi a už sa jej nevedia dočkať. Byť víťazom je opojné. Kto by o tom čosi nevedel? Je to opojné, lebo je opojné mať moc. Alebo aspoň ilúziu, že ju máme. A tak provokujeme. Provokujú násilníci, ľudia tzv. mdlého rozumu, ale aj ľudia inteligentní. Alebo tzv. inteligentní? Provokujú tí, čo nevedia vyniknúť inak. Lebo príťažlivosť moci je silnejšia ako príťažlivosť Zeme; lebo moc človeku dáva pocit výnimočnosti. A aj, či najmä, vo vlastných očiach ho robí lepším, ako je. Baženie po moci, po čomsi viac, ako je nám dané, je rovnako silné ako úsilie o to, čo je dané si zachovať. Týmto protikladom ide o to isté (napríklad o územie – aby sa (nad)národu zväčšil životný priestor, o ropu – aby bola dostupnejšia, o zisky – aby sa nezmenšili), a keď sa stretnú, je len otázka krátkeho času, kým pohár pretečie a ktosi tresne päsťou po stole, ktosi dá komusi po papuli a ktosi namieri pištoľ či pušku. Konflikt je na svete. A v tej chvíli je jedno, že jeho ozajstná príčina nie je vo vzájomnom fackaní. Neviem, či to vedia politici, ktorí to neuvážené, až choré baženie más po hocičom, čo ukojí ich agresivitu, výdatne podporujú. Svojou rétorikou, svojimi politickými ťahmi, svojou hrou vabank, v ktorom stavili životy tých druhých. Podaktorí nepôsobia, že to vedia. Zasiahla ich nákaza viery, že im sa všetko zlé vyhne. Asi tak, ako sa oni vyhýbajú povedzme dychovej skúške pri havárii. Lenže svet sa krúti nezávisle od ich sebavedomia a v mlyne svojho behu zomelie aj ich. Lebo niekedy sa krúti nebezpečne rýchlo. Podnecovať, či aspoň nekrotiť najnižšie pudy a agresivitu vyvierajúcu z čohokoľvek, najmä však z národnostného princípu v čase, keď svetom ide kríza siahajúca po živočíšnej podstate človeka, svedčí o hazarde alebo o nevedomosti. V tomto prípade však takej, ktorá hriech činí. Lebo je známe, že, ak má problém krajina, územie, svet, rieši ho príroda kata-strofami. Ak majú problém ľudia, riešia ho vojnami. Oboje nám hrozí výdatne. A my oboje ignorujeme...