Dobiehajúca revolúcia
Koniec roku 1989 sa niesol v znamení eufórie v takmer každej európskej krajine. Pocit stagnácie a nefunkčnosti na oboch stranách barikády studenej vojny vymenila radosť z nového začiatku. Len pár mesiacov predtým kongresom sociálnych vedcov na západe dominoval pojem kríza, ale celú túto diskusiu zmietol zo stola pocit víťazstva, ktorý posilňovala odozva z východu, kde sa nehovorilo o ničom inom ako o oslobodení. Pád východného bloku viedol k diskreditácii komunizmu, ktorý definitívne dostal prívlastok zločinecký a biľag zlého; azda s výnimkou Škandinávie prischol aj ľavicovej politike akéhokoľvek druhu. Ekonomické zmeny aj celková spoločenská a inštitucionálna transformácia v krajinách východnej Európy sa začali vnímať ako dobiehanie Západu. V popredí stála otázka životnej úrovne, ale neustále sa diskutovalo aj o celkovej kultúre – o miere korupcie, o povahe štátu, o slobode, jednoducho o morálnych hodnotách. A všetky neúspechy a zlyhania sa pripisovali a mnohokrát sa aj podnes chápu ako pozostatky minulého režimu – ako prekliatie, z ktorého treba vyrásť a ktoré zmizne, keď dorastú generácie nedotknuté komunizmom. Koniec dejín Názov tohto článku som si vypožičal od známeho nemeckého filozofa Jürgena Habermasa, ktorého súbor esejí a rozhovorov vyšiel pod týmto názvom v slovenčine pri príležitosti desiateho výročia revolúcie roku 1989. Objavuje sa tu aj spomínaná téza, že komunistický režim bol slepou uličkou vývinu a spoločnosti deformované týmto režimom preto nevyhnutne zaostávali za Západom. Iný autor, ktorého kniha Koniec dejín a posledný človek sa stala vzorcom porozumenia a vysvetľovania vtedajšieho obdobia, prezentoval východoeurópske revolúcie ako zavŕšenie dejín. Charles Fukuyama vyslovil presvedčenie, že liberálna demokracia spolu s kapitalizmom predstavujú najlepšiu možnú spoločnosť a tak zostáva už len transformácia a postupné dobiehanie zvyšku sveta. Takéto oslavné chorály znejú dodnes, ale tí, ktorí by sa mali svojím spevom pridať alebo aspoň zbožne načúvať, sa až priveľmi podobajú tým, ktorí v 89-tom neverili ani slovo a nakoniec vyšli na námestia. Neverili však ani hlasom, ktoré ich varovali, že s pádom komunizmu nepríde raj, kde bude všetko už len dobré. Jeden z týchto hlasov patril aj Habermasovi uvažujúcemu nad budúcnosťou ľavice a socializmu. Konštatoval, že myšlienka socializmu tu bude dovtedy, kým budú existovať neprivilegovaní a vylúčení – teda navždy. Habermas bol presvedčený, že ich množstvo a pozícia sú omnoho lepšie než kedykoľvek predtým, respektíve kdekoľvek inde na svete. Nemýlil sa, ale dnes už vieme, že pribúdajú aj v „tom najlepšom možnom svete“ a ich pozícia sa zhoršuje. Nejde tu len o ekonomickú situáciu, ale o celkový pocit zo spoločnosti a života. Pocit, že jednotlivec nič nezmení, nech by sa usiloval akokoľvek – ani vlastný život, ani fungovanie spoločnosti. V Česku dostal názov „blbá nálada“ a sociológovia čoraz častejšie hovoria o dezilúzii verejnosti. Pojem kríza sa opätovne stal centrálnym bodom konferencií sociálnych vedcov a politici ho už používajú častejšie než slovo demokracia. Odbiehajúca skutočnosť Dobro a zlo v ústach politikov vždy naberú zvláštnu pachuť – možno je lepšie povedať rovno, že skôr či neskôr začnú smrdieť. Os zla, zločinecký režim, svetlá budúcnosť, slobodný svet a podobné heslá až príliš často zakrývajú bezohľadné a chamtivé správanie. Má to však znamenať, že sa vzdáme politiky? Že definitívne vyškrtneme pojem lepší svet? Slovné spojenie sociálny experiment sa stalo synonymami spupnosti a diktátorstva. Do nemoty nás o tom presviedčajú tí, ktorí uskutočnili obrovské spoločenské experimenty – bez akejkoľvek diskusie a bez záruky. Argumentom, že spoločenské zmeny sa prispôsobujú prirodzenosti človeka. Zmeny na Slovensku boli také ďalekosiahle, že sa zmenilo aj poradie: dnes už Slovensko nedobieha Západ, už ho totiž predbehlo. Dnes už „musí“ Západ dobiehať nás. V čom? V sociálnych experimentoch s názvom reformy. Zdá sa, že na Slovensku už vyrástla túžobne očakávaná generácia nedotknutá komunizmom a pred nami je už len zreformovanie (privatizácia) školstva a zdravotníctva a postupné znižovanie daní, až kým žiadne nebudú. A sme na konci dejín – ľudstvo dosiahlo svoj vrchol vývinu na Slovensku. Všetko to znie dobre, až na tú „chuderku“ skutočnosť. Tisíckrát poprekrúcaná, nie a nie sa dočkať vrcholu svojho vývinu. Neustále hyzdí všetky definitívne riešenia a kamsi odbieha. Alebo skôr niekoho dobieha? Určite toho, kto pred takmer dvadsiatimi rokmi odchádzal z námestia s presvedčením, že teraz už stačí, ak bude poctivo pracovať a každé štyri roky voliť stranu, ktorá bude zastupovať jeho záujmy a všetko bude dobré. Nie je a ani nebude. Na vytváranie lepšieho sveta to totiž ani zďaleka nestačí.
