K 90. výročiu Októbrovej revolúcie
Lev Trockij si do svojho denníka zaznamenal sen o mŕtvom Leninovi, ktorý sa mu sníval v noci 25. júna 1935: „Podľa prostredia by sa dalo usúdiť, že sa to odohrávalo na lodi, na palube pre tretiu triedu. Lenin ležal na posteli a ja som stál alebo sedel pri ňom, to už si presne nepamätám. S obavami sa pýtal na moju chorobu. „Zrejme si nervovo vyčerpaný, musíš si oddýchnuť...“ Odpovedal som, že vďaka vrodenej Schwungkraft som sa z únavy vždy rýchlo zotavil, ale že tentoraz bude asi problém vážnejší... „V takom prípade by si sa mal vážne (toto slovo zdôraznil) poradiť s lekármi (spomenul niekoľko mien)...“ Povedal som mu, že som sa s nimi už veľakrát radil a začal som popisovať svoj výlet do Berlína. Keď som sa však na Lenina pozrel, uvedomil som si, že je mŕtvy. Okamžite som sa pokúsil túto myšlienku zahnať, aby som mohol rozhovor dokončiť. Keď som popis svojho terapeutického výletu do Berlína v roku 1926 ukončil, chcel som dodať: „To bolo po tvojej smrti“, ale zarazil som sa a namiesto toho som povedal: „Potom, čo si ochorel...“ Nevedomie vlastnej smrti Čo to teda znamená, že Lenin nevie o svojej smrti? Trockého sen môžeme čítať dvoma protikladnými spôsobmi. Podľa prvého čítania značí hrozivo absurdná postava nemŕtveho Lenina, že Lenin si dostatočne neuvedomuje, že rozsiahly sociálny experiment, ktorý vlastným úsilím vytvoril, sa skončil stalinistickou katastrofou: terorom a neslýchaným masovým utrpením. Mŕtvy Lenin, ktorý nevie, že je mŕtvy, reprezentuje náš vlastný tvrdohlavý odpor k odmietnutiu veľkolepých utopických projektov a prijatiu obmedzení našej situácie: Lenin bol smrteľný a robil chyby ako všetci ostatní, a tak nastal čas, aby sme ho nechali zomrieť, aby sme odložili toto obscénne strašidlo, ktoré prenasleduje našu politickú predstavivosť, a aby sme k svojim problémom pristupovali z neideologickej pragmatickej perspektívy. Lenin je však stále živý ešte v inom zmysle: žije dovtedy, kým stelesňuje to, čo Alain Badiou nazýva bez hanby platónskym spôsobom „večná Idea“ univerzálnej emancipácie, nesmrteľná túžba po spravodlivosti, ktorú nedokážu zničiť nijaké porážky ani katastrofy. V tejto súvislosti by sme si mali pripomenúť Hegelove obdivné slová, ktoré adresoval Veľkej francúzskej revolúcii vo svojej Filozofii dejín: „Hovorilo sa, že Veľká francúzska revolúcia je výsledok filozofie, a nie je bez dôvodu, že filozofiu nazývali Weltweisheit (svetová múdrosť), pretože nie je len pravdou o sebe a pre seba ako čistá esencia vecí, ale je aj pravdou v jej živej podobe, kým sa prejavuje vo svete. Preto by sme nemali odporovať tvrdeniu, že revolúcia získala svoj prvý impulz z filozofie. [...] Nikdy, odkedy je slnko na oblohe a planéty okolo neho obiehajú, sme nevnímali, že sa existencia človeka sústreďuje v jeho hlave, t. j. v myšlienkach, podľa ktorých on buduje skutočný svet. [...] až doteraz človek nedospel k poznaniu, že myšlienka má riadiť duchovnú skutočnosť. Bolo to teda nádherné precitnutie ducha. Túto epochu oslavovali všetky mysliace bytosti. V tomto čase ovládli ľudskú myseľ vznešené city. Duchovné nadšenie rozochvelo celý svet, akoby sa až teraz dokonalo zmierenie medzi božským a svetským.“ Prvá úspešná To samozrejme nezabránilo Hegelovi v chladnej analýze vnútornej nevyhnutnosti premeny tejto explózie abstraktnej slobody na svoj protiklad, na sebadeštruktívny revolučný teror. Nikdy by sme však nemali zabúdať na to, že Hegelova kritika je imanentná a že akceptuje základné princípy Veľkej francúzskej revolúcie. A presne rovnako by sme mali pristupovať k Októbrovej revolúcii: v celej ľudskej histórii to bol prvý prípad úspešnej vzbury chudobných a vykorisťovaných – egalitárska univerzalita sa presadila napriek všetkým hierarchickým štruktúram. Revolúcia sa ustálila v novom spoločenskom usporiadaní, vznikol nový svet, ktorý zázračne prežil aj počas nepredstaviteľného ekonomického a vojenského tlaku a izolácie. Bolo to skutočne „nádherné precitnutie ducha. Túto epochu oslavovali všetky mysliace bytosti.“ Pred pár rokmi John Berger výstižne okomentoval francúzsky reklamný plagát internetovej investičnej spoločnosti Selftrade. Pod obrázkom kosáka a kladiva odliatych z čistého zlata a posiatych diamantmi môžeme čítať: „A čo, ak by z akciového trhu mali prospech všetci?“ Stratégia plagátu je zjavná: dnes akciový trh spĺňa egalitárske komunistické kritériá a každý sa na ňom môže zúčastniť. Berger sa pustí do jednoduchého myšlienkového experimentu: požiada nás, aby sme si predstavili reklamnú kampaň, ktorá by použila obrázok svastiky odliatej z čistého zlata a posiatej diamantmi. Takáto kampaň by samozrejme nefungovala, pretože, ako poznamenáva Berger: „svastika oslovovala potenciálnych víťazov, nie porazených. Evokovala nadvládu, nie spravodlivosť.“ Kosák a kladivo naopak vyvolávali nádej, že história by nakoniec mohla byť na strane tých, ktorí bojujú za slobodu a spravodlivosť. Irónia spočíva v tom, že práve vo chvíli, keď je táto nádej oficiálne vyhlásená za mŕtvu dominantnou ideológiou „konca ideológií“, je paradigmaticky „postindustriálne“ podnikanie (môže byť nejaké podnikanie viac „postindustriálne“ ako obchodovanie s akciami na internete?) nútené mobilizovať túto driemajúcu nádej, aby doručilo svoje posolstvo svetu. Našou úlohou teda zostáva zopakovať Lenina: vdýchnuť nový život tejto nádeji, ktorá nás neprestáva prenasledovať. Tragédia leninizmu Jedinečnú konšteláciu, ktorá umožnila revolučné prevzatie moci v októbri 1917, nemôžme oddeľovať od neskoršieho stalinistického zvratu: práve tá konštelácia, ktorá vytvorila podmienky pre úspešnú revolúciu (nespokojnosť roľníkov, dobre organizovaná revolučná elita, atď.), viedla neskôr k nástupu stalinizmu – práve v tom spočíva skutočná tragédia leninizmu. Slávna alternatíva Rosy Luxembourgovej, „socializmus, alebo barbarstvo“, sa skončila ironickým stotožnením týchto dvoch protikladných termínov: „reálny socializmus“ BOL barbarstvom. ZOPAKOVAŤ Lenina teda neznamená VRÁTIŤ SA k Leninovi – zopakovať Lenina znamená zmieriť sa s tým, že „Lenin je mŕtvy“, že jeho konkrétne riešenie zlyhalo, a to dokonca kolosálne, ale že v ňom bola utopická iskra, ktorá je hodná záchrany. Zopakovať Lenina znamená, že musíme rozlišovať medzi tým, čo Lenin skutočne urobil a poľom možností, ktoré otvoril, že musíme vidieť napätie medzi tým, čo naozaj vykonal a ďalšou dimenziou, teda tým, čo bolo „v Leninovi viac než Lenin sám“. Zopakovať Lenina neznamená, že zopakujeme to, čo Lenin UROBIL, ale to, čo sa mu UROBIŤ NEPODARILO, príležitosti, ktoré NEVYUŽIL. Je niečo zhnité na našej epoche? Dnes Lenin pôsobí ako postava z inej doby. Neznamená to, že jeho predstavy o centralizovanej strane a podobne, pre nás predstavujú „totalitárnu hrozbu“, skôr to znamená, že patrí do inej epochy, ku ktorej sa už viac nemôžeme náležite vzťahovať. Avšak namiesto toho, aby sme tento fakt chápali ako dôkaz, že Lenin je zastaraný, by sme možno mali riskovať presne opačný predpoklad: čo ak táto Leninova neprenesiteľnosť naopak naznačuje, že niečo nie je v poriadku s NAŠOU epochou? Čo ak práve fakt, že vnímame Lenina ako niečo irelevantné, niečo „mimo rytmu“ s našou postmodernou dobou, prináša omnoho znepokojivejšiu správu – správu, že „mimo rytmu“ je naša doba samotná, že sa z nej vytráca určitá historická dimenzia? Preložil Peter Vittek Medzititulky Slovo
