Priemysel pre ľud Venezuely

Prezident Hugo Chávez oznámil 27. augusta 2008 venezuelský koniec vyjednávaní s predošlými vlastníkmi Ternium o zoštátnení železiarní Sidor. Vyhlásil, že vláda „prevezme všetky ich podniky, ktoré tu majú“, zdôrazňujúc, že Ternium „môže ísť“. V televíznom prejave sa vyjadril, že dôvody tohto rozhodnutia spočívajú v skutočnosti, že Ternium nerešpektovalo suverenitu Venezuely. „Konečný termín na dosiahnutie dohody vypršal, teraz my podnikneme kroky a zaplatíme im toľko, koľko to reálne stojí. A nebude to vyplatené všetko naraz, ako to chcú oni. Nie, budeme splácať takým tempom, akého sme schopní,“ povedal. O zoštátnení Sidoru sa rozhodlo 9. apríla 2008. Konzorcium Ternium, ktorého väčšinovým vlastníkom je taliansko-argentínska nadnárodná spoločnosť Techint, malo šesťdesiatpercentný kontrolný balík v tejto jednej z najväčších oceliarní v Latinskej Amerike, nachádzajúcej sa v industrializovanom venezuelskom štáte Bolívar. Keď sa už minulý týždeň zdalo, že sa dosiahla zhoda v otázke ceny, Chávez obvinil Ternium z pokusov určiť neakceptovateľné podmienky – vrátane presadenia zákona, ktorý by mal priznať nadnárodnej spoločnosti imunitu voči akýmkoľvek budúcim súdnym žalobám, ktoré by mohli vyvstať z nezákonnej činnosti spáchanej spoločnosťou na pracovníkoch železiarní Sidor. K rozhodnutiu zoštátniť Sidor sa dospelo po pätnásťmesačnom spore o kolektívnej zmluve medzi pracovníkmi a nadnárodnou spoločnosťou. Viceprezident Ramon Carrizales po intervenciách, ktoré mali pomôcť k dosiahnutiu dohody, deklaroval, že ďalšie pokračovania rokovaní s manažmentom spoločnosti Sidor nie sú možné pre jej kolonizátorský postoj a barbarské vykorisťovanie. „Toto je vláda, ktorá stojí na strane pracujúcich, ktorá sa nikdy nepostaví na stranu nadnárodnej spoločnosti,“ povedal Carrizalez, keď ohlásil rozhodnutie vlády prevziať Sidor. Zoštátňovanie Počas televízneho prenosu 27. augusta bol Chávez v spoločnosti biznismenov a vlastníkov cementárenského priemyslu, s ktorými vláda rokovala od 3. apríla, keď oznámila svoj zámer zoštátniť tri najväčšie cementárske podniky, ktoré spolu kontrolujú 90 percent trhu. Vláda dosiahla dohodu o odkúpení väčšinového podielu akcií fracúzskej firmy Lafarge a švajčiarskeho podniku Holcim, ale rokovania s mexickou, a zároveň najväčšou firmou Cemex uviazli. Termín na dosiahnutie dohody vypršal 18. augusta a venezuelská vláda oznámila svoje rozhodnutie okamžite prevziať kontrolu nad jej prevádzkou. Zákon určuje 60-dňovú lehotu od deklarácie úmyslu vyvlastnenia, počas ktorej majú strany dosiahnuť dohodu. Kým spoločnosť Cemex požaduje 1,3 miliardy dolárov, vláda trvá na maximálnej ponuke 650 miliónov dolárov. Chávez však povedal, že na rozdiel od prípadu Ternium, tu existujú pozitívne náznaky dosiahnutia dohody. V tom istom živom vysielaní Chávez zdôvodnil nový zákon prijatý v prvom kole rokovaní Národného zhromaždenia, ktorý prisudzuje štátu 60-percentnú kontrolnú účasť v distribúcii pohonných hmôt produkovaných štátnou ropnou spoločnosťou PDVSA pre verejné a súkromné čerpacie stanice. Na rade sú teraz rokovania so siedmimi najväčšími korporáciami ako Texaco a BP, ale aj s ostatnými 650 transportnými firmami. Zvyšných 40 percent zostane v rukách kooperatívov a malých súkromných vlastníkov. Minister energetiky Rafael Ramirez dodal, že vláda zvažuje uplatnenie podobných opatrení v distribúcii LPG a plynových zásobníkov. V auguste Chávez zverejnil plán znárodnenia Banco de Venezuela, ktorá patrí španielskemu vlastníkovi, čo takmer zdvojnásobí objem finančného sektora kontrolovaného štátom, ktorý doteraz tvoril 10 percent. Obrátenie neoliberalizmu Tieto posledné kroky sú súčasťou druhej vlny zoštátňovania zameraného na priemyselne orientovanú produkciu. Nadväzujú na vyhlásenia zo začiatku tohoto roka týkajúce sa zámeru získať kontrolu nad 30 percentami z celkovej mliečnej produkcie a distribúcie potravín a vlaňajšieho rozhodnutia prevziať väčšinový podiel v ťažbe ropy v oblasti Orinoco Belt. Prvá vlna znárodňovania, ktorá sa začala roku 2007, bola namierená na základné služby – telekomunikácie a elektrárne – aby bola garantovaná ich dostupnosť všetkým Venezuelčanom. Podľa denníka El Universal z 25. augusta prešlo od začiatku minulého roka do rúk štátu 11 priemyselných odvetví. Hoci prokapitalistické vlády sprivatizovali v 90. rokoch množstvo dôležitých priemyselných podnikov (vrátane Sidoru, časť elektrárenského odvetvia a telekomunikačnú spoločnosť CANTV), ich pozornosť bola vždy sústredená na najväčšiu korisť, ropnú spoločnosť PDVSA (Petróleos de Venezuela, S.A.).Chávezovo víťazstvo vo voľbách 1998 urobilo koniec privatizačným plánom. Od toho momentu vláda podporovaná väčšinou obyvateľstva pracuje na odstraňovaní neoliberalizmu. Neprekvapí, že prvá veľká konfrontácia nastala potom, ako sa vláda pokúsila získať plnú kontrolu nad formálne štátnou ropnou spoločnosťou PDVSA. Prudký odpor parazitujúcej kapitalistickej vrstvy, navyknutej vyciciavať zisky produkované v PDVSA, viedol k vojenskému puču, ktorý v apríli 2002 na čas zvrhol Cháveza, a k odstaveniu a bojkotu ropného priemyslu pro-kapitalistickým manažmentom v decembri 2002. Oba pokusy kapitastickej triedy zvrhnúť Cháveza boli vedené v aliancii so skorumpovanou byrokraciou odborovej Konfederácie robotníkov Venezuely (CTV). Vo vyše dvojmesačnom intenzívnom zápase za manažérskeho bojkotu ropní robotníci v spolupráci s chudobnými komunitami a armádou znovu otvorili a spustili prevádzku PDVSA ako spoločnosť pod kontrolou pracujúcich. Toto rozhodujúce víťazstvo umožnilo vláde začať presmerúvať zisky PDVSA od kapitalistickej elity k podpore a investíciám do sociálnych misií, ktoré okrem iného sprostredkúvajú bezplatnú zdravotnú starostlivosť a školstvo. Chávez v januári 2005 verejne deklaroval svoje presvedčenie, že jeho projekt národného oslobodenia a odstránenia chudoby nie je možné dosiahnuť v hraniciach kapitalizmu. Zdôrazňoval potrebu vybrať sa smerom k „novému socializmu 21. storočia“. V ten istý mesiac ohlásil znárodnenie papierní Venepal, ktorých robotníci bojovali za znovuotvorenie, potom ako majitelia zatvorili brány závodu počas manažérskeho bojkotu v decembri 2002. Premenovaný na Ivepal bol podnik ponechaný v rukách robotníkov ako spoločná kooperatíva s účasťou štátu. Odvtedy bolo znárodnených množstvo ďalších menších tovární, ktoré boli najprv odstavené a následne prevzaté pôvodnými pracovníkmi. Avšak série znárodňovaní iniciovaných od roku 2007 znamenali kvalitatívny skok v procese preberania kontroly štátu nad strategickými ekonomickými a hospodárskymi sektormi. Štátne plánovanie Toto zoštátňovanie sa uskutočňovalo v súlade s celkovým ekonomickým vládnym plánom, ktorý sa usiluje o štátnu kontrolu nad strategickým priemyslom, aby orientoval produkciu smerom k napĺňaniu potrieb venezuelského národa. Spomínané tri cementárenské podniky, teraz už pod štátnou kontrolou, sa spoja do novej Národnej cementárenskej korporácie, ktorá bude mať integrovaný plán produkcie spolu s PDVSA a Sidor – zameraný na rozvoj infraštruktúry, vytváranie nových priemyselných centier a napredovanie vládneho plánu výstavby bytov, ktoré sú zúfalo potrebné. Podobne sa zakladajú Venezuelské oceliarne, ktoré budú kontrolovať a organizovať celý oceliarenský výrobný reťazec (80 percent je pod kontrolou štátu) – od primárnej suroviny až po finálny produkt. Produkcia bude orientovaná smerom k výstavbe stredných a menších podnikov, k potrebám ropnému priemyslu a bytovej výstavby. Aj keď žiadne špecifické verejné vyjadrenie to zatiaľ nepotvrdilo, zdalo by sa, že znárodnením Banco de Venezuela bude verejný bankový sektor reorganizovaný do jednej národnej verejnej banky. Nový zákon o verejnej administratíve, vydaný 29. júla ako súčasť balíka 26. zákonov vydaného Chávezom formou dekrétu, nariaďuje, že tam, kde existuje viacero štátnych podnikov, mali by sa navzájom poprepájať. To môže zahŕňať aj podniky v odlišných priemyselných odvetviach, ktoré vďaka prirodzenej previazanosti spolupracujú. Podľa informácií z Národného inštitútu pre štatistiku sa vďaka nedávnemu znárodňovaniu zvýši počet zamestnancov vo verejnom sektore o 41 400, dosahujúc tak celkový počet niečo cez dva milióny. Tieto čísla nezahrňujú zamestnancov v priemyselnom odvetví distribúcie palív a LPG cylindrových zásobníkov, ktorých zastrešenie pod štátnu kontrolu je plánované v blízkej budúcnosti. To znamená 53,5 percentný nárast verejného sektora v počte zamestnancov za posledných deväť rokov. Dôležité je, že Chávez zdôraznil potrebu odstránenia praktík uzatvárania zmlúv práce na živnosť v štátnom sektore, čo bude prakticky znamenať ďalší nárast počtu štátnych zamestnancov. Za rovnaké obdobie zamestnanosť v súkromnom sektore (formálnom aj neformálnom) stúpla zo 7,3 milióna na 9,4 milióna. Práca a komunitná participácia Takmer žiadne zo súčasných znárodnení nebolo podmienené zápasom pracujúcich za takýto zásah alebo opatrenie, aj keď v mnohých prípadoch existovali spory medzi odbormi a zamestnávateľmi. Takýmto príkladom bola situácia s distributérmi palív, keď odbory varovali, že majitelia sa pokúšali umelo vyvolať nedostatok pohonných látok na trhu a vyprovokovať tak štrajky z úmyslom destabilizovať vládu. Kým v prípade skorších znárodnení menších podnikov sa ich zamestnanci o zásah štátu priamo usilovali, len v prípade Sidoru je možné tvrdiť, že požiadavka znárodnenia prišla od pracovníkov a vzniesli ju až ku koncu zápasu po vytrvalej kampani malého jadra zamestnancov Sidoru. A predsa, budúcnosť znárodnených podnikov závisí od politickej a organizačnej kapacity robotníckej triedy v prevádzkovaní a riadení týchto priemyselných podnikov – a pritom sa táto robotnícka trieda v súčasnosti nachádza v štádiu rozdrobenia. Neoficiálne, podľa denníka Ultimas Noticas z 27. apríla, je vo Venezuele registrovaných viac ako 3 600 odborov. Takéto rozdrobenie je zapríčinené viacerými faktormi, z ktorých dva sú najvypuklejšie. Po prvé, s Chávezovým príchodom k moci a expanziou práv robotníkov a slobody odborov, vznikali odbory na pracoviskách v krajine priam explozívne. Bezprostredne po porážke manažérskeho bojkotu sa väčšina revolúciu podporujúcich odborov postavila za vytvorenie Národnej jednoty pracujúcich (UNT), ktoré rýchlo prevzali rolu CTV ako hlavnej konfederácie odborov. Avšak UNT sužujú trpké interné nezhody. Táto nejednotnosť sa prehĺbila po tohtoročnom rozhodnutí dvoch odborových prúdov opustiť UNT a založiť novú odborovú konfederáciu. K tomu sa ešte pridávajú negatívne skúsenosti z niektorých fabrík operujúcich ako kooperatívy, ktoré ženúc sa za profitom uplatňujú exploatačné živnostenské pracovné zmluvy. Po druhé, konanie časti vlády a štátnej administratívy brzdí snahy o rozvinutie spoluorganizácie a participácie zamestnancov na riadení štátnych priemyselných podnikov. Bývalý minister práce Jose Ramona Rivera aktívne vystupoval proti snahám zamestnancov Sidoru, snažiac sa otupiť zamestnanecko-právne spory. Zároveň však podporoval paralelné odštiepenecké odbory (z ktorých on sám vyšiel). V PDVSA a štátnych elektrárňach boli zamestnanci vystavení útokom zo strany byrokracie, ktorá sa obáva straty kontroly v prípade, ak sa pracujúci ujmú väčšej úlohy pri riadení. Nedávne zoštátňovania prišli spolu so spustením novej misie 13. apríl, ktorá sa má sústrediť na rozšírenie ľudovej moci a organizácie. Chávez sa vyjadril, že jednou z úloh tejto misie je previezť kontrolu nad službami a organizáciu komunít do komunálnych výborov alebo komún a vytvorenie produktívnych celkov a podnikov, ktoré by boli vlastníctvom spoločenstva. Bez priamej participácie zamestnancov a organizovaných komunít v riadení podnikov a demokratickom plánovaní, by riadenie štátnych firiem skončilo v rukách byrokratov, ktorí majú väčší záujem o udržanie svojho podielu moci a privilégií. Chávez vo svojom prejave v predvečer prvomájovej demonštrácie znovu zopakoval svoju výzvu pracujúcej triede, aby sa ujala vedenia v boji za socializmus. „Bez pracujúcich niet revolúcie a dodal by som, že bez pracujúcej triedy niet socializmu“, povedal. Frederico Fuentes, International news, Green Left Weekly Preložil: Dušan Krnáč Prevzaté z www.venezuelanalysis.com