Leopoldovo prekliatie
Za násilím v Kongu nie je etnické napätie, ale snaha Číny získať kontrolu nad nerastnými surovinami. História sa z obyvateľov Konga vysmieva. Začiatkom novembra mali oslavovať míľnik v medzinárodnom boji za ľudské práva, výročie jednej z prvých príležitostí, keď sa spojili aktivisti z rôznych krajín sveta, aby masovým protestom bojovali za spoločnú vec. Presne pred sto rokmi to vyprovokovalo správanie koloniálnych agentov belgického kráľa Leopolda II. Vtedy bolo Kongo „problémom“. Vyvolalo búrku verejnej kritiky z Európy i USA. Davy ľudí sa kvôli nemu zhromažďovali na verejných diskusiách, kde odsudzovali politiku Leopoldových zástupcov, bezohľadne drancujúcich údolie rieky Kongo v honbe za prírodnou gumou. Dnes sa história opakuje. No drancovanie krajiny už nevedie Belgicko, ale Čína. Do kampane sa na začiatku minulého storočia zapojili aj vtedajšie osobnosti ako napríklad Mark Twain, Arthur Conan Doyle, ale aj britský diplomat Roger Casement (neskôr popravený za zradu) a žurnalista afroamerického pôvodu George Washington Williams. Kampaň prinútila kráľa Leopolda II. odovzdať v novembri 1908 osobné vlastníctvo Konga belgickej vláde. Krajina sa už nemala riadiť tajne a nikým nekontrolovanými zástupcami. Mala sa stať belgickou kolóniou, so záväzkom zvyšovania štandardov ľudských práv. Násilie nepredstaviteľných rozmerov No oslava storočnice sa zdá pri pohľade na súčasný stav nepatričná. Nejde len o boje na severe a juhu provincie Kivu, ktoré prinútili 250-tisíc ľudí opustiť svoje domovy. Falošným prísľubom bolo samotné odovzdanie vlády pred sto rokmi. Kongo, respektíve Demokratická republika Kongo, aby sme použili moderné meno krajiny, sa odvtedy zvíja v špirále utrpenia. Situácia bola dosť zlá už počas belgickej koloniálnej správy, ale od čias vyhlásenia nezávislosti v roku 1960 sa všetko ešte väčšmi zhoršuje. V dôsledku násilia denne umiera 1500 ľudí. Irak po zvrhnutí Saddáma Husajna ani Talibanom nakazený Afganistan nezažili ani jedno obdobie, v ktorom by sa počet denných obetí priblížil k podobnému číslu; niektorí umrú v boji. No väčšina preto, že ako to už v zlyhaných štátoch býva, štandardy zdravotnej starostlivosti, prístupu k vode či výživy klesli hlboko do stredoveku. Keď som cestoval po tejto rozsiahlej krajine a zbieral materiály na svoju knihu, rozsah úpadku ma ohromil. Práca novinára ma zaviedla do mnohých nedostatočne rozvinutých krajín. No Kongo sa aktívne anti-rozvíja takým spôsobom, až sa zdá, že čas začal plynúť opačne. Štát v troskách Po konci studenej vojny sa experti na medzinárodné vzťahy zamerali na novú prioritu – nápravu „zlyhaných štátov“. Po 11. septembri 2001 sa hovorilo o nutnosti zabrániť kolapsu štátov, aby sa tým minimálne nevytvárala živná pôda pre antizápadné, antimoderné sily. Nik však nedokázal zastaviť úpadok Konga. V krajine neexistujú takmer žiadne štátne inštitúcie, ktoré by boli hodné toho mena. Zdravotníctvo je v troskách a málokedy zasahuje mimo hlavného mesta Kinshasy. Cestná sieť sa rozpadla. Neexistujú banky. Poslať poštou list je už desaťročia fantáziou. Armáda je anarchickou zmesou nedisciplinovaných surovcov. Na východe, kde sa nachádza značná časť nerastného bohatstva krajiny, bola pozliepaná z bývalých rebelov a samozvaných bojovníkov za slobodu, ktorých lojalita k centrálnemu vedeniu je len formálna. Väčšinu z nich motivuje len tých niekoľko dolárov na deň, ktoré sa im vyplácajú v rámci medzinárodného mierového procesu – odpovede na konflikt, ktorý zasiahol Kongo v rokoch 1998 až 2003. Skupiny, ktoré sa ešte nedávno snažili navzájom pozabíjať, majú dnes bojovať bok po boku. Bolo by na smiech, keby pre tých, ktorí musia žiť v postapokalyptických oblastiach ako napríklad Kivu, nebolo v hre tak veľa. Tam ľudia totiž na vlastnej koži trpko spoznávajú, čo znamená prechod jednotiek „armády“. Dedinčania môžu čakať, že stratia všetko. Vrátane cti dievčat (ktoré sú pravidelne znásilňované) a životov kohokoľvek, kto sa postaví na odpor. Povedal by som, že utečenci, ktorých počty znásobila súčasná kríza, neutekajú pred rebelmi, ale pred vládnymi jednotkami. Tými, ktoré ich majú chrániť. Čínsky apetít Pokus vysvetliť násilie cez kmeňové rozdiely medzi Tutsiom blízkymi Banyamulenge vo východnom Kongu a skupinami spojenými s Hutuami, sú výstrelom vedľa. Áno, región zasiahli následky rwandskej krízy z roku 1994. Ale v krajine v takom stave, v akom je Kongo, sa môžu aj relatívne malé medzikmeňové rozdiely premeniť na národnú krízu. A súčasnú krízu treba chápať, rovnako ako v časoch kráľa Leopolda, ako boj o prírodné zdroje krajiny. Mnoho skupín v krajine cíti odpor voči vládnucej elite v Kinshase. Vzťahy ešte väčšmi zhoršila žiarlivosť na obrovské kontrakty, ktoré nedávno vláda prezidenta Josepha Kabilu podpísala s Čínou. Zlosť sa sústredila na možnosť, že Kabila a jeho skupina, pochádzajúci z južnej provincie Katanga, si z týchto neprehľadných dohôd ponechá obrovské sumy. Apetít čínskeho hospodárstva vytvára v Afrike napätie. Čínski obchodníci sú ochotní zaplatiť za vzácne zdroje obrovské peniaze. Krajiny ako Zambia či Sierra Leone, ktoré dlho záviseli od pomoci, odrazu našli donedávna neznámy zdroj príjmov. Detailov o kontraktoch, lukratívnych úplatkoch a tajne vyplácaných peniazoch je málo. No rozsah celej operácie načrtla transakcia, v ktorej Čína sľúbila pred dvoma rokmi Kongu 5 miliárd dolárov za práva na ťažbu väčšiny jeho ložísk medi, kobaltu, cínu a iných minerálov. Predstava obrovských peňazí aktivizuje nespokojné masy v konžských regiónoch, ktoré v dnešnej situácii neuvidia z dohôd podpísaných v Kinshase ani halier. Inšpirovala aj Tutsijmi ovplyvnených rebelov pod vedením generála Laurenta Nkunda, ktorého povstanie má prinútiť prezidenta, aby sa so svojim lupom podelil. Oprávnená kritika Fakt, že Rwanda dodáva Nkundeho rebelom zbrane, muníciu, mužov a informácie, je jedným z najverejnejších tajomstiev v Afrike. Západ je však slepý. Na Rwandu sa nestále pozerá najmä cez prizmu udalostí z roku 1994, keď bolo 800-tisíc etnických Tutsiov a umiernených Hutuov zavraždených hutujskými extrémistami. Podľa tohto vnímania nemôže žiadna Tutsijmi kontrolovaná vláda v Rwande robiť nič zlé. No Rwanda je Izraelom strednej Afriky. Krajinou vytvorenou cez utrpenie, s omnoho silnejšou armádou, ako jej susedia, a vplyvom presahujúcim región veľkých jazier. Pocit viny za udalosti z roku 1994 by nás nemal zastaviť pred kritikou tých, ktorí podporujú súčasné násilie. Naša vina za koloniálne drancovanie Afriky v minulom storočí by nám tiež nemala zabraňovať v kritike Číny, ktorá rozpútava nový kruh násilia. Článok bol zverejnený v časopise Prospect, www.prospect-magazine.co.uk Redakčne upravené
