Ohrozený experiment
Pred viac ako 60 rokmi sa indická politická elita podujala na ojedinelý experiment – vybudovať z obrovského, chudobného regiónu zmietaného mnohými antagonizmami, zhoršenými kolonializmom, „sekulárnu, socialistickú, demokratickú republiku“. Dnes sa zdá, že sa sen „otcov zakladateľov“ otriasa v základoch, zmietaný náboženskou neznášanlivosťou. Skutočnou príčinou však nie je konflikt civilizácií či globálny džihád, ale cena, ktorú musí indická spoločnosť platiť za údajný ekonomický úspech. Podobu indickej politiky už od konca 19. storočia vytvárajú hinduistický nacionalizmus, moslimský separatizmus a sekularizmus. Každý z nich sa opiera o vlastnú interpretáciu histórie subkontinentu a každý vytvára svoju predstavu o podobe štátu a spoločnosti. Hoci sú tieto tri ideológie, a politické hnutia strany, ktoré z nich vzchádzali, vnímané ako vzájomne antagonistické, v modernej indickej histórii dokázali nájsť spoločný modus vivendi, niekedy dokonca aj spoločné ciele. Elity politických organizácií, ktoré tieto tri prúdy reprezentovali, dokázali vytvárať pragmatické spojenectvá proti „vonkajšiemu nepriateľovi“ či proti sebe navzájom. Pred získaním nezávislosti sa každá z nich snažila zjednotiť celú populáciu alebo jej dva najväčšie segmenty do politickej bázy, z ktorej by mohla čerpať podporu pre boj o moc v centre indickej politiky – boj s Britmi, ale aj medzi sebou. Moslimský, hinduistický a sekulárny nacionalizmus však boli zároveň možnosťou, ako zjednotiť heterogénnu populáciu indického subkontinentu, rozdelenú prakticky všetkými mysliteľnými deliacimi čiarami – regionálne, etnicky, nábožensky, majetkom, príslušnosťou k jazykovej skupine či ku kaste. Tieto tri ideologické prúdy neboli nikdy jediným spôsobom politickej sebaidentifikácie v Južnej Ázii, ich vplyv na politický vývoj bol však dominantný. Problémové spolužitie Hinduistický nacionalizmus ponúkal predstavu zjednotenia krajiny, v ktorej sú všetci , ktorí sa považujú za hinduistov, bez ohľadu na náboženskú vieru (v rámci hinduizmu), jazyk či kastu, prepojení spoločným systémom presvedčenia, filozofických princípov a rituálov čerpajúcich z Véd. Zdieľajú spoločnú históriu, ktorá je staršia ako britská či moslimská invázia. A keďže tvoria „väčšinu“ obyvateľstva, ich predstavy a história majú ideologický základ indického štátu, ktorý má byť prirodzene hinduistickým. Pre väčšinu predstaviteľov hinduistického nacionalizmu to neznamená, že v krajine majú žiť iba hinduisti. Ostatné náboženské skupiny môžu existovať ako „menšiny“, no v jasne vymedzených hraniciach – žiadne kresťanské evanjelizačné misie, žiadne konverzie na islam či budhizmus. Takáto „tolerancia“ je z ich pohľadu prirodzená. Hegemóniu hinduizmu (a hinduistického charakteru Indie) neohrozuje existencia menšín ako taká, ale to, keď sa snažia prekročiť určené hranice – masovými konverziami príslušníkov najnižších kást či nedotknuteľných na budhizmus či kresťanstvo, viditeľné prenikanie islamu do „tradične hinduistických“ oblastí a podobne. Moslimský nacionalizmus zasa stavia na myšlienke, že všetci moslimovia v Južnej Ázii tvoria jeden národ, líšiaci sa od hinduistov, a tieto dve entity môžu spolu žiť len ako rovný s rovným. Ak by to malo byť v spoločnom štáte, potom len pri usporiadaní, ktoré moslimom garantuje špeciálne skupinové práva ako obranu pred „tyraniou (hinduistickej) väčšiny“. Hoci by sa zdalo, že táto otázka bola vyriešená rozdelením Indie na dva štáty v roku 1947, nie je to pravda. Pakistan vznikol na myšlienke existencie „moslimského národa“, no nestal sa zďaleka vlasťou všetkých indických moslimov – koniec koncov, vzhľadom na stáročnú históriu spolužitia a miešania týchto dvoch náboženstiev to nebolo ani možné. Žiaľ, v Indii ostali žiť miliónové moslimské menšiny (výnimkou je štát Kašmír, kde tvoria väčšinu), a tak sa diskurz a požiadavky moslimského nacionalizmu iba preniesli na nižšiu úroveň a vo väčšine prípadov sa separatizmus zmenil na autonomizmus. (Opäť s výnimkou Kašmíru, kde je silná vôľa odtrhnúť sa od Indie, no v jeho prípade ide skôr o zmes regionálneho a moslimského separatizmu). Protiváhu k týmto „čiastkovým nacionalizmom“ sa snaží vytvárať sekulárny nacionalizmus. Najdôležitejším nositeľom tejto ideológie je Indický národný kongres. Podľa nej existuje len jeden indický národ a komunálne konflikty nie sú dôvodom na rozdelenie štátu, ale na vytlačenie náboženstva a príslušnosti ku komunite z centra indickej politiky. Ideová a mocenská pozícia sekulárneho krídla v politickej elite hnutia za nezávislosť Indie a hrôzy, s ktorými bolo spojené rozdelenie subkontinentu na dva štáty, nadlho zdiskreditovali moslimský a hinduistický nacionalizmus a zo sekularizmu urobili oficiálnu ideológiu nezávislej Indie a jej politickej elity. To však neznamenalo, že indická politická elita (vo veľkej väčšine prípadov regrutovaná z Indického národného kongresu) neuzatvárala s náboženstvom pragmatické spojenectvá. Sekulárni politickí predstavitelia dávali aj oficiálne a navonok najavo svoju indickosť aj s účasťou na hinduistických náboženských rituáloch. (Zavraždený premiér Rádživ Gándhí mal pohreb podľa hinduistických rituálov napriek tomu, že sám seba označoval za džinistu.) Indický národný kongres však uzavrel už pred získaním samostatnosti politické spojenectvo s ortodoxnými moslimami, najmä so skupinou okolo organizácie klerikov spojených so slávnou ortodoxnou moslimskou univerzitou v Deobande, Džamijjat-ul-Ulama. Moslimskí duchovní ho podporili, keď im sľúbil, že sa bude rešpektovať súkromné moslimské právo (inak povedané, moslimovia sa budú môcť vo veciach ako manželstvo, dedenie a pod. riadiť vlastným právom) a zachované náboženské nadácie, mešity a iné inštitúcie posilňujúce moslimskú kultúru. Cena za „úspech“ Lenže šesťdesiat rokov po dosiahnutí samostatnosti je táto rovnováha narušená. V indickej politike opäť vzrástol význam hinduisticko-moslimských rozdielov a náboženská príslušnosť vytvára politickú lojalitu. Desaťročia samostatnosti priniesli pre príliš veľa ľudí sklamané sociálno-ekonomické ambície. Hoci India dosiahla politický úspech, ktorého význam sa často nedoceňuje – napriek problémom dokázala ostať najväčšou pluralitnou demokraciou sveta – pre marginalizované masy ostávajú politické práva často iba formálnou škrupinou. Jednou z najväčších chýb indickej politickej elity bol spôsob, akým podľahla vonkajšiemu tlaku medzinárodných finančných inštitúcií a vyspelých krajín, a vnútornému tlaku vlastných ekonomických elít a akým prijala neoliberálnu ekonomickú politiku. V obrovskej ekonomike s veľkým ľudským kapitálom a veľkými zdrojmi (hoci koncentrovanými do malého množstva rúk) dokázali vyrásť ostrovy prosperity a luxusu. India má početné zastúpenie v svetových rebríčkoch multimiliardárov, indické koncerny investujú v Európe či USA, India je rastúcou globálnou ekonomickou mocnosťou. Pre masy dolu je však tento úspech príliš vzdialený. Sociálno-ekonomické antagonizmy diskreditujú politiku elít. Vlna nespokojnosti vyniesla na povrch aj hinduistické nacionalistické organizácie, vrátane súčasnej hlavnej opozičnej (a bývalej vládnej) strany BJP napojenej na viaceré radikálne hinduistické skupiny stojace za komunálnymi nepokojmi, či jej regionálne obrazy ako Shiv Sena pôsobiaca v Bombaji. V tomto prostredí sa zosilňoval aj moslimský nacionalizmus živený mnohými pociťovanými „krivdami“, ako je situácia v Kašmíre, sporom o miesto Babariho mešity v Ajodhje, na ktorom sa údajne narodil Ráma, a podobne. Zlyhanie neohrozí len Indiu Bolo by preto nesprávne opakovať (zámernú) chybu mnohých svetových médií či vlád a tvrdiť, že za útoky v Bombaji je zodpovedný globálny džihád, že sú ďalším prejavom konfliktu civilizácií. O bezprostredných príčinách píše v komentári pre denník Guardian Misha Glenny (v skrátenej verzii zverejnenom v týždenníku Slovo). A pozadie, na ktorom sa mohli tieto udalosti odohrať, je výsledkom trvalého zhoršovania vzťahov medzi hinduistickou väčšinou a moslimskou menšinou, frustrácie zrodenej z nedostatku ekonomicko-sociálnych príležitostí a menšinovej „mentality geta“. Fyzicky, ekonomicky i mentálne preplnenej spoločnosti, kde stále väčší počet ľudí mená dostatok priestoru (reálneho ani mentálneho) na naplnenie vlastných túžob, a kde ten stále väčší počet ľudí svoju mizériu vidí omnoho kontrastnejšie v lesku bezprostredne susediaceho luxusu. Indicko-trinidadský spisovateľ V. S. Naipaul to vo svojej knihe India ilustroval na mnohých miestach metaforou preplnených ulíc, bytov, priestorov. „Na bielej stene, kdesi blízko Mohammed Ali Road, na predmestí Bombaja, som videl slogan napísaný veľkými čiernymi písmenami: OSLOBOĎTE ĽUDSTVO PROSTREDNÍCTVOM ISLAMU. Mohammed Ali Road mala reputáciu. Bola hlavným ťahom cez moslimskú oblasť predmestského Bombaja. O štvrti sa hovorilo ako o gete a v správach sa objavovala tak často a v takých hrozivých súvislostiach, že ľudia, ktorí ju chceli popísať, zvykli používať novinársky jazyk. Bola „nestabilná“, „problémová“, v nej sa začínali komunálne nepokoje, a keď sa začali, mohli sa rozšíriť ako oheň. Bola strašidelne preplnená, so zápachmi a zvukmi každého druhu. Hnedo-čierny dym z áut, používajúcich benzín pančovaný petrolejom, stál na slnku ako horúca hmla. Pálila kožu a viazla v pľúcach. Bola súčasťou všeobecného pocitu útlaku a slogan o islame, videný cez dym, vyznieval ako výkrik. Písmená sloganu boli vysoké ako múr, na ktorom bol namaľovaný, v anglickom jazyku. Nebol určený pre ľudí z geta, ale pre ľudí zvonka...“ Preambula indickej ústavy hovorí, že India má byť sekulárnou, socialistickou, demokratickou republikou. Aj pri minimálnej dávke skepticizmu je jasné, že v porovnaní s týmto ideálom má dnešná India tragicky veľa nedostatkov. Zároveň je to však jediná možná cesta, ktorou môže úžasný indický experiment uspieť. Jeho zlyhanie by bolo tragédiou. A nielen pre miliardu ľudí na subkontinente.
