Ľudské práva: chránime ich, chránia nás

Už 60 rokov. Desiateho decembra 1948 totiž Valné zhromaždenie OSN prijalo Všeobecnú deklaráciu ľudských práv (VDĽP). A podstatnú časť z toho obdobia sa o ich dodržiavanie väčšmi ako štáty, ktoré sa ju zaviazali dodržiavať, staralo nezávislé, mimovládne a neziskové hnutie Amnesty International. Od roku 1994 aj na Slovensku. VDĽP bola vyhlásená za „spoločný štandard, ktorý majú dosiahnuť všetky národy a štáty“. Obsahuje 30 článkov zahrňujúcich občianske, politické, ekonomické, sociálne a kultúrne práva. VDĽP nie je zmluva, dohoda medzi krajinami, ani iný právny dokument. Je to deklarácia, vyhlásenie úmyslu alebo princípu, spoločný štandard správania. Členské štáty sa v spolupráci s OSN zaviazali usilovať o ich všeobecné uznávanie. Desiateho decembra si teda na pamiatku VDĽP pripomíname Deň ľudských práv. Zámerne som nepoužil slovo oslavujeme, lebo na to skutočne nie je dôvod. Tento rok vstúpi do dejín vo vzťahu k ľudských právam pravdepodobne ako rok nedodržaných sľubov a premárnených šancí. Čína, USA, Rusko a iní… Počuli sme sľuby čínskej vlády o zlepšení dodržiavania ľudských práv v Číne v spojitosti s usporiadaním letných olympijských hier. Dnes už vieme, že sa to nestalo. Práve naopak, kvôli udržaniu „pokoja a poriadku“ v krajine sa zvýšilo zastrašovanie a zatýkanie nepohodlných osôb. Ideály olympionizmu zhasli skôr, než dorazili do ríše stredu. Útok s minimaxom na pochodeň bol síce nemiestny, ale jasne vyjadroval, čo sa deje. Západné vlády a Medzinárodný olympijský výbor čakali a verili do poslednej chvíle. Boli takí naivní, alebo im išlo len o vlastné zisky? Nech to už bolo akokoľvek, prerátali sa. Čína nebude donekonečna len studnicou lacnej pracovnej sily a veľkou továrňou na rýchloobrátkový tovar. Skôr ako neskôr sa stane veľmocou a bude sa usilovať súčasné veľmoci pripraviť o ich pozície a teda i blahobyt, ukážku môžme už dnes sledovať v sudánskom Darfúre. Svoje šance ukázať, že je lepšia ako tí, proti ktorým sa snaží bojovať, premárnila i vláda USA, keď nezatvorila Guantánamo na Kube a neprestala s mučením väzňov. Nepochopila, že proti teroru sa dá bojovať len spravodlivosťou. V Rusku zasa súd s údajnými vrahmi slávnej novinárky Anny Politkovskej prebieha ako fraška a v plnej nahote ukazuje, že putinovský režim sa už na slobodu či demokraciu prestáva čo i len hrať. Ľudské práva neporušuje však len vo vnútri svojich hraníc, ale prejavil sa tak i v krátkom letnom konflikte s Gruzínskom. Samotné Gruzínsko, celkom očividne podporované zo strany USA, sa nezachovalo o nič lepšie. A takto by sme mohli pokračovať. Pokračovať aj budeme, aspoň my v Amnesty International, a už o niekoľko mesiacov prinesieme tradičný „Report“ o stave ľudských práv v roku 2008. Táto kniha bude pripomínať čierny rok nielen grafickou úrpravou. Keď sa Fico s Dzurindom zhodne Nenechajme sa však mýliť. Ak chceme vidieť porušovanie základných ľudských práv naživo, nemusíme cestovať do žiadnej exotickej krajiny. Stačí zájsť na východ Slovenska a pozrieť sa na rozdelenie žiakov v špeciálnych školách. Rómske deti sú stále diskriminované a ochudobňované o vzdelanie. Pozoruhodný na tejto smutnej situácii je i fakt, koľko sťažností, urážok a anonymov na hlavu Amnesty International Slovensko v tejto súvislosti padlo. Hovoriť pravdu je evidentne stále potencionálne nebezpečná vec. Ak by mi nebolo do plaču, tak by som sa určite smial i na fakte, že v striktnom odmietaní diskriminácie Rómov sa zhodne súčasná i bývalá vládna moc (otázka za milión: jestvuje nejaká iná oblasť ich konsenzu?). Voľakedajšia a terajšia vláda si však nič nemusia vyčítať ani v iných oblastiach porušovania ľudských práv. Pokým za Dzurindu polícia zabránila uskutočneniu riadne ohláseného zhromaždenia (neskôr to potvrdil i najvyšší súd) pred Bieloruským veľvyslanectvom na podporu politických väzňov v tejto poslednej európske diktatúre, za Fica odviekla pokojne protestujúcu novinárku spred prezidentskéha paláca. Tendencia nevidieť očividné tu však zďaleka nekončí. Ukázalo sa to na jar v kauze pristávania podozrivého lietadla evidetne používaného CIA. Nielen to, že situáciu komerčné médiá brali skôr ako vítané spestrenie slovenskej reality špionážnymi zápletkami, a nie ako možnú komplicitu v únosoch a následnom mučení ľudí, ale ju zahmlievala i verejnoprávna televízia. Zlatým klincom do rakvy bolo vyjadrenie, že americký veľvyslanec uistil slovenského ministra zahraničných vecí o tom, že pristávali s povolením vlády USA. (Podobnosť so sovietskym vyslancom z päťdesiatych rokov nie je len čisto náhodná.) Vás podpis má väčšiu moc, ako sa nazdávate Konštatovania, slová alebo rozhorčenie však nestačia. Máme štastie, že napriek tomuto všetkému môžme aj konať a podporiť dodržiavanie ľudských práv vo svete. Už po druhý raz sa v tento deň uskutoční i na Slovensku Maratón písania listov. Dobrovoľníci AI budú zbierať podpisy na podporu nespravodlivo zadržiavaných, mučených a inak ohrozených ľudí v najväčších nákupných centrách, navzdory konzumnému teroru v Bratislave, Prešove a Žiline. Akcia vyvrcholí vytvorením gigantickej sviečky — loga Amnesty International — na bratislavskom Primaciálnom námestí, kde bude vo večerných hodinách svietiť do tmy. Proti porušovaniu ľudských práv, ale i ako memento, že nezáujem a ignorácia škodia tiež. Svedčia o tom desiatky rokov činnosti a tisíce zachránených či oslobodených hovoria jasnou rečou. Nie, to nie je automatika. Tisíc ani desaťtisíc vyzbieraných podpisov či odoslaných listov nevystraší vojenskú juntu kdesi v Ázií, aby prestala upaľovať vydiečanov z nepohodlnej etnickej skupiny zaživa v ich chyžkách, ani neprivedie k slušnému správaniu vojenského veliteľa, ktorý rád znásilňuje ženy priamo pred očami ich rodín v strednej Afrike, ale keď sa nájde dostatok vôle, zmena napokon príde. Často až po určitom čase, niekedy, žiaľ, neskoro. Nezriedka za zatvorenými dverami a vo všetkej tichosti, keď nejaký krutovládca zistí, že sa mu svet pozerá na prsty, ale tak, aby si, nepoškrabal ego. Veľakrát len čiastočne, ale pre mučených je ich „normálna“ cela namiesto plechovej krabice na slnku, návšteva rodiny alebo právnika namiesto kopancov a strava namiesto znásilňovania zásadným rozdielom, ktorý stojí za tú trochu našej námahy. V každom prípade častejsie, rýchlejšie a hlavne bezbolestnejšie, ako sa ľudské práva šíria bombami a prinášajú na tankoch. Meniaci sa svet Nezaspávame však na vavrínoch. Dostať Nobelovu cenu za mier bolo úžasné, ale bolo to dávno. Svet sa mení, a tak sa meníme i my. Keď sa znásilňovanie a šírenie nákazy vírusom HIV týmto spôsobom stalo zbraňou v konfliktoch (najmä v Afrike), zmenili sme názor na potraty. Je právom takto zneužitej ženy rozhodnúť sa sama, i za cenu konfliktu s konzervatívnymi silami v západnej spoločnosti, a najmä s katolíckou cirkvou, ktorá v konečnom dôsledku odsúdila celú organizáciu AI. Je to určite na škodu, ale fakt, že oni sa správajú neférovo k nám a potápajú tak celé úsilie o dodržiavanie ľudských práv, ktoré by im malo byť — aspoň podľa toho, čo deklarujú – vlastné, neznamená, že my sa nebudeme zastávať napríklad ich kňazov, ktorých nespravodlivo väznili, uniesli či mučili. Bojovať za ľudské práva totiž neznamená ani zďaleka to isté čo pred štyridsiatimi rokmi. Západné krajiny, ktoré ich počas studenej vojny obhajovali (či účelovo, ako nástroj proti Sovietskemu zväzu, je iná otázka), dnes prehodnucujú mučenie či relativizujú iné neakceptovateľné metódy v tzv. vojne proti terorizmu a tvrdia, že vzhľadom na globalizáciu sa musia „bratříčkovať“ s najrôznejšími diktátormi a „ľudožrútmi“. Ak by to tak aj nebolo, čím ďalej tým viac moci sa presúva na komerčné firmy — nadnárodné korporácie, ktoré o ľudské práva nemusia dbať ani pro forma, kedže ich jediným cieľom je zisk a súčasná spoločnosť to považuje za normálne, ba dokonca správne. Na scénu sa dostávajú tzv. emerging economies, teda štáty ako India, Brazília, ale i starí známi ako Čína a Rusko, ktorých moc stúpa. V tejto neprehľadnej a meniacej sa situácii by bolo obmedzovanie sa na pomoc politickým väzňom strkaním hlavy do piesku a hraním na hrdinov tam, kde odvaha zlacnela. V čase boja o zdroje je zdrojov porušovania ľudských práv nekonečne veľa, a tým najväčším je chudoba, nie politika. Ekonomické, kultúrne a sociálne práva Diskriminácia je centrom toho, čo drží ľudí v chudobe. Viac ako miliarda ľudstva stále žije z menej ako jedného dolára na deň. Chudoba je najhoršou humanitárnou krízou dneška, pretože miliónom ľudí upiera ich základné práva. Chudoba ostáva globálnou epidémiou, pretože ju chápeme len ako ekonomický problém, ktorého jediným riešením je zahraničná, medzinárodná pomoc a investície korporácií. Chudoba ako porušovanie ľudských práv je cyklus zneužívania. Vyzbrojenie chudobných základnými ľudskými právami a istotami je jediná šanca, ako vymazať chudobu zo sveta a dať slobodu a ľudskú dôstojnosť tým, ktorí ju nikdy nezažili.Chudoba nie je prirodzená ani nevyhnutná, je dôsledkom rozhodnutí — nesprávnych rozhodnutí. Ak sa spýtate chudobných, ako sa cítia, pravdepodobne vám odpovedia: neisto, vylúčene a bezmocne. Toto všetko je porušenie ľudských práv. Každý člověk kdekoľvek na svete má právo na základnú zdravotnú starostlivosť, prístrešok, vzdelanie a pitnú vodu. Nie fľaškovanú vodu, ktorú predáva niekto, kto ju predtým odňal tým, ktorí nemohli efektívne protestovať. Právo na bezpečie, nebyť diskriminovaný a môcť sa efektívne zúčastňovať rozhodovania, ktoré ovplyňuje jeho život. Mať volebné právo je síce pekná vec, ale pre chudobných niekde v slume neznamená nič viac, ako pľuvanec do tváre zo strany skorumpovaných politikov. Politikov, ktorí sú väčšmi súčasťou PR priemyslu nadnárodných koncernov ako zástupcami bežných ľudí. Nielen štáty majú v tejto fáze povinnosť rešpektovať ľudské práva. Týka sa to aj ekonomických a podnikateľských subjektov. Kde iní končia, my len začíname Každý človek má práva. Ich priznanie je podstatou humanity a ukladá nám povinnosť chrániť nielen naše vlastné, ale i práva ostatných ľudí a pomôcť tak zmeniť víziu Všeobecnej deklarácie ľudských práv na realitu. Svetové osobnosti politického života pred 60 rokmi v reakcii na hrôzy druhej svetovej vojny pochopili nutnosť definovať dokument základných ľudských práv, aby sa podobná katastrofa už nikdy v budúcnosti neopakovala. V roku 1948, v roku zavraždenia Mahátmu Gándhího, v roku prepuknutia apartheidu v Juhoafrickej republike, bola Všeobecná deklarácia ľudských práv prijatá Organizáciou spojených národov. Mnoho sa odvtedy zmenilo k lepšiemu, a to v mnohých častiach sveta. Viac krajín dnes svojim občanom poskytuje ústavnú a právnu ochranu základných slobôd. Napriek tomu sme dnes svedkami žonglovania tzv. demokratického sveta s ťažko nadobudnutými slobodami, zatiaľ čo vlády tzv. nedemokratického sveta bezprecedentne ignorujú práva človeka v úsilí udržania či zvýšenia mocenských alebo finančných záujmov úzkych skupín. Neprepadajme však dezilúzii. Ignorácia, alebo tzv. „neutralita“ nikdy nepomáha obetiam, ale zato vždy páchateľom. Lepšie zapáliť malú sviečku, ako nadávať na veľkú temnotu je múdrosť stará tisícky rokov, no platí bezo zmien podnes. Autor je predseda Amnesty International Slovensko