Tvrdá pravda o výskume

Hodina v zoo väčšine ľudí stačí na to, aby ich presvedčila, že ľudoopy a opice maj blízko k ľudom. Niektorí zas tvrdia, že hodina sledovania diskusií v akomkoľvek parlamente stačí na to, aby ich presvedčila, že ľudia majú blízko k opiciam. Nech už je to akokoľvek, vieme, že členovia rodiny primátov sú si navzájom blízki a veľké ľudoopy – gorily, šimpanzy, bonobo, orangutany a ľudia – dokonca veľmi blízki. Na takéto konštatovanie nepotrebujeme genetiku ani komparatívnu anatómiu. Vieme, že mnoho génov máme spoločných aj s hmyzom. A anatómia všetkých cicavcov je len variácia tej istej formy. Kľúčom k porozumeniu skutočnej vzájomnej blízkosti ľudoopov, vrátane nás samých, je etológia. Keď Jane Goodallová prvý raz sedela v dažďovej džungli Gombe a s náhodnou naivitou podávala antropomorfné interpretácie správania šimpanzov, ktorého bola svedkom, iniciovala prehodnotenie zaužívaných právd: o ľudoopoch, o vzťahu ľudí k nim a, koniec koncov, aj o ľudstve ako takom. Za tých 50 rokov odvtedy sa veľa zmenilo. Etológia primátov prekvitala a ovplyvňuje ako sociobiológiu, tak aj evolučnú psychológiu. A čo je možno pre ľudoopov samých najdôležitejšie, bola stimulom pre Projekt ľudoopy, ktorý sa snaží sprostredkovať prijatie deklarácie OSN, ktorá by zabezpečila ne-ľudským ľudoopom právo na život, slobodu a ochranu pred mučením a experimentmi. Projekt bol spustený v roku 1993 publikáciou knihy filozofov Petra Singera a Paola Cavalieriho. Podporili ho uznávaní vedci, vrátane Richarda Dawkinsa a Goodallovej samej. Jeho hlavným argumentom je fakt – podopretý výskumom, ktorý Goodallová začala – že veľkí ľudoopi majú komplexné sociálne, emočné a kognitívne životy, s uvedomovaním si seba samých a schopnosťou náklonnosti či žiaľu. Dôležitá je aj ich genetická blízkosť k človeku: šimpanz a človek sa líšia len 1,2 % génov. Dnes je to dôležité najmä z toho dôvodu, že Európska únia nedávno zverejnila dlho očakávané návrhy regulujúce používanie zvierat vo výskume, ktorých súčasťou je aj úplný zákaz používania všetkých veľkých ľudoopov na medicínsky výskum. Stále bude povolené skúmanie ich správania a štúdie, ktoré ich majú pomôcť zachrániť pred vyhubením. Výnimkou sú tiež okolnosti, keď môže epidémia ohroziť ľudstvo. V skutočnosti sa na ľudoopoch už dlhší čas robia výskumy len málo. Zákaz je však napriek tomu významným úspechom a medzníkom na ceste k väčšej kontrole nad využívaním akýchkoľvek zvierat vo výskume. Značnú časť cesty sme už prešli. To, ako dramaticky sa zmenila situácia, možno vidieť aj na tomto príklade: v jednom zo svojich listov filozof a vedec 17. storočia René Descartes odporúča odrezať malý kus zo srdca žijúceho psa a strčiť doň palec, aby ste mohli cítiť silu kontrakcií. Dlhý čas bol takýto prístup k používaniu zvierat normou. Ako sa rozširujú naše vedomosti, zvyšujú sa etické pochybnosti o používaní akýchkoľvek cicavcov, nielen ľudoopov a opíc. A nielen cicavcov. Existujú dôkazy, že homáre a kraby dokážu cítiť bolesť. Človeka až strasie pri pomyslení na homáre v oknách reštaurácií, klepetá zviazané umelou páskou, ktoré čakajú, kým ich zaživa hodia do vriacej vody. Človeka to núti zamyslieť sa nad etickými hranicami. Článok bol uverejnený v časopise The New Scientist Redakčne krátené a upravené