Multimiliardový podvod

Čím viac detailov vychádza na povrch, tým je jasnejšie, že spôsob, akým Washington pristupuje k finančnému vykúpeniu Wall Street, nie je iba prejavom nekompetentnosti, ale je dokonca počínaním na hranici zákonnosti. Dôvodom celej myšlienky poskytnutia záchranného finančného balíka americkým bankám bolo riešiť finančnú krízu a to, aby banky začali opäť poskytovať pôžičky. Legislatíva, ktorá to mala umožniť, sa v tomto zmysle vyjadrila dosť jednoznačne: že zámerom je povzbudiť požičiavanie peňazí. Jeden z tvorcov uvedenej zákonnej normy Barney Frank povedal, že ak by peniaze nešli na tento účel, porušil by sa zákon. Namiesto toho však finančné prostriedky idú na vyplácanie manažérskych bonusov, dividend, platov a financovanie zlučovania bánk. Nesmerujú k oživeniu úverovania. Banky to dali veľmi jasne najavo. Citybank sa nechala počuť, že zvažuje použitie peňazí zo záchranného balíka na skupovanie iných bánk. Kongres sa to dozvie ako posledný Ministerstvo financií Spojených štátov amerických nedávno presadilo ďalší legislatívny kúsok, ktorý umožňuje bankám vyhnúť sa platbe daní pri zlučovaní s inými bankami, čo im ušetrí obrovské sumy peňazí. Odhady naznačujú, že pokladnica USA takto stratí 140 miliárd dolárov na daniach. Viacerí daňoví experti a právnici, s ktorými boli uverejnené rozhovory vo Washington Post, povedali, že majú pocit, že spôsob, akým ministerstvo financií pristúpilo k týmto jednostranným zmenám daňových predpisov, bol protizákonný. Zmeny sa mali prerokovať v Kongrese. Kongres sa však o tom dozvedel až po ich zavedení. Ďalej máme pred sebou ešte jeden kúsok zo skladačky, takisto na hrane zákonnosti. Okrem známych 700 miliárd dolárov (tvoriacich záchranný finančný balík), je tu ešte ďalších 2000 miliárd dolárov, ktoré poskytuje Federálna rezervná banka vo forme núdzových pôžičiek finančným inštitúciám, bankám, a my vlastne ani nevieme presne ktorým, lebo je to podľa všetkého tajné. Možno poskytujú tieto peniaze aj rôznym korporáciám – myslím, že tak aj robia – a pritom tvrdia, že nepovedia, kto tieto verejné zdroje dostal, lebo by to mohlo spôsobiť paniku medzi bankami alebo stratu dôvery v inštitúcie, ktoré by požiadali o takúto pôžičku. Ešte raz opakujem, hovoríme o dvoch miliardách dolárov. Len to skúste Ďalšia vec, ktorú Federálna rezervná banka odmietla zverejniť, je informácia, čo akceptovali ako záruky za tieto pôžičky. Na tomto mieste sa dostávame ku kľúčovému bodu, lebo jadrom tejto finančnej krízy sú práve ohrozené bankové asety. Hodnota a cena takýchto asetov je extrémne kontroverzná. Ich skutočná cena môže byť veľmi malá. Takže ak Federálna banka akceptovala záruky v podobe takýchto „cenných“ papierov ako protihodnotu poskytovaných pôžičiek, tak je veľmi pravdepodobné, že daňoví poplatníci nedostanú tieto verejné financie späť. Bloomberg News podal žalobu na Federálnom súde, aby sa domohol informácií, kto tieto pôžičky dostal a čím za ne banky ručia, lebo sú presvedčení o ilegálnosti absolútneho nedostatku transparentnosti. Reakcia Bushovej administratívy sa niesla v duchu: „Len to skúste, ak si trúfate, ale potom vy ponesiete zodpovednosť za hospodársku krízu.“ A demokrati, ktorí sa nepreslávili pevnosťou chrbtovej kosti, si doteraz netrúfli na nič iné, ako len na rétoriku. Negociácia a prístup k zabezpečeniu návratnosti verejných zdrojov je oveľa horší ako dohoda, ktorú s bankami dohodol Gordon Brown vo Veľkej Británii. Spomeňme si, že Gordon Brown presadil zastúpenie štátu s hlasovacím právom v bankách, ktorým poskytli úvery, ako aj miesta v bankových radách, dvanásťpercentné dividendy v porovnaní s päťpercentnými, ktoré dostane daňový poplatník USA. Ten je navyše bez miest v bankových radách, ako aj bez akéhokoľvek hlasovacieho práva o vynakladaní ich prostriedkov. Ďalšia vec, ktorú Gordon Brown urobil, je že záväzok bánk na opätovné výraznejšie poskytovania úverov. Protihodnotu za štátnu finančnú pomoc má aj na papieri, na rozdiel od Henryho Paulsona (minister financií USA), ktorý zmluvne nemá podchytené nič, a tak banky odmietajú požičiavať peniaze. Doktrína šoku Toto je klasický príklad toho, čomu hovorím katastrofický kapitalizmus alebo doktrína šoku (kapitalizmus ťažiaci z dramatických až katastrofických udalostí, zmien v spoločnosti, pozn. prekl.). Mnoho rokov sa bankám nedarilo presadiť daňové úľavy v normálnom legislatívnom procese, ale 30. septembra, v najhoršom čase finančnej krízy, vliezli späť oknom a nikto si nič nevšimol, až kým už nebolo neskoro. Všetci boli zaujatí krízou, kolapsom Lehman Brothers a faktom, že sa nedarilo presadiť záchranný finančný balík. Presne to mám na mysli, keď hovorím o stratégii Bushovej administratívy, ktorá sa v Kongrese vyhráža vetou – „Len sa opovážte stáť v ceste týchto zlučovaní bánk“. Robí to kvôli daňovým úľavám, ktoré umožnili a podnietili súčasnú vlnu zlučovaní bánk.Skutočne si myslím, že by sme mali zvážiť myšlienku, že to, čo by minister financií mal robiť, je povzbudzovať spájanie veľkých bánk. Jedna z hlavných príčin súčasnej krízy totiž tkvie v tom, že sme zrazu mali veľa bánk, ktoré sa považujú za priveľké na to, aby sme ich nechali skrachovať. Prečo teda nespochybňujeme toto riešenie, ktoré vytvára ešte väčšie banky, ktoré budú opätovne priveľké na to, aby sme ich nechali skrachovať? Z rozhovoru uverejneného na www.democracynow.org medzi Amy Goodmanovou a Naomi Kleinovou. Preložil a upravil Dušan Krnáč