Ťarcha ľahkosti
Na prvý pohľad len také nič – nedôslednosť; zmena pravidiel hry uprostred vrcholenia športového či iného stretnutia; nedodržanie vopred stanovených podmienok; nedodržanie slova. V našich podmienkach, žiaľ, absolútne bežná prax. Prax bez postihu tých, čo si takéto počínanie dovolia na úkor partnerov, ktorým sa niečím zaviazali. Býva to časté nielen v prípadoch, keď je takýto záväzok spečatený len takzvaným slovom džentlmena (pojem džentlmen pritom v súvislosti s korektným správaním pôsobí v našich podmienkach viac ako nenáležite...), aj keď sa k nemu niekto zaviaže na papieri. Zmluva, nezmluva, zákon, nezákon, česť, nečesť, všetko jedno. Na prvom mieste je vždy vlastné ja a okamžitý prospech. Klamstvá, čo aj zavše nechcené, úskoky a podvody zamerané na vyboxovanie čo najväčšieho prospechu „enem pro nás a pro naše dítky“, sú základnou pracovnou metódou v každej oblasti života, nie iba na najvyšších miestach alebo – u tých druhých. Zavše by však nezaškodilo pozrieť sa aj do nižších sfér. A najmä do zrkadla. Zdá sa totiž, že nedôslednosť, zmena pravidiel hry uprostred vrcholenia športového či iného stretnutia, nedodržanie vopred stanovených podmienok či nedodržanie slova je až na mizivé percento výnimiek modus vivendi nás všetkých. A pretože ho, aj keď nepochybne tiež až na pár svetlých výnimiek, zväčša vstrebávame už s materským mliekom, zrejme je nevykoreniteľný. Tým skôr, že sa aj mimo rodiny rozvíja priam systematicky. Vari najsmutnejšie je, ak príklady tohto faktu nájdeme v školstve. V tomto školskom roku sa pár mladých ľudí v neveľkom meste dohodlo, že bude po vyučovaní, teda vo svojom voľnom čase, pracovať s deťmi. Škola prejavila veľký záujem, všetko sa dohodlo a dvaja mladí muži spolu s kolegyňou jedného z nich začali deti motivovať na vlastnú tvorbu. Aby mali deti väčší záujem o činnosť zameranú najmä na povzbudenie ich chuti dokázať niečo aj vlastnými silami, dohodli chalani na ďalšie týždne a mesiace návštevu osobností (nie celebrít) z rôznych oblastí kultúry. Všetci oslovení sľúbili prísť napriek veľkej vyťaženosti aj napriek faktu, že sa s deťmi prídu pozhovárať bez nároku na honorár a pricestujú na vlastné náklady. Keď sa však končilo stretnutie s druhým z nich, dostali chlapci, ktorí chceli venovať voľný čas deťom, riadnu sprchu. Pán učiteľ, ktorý sa rozhodol pri stretnutiach detí s dobrovoľníkmi asistovať, sa za účasť poďakoval nielen hosťovi, ale aj organizátorom mimoškolskej činnosti. Bez akéhokoľvek varovania, napriek predchádzajúcej dohode, že plán, ktorý predložili písomne, dodržia, ocitli sa zrazu, obrazne povedané, na ulici oni. Oči zaskočených aktivistov sa rozšírili od úžasu a hlavy sa im zaplnili otázkami. A nielen otázkami, prečo taký náhly koniec a čo si o tom budú myslieť ostatní pozvaní hostia, ale predovšetkým, čo si o tom pomyslia deti. Veď im týždeň predtým sľúbili nielen vyhodnotenie prác, na ktorých ešte len začali robiť a mali v tom pokračovať aj s pomocou ďalších hostí. Sľúbili im aj slávnostné vyhlásenie víťazov v miestnom kultúrnom centre. A program, kam síce prídu aj všetky pozvané osobnosti, ale ktorý si plánovali zostaviť a urobiť najmä ony, deti. Aby ukázali, že vedia a aj čo vedia. Ako ten náhly koniec všetkého, čo očakávali, na ne zapôsobí? Ja som podobnú situáciu už niekoľkokrát zažila na vlastnej koži, takže som vedela, že deti budú najprv sklamané, ale potom si, žiaľ, privyknú. Veď to „len“ zasa ktosi vo vzťahu k nim nedodržal slovo. A nedodržať slovo je u nás predsa úplne bežné. Pravdaže, pedagógovia im vysvetlia, že za to môžu tí chalani (alebo dievčatá, alebo tetky či ujovia – podľa situácie). Precenili svoje časové možnosti, a tak to škola radšej ukončila. Dozvedieť sa, že to bolo inak, že škole či konkrétnym učiteľom sa aktivita mladých najprv hodila, pretože si ju mohli – minimálne účasťou na práci s deťmi, ktorú za nich odviedol niekto iný – vykázať ako vlastnú, sa nikdy nedozvedia. To by sa totiž učitelia museli priznať, že na odfajknutie svojej mimoškolskej činnosti im tých pár akcií, na ktorých nerobili nič iné, iba v podstate zbytočný dozor, stačilo. Keď sa s mlaďasmi na práci so svojimi žiakmi dohadovali, zrejme netušili, že tí by boli schopní brať ju vážnejšie ako oni sami, a tak ju stopli. Pre istotu „v priamom prenoste a naživo“, cítiac, že ich mladí partneri nebudú natoľko nekorektní, aby pred deťmi nahlas povedali – páni učitelia, toto je podraz, dohodli sme sa predsa na niečom inom... Hoci mne učitelia urobili podobný škrt cez dohodu asi trikrát, doteraz sa neviem zbaviť pocitu, že zdevalvovali moje slovo bez toho, aby som sa mohla akokoľvek brániť. Za oveľa horšie však pokladám to, že pedagógovia(?), ktorí to spôsobili, prispeli k tomu, aby v deťoch či mladých ľuďoch utvrdili presvedčenie, že nedodržať slovo, čo je v podstate to isté ako oklamať, je bežne používaná spoločenská norma. Ba dali im rovno návod, ako to možno robiť tak, aby z toho navyše ako podvodník vyšiel ktosi iný. Stačí dohodnúť sa na niečom, z čoho možno chvíľu profitovať, ale keď si to vyžaduje viac energie alebo času, ako sme si predstavovali, jednoducho povedať dosť. A ak by aj deti prišli na to, že z aktivity, pre ktorú ich ktosi nadchol, nevycúval nečestne on, ale v jeho mene či pod jeho egidou žiaľ, učiteľ, pocit, že klamať je normálne, z nich nevyplaví nikto. Tým skôr, že sa tak správal učiteľ. Darmo im bude na vyučovaní tvrdiť, že klamať sa nemá, že to nie je čestné, že to človeka nectí. Činom povedal presvedčivejšie, že práve naopak – najmä a predovšetkým nepoctivosť je metóda, ktorou sa dá dospieť k vlastnému prospechu. Nepochybne si poviete, načo do tých podhodnotených chudákov učiteľov vŕtať ešte aj pre takú šepletu, ako je zjavne pre vlastný úžitok nedodržané slovo. Fakt: načo? Nič sa nezmení. Tým skôr, že spoločenský status tohto – hoci nie iba tohto – povolania klesol v posledných dvoch desaťročiach tak veľmi, že mnohým z jeho predstaviteľov je už roky jedno ako, ba neraz aj čo odučia. A možno túžobnejšie ako žiaci čakajú, kedy zazvoní – na dôchodok. Ospravedlňuje to však porušovanie dohôd či nedodržanie sľubov? Neviem, či to platí aj v súčasnosti, ale voľakedy do vojakov a zavše aj nevojakov vtĺkali poučku, podľa ktorej ťažko na cvičisku znamenalo ľahko na bojisku. Zmysel bol jasný, aj keď to vždy neplatilo v takej jednoduchej úmere. Zmysel parafrázy, že najlepšie je, ak je ľahko tam i tam, teda na cvičisku rovnako ako na bojisku, je jasný tiež. Ale iba čert vie, komu raz bude z takej ľahkosti najľahšie a koho ľahko porušený sľub stiahne ako ťažký kameň na dno.
