Zo zošitov

Pán Ivan, učiteľ dejepisu, rád čítal populárne vedecké články a knihy s prírodovedeckými námetmi. Dejepis, hoci ho študoval na pedagogickej fakulte a učil na gymnáziu už dvadsať rokov, si nielen nevážil, ale opovrhoval ním.
Počet zobrazení: 946

III Pán Ivan, učiteľ dejepisu, rád čítal populárne vedecké články a knihy s prírodovedeckými námetmi. Dejepis, hoci ho študoval na pedagogickej fakulte a učil na gymnáziu už dvadsať rokov, si nielen nevážil, ale opovrhoval ním. Pána Ivana zaujali živočíchy, ktoré žijú nie „v prírode“, na lúkach a v lesoch, ale s nami, ľuďmi, napríklad v kobercoch. Pán Ivan si predstavoval koberec ako prales: jeho tkanivo ako domovinu roztočov a iných divých, neskrotných a ukrutných beštií. Keby som mal jemnejšie zmysly, blúdil by som v divočine koberca ako Livingstone v Afrike. Pán Ivan sa usiloval nahradiť slabosť zmyslov silou fantázie. Podnikal expedície do hĺbok koberca. Usiloval sa, aby jeho predstavy zodpovedali skutočným bytostiam, ako ich opisuje prírodoveda. Uvedomil si relativitu rozdielov medzi „veľkým“ a „malým“. Občas si predstavil kozmické útvary ako živočíchy, ktoré žijú svoje súkromné životy na spôsob roztočov v koberci. Ako možno pochopiť, ak prijmeme fantáziu pána Ivana, dejepis? IV Hoci si nenárokujem označenie „básnik“, občas, ba často, píšem „básne“. Občas uverejňujem „básne“ v časopisoch. Moje „básne“ (úvodzovky sú správne), nie sú „poetické“. Teda: neusilujú sa rešpektovať pravidlá básnenia. Usilujem sa zaznamenať súkromné myslenie, teda proces, ktorý neúplne, fragmentárne, rešpektuje pravidlá explicitného, verejne prístupného myslenia. Jeho reč je menlivou zmesou rôznorodých jazykov, ktoré používa organizmus. Záznam súkromného myslenia je náročný: možno (len približne) opísať len zlomky. Všimol som si, že súkromné myslenie je (akýsi) pra-poetický útvar. „Automatické myslenie“, „vnútorný monológ“, sú pokusy o jeho vyjadrenie. Moje „básne“ sú pokusy ukázať pra-poetický pred-umelecký „prirodzený“ modus prežívania. V V záhrade sa už dlhé roky pestovali jahody. Konzumentom úrody bol Maťko, jediný vnuk pánov mašínfírerov: mal neobmedzené právomoci. Keď prišiel na návštevu starej mamy a starého tatu (v mestečku ich volali mašínfíreri, lebo starý tata bol penzionovaný strojvodca), jeho prvá cesta v júni viedla k jahodám. Maťko jedol a jedol. Jahody treba polievať. Studňa bola čistá a bohatá, mašínfírer každodenne polieval tučné okrasné aj úžitkové rastlinstvo. Pri studni bol zakopaný sud plný vody. Obrastal machom, po blanke hladiny behali rôznorodé tvorčeky. Vrcholom bohatstva boli dve alebo tri malé, zelené žabky. Vypúlenými očkami sa pozerali na zelené bohatstvo záhrady. Maťko obdivoval žabky a jeho obdiv bol priam nábožný. Podobne obdivoval vianočný betlehem alebo veľkonočnú sviatočnú výzdobu. Stál pri sude a pozeral sa. Ľutoval, že vodná blanka je nepriehľadná, a nemôže vidieť, čo je pod hladinou. Maťkova skúsenosť so suchom a s oceánom viditeľného a neviditeľného bola kľúčová. Záhrada bola svojsky nekonečná a mašínfíreri boli prozreteľnosťou, ktorá zaručovala bezpečnosť. Predstavujem si: spadol som do jamy, je hlboká, nebezpečná, vidím z nej len kus oblohy: akoby som sa pozeral komínom z pekla. Prvá časť: Vďačnosť, že som sa nezabil, alebo nezabil (hoci v pozadí je myšlienka: keby som sa bol zabil, vyhol by som sa budúcim nešťastiam). Druhá časť: Je môj pobyt v jame trvalý? Na dne jamy môže byť prostredie nezlučiteľné s ľudským životom, ale ľudia sa prispôsobia aj nemožnému, môžu si aj na dne nájsť niečo svojské, napokon príťažlivé. Ale mám nádej, nezničiteľnú nádej, že ma niekto z jamy vytiahne a vrátim sa, kam bytostne patrím. Mal som šťastie: Záchranári ma vytiahli. Som opäť doma, rodine rozprávam o svojom dobrodružstve, cítim, že ma vyznamenalo.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984