Žena plná energie
Ani na prvý, ba dokonca ani na druhý pohľad, sa nám ešte ani dnes – v 21. storočí, nemôže zdať, že v svetovej politike majú ženy svoje zastúpenie. Skutočnosť je až alarmujúca – žien v politike je stále ako šafranu, a tak aj o veciach, ktoré sa dotýkajú výlučne žien (a teraz nemám na mysli iba reprodukčné zdravie ženy a jej právo rozhodovať o vlastnom tele), ešte stále rozhodujú zväčša muži. V minulosti sa absencia žien v politike, vede a umení dala vysvetliť tým, že ženy namali adekvátny priestor pre svoju tvorbu (sebarealizácia mimo rodinného krbu teda vonkoncom neprichádzala do úvahy). Tomu, že v niektorých vyspelých demokratických krajinách je už táto minulosť skutočne minulosťou nasvedčuje fakt, že v súčasnosti ženy ženy aktívne pracujú nielen v politike. Jednou z nich je aj generálna guvernérka Kanady Michaëlle Jeanová. Žena, ktorá bola v novembri na oficiálnej štátnej návšteve Slovenskej republiky. Je ficiálnou zástupkyňou britskej kráľovnej Alžbety II. a formálne druhou najvyššou predstaviteľkou Kanady a patrí medzi významné predstaviteľky multikulturálnej, etnickej a sociálnej tolerancie. Zasadzuje za spravodlivosť v oblasti politickej, právnej, ekonomickej a sociálnej, podporuje mladých ľudí a bojuje proti sociálnemu vylúčeniu. Pomohla založiť niekoľko kultúrno-športových centier pre mládež na podporu mestských umení ako napríklad pre hip hop, graffiti, spoken word či tanec. Michaëlle Jeanová (*1957) sa narodila na Haiti, ale ako jedenásťročná emigrovala pred diktátorským režimom Franciosa Duvaliera s rodičmi do Kanady. Počas štúdia na Montrealskej univerzite pracovala osem rokov v útulkoch pre týrané ženy v Quebecku a v ďalších provinciách Kanady a aktivizovala sa v hnutí na ich ochranu. Po ukončení vysokoškolského štúdia vyučovala na Fakulte talianskych štúdií. Neskôr vstúpila do sveta žurnalistiky a stala sa renomovanou novinárkou píšucou pre frankofónne médiá, ale aj po anglicky hovoriacou redaktorkou televíznych publicistických relácií. Pracovala aj na dokumentárnych filmoch svojho manžela. Získala niekoľko významných ocenení, napríklad aj cenu Mireille-Lanctot za investigatívnu reportáž o domácom násilí. Jej manžel Daniel Lafond je filozof a významný režisér dokumentárnych filmov francúzskeho pôvodu. Majú jednu dcéru, ktorú si adoptovali z Haiti.
