Aj náhodné môže byť podstatné

Helena Dvořáková (*1943) bola po absolvovaní štúdia na katedre novinárstva Filozofickej fakulty Univerzity Komenského redaktorkou oddelenia kultúry týždenníka Predvoj, od roku 1968 pracovala v týždenníku Nové slovo.
Počet zobrazení: 1025
Helena_Dvorakova_2CB-m.jpg

Helena Dvořáková, nositeľka Ceny Bibliotéky pre domácu autorku za rok 2007 Helena Dvořáková (*1943) bola po absolvovaní štúdia na katedre novinárstva Filozofickej fakulty Univerzity Komenského redaktorkou oddelenia kultúry týždenníka Predvoj, od roku 1968 pracovala v týždenníku Nové slovo. V rokoch 1986 – 1990 pôsobila s manželom Vladimírom Jancurom, spravodajcom denníka Pravda, v Moskve. Od roku 1990 pracuje v Pravde, špecializuje sa na rozhovory s umelcami. Ako prozaička debutovala novelou Fúkni do púpavy (1978). Podľa románu Dom pod morušou (1980) bol nakrútený televízny film v réžii Marty Gogálovej o viacgeneračnej bratislavskej rodine. Potom nasledovala zbierka poviedok Zimné búrky (1980), novela pre mládež Dievčence (1984/, román Núdzové priznanie (1988). Obdobie tzv. perestrojky spracovala v humoristickej próze Kankán nad Kremľom (1994), zostavila encyklopédiu slovenských autoriek Tvár slova. Ďalej vydala Nový dekameron (1998), Z denníka zrelej ženy (2002). Viaceré jej prózy vychádzali na pokračovanie v časopisoch Slovenka, Nedeľná Pravda, Ohník (Madony a hriešnice, Na ostrí leta, Denník dievčatka). Vydala aj dve knižky rozhovorov s výtvarníkmi Dialógy v ateliéroch. Za knižku Plaché rozkoše (2007) získala Cenu Bibliotéky 2008. S hosťkou Slova sa zhovárala Etela Farkašová Čo pre vás znamená Cena Bibliotéky pre domácu autorku? Vidíte význam tejto nedávno (vlani) založenej ceny? V čom? – Bol to veľmi dobrý nápad. Vlani vyhrala Jana Juráňová a výhra upriamila pozornosť na jej zaujímavú a závažnú knihu Orodovnice. Nevnímam túto cenu ako satisfakciu pre ženy, ale určitú spravodlivosť znamená. V čase mojich literárnych začiatkov literatúra (a vôbec svet) patrila viac mužom. Ženy mali byť radšej múzy. Muži mali viac možností stretávať sa, spájať sa, viac sa o literatúre zhovárať, organizovať ju a písať o nej. Od týchto vecí však úroveň literatúry nezávisí, píše sa v samote, nezávisle od vonkajších podmienkach. Hodnoty však môžu zostať nepovšimnuté, ba aj sa stratiť. Preto je dobre, že táto cena vznikla a vrhla ostré svetlo na literatúru, ktorú u nás píšu ženy. Ženy zrazu súťažia navzájom, nie s mužmi (presnejšie, neťažkajú si na mužov, ktorí inak všetko zvykli ,,prevalcovať“). Je to vlastne nový prvok v ženskej literatúre, je tu zrazu rivalita, stimul. Najlepšie však je, že sa vďaka tejto cene venuje špeciálna pozornosť ročnej produkcii kníh, ktoré napísali ženy, a to je zaujímavý obraz. Ženy sú dobré čitateľky. Aj preto by sa mala ženskej literatúre venovať pozornosť. Tá cena je svojím spôsobom aj cenou pre čitateľky. Vám téma ženských autoriek nie je cudzia, veď už skôr ste urobili pokus o zmapovanie ženami písanej literatúry – vydali ste malú encyklopédiu Tvár slova. Z akého dôvodu? – Táto encyklopédia vznikla práve preto, že ženské autorky boli v literárnom povedomí aj v povedomí verejnosti príliš roztratené. Cieľom bolo zmapovanie spisovateliek, ktoré tvorili v období rokov deväťdesiatych, keď sa pozornosť sústreďovala na politiku. Z politických dôvodov bola rozdelená aj literárna scéna a jedna skupina nechcela vedieť o druhej, každý bol plný emócií a odmietania iného názoru. Encyklopédia sprehľadnila situáciu aj pre samotné autorky (s kým sú vlastne ,,v branži“ a čo kolegyne napísali). Dodnes mám túto knižku veľmi rada, a keď ju niekomu darujem, každý je jej obsahom prekvapený. Mne samotnej slúži ako príručka, ale rada si ju aj len tak pozerám – sú v nej fotografie Violy Ivaškovej, ktoré vznikali na rôznych literárnych akciách a cítiť z nich ich atmosféru. Ide z nich energia. Muži, ktorí boli vždy zomknutejší, si takéto encyklopedické sumarizovanie robili priebežne, ženská encyklopédia bola nóvum Bolo to teda len určité dobiehanie, nie vydeľovanie, ako to niektorí vnímali. Fotografovali sme aj mužov a kolekciu ich fotografií máme pripravenú na prezentáciu v Mestskej knižnici v Bratislave. Na Slovensku pretrváva ešte stále určitá pochybnosť o kvalite tzv. ženskej literatúry, často sa tento pojem používa v radoch kritiky priam s dešpektom. V súčasnosti pravdepodobne k takému postoju prispievajú aj niektoré autorky svojimi knihami – vznikajú ľahké, nenáročné, občas aj naivné „ružové“ romániky. – Aj muži majú svoje dobrodružné romány, krváky a spomienky na vojenčinu. Ženy chcú zasa čítať o láske, a tak sa roztrhlo vrece s ľúbostnými románmi. Majú rôznu úroveň. Cena pre ženskú autorku ako keby usporiadala túto hŕbu a urobila z nej určitú pyramídu, v ktorej sa ocitli veci na svojich miestach a hodnoty sa určitým spôsobom utriedili. Je tu systém, ktorý môže túto literatúru troška sprehľadniť – aby si v tej pyramíde našli jednotlivé tituly svoje miesto, aby sa pod tlakom ostatných titulov ukázalo, či sú v pôdoryse, či sú v špičke. Celá literatúra je vlastne takouto pyramídou a špičky by bez širokej základne nemali na čom stáť a vyčnievať. Autori, ale aj čitatelia, sa šplhajú k týmto špičkám. A Cena Bibliotéky tomu môže pomôcť. Vítam ju teda, začala sa krásna a užitočná tradícia. Mali ste možnosť poznať v začiatkoch niektorú slovenskú spisovateľku, prípadne spisovateľa, ktorí by mali na vás a vaše písanie vplyv? – Na žurnalistike bola mojou spolužiačkou Oľga Feldeková. Už počas štúdia sa vydala a jej muž Ľubomír Feldek takto nepriamo vplýval na celý náš ročník. Originalitou, odvahou, provokujúcim spôsobom života a tvorby. Oľga bola mimoriadne vtipná žena a dobrá kamarátka. V redakcii týždenníka Nové slovo so mnou pracovala spisovateľka Viera Handzová, britká, vždy s cigaretou... Bola výborná rozprávačka, vlastne všetko, čo rozprávala, bol príbeh. Pri novinárskych rozhovoroch som sa stretávala so staršími spisovateľkami. Rada si spomínam na stretnutie s Jaroslavou Blažkovou, s ktorou som robila rozhovor ešte pred jej emigráciou. Spomínam si na pocity vzrušenia, že sa s ňou mám stretnúť. Boli to šesťdesiate roky, ona získala Nylonovým mesiacom veľkú slávu a bolo okolo nej veľké vibrovanie (ako v tom čase aj v celej spoločnosti). Vtedy som mala pocit, že literatúra je niečo, čo je v centre diania, čo je pupok sveta, že my tam udávame tón. To bolo troška prehnané, ale to nič. Všetko máme pred sebou. Sledujete aj súčasnú domácu literárnu scénu? Ako ju hodnotíte? – Mám rada knižky, ktoré presahujú svoj obsah a majú – ako sa dnes hovorí – auru. Nedávno som čítala knižku Stanislava Rakúsa Excentrická univerzita, a práve túto knižku by som zaradila do kategórie magických. Je tam oveľa viac, než autor napísal, ale on to robí zámerne, hovorí, že čitateľ knižku spoluvytvára a on už do textu vie namontovať rôzne signály, ktoré v mozgu otvárajú celé bloky. Mám rada knižky takého typu, ako sú vaše, kde nachádzam zmes filozofie a poézie, mám rada kultivovaný humor Oľgy Feldekovej, inteligentnú vrúcnosť našich poetiek, vecnosť a sociálnu uvzatosť Gabiky Rothmayerovej alebo Daniely Příhodovej, výtvarnosť textu Jany Bodnárovej, tajomné a nevšedné príbehy Evy Maliti, spoločenskú naliehavosť Jany Juráňovej, umeleckú vynaliezavosť a sebavedomie Ireny Brežnej, milotu Dany Hivešovej, bystrosť a kritickosť Milky Zimkovej... mohla by som vymenúvať aj ďalej, ale vidím, že hovorím o ženách. Čítam aj mužov, práve teraz Pavla Rankova Stalo sa prvého septembra a teší ma, že naši autori sa zaoberajú novšími dejinami a súčasnosťou (ako napríklad Hvorecký). To je vždy najťažšie. Myslíte si, že slovenská literatúra môže zaujať aj zahraničie? – Sú to knižky z nášho prostredia, o nás, čo je pre nás zaujímavé, ale neviem, či je to zaujímavé aj pre zahraničie. Svet je dnes nevšímavý a pozornosť sa upriami na to, na čo ho upozorní reklama. Iste by sa ľahko našla aj naša kniha, aj z pera slovenskej autorky, ktorá by sa mohla stať svetovým bestsellerom, len by ju musel niekto vyzdvihnúť, preložiť ju, investovať do nej a potom by mohol byť podľa nej povedzme aj svetový film a ľudia by možno žasli. To sa určite raz aj stane. Naša literatúra je pre svetovú verejnosť ešte tajomstvom, ešte len čaká na vstup na scénu. Mladá slovenská spisovateľka Kristina Vulgan si sama preložila svoju knižku Kniha strácania a podarilo sa jej ju vydať v Anglicku. Na tú svetovú scénu sa treba aj trocha vnútiť. Mladšie generácie to už budú vedieť a zariadia to. Čo vám v našej dnešnej literatúre chýba? – Možno Rudolf Sloboda, nejaký nový román od Balleka, chýba mi väčšia úprimnosť v sebahodnotení, trocha drsnejší pohľad na seba, na svet, ale nie cez krvavé deje a vulgárnosť, ako je to teraz zvykom, ale cez drsnosť myslenia a pravdivosť výpovede. Čiže – chýba mi snaha povedať niečo ako prvý, zbaviť sa porevolučných spoločenských konvencií, posunúť sa ďalej (vyššie) a potiahnuť celú tú káru života trocha dopredu. Pravda, spisovateľ môže takéto výzvy adresovať len sám sebe. Autori sú dnes zameraní na to, aby upútali, aby boli viditeľní, aby obstáli v novej konkurencii, a to často zvádza: veľmi sa porovnávajú s úspešnými a chcú byť úspešní v tom istom. (Joj, prečo som ja nenapísal Harryho Pottera?). Dosť sa kalkuluje s politikou, namiesto toho, aby sa hľadala pravda. Pravda je momentálne konštanta, ako keby sa už definitívne vedelo, čo je správne, a to obmedzuje. Myslíte, že spisovateľ môže mať vplyv na spoločnosť, minimálne na spoločenskú klímu, že môže spoluutvárať hodnoty, ideály? – Všetko so všetkým súvisí. Asi to nie je tak, ako sa proklamovalo, že spisovatelia sú inžiniermi ľudských duší. Dnes nikto nepotrebuje, aby ho niekto projektoval, usmerňoval. Mnohí čítajú, aby sa zabavili a rozptýlili. To však neznamená, že napísané slovo nemá význam a že nemá vplyv. Slová majú svoju váhu, aj keď sú tiché, nenápadné a nepresadzujú sa nasilu. Rezonujú, vysielajú vlny a zapĺňajú ,,vzduchové bubliny“, čiže prázdne miesta, kde by mohlo vibrovať niečo iné, možno zlo. Práve dnes som čítala názor istého výtvarníka, ktorý na podobnú otázku odpovedal slovami, že umenie nemôže zmeniť spoločnosť, ale jednotlivca áno. Asi hej. Keď si tak spomínam, stalo sa mi, že dokonca aj mne povedali niektorí ľudia, že im do života zasiahla moja knižka Fúkni do púpavy, v ktorej išlo o situáciu s nemanželským dieťaťom. Takéto niečo asi zažil každý autor, takže – niečo na tom bude. Vplyv literatúry je neviditeľný a nemerateľný, ale stále prebieha. Napríklad veľký rozruch bol okolo knižky Žo Langerovej Vtedy v Bratislave. Písalo sa o nej, rozoberali sa problémy, o ktorých hovorí. Toto určite vplyv malo. Nielen, že sú v nej autenticky opísané päťdesiate roky, ale aj iné intímne svedectvá a vzácne fakty. Veľký vplyv majú aj verše. Napríklad Milan Rúfus – nedávno som listovala v starých novinách, bola tam jeho báseň, a keď som si ju prečítala, hneď som mala ucelenejší obraz o dobe. Škoda, že dnes už nie je zvykom uverejňovať v dennej tlači básne. Niekedy sa práve cez verš dalo prepašovať do novín niečo provokujúce či kritické. Ale, fakt je, že tam bolo aj nebezpečenstvo ,,okiadzania“ nejakého funkcionára alebo nedôstojnej udalosti. A to je smiešne. Cenu ste získali za knižku Plaché rozkoše, v tom názve akoby bol prítomný paradox... mne sa však zdá, že práve ten utvára princíp vašej poetiky... vaše texty dýchajú erotikou, no nikdy neprekročíte mieru, dajme tomu, istej plachosti.... – Erotika je zvláštna forma komunikácie, kde sa dá veľa informácií vymeniť bez slov. Tento aspekt ma vždy zaujímal. Erotika v texte nie je pre mňa nejaká rafinovaná taktika na zvýšenie pozornosti čitateľa, ale prostriedok na vyvolanie určitých emócií. Je to veľmi jemná signálna sústava, ktorá funguje medzi ľuďmi a môže byť aj v texte. Nie je to vždy spojené iba so sexom a s telom. Erotické je vlastne nevysloviteľné, nenapísateľné, a predsa prítomné. Aj slovo môže získať svoju erotiku, niektoré texty – hoci nie sú vôbec o láske – ju majú. Viem sa zaľúbiť do knihy, do autora, ktorý ju napísal. Cítim vzrušenie, lásku, náklonnosť, zaľúbenosť. Tento materiál ma zaujíma. A tá plachosť? – Raz ma jeden kritik priradil – v zábavnej rubrike – k titulu Ďaleko od hlučného davu od Thomasa Hardyho. Možno to tak naozaj je a možno to je tá plachosť. Človek radšej pozoruje než aktívne zasahuje a je to z toho dôvodu, že si chce všetko dobre všimnúť (radšej zboku než zo stredu diania, odtiaľ vidno viac), rozmyslieť. Zvážiť slovo, jeho dosah... Plachosť je možno aj viac zodpovednosti, ale ja osobne viem byť aj opakom plachosti (je to smelosť)? Jednoducho, slovo plachý mi pekne znie. Komunikácia, jej rôzne podoby – aj to je jedna z vašich tém. Ako vnímate vplyv zrýchlenej doby na komunikáciu, na náš spôsob hovorenia? – Dnes už nič nie je tabu, hovoríme bez okolkov o všetkom, chceme (musíme) povedať rýchlo a jasne, bez štýlu. Vrcholom je reč esemesiek, ktorá je úsporná, zlomkovitá, ba až znaková. Je to zaujímavý fenomén. V čase mojich začiatkov bola komunikácia oveľa obmedzenejšia, hoci aj úprimná. Napríklad rozhovory medzi rodičmi a deťmi (vôbec medzi generáciami) boli menej otvorené, priam sa pestovala určitá zámerná veková priepasť. Vo všeobecnosti sa nehovorilo napríklad o rakovine, o menštruácii, o smrti. Tieto obmedzenia si však stanovili samotní ľudia, patrilo to k určitej dobovej okázalosti, k bontónu. Pre slovenskú literatúru to bolo veľké obdobie, lebo mnoho javov a vecí len čakalo na pomenovanie, na otvorenie, na odkliatie. Vo zvláštnom strehu držal autorov aj sústavný intelektuálny súboj s režimom, ktorý prebiehal na rôznych úrovniach a v umení často rafinovaným spôsobom. Naša generácia bola nabitá slobodou, ktorá v nás ostala z rokov šesťdesiatych, z roku 1968. A aj keď nás potom dejiny položili na lopatky, v srdciach zostal plameň a v hlavách zdravý rozum. Preto zostali po tomto období významné diela a vyrástli osobnosti. A reč sa rozvinula a bola slobodná. Nie totalitná. Pracovalo sa na nej priebežne. Spomínate svoje literárne začiatky. Aké boli? – V časoch mojich začiatkov bola pre mňa situácia dosť neprehľadná. Chcela som písať, ale nevedela som, ako na to, nebola som z intelektuálnej rodiny. Postupovala som spontánne. V škole som robila triedny časopis, ručne písaný, kreslený, zvláštneho formátu a v rôznych farebných obálkach. Priniesla som časopis na prijímačky na Filozofickú fakultu UK(v komisii bol aj Milan Rúfus), ukázala som ho tam a prijali ma. Nastalo oboznamovanie s profesiou novinára. Boli to práve oné šesťdesiate roky – otvorili sa hranice knihám, čítalo sa, chodili sme na dobré filmy, bolo to veľmi tvorivé obdobie. V školskom časopise Echo som uverejnila aj mikropoviedky. Po skončení školy som sa vydala a narodila sa mi dcéra. Z rozporu medzi skutočnosťou a mojimi idealistickými predstavami o materstve vznikla moja prvá kniha Fúkni do púpavy. Cítila som tiež, že s rebríčkom hodnôt to v spoločnosti nie je v poriadku a tak som na to podvedome reagovala. Zdalo sa mi absurdné, že nie je na prvom mieste to, že sa narodí dieťa, ale obavy z toho, čo povedia ľudia a podobné pokrytecké praktiky. Toto sa časom veľmi zmenilo, dnes je nemanželské dieťa bežná vec, priam norma, ľúbostné trojuholníky sa riešia radikálnejšie a cynickejšie, čo je možno druhý extrém. To kyvadlo spoločenských noriem sa počas môjho života riadne rozkývalo, ale základné pocity ľudí sa nezmenili. Niektoré veci stále bolia. Príbeh som vtedy zasadila do umeleckého prostredia, ktoré som dobre poznala, lebo som už pracovala v novinách (na kultúre). Tiež to boli zaujímavé podnety pre píšuceho človeka. Ste človek, ktorý sa živí slovom, dennodenne pracuje s jazykom. Ako z tohto pohľadu vnímate slovenčinu? Poskytuje vám to, čo spisovateľka od jazyka očakáva? – Páčilo sa mi aj vo vašej knižke Fragmenty, že sa slovenčinou zaoberáte a vyznávate sa z lásky k nej. Aj ja som rada, že píšem v slovenčine. Neviem, či by mi iná reč tak sadla do úst a do pera. V Bratislave môjho detstva bolo veľa nemčiny, maďarčiny, češtiny, nárečí, všelijakých jazykových skomolenín. (Stálo by to za špeciálny rozbor). Mnohí autori boli z viacjazyčných rodín a zvolili si z vlastnej vôle za svoj jazyk práve slovenčinu. Asi to nebolo len tak, a je to zaujímavý fenomén. Máloktorá reč asi vzišla z takej pestrosti a chaosu ako slovenčina a o to je to zaujímavejšie. Ale to je samostatná veľká téma. Ako sa u vás prelína, resp. ovplyvňuje vaša novinárska a beletristická práca? – Myslím, že spisovateľská práca ma zjemnila ako novinárku a novinárska práca mi dala určitý nadhľad do života vôbec. Neviem však, či to je správne, či spisovateľ nemá byť tak trocha aj s klapkami na ušiach a starať sa len o to svoje. Ale mne vyhovuje moja pozícia. Novinárska práca ma naučila krátiť text. Je to veľmi účinná tvorivá metóda. Sama ste autorkou stoviek rozhovorov. Aký vzťah máte k tomuto žánru? Kde vidíte jeho slabiny, jeho silu? Poskytujete interview rada aj vy sama? – Keď poskytujem interview, je to príležitosť zamyslieť sa nad sebou, takže je to pre mňa zaujímavé pozastavenie. Rada však robím najmä rozhovory s inými ľuďmi. Nebola som nikdy veľmi zhovorčivá, radšej počúvam, a tak mi to celkom prirodzene ,,prischlo“. Mám veľmi rada práve tento žáner, lebo ide o spoluvytváranie. Dva subjekty sa navzájom inšpirujú. Myslím si, že otázky sú v živote veľmi dôležité. Správne postavená otázka môže zaviesť človeka na celkom nečakané teritóriá, tam, kam by inak nezašiel. Hovorím, že otázky sú priamo od Boha a pre Boha. Ako keby na to stvoril ľudí, aby vymýšľali otázky – on sa odpoveďami možno baví, alebo z nich čerpá... ktovie. Na koniec celkom obligátna otázka. Nad čím v súčasnosti pracujete? – Som na križovatke a mám viacero cieľov. Možno je to vzhľadom na vek až neprimerané, ale určite to človeku príjemne rozbúcha srdce „ešte to, ešte hento...“ Zvláštne je, že niektoré veci prichádzajú len tak náhle, nečakane, ani to nechcem robiť a zrazu to robím. Popri inom, čo považujem za závažnejšie a ono sa potom ukáže ako podstatné práve to náhodné. Takéto prekvapenia mám rada. Helena Dvořáková Malý dámsky horor (Úryvok z knihy Plaché rozkoše) Keď si Mira sadla na svoje miesto, jej sused driemal. Vlak sa príjemne kolísal a uspal ju. Prebudila sa spríjemnými pocitmi. V kupé svietilo iba modré svetielko, všetci vyzerali ako mŕtvi. Modrí a nehybní. Hlavy im ovisli, ústa mali pootvorené, tváre bezduché. Pekný výjav, pomyslela si Mira a hneď si ho aj pomenovala – Sen noci vlakárskej. Uvedomila si, že to, čo jej robilo v spánku tak dobre, bola blízkosť svetlovlasého. Opieral sa o ňu celým bokom svojho tela a teraz mu skĺzla na jej plece hlava. Spal. Akože. Mira však vedela, že bdie. V jeho snovej strnulosti cítila provokáciu, skúmanie. Ako sa zachovať? Nechcela ho surovo striasť, ale nemala ani v úmysle reagovať. Sedela nehybne a dívala sa do modravej zimy. Muž voňal príjemnou vôňou známej voňavky a voňal jej aj sveter, ktorý mal oblečený. Bola to vlna, čerstvo prepratá, asi mäkká. Túžila sa ho dotknúť. Len neblbni, povedala si v duchu Mira. To si chceš s niekým začínať vo vlaku? Podľa štatistík sa vraj začína takto mnoho vzťahov, ale ty predsa nemáš záujem o cudziehočloveka. Ty máš dosť nápadníkov aj medzi svojimi ľuďmi. Muž sa akoby nevdvojak pomrvil a odtiahol hlavu z Mirinho pleca. Potom otvoril oči, pošmátral vo vetrovke a podal jej malý balíček. Bolo to Raffaello. Tri sladké guľky. Mira ich zjedla a zadriemala. Nevedela, koľko času ubehlo, keď pocítila na krku jeho pery. Veľmi jemne ju pobozkal. Mira pozrela na muža, on tiež otvoril oči. Chcela sa zamračiť, ale musela sa usmiať. „Aj ja mám niečo,“ pošepla. Zložila potichučky ruksak a vytiahla z bočného vrecka marcipánovú tyčinku. Bola to jej obľúbená lahôdka. Lámala ju a dávala mu kúsočky rovno do úst. Vždy jej trocha chmatol aj prst. Tíško sa smiala. Bol hravý, začala sa pri ňom cítiť bezstarostne. Modrá noc pokračovala. Spiaci svedkovia ich šantnia boli nemí, hluchí a slepí. Aspoň sa tak tvárili. Mira sa však už prestala obávať súdov. Niečo tajomné ju spojilo s týmto mladíkom putom dôvery. Asi to bola chémia. Už ju nutkalo, aby si aj ona oprela hlavu o jeho plece, aby si pritlačila stehno, Chytil jej prameň vlasov a žmolil ho. „Máš super vlasy, chcel by som ťa fotiť,“ šepol s humorom. Uštipla ho do ruky, ale to, že žartoval, sa jej páčilo. Situáciu to očisťovalo. Keď vystúpili z vlaku na malej staničke, začal padať jemný sniežik. Už asi posledný tej zimy. Spôsobil, že keď cestujúci vystúpili z vlaku, vyzerali sviežo a pekne. Sneh sa im jagal na vlasoch, na mihalniciach, zvlhčil im tváre a rozosmial oči. Aj tí, čo boli v noci ako umrlci, v sniežiku skrásneli. Modrooký beloch bol vo svojom živle. Sneh k nemu pasoval. Zašli si na kávu do staničného bufetu. „Ty už ďalej necestuješ?“ opýtala sa. „Nie, ale daj mi číslo. Zavolám ti.“ Keď ohlásili Mirin vlak, vybehol s ňou na perón. Boli tam sami. Objal ju – aj s batohom vošla do jeho náručia – snežilo na nich a snežilo im do úst. Mira sa dala bozkávať, mala z toho živelného kontaktu radosť. Privrela oči a silnejšie sa nemu pritisla. A on k nej. V tom objatí bol prísľub veľkých vecí. Vlak len na chvíľu pribrzdil. Musela rýchlo nastúpiť. Chcela mu zamávať, ale keď vyzrela z okna, videla, že už tam nie je. Bola mu zima, chudákovi, len vo svetri. Kamarátka jej prišla oproti. Hneď boli doma, voňali koláče a med. „Pozri, čo som ti priniesla,“ začala sa Mira hrabať v ruksaku. Vytiahla veľkú tabuľku čokolády, ale peňaženka a mobil, z ktorého ešte prednedávnom telefonovala, tam už neboli. Kde to zmizlo a kedy? Spomenula si na nočnú muchlanicu, na vášnivý výjav rozlúčky na peróne. Skamenela.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984