Jakubiskovo videnie Svätopluka
Dnes všade vládne módny trend, že opernej réžie sa ujímajú nielen činoherní divadelníci ale aj filmoví režiséri. Český filmový komédiograf Václav Troška dvakrát režíroval v Štátnej opere v Košiciach, Juraj Jakubisko si po druhý raz zmeral sily s dielom majstra Suchoňa (ako hold k jeho storočnici) na javisku opery SND. Po vydarenej inscenácii Krútňavy, ktorá sa pre problémy s točňou objavuje na divadelnom plagáte len sviatočne, pripravil Juraj Jakubisko v novembri novú inscenáciu Svätopluka. Ten sa – ako každá slávnostná veľká a v podstate statická opera demonštrujúca istú (v tomto prípade národnú) ideu inscenuje ťažšie ako dielo postavené na pútavom dramatickom príbehu. Výpravné a akčné Režisérovu úlohu sťažoval aj fakt, že predchádzajúce inscenácie diela v SND (či už pôvodná Wasserbauerova alebo posledná Kriškova inscenácia) sa považovali za zvlášť vydarené. Jakubisko tentoraz nešiel po línii vnútornej drámy vladára, ale väčší dôraz položil na monumentalitu a výpravnosť diela. V tom sa zhodol s výtvarníčkou kostýmov Ľudmilou Várošovou i scénickým výtvarníkom Milanom Ferenčíkom. Ten hádam už po tretí raz variuje jeden a ten istý nápad, keď sa mu základom výpravy Suchoňovej opery stáva veľký kamenný monolit, ktorý sa buď rozpadá, alebo sceľuje, aby podčiarkol myšlienku diela. Výtvarné riešenie inscenácie by sme mohli odobriť, keby nebolo druhého dejstva situovaného libretom do tábora pohanov. Tu, predovšetkým v kostýmoch, ale aj v choreografii inscenátori „uleteli“ až kdesi na pôdu muzikálu a drakulovských orgií poklesnutého vkusu. Režisér sa cíti silný tam, kde môže uplatniť svoje filmové videnie. Napríklad boj kresťanských a pohanských zbrojnošov má veristickú silu, akú na opernom javisku často nevídať. Podobne si Jakubisko zgustol na dramatických akčných momentoch, akými sú napríklad pokus o zavraždenie panovníka alebo smrť Lutomíry. Pred prvým a tretím dejstvom réžia oživuje orchestrálne úvody vo forme „dokrútok“, v ktorým najprv vidíme oslepenie zajatého Rastislava (postavy, ktorá v diele síce nevystupuje, no je v ňom imanentne stále prítomná) a potom hru mladých Svätoplukových detí s troma prútmi. V inscenácii je aj niekoľko pokusov o prácu so symbolom (Svätoplukov trón na šikmine v poslednom dejstve, alebo koruna kotúľajúca sa od zomierajúceho panovníka k jeho nástupcovi). Väčší vklad sa dal očakávať od režisérovej práci s hercom, ktorá priniesla plody len v niekoľkých prípadoch. Absencia dramatických hlasov Aj autor hudobného naštudovania Dušan Štefánek mal podobne ako režisér predchodcov mimoriadne silných kvalít od Tibora Freša po Ondreja Lenárda. Jeho naštudovaniu miestami chýbajú v orchestri dramatické vrcholy, no predovšetkým aj zreteľnejšie vypointovanie občasných kantilénových plôch. Hlavným problémom inscenácie je však skutočnosť, že súbor inscenuje monumentálne dielo bez toho, že by mal k dispozícii plejádu výsostne dramatických hlasov. Na prvej repríze (jej obsadenie bolo kombináciou prvého a druhého obsadenia) jednoznačne najviac zaujala Ľubica Rybárska ako Lumtomíra, predovšetkým v prvom dejstve jej výborne sekundoval povahou hlasu síce lyrický, no vo vyšších polohách sa cez orchester dobre nesúcim hlasom vyznačujúci Jozef Kundlák ako igric Záboj. Domnievam sa, že úloha Štelinu z Krútňavy, ktorú Ján Galla úpspešne stvárňuje tak v Bratislave ako v Banskej Bystrici, je umelcovi predsa len bližšia než postava veľkomoravského panovníka. Vo výrazovej herecko-speváckej zložke umelcovi síce nemožno nič závažnejšieho vyčítať, no v priebehu predstavenia jeho hlas na viacerých miestach znel pomerne unavene. Najväčším sklamaním bol výkon Martina Babjaka v úlohe Mojmíra II.,v ktorej upútal len impozantným zjavom, no spevácky mal počas celého predstavenia so speváckym partom (osobitne vo vysokej polohe a paradoxne najmenej v známej prísahe) vážne problémy. Ani kreácie predstaviteľov Dragomíra, Žreca, Mileny či Blagoty, nehovoriac už vôbec o predstaviteľovi Svätopluka mladšieho, neprekročili priemer. Zato opäť v pomerne dobrom svetle sa predstavilo zborové teleso. Suchoňova druhá opera je dielom vhodne uvádzateľným pri národných slávnostných príležitostiach. V najnovšej inscenácii sa jej dostalo dôstojného pretlmočenie, ktoré však má pomerne závažné chyby krásy. Autor je hudobný publicista Medzititulky Slovo
