Václav Havel – bojovník za venezuelskú demokraciu
Nedávno mi skĺzol pohľad na agentúrnu správu v ktorej sa píše, že poprední bojovníci za demokraciu ako napr. Václav Havel, Lech Walesa či Stanislav Šuškevič (bývalý, prezident Bieloruska) kritizujú stav demokracie vo Venezuele. Dotyční páni vykresľujú dnešnú Venezuelu priam ako semenište antidemokratických a totalitných živlov. Tvrdia, že sa tam vo veľkom porušuje sloboda prejavu, prenasleduje sa opozícia, šliape sa po ľudských a občianskych právach. Signatári vyzývajú celý svet, aby sa pridal na stranu práva a demokracie a odsúdil súčasný režim a pomery vo Venezuele. Zostal som zaskočený a znechutený týmito slovami. Je naozaj možné, aby sa aj dnes, v 21. storočí, takto zákerne klamalo o krajine, ktorá sama vynakladá obrovské úsilie v boji s akoukoľvek totalitou? Toto nám tvrdia ľudia, ktorí sa pýšia Nobelovou cenou za mier? Dokážu sa po týchto vetách ešte sami sebe pozrieť do očí v zrkadle? Asi áno, veď cez ideologické okuliare sa na svet ani ináč pozerať nedá. Latinská Amerika je kontinent, kde sa v dnešnej dobe odohrávajú revolučné zmeny. Kontinent, ktorý sa stal akousi neoliberálnou skúmavkou, v ktorej sa uskutočňovali tie najbizarnejšie pokusy pod taktovkou všemohúceho strýčka Sama a jeho fašistických vykonávateľov. No ku koncu 20. storočia sa na subkontinente začalo aktivizovať obrovské humanistické hnutie, ktoré vyrástlo na troskách rozpadávajúceho sa impéria voľného trhu. Systém sa naozaj rozpadol ako domček z karát. Na jednej strane sa budoval všemohúci a ničím neobmedzený voľný trh, ktorý najlepšie vyhovoval nadnárodným korporáciám z USA a domácej smotánke, no na strane druhej totalitne a antidemokraticky riadená spoločnosť. Demokratické voľby sa akosi nevyplácali, lebo často v nich vyhrávali ľavicovo a prodemokraticky ladení lídri, ktorí nemohli zniesť USA. Parlamentné voľby boli obyčajnou fraškou a zásterkou s dávno jasným koncom. Veď si len spomeňme na Salvadora Allendeho, ako sa ho antidemokratické kliky podporované USA po jeho demokratickom zvolení krvavo zbavili. Príkladov máme neúrekom – Guatemala, Bolívia, Kuba, Nikaragua, Panama, Venezuela... Cukor a bič Otvorene môžeme hovoriť o bábkovej demokracii. Bol to systém, ktorý vytvorili USA a ktorý ony sami zdôvodňovali nehanebnou Monroeovou doktrínou, ktorá jasne definovala vzťah USA a jeho južných susedov. Pán a poddaný. Latinská Amerika si vytrpela veľa. Od umelo vytvorených občianskych vojen a krvavých diktatúr až po neoliberálne očkovanie, ktoré prinieslo odumieranie aj posledného zdravého elementu. Situácia sa zmenila a Latinská Amerika je dnes úplne inde. V mnohých jej krajinách ožíva boj za skutočnú slobodu a demokraciu. Pôvodné indiánske obyvateľstvo sa už nechce nečinne prizerať, ako mizne jeho prírodné bohatstvo. Jedným z ľudových hnutí je aj bolivarské revolučné hnutie vo Venezuele, na ktorého čele stojí Hugo Chávez. Z médií a úst pseudodemokratov sa na túto krajinu sype množstvo popola a nenávisti. Je to jedna z tých demokratických výhod, ktoré Havel tak nekriticky obhajuje. Sloboda slova – ale pre koho? Hugo Chávez sa stal prezidentom Venezuely demokratickou cestou, taktiež jeho strana opätovne zvíťazila v právoplatných demokratických voľbách. Aká bolo odpoveď tej „utláčanej opozície“, ktorú ovládajú najväčší miliardári v krajine? Za podpory USA uskutočnili v krajine štátny prevrat. Zosadili demokraticky zvoleného Cháveza a uväznili ho. Scenár overený v Latinskej Amerike desiatkami rokov. Pučisti ale nepočítali s jedným: že obyvatelia sa už nehodlali len tak nečinne prizerať. Pučisti spustili vlnu násilia, do prevratu boli zapojené USA, Zväz zamestnávateľov FEDECAMERAS, najvyšší predstavitelia armády a skorumpovaní odboroví predáci. Pučisti spustili po celej krajine teror, začalo sa zatýkanie a dokonca zabíjanie bolívarských aktivistov. Oba hlavné denníky, Universal a Nacional sa rovnako ako televízne stanice Gustava Cisnerosa a CNN nijako nepokúšali zamaskovať svoju priamočiaru podporu pučistov. Nebrali pritom zreteľ na to, že spravodajstvo má byť v duchu novinárskej etiky nestranné a vyvážené. Ľudia sa však postavili za demokraticky zvoleného prezidenta a vládu a stovky tisíce vyšli do ulíc bojovať za svoju demokraciu. Pučisti pod týmto tlakom ulice ustúpili a väčšina ich utiekla z krajiny. Kde bol hlas pána Havla, Walesu a ďalších vtedy, keď demokracia v Latinskej Amerike takmer dostala facku? Mlčali. Hugo Chávez začal upevňovať demokraciu. Spustil obrovské reformy, ktorých cieľom bolo opätovné navrátenie prírodných zdrojov do rúk Venezuelčanov. Ropné firmy pred spustením reforiem rozdeľovali zisky a tvrdili, že Chávez priemysel znárodnil spôsobom, ako u nás v 50-tych rokoch. Nie je to pravda. Štát prinútil strategické podniky v rukách nadnárodných korporácií odpredať akcie za trhové ceny tak, aby sa štát stal väčšinovým vlastníkom. Korporácie nato pristúpili, lebo sú si vedomé, že aj po tomto odpredaji ich čakajú obrovské zisky. Ku všetkým ústavným zmenám v krajine Chávez vyhlasuje referendá, v ktorých sa môžu ľudia slobodne vyjadriť k navrhovaným zmenám. Ako sme sa mohli presvedčiť, posledné referendum o zmene ústavy a kompetencií prezidenta, ktoré navrhoval samotný Chávez, neprešli. Zaujímavé – diktátor, ktorému neprechádzajú zákony. Aspoň takto vykresľujú tvorcovia dnešného poriadku Huga Cháveza. V posledných komunálnych voľbách získala opozícia šesť najvyspelejších ekonomických oblastí, vrátane oblasti hlavného mesta Caracas, z ktorého Chávez vládne. Zakladajú sa tvrdenia novodobých „chartistov“ o tom, že vo Venezuele je prenasledovaný každý opozičný hlas, na pravde? Ako je však možné, že krvilačný Chávez dokonca zablahoželal opozícii k volebnému víťazstvu v regiónoch s najrozvinutejšou infraštruktúrou a priemyslom v krajine? Dokážete si niečo podobné predstaviť v Čile za prezidentovania Augusta Pinocheta? Komunitné rady Vo Venezuele sa začína budovať systém, ktorý sa zakladá na priamej demokracii. V mestách, regiónoch, krajoch a štátoch začína fungovať systém komunitných rád, ktoré fungujú na princípe priamej demokracie. Začínajú nahrádzať doterajšie zastupiteľstvá, starostov, guvernérov. Väčšina chávezovských starostov a guvernérov už odovzdáva moc do rúk týchto rád, len opozícii sa do toho akosi nechce. Systém je založený na priamom zastúpení a jeho cieľom je zapájať všetkých ľudí do rozhodovania o veciach, ktoré sa ich bytostne dotýkajú. Začína sa potláčať starý systém fungujúci na „všemohúcich“ autoritách. Chávez presadzuje kroky, ktoré dokážu v budúcnosti sami klepnúť po prstoch aj jemu, keby mu tá moc stúpla do hlavy. Je to najlepšia záruka proti zneužívaniu moci zo strany vlády. Naposledy sa pýtam, ktorý diktátor v histórii budoval takúto občiansku slobodnú spoločnosť, ktorá dokáže bez mihnutia zmietnuť aj jeho samého? Táto politika začína prinášať ovocie, nedávno si napríklad ľudia, ktorých prepustili z vôle určitých štátnych autorít, znovu vydobyli zamestnanie odborových predákov. Je jasné, že vo Venezuele sa robia a budú robiť aj chyby, to je predsa normálne, keď ľudia formujú niečo nové. Aj preto je pochopiteľné, že do tohto procesu sa štát usiluje zakomponovať všetkých ľudí, ktorí sa už nebudú môcť vyhovárať na tých hore, lebo sami budú rozhodovať a na nich samotných bude dopadať sklamanie z určitých nezdarov a omylov, ktoré sa budú na ich ceste k otvorenej občianskej spoločnosti objavovať. Všetko chcem ukončiť už len poslednou poznámkou. Kde bol pán Václav Havel, keď pravicová opozícia podporovaná USA spustila nedávno v Bolívii teror, ktorému padlo za obeť pár stoviek stúpencov prezidenta Eva Moralesa z radov pôvodného indiánskeho obyvateľstva? Čoraz častejšie sa presviedčame, že dnešná opozícia v Latinskej Amerike, niekdajší hegemóni a predstavitelia neoliberálneho systému sa nedokážu zmieriť s porážkami, ktoré utrpeli na celom kontinente v demokratických a slobodných voľbách. Vládnuť chcú tak silno, že sa neštítia rozpútavať v krajinách občianske vojny. Vraždia, korumpujú a všemocne sa oháňajú slovíčkom demokracia. Je naozaj na čase skoncovať s takýmito praktikami, nenechať sa zavádzať klamstvami z úst strážcov kapitalisticko – neoliberálneho systému, jedinej “pravej“ alternatívy pre celý svet.
