O jurajských bozkoch
Ak budete mať pocit, že niekoľko nasledujúcich viet a pár odsekov ste už niekedy čítali, bude to pravda. Nebude to však znamenať chybu, lež zámer. A ďalšie pokračovanie hľadania viery v ľudí. Príbeh o judášskom bozku, ktorý po Slovensku uštedruje svojim obetiam človek, ktorého meno sa začína rovnakým písmenom ako meno Kristovho zradcu, nezačínam citátom zo svojej reportáže Ako možno vyhrať šťastie, ktorá vyšla v Slove v roku 2003, náhodou. Zopakujme si teda: „Niekde býva zvykom prestierať na štedrovečerný stôl tanier navyše. Pre tých, ktorí odišli, ale aj pre tých, ktorí sa vracajú. Pre všetkých, ktorí v ten večer nestačia prísť do cieľa svojej cesty a chcú sa niekde uprostred občerstviť blízkosťou ľudí. Niektorí z nás však zvyknú tanier navyše prestierať v sebe. A stále. Aj vtedy, keď sa sami musia stravovať v menze. Ku ktorým chcete patriť vy?“ Týmito myšlienkami sa končilo moje rozprávanie o putovaní za odpoveďou na otázku „Neprenocovali by ste ma?“, ktoré vyšlo 23. decembra 1988 v Smene na nedeľu pod titulkom Tanier navyše a ja sa k nim najmä v posledných rokoch vraciam častejšie. Boli by sme, aj tí, ktorí tanier navyše na štedrovečerný stôl kladieme, schopní pozvať pocestného, ktorý by s prosbou o sústo ľudskej blízkosti zazvonil pri našich dverách? Tá otázka ma mátala tak nástojčivo, až ma vyprovokovala zopakovať vtedajšiu cestu k dverám ľudského vnútra znova. Dovolila som si však istú obmenu. Smer mojej cesty určovala modrá hviezda Orion. Pre tých, čo si ju lepia do okien je nádejou, že privábi peniaze, pre zástupcov Orionu zase znamením, že minimálne vďaka nej idú ich čokoládové výrobky na odbyt. Lebo kto si ich kupuje, má šancu, že ak ho na základe hviezdy s nápisom Orion v okne navštívia pracovníci firmy, a preukáže sa nejakými výrobkami, môže získať nejaké peniaze. Reklamná hviezda teda môže byť ziskom pre obe strany, ktoré prijali túto hru na šťastie. Pre koho väčším, napovedá fakt, že kým za to, že jej vo svojich oknách robia reklamu, honoruje firma len niekoľkých zákazníkov, svoje výrobky nepriamo prinúti kupovať všetkých, ktorí si jej obchodnou značkou uberú trochu svetla z okna. Aj tých, ktorým jej zástupcovia nikdy neprinesú ani bonbón, nieto peniaze.“ Osladený podvod Taký malý trik. Či veľký marketingový ťah? Alebo podvod? Hra s ľudskou dôverou, dôverčivosťou a nádejou v bezprácnu výhru. Hoci bezprácnu len zdanlivo – veď koľko treba pracovať, aby človek zarobil na jednu čokoládu? A koľko čokolád treba kúpiť, aby... možno aj nič nevyhral. Môj príbeh z roku 2003 s názvom Ako možno vyhrať šťastie pokračoval zvonením pri dverách bytov či domov, kde mali v oknách orionskú hviezdu. Dostal ma aj k chlapčekovi s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorý však žije ako milované dieťa milujúcej rodiny, zaviedol ma aj k dvom starostom, z ktorých jeden bol v čase môjho putovania vítať francúzskeho veľvyslanca (výstavba fabriky na výrobu francúzskych áut na našom území, ktorá sľubovala razantné zvýšenie zamestnanosti sa totiž nezaobišla bez veľkých osláv), druhý ratoval cezpoľných pocestných, ktorí fičiac v zimnej búrke cez dedinu rýchlejšie, ako sa patrí, skončili aj s autom v miestnom potoku. Nakoniec som zamierila na sídlisko, ktoré býva hviezdičkami Orionu vymodrené ako letné nebo. Ku kamarátke, ktorá vraj takú hviezdu našla v byte po predchádzajúcom majiteľovi. Už na okne nebola, zato však, aj keď do štedrého dňa chýbali takmer dva týždne, tam už voňali Vianoce. V predstihu, lebo tie ozajstné budú prvý raz u starkých. A aké budú, nedala mi profesionálna zvedavosť. Kamarátka vymenovala, aký obrus sa u nich prestiera, čím sa ozdobuje stromček, čo sa hovorí pri krájaní jabĺčka a že sa prestiera tanier navyše pre tých, ktorí pri stole práve nie sú, ale mohli by náhodou zazvoniť. „To som dakedy, keď som mala vari pätnásť, šestnásť rokov zaviedla ja,“ podotkla. „Prečo?“ vyzvedala som. „Ani neviem, niekde som o tom čítala a zapáčilo sa mi to,“ povedala po krátkej úvahe a spolu sme prišli na to, že sa jej to zapáčilo v mojej rovnomennej reportáži. K úvahám o tom, či by k tomu prestretému tanieru mala odvahu naozaj pozvať nejakého uzimeného pocestného, ktorý by v ten večer zazvonil pri jej dverách, sme sa už nedostali. Stačilo, že sme vedeli – jediný tanier, ktorý môžeme kedykoľvek ponúknuť hocikomu, kto je hladný, je ten, čo si prestierame v sebe. A pre mňa bola vtedy odpoveď na otázku, či v sebe prestierať, alebo neprestierať tanier navyše jednoznačná: samozrejme áno. Dva týždne pred tohtoročným Štedrým večerom sa však stalo čosi, čo ma pri takom sebaspytovaní postavilo na rázcestie. Nečakaná (?) operácia Do uzávierky už zostávala sotva pol hodina, ale posledné penzum práce som ešte nedostala. Hoci pracujem teleworkom, čo je práca cez internet, stres z naháňania termínov nie je o nič menší, ako na „normálnom“ pracovisku. Keď sa ozvalo klopanie na vchodové dvere, nervózne som pochodovala medzi počítačom a televízorom, kde bežali prvé podvečerné správy. Prosím ťa, vybav to, požiadala som syna, asi nám konečne priniesli kľúče od novej brány, ktorú montovali pri zatepľovaní. Konečne sa dom bude dať zamykať a nebude nám sem loziť, kto nemá. Ibaže vo dverách nestál domový dôverník ani nik z nášho domu. Klopajúci sa predstavil. Syn sa ho však aj tak hotoval vybaviť len medzi dverami. A tak sa návštevník spýtal, či má doma mamu. Áno, prisvedčil syn, ale stále ho nepozýval ďalej. Mňa však slovo mama prinútilo vyjsť do predsiene. Vtedy, akože mi ide slušne v ústrety, ignorujúc syna, vošiel návštevník dnu. Nepoznáte ma? Som Juraj Š. Pamätáte sa, boli sme susedia na Kukučínke, švitoril. Á Martin syn, spomenula som si skôr na jeho už nežijúcu mamu – vozičkárku, ktorá sa aj s ním odsťahovala do bezbariérového domu, keď bol ešte dieťa a odvtedy sme sa nevideli. Jeho som si pamätala len ako vydeseného malého chlapca, ktorého som raz večer neodohnala, ale zavolala dnu, keď zazvonil s tým, že ho mama pre nedodržanie času, keď mal prísť z dvora, nepustila domov. Čo sa deje? Len ťažko som ovládala nevôľu z nepríjemného vyrušenia v práci zaskočená navyše v tej chvíli nepochopiteľným priam živočíšnym odporom, ktorý sa ma zmocnil. Všetky zmysly mi hovorili, že tu niečo nehrá. Tým skôr, že hoci sme sa nevideli vyše dvadsať rokov a nikdy sme neboli viac ako susedia, kým som stihla uhnúť, Juraj Š. sa mi lícom letmo dotkol tváre. To naozaj nie je s kostolným poriadkom; vzťahy oprávňujúce na takéto vítanie medzi nami nikdy neboli. Čo má za lubom? Ešteže nie som doma sama. Tak čomu môžeme vďačiť za túto návštevu, naliehala som. Čakala ma práca. Keď začal, že ide z nemocnice, kde jeho poldruharočnému synovi dnes operovali obličku, chvíľu som si myslela, že chce kontakt na nejakého špecialistu. Ťah vytasiť sa s vážne chorým dieťaťom bol ako úspešný ťah na bránku; a na istotu. Hoci ho nik nepozýval ďalej, začal sa zrazu Juraj Š. vyzúvať. Vtedy mi, neviem prečo, v hlave zasvietilo: chce peniaze. Automat na dojáky Trafila som presne. Juraj Š. začal detailnými spomienkami na ľudí, s ktorými sme na starej adrese bývali, pri správe, že tretí susedia z nášho poschodia všetci zomreli, dobreže neslzil. Našťastie, nadchýnal sa, tá pani, s ktorou ste menili byt, bola chorá, takže bola doma, presvedčil som ju, že vás poznám, tak mi dala adresu. A prečo nás hľadal? Nuž, býva síce na Záhorí, ale robí v Brne, v jednej reklamnej firme, kam mu dnes volali, aby okamžite išiel do Bratislavy, lebo v detskej fakultnej na Kramároch jeho synčekovi práve operujú obličku – viete, vrodená chyba – a on bol v takom strese, že neďaleko nemocnice spôsobil haváriu... Nadychovala som sa spýtať, prečo sa operácia, aké sa starostlivo plánujú, musela robiť náhle, ale on mlel ako dobre vycvičený herbalajfista, predavač rekreačných domov na španielskom pobreží alebo supervýhodných pracovných miest, ktoré však možno získať len za pár desiatok tisíc, prípadne ako člen nejakej sekty, ktorá človeku poskytne kráľovstvo nebeské, ale najprv jej on musí poskytnúť všetko, čo má. V obave o syna sa vraj náhlil tak, že si omylom vzal vetrovku namiesto kabáta, v ktorom mal doklady aj peniaze, a teraz nemá z čoho zaplatiť päťtisíc pokuty za jazdu bez vodičáka a tú haváriu, ale nemá ani halier. Nereagovala som. Jeho automat na dojáky sa teda začal odvíjať iným smerom. Viete, prišli sem aj obidve dcéry, majú malého rady, odviezol som ich s manželkou do babkinho bytu, pamätáte sa, chodila za mamou, teraz je v Tatrách, ale potrebujem ich dostať domov a nemám za čo. Namietla som, že manželka by predsa mala byť so synom v nemocnici. Áno, ale až neskôr, Marko Juraj, viete, dohodli sme sa len na Markovi, ale manželka mu ešte v nemocnici dala aj moje meno, on je teraz na JIS-ke. A kto ho operoval? Doktorka... povedal meno, po ktorom som v detskej fakultnej, kde Marko Juraj akože ležal, pátrala márne, prešiel na príbeh o predčasnom synovom narodení, potom sa posťažoval na staršiu dcéru, ktorá nechala štúdium ekonómie a robí v akomsi pube, ale pochválil druhú, ktorá vraj študuje na polygrafickej učňovke, ako kedysi on, čo je fajn, veď on teraz cestuje po celej strednej Európe. Stále som nijako nereagovala a on stále vytrvalo sedel a rozprával nezmysly. Ľudská hnida Bolo dvadsať minút po uzávierke, podchvíľou som naštvane odbiehala k počítaču, posledná strana stále nechodila, moja nervozita rástla. Odpor k ľudskej hnide predo mnou tiež. Bolo totiž stále jasnejšie, že je to naozaj parazit a že bude drať ústa, kým buď čosi nedosiahne, alebo definitívne nepochopí, že nedosiahne nič. Toľko času som nemala. A tak som sa spýtala, koľko chce. Tíško dúfajúc, že aspoň v tom zachová akési dekórum a povie sumu zodpovedajúcu cestovnému tam, kde má akože kabát s dokladmi a peniazmi. To nejako oželiem, len nech sa ho konečne zbavím. Ibaže nasledoval ďalší príbeh. O cestovnom pre celú rodinu a preňho aj o spiatočnom, aby mi peniaze mohol na druhý deň vrátiť. Na námietku, že keď sa už dostane k vlastným peniazom, nebude predsa na cestu do Bratislavy potrebovať moje, a prečo má uprostred týždňa cestovať na Záhorie aj dcéra, ktorá tu študuje, zahabkal, že peniaze má v Brne a dcéra je chorá, tak jej napísali s manželkou ospravedlnenku, lebo to sa teraz môže a predsa musí dievčatám kúpiť aj nejaké jedlo a zajtra mi určite všetko vráti. Dobre, povedala som, usilujúc sa dostať ho čo najskôr z bytu, aby som sa mohla vrátiť k robote, mám poruke iba čosi vyše tisícky, niečo si potrebujem nechať, snažila som sa vypoďkať ho s menším sústom, než na aké si brúsil zuby. Lenže on sa k odchodu nemal. Zasiahol teda syn, ktorý musel odísť; dal votrelcovi pár korún navyše a vizitku, aby mu zajtra, keď teda, ako vraví, tie peniaze príde vrátiť, zavolal, stretnú sa v meste, kam ho teraz odvezie. Pred poklonou s judášskym bozkom, ktorý som vzápätí prekrstila na jurajský, som sa pokúšala uhnúť. Je ti jasné, že je to podvodník, a tie peniaze už nikdy neuvidíme, frfľala som, keď sa syn vrátil. Napálená, že som potlačila svoju intuíciu a namiesto vyhadzovu sa nádejala, že podvodník predsa len hovorí pravdu, nadávala som si viac ako dosýta. Prečo som podľahla jeho tlaku, hoci mi bolo jasné, že je podvodník? Pretože takto sa ateisti vykupujú z hriechov, ale najmä pre nádej, prekvapil ma syn. Naozaj. Čím viac sa Juraj Š. zamotával, tým viac som dúfala, že okrem mena bude na jeho historke pravdivé aspoň čosi. Pravdaže, dúfala som márne. Hoci o desiatej večer Stalo sa ešte niečo, pýtala som sa vari šiesty raz syna, ktorý sa tváril ako zaskočená záhada hlavolamu. Stalo. Pri ponuke zavolať manželke zavolal podvodník Juraj Š., ako sa ukázalo po informácii od operátora, zrejme komplica. Možno ten ho posmelil, aby o nejakých dvadsať minút zavolal s historkou o telefonáte s brnianskym šéfom, ktorý ho napriek jeho situácii posiela služobne do Prahy, ale on nemá na lístok. Syn mu odmietol dať peniaze a navrhol stretnutie na stanici. Do poslednej chvíle vraj dúfal, že keď mu namiesto peňazí bude akože chcieť kúpiť lístok, podvodník sa zlomí. Lenže základným kameňom úspechu všetkých podvodníkov je práve nádej, že ľudia predsa nemôžu byť až takí zlí. Juraj Š. sa nezlomil. Naopak, požiadal o spiatočný lístok. Na druhý deň vraj všetko prinesie. Aj keby mal prísť hoci o desiatej večer. Samozrejme, nedodržal slovo. Ako by aj mohol, veď podvodníctvo, ako vyplynulo z jeho správania podobného školenému marketingovému agentovi, ho živí. Takže logicky – neprišiel. Rovnako ako napriek danému slovu neprišli stavbári, ktorí v ten istý deň, ako sľuboval on, mali prísť na naše vchodové dvere namontovať zvončeky a „spojazdniť“ zatváranie guľou. Dni našich otvorených dverí sa tak začínajú meniť na týždne a možno prerastú až na mesiace. Na zamykanie kľúčmi sme totiž zanevreli. Ktovie, koľkým podvodníkom a kde všade ešte také dvere dovolia zaklopať s vymyslenou historkou o nepredvídanej situácii, umožnia im prekročiť prahy ďalších bytov a obrať ľudí o viac ako len o ilúzie. A koľkí po takých nevolaných návštevách prestanú tanier navyše prestierať nielen na štedrovečerný stôl, ale zanevrú aj na jeho prestieranie v sebe. Tiež som s tou myšlienkou zápasila. Kým som si neuvedomila, že také taniere navyše viac ako pre pocestných prestierame nielen na štedrovečerné stoly, ale aj do svojho vnútra najmä kvôli sebe. Ako memento. Pripomienku, že aj keď sa za to často platí veľmi draho, lebo judáške bozky na človeka zošlú kríž, pre človeka má veľký význam aspoň na pár okamihov spokornieť.
