Zahraničná politika Baracka Obamu
Spojené štáty americké sa menia. Bremeno finančnej krízy, Afganistanu a Iraku ich ťahá dolu. Naliehavo potrebujú zvrátiť zostupný trend, a preto si zvolili prezidenta, ktorého heslom je práve zmena. Prezidenta v mnohých ohľadoch úplne iného, ako boli všetci jeho predchodcovia v Bielom dome. Budúca zahraničná politika Baracka Obamu ako oblasť, ktorá bude mať vplyv aj na náš región, bola témou posledného stretnutia Klubu Nového slova v stredu 17. decembra 2008. Prognózy predostrel český politológ Oskar Krejčí.
Nový Gorbačov či Roosevelt?
Medzi prvými gratulantmi novozvolenému americkému prezidentovi bol aj Michail Gorbačov, ktorý mu odporučil, aby v Amerike urobil perestrojku. No odhadnúť, či Barack Obama bude Rooseveltom alebo Gorbačovom – teda, či sa mu podarí Ameriku dať dokopy alebo ju rozložiť, je náročná úloha. Vezmem si teda z tejto širokej témy iba jednu otázku – zahraničnú politiku budúceho prezidenta. Určiť jej smerovanie bývalo kedysi pomerne jednoduché. Stačilo, keď sme si zistili, kto bude ministrom zahraničných vecí alebo poradcom pre otázky národnej bezpečnosti. Keď bol prezidentom Kennedy, prečítali sme si Deana Ruska, keď Nixon, tak sme listovali Henryho Kissingera, keď Carter, tak Zbigniewa Brzezinskeho. V 70-tych rokoch 20. storočia sa však situácia zmenila. Začali vznikať think-tanky – účelové pracoviská, ktorých cieľom je prerozprávať „veľkú vedu“ univerzít do podoby, ktorá je použiteľná aj pre menej odborne zdatných politikov. Výsledkom zjednodušovania think-tankov, u nás niekedy známych ako nevládne organizácie, je však aj sklon potláčať analýzu v prospech ideológie. To znamená, že keď sa pozriete do okolia Obamu alebo McCaina, nenájdete tam profesorov ako Brzezinski, Kissinger alebo Rusk, a zistíte, že nemáte čo čítať. Namiesto hrubých kníh dostanete veľmi kusé, jednoduché analytické správy, ktoré sú akýmsi odporúčaním pre určité politické správanie. Je nesmierne zložité, ba takmer nemožné odvodiť z nich nejakú konceptuálnu predstavu. Preto keď chcete predvídať, musíte na to ísť inak. Môžete siahnuť na programy politických strán. Programy tých amerických sú zaujímavejšie ako naše, pretože obsahujú určitý analytický prvok. Čo sa týka zahraničnej politiky, už len to, že demokratický a republikánsky program postavíte vedľa seba, dosť napovie. Republikánsky sa totiž zahraničnou politikou začína, zatiaľ čo demokratický sa začína ekonomikou. Zahraničná politika je až na druhom, treťom mieste. Už to naznačuje, kde sú priority, a dnes vieme celkom jednoznačne, že zahraničná politika Obamovou prioritou nie je. Vyplýva nielen z programu, ale aj z toho, ako obsadzuje jednotlivé ministerské funkcie.
Cesta k spolupráci
V programe demokratickej strany je naznačená základná zmena, prechod od unilaterálnej politiky k multilaterálnej. Unilaterálna politika v podaní Bushovho tímu znamenala, že USA by mali v zahraničnej politike postupovať úplne samostatne, presadzovať svoje záujmy bez ohľadu na medzinárodné inštitúcie, organizáciea medzinárodné právo, dokonca i bez ohľadu na vlastných spojencov. Tento triumfalizmus vyrástol z víťazstva v studenej vojne a viedol Spojené štáty americké k presvedčeniu, že si môžu takéto konanie dovoliť a najefektívnejšie ním dosiahnu svoje ciele. Nie je to však správna cesta. V obamovskom programe demokratickej strany je očividná snaha pristúpiť k multilaterálnym aktivitám. No keď ho čítame podrobnejšie, zistíme, že multilateralizmus existuje v dvoch základných podobách a iba prostý prechod k nemu ešte stále mnoho nehovorí. Dôraz na silu aj medzi prioritami demokratov stále zostáva. Dosahovanie mieru prostredníctvom sily bolo vždy typické skôr pre republikánov. Keď čítate pasáže o ministerstve obrany, tak v republikánskom programe stojí: Dokázali sme vytvoriť najlepšiu armádu na svete. A v demokratickom sa píše: Musíme revitalizovať armádu a zvýšiť počty vojakov. Argument, že demokrati majú v programe odchod vojakov z Iraku, je sporný. Keď ich program čítate pozorne, dočítate sa, že stiahnuté budú bojové brigády, vojaci na boj proti terorizmu a na podporu tamojšieho režimu zostanú. Iba jedna bojová brigáda by mala byť prevedená do Afganistanu. Je to výrazný rozdiel oproti tomu, čo sa o Obamovi všeobecne hovorí. Čo sa týka jednotlivých regiónov, ich radenie je v oboch programoch veľmi podobné. Prioritu má Tichomorie, Európa je druhá či tretia. Z multilaterálnych cieľov v demokratickom programe je cítiť dôraz na splnenie požiadaviek a odporučení OSN v oblasti boja proti chudobe, AIDS, negramotnosti či nedostatku vody – humanitných cieľov v projekte Kofiho Annana. Tieto témy sú v repertoári niektorých kľúčových ľudí okolo Obamu, napríklad budúcej veľvyslankyne pri OSN Susan Riceovej z Brookingského inštitútu.
Stop jadrovým zbraniam
Jednou zo zásadných požiadaviek, ktorú presadzujú demokrati, je úplné svetové jadrové odzbrojenie. Znie to síce ako číra fantázia, no v USA diskusia na túto tému prebieha už asi sedem rokov. V súčasnosti totiž máme vo svete približne 25-tisíc jadrových náloží. Deväťdesiatpäť percent z nich má Rusko a USA. Zároveň sa však vo svete nachádza tritisíc ton štepného materiálu použiteľného na výrobu ďalších 250-tisíc nukleárnych náloží. To sa prostredníctvom Zmluvy o nešírení jadrových zbraní jednoducho ustrážiť nedá. Jeden z troch bodov, na ktorých zmluva stojí, hovorí, že jadrové mocnosti sa budú usilovať o odzbrojenie – ony však túto požiadavku neplnia. To bol prvotný impulz, prečo sa pred siedmimi rokmi objavili prvé články na tému, že USA by sa mali usilovať o jadrové odzbrojenie. Dôvod je jednoduchý: Jadrové zbrane sú momentálne nepoužiteľné. Nemožno ich obrátiť proti jadrovej mocnosti, pretože neviete, čo na vás spadne vzápätí. Nemožno ich použiť ani proti nejadrovej mocnosti, pretože by ste si to odskákali morálne, aj keď by ste vojensky vyhrali. Zato však hrozí nebezpečenstvo, že sa týchto zbraní zmocní teroristická skupina a použije ich proti vám. Nukleárne zbrane sú teda viac nebezpečné ako ochranné. Navyše, prevaha v konvenčných zbraniach na strane USA je dnes taká výrazná, že jediné, čo ich tak či onak brzdí, je ruský jadrový potenciál. O argument viac pre zrušenie atómových zbraní. Ďalším dôvodom je, že ustrážiť režim nešírenia jadrových zbraní je nemožné. Orientujeme sa na najrôznejšie kontroly centrifúg, ako sa to robí v Iráne, no tieto kontroly sú nanič. Druhá strana vždy môže povedať, že centrifúgy používa na mierové účely, a na to má právo. A potom sa nazdáme toho, čo zažil svet pred desiatimi rokmi, keď západné krajiny bombardovali Bosnu. Naraz Pakistanci a Indovia buchli jadrovú bombu a všetci zostali „paf“. Žiadna spravodajská služba vopred neohlásila, že Pakistan má takúto zbraň. Jediné, čo sa teda dá ustrážiť, sú iba testy. Existuje pritom Zmluva o úplnom zákaze jadrových testov, no USA – krajina, ktorá najväčšmi bojuje proti ich šíreniu a mala by ísť príkladom, ju v roku 1997 odmietla ratifikovať. V programe demokratickej strany sa však píše: USA ihneď ratifikujú Zmluvu o úplnom základe jadrových testov a okamžite zastavia vývoj nových jadrových zbraní.
Regióny
V pasážach o Rusku je program demokratickej strany takmer identický republikánskym. Obsahuje náznaky, že Rusko je nedemokratické, a malo by sa naň tlačiť, aby sa správalo zodpovedne voči svojim susedom. O Číne oba materiály hovoria, že by sa mala demokratizovať. Republikáni spomínajú Taiwan ako svoju prioritu. Obidve strany hovoria o Tibete, no i tak cítiť voči Číne veľký rešpekt. A ani v jednom z programov som nenašiel čo len pol slova o Kosove. Samozrejme, ako Čecha ma zaujímalo najviac, čo bude s naším nešťastným radarom. V programe Republikánskej strany je národná protiraketová obrana spomenutá dvakrát. Raz ako poďakovanie vláde Poľska a Českej republiky za ich súhlas, a hneď na prvej strane je úvaha o nutnosti protiraketovej obrany. Vraj preto, že hrozí nebezpečenstvo jednak od „darebáckych štátov“, jednak náhodné. Podstatné však je, že Demokrati o tomto programe mlčia a ich správanie voči národnej protiraketovej obrane USA sa teda nedá odvodiť. Čo sa týka ďalších regiónov, u Demokratov ma zarazilo, že tam nie je formulácia, ktorá by hovorila o priamom diplomatickom vyjednávaní s Teheránom. To bolo u druhého prezidentského kandidáta takmer samozrejmé. Navyše ani slovko o Saudskej Arábii. Vo vzťahu k Európe oba programy obsahujú dlhé pasáže o energetickej bezpečnosti. V demokratickom programe je okrem výzvy znížiť závislosť na dovoze ropy dôležitá aj poznámka, že by sa malo obmedziť lobistické správanie ropných spoločností v americkej politike. Spravodajské služby si v oboch programoch vyslúžili pochvalu s dôrazom na ich ľudskú zložku, teda klasickú agentúrnu prácu, nie iba techniku z družíc. Demokrati k pochvale pripájajú predsavzatie odpolitizovať spravodajské služby. Jednou z katastrof Bushovej vlády bola totiž práve politická interpretácia práce spravodajských služieb.
Obamove „skupinky“
Demokrati nemlčia o Kosove alebo o národnej protiraketovej obrane preto, že na ne nemajú názor. Dôvodom je, že neboli schopní vytvoriť jednotnú mienku, dokonca ani kompromis. Mlčanie znamená nejednotu a neistotu, ktorý názor v Obamovej administratíve napokon zvíťazí. Obama sám nie je expert na zahraničnú politiku a kľúčové posty vo svojom tranzitnom tíme obsadzuje ľuďmi, ktorí reprezentujú odlišné skupiny. Do troch kľúčových funkcií – ministra zahraničných vecí, poradcu pre otázku národnej bezpečnosti a ministra obrany vymenoval ľudí z troch rôznych politických táborov. Dokonca iba jeden z nich je z jeho tímu – poradca pre otázky národnej bezpečnosti James L. Jones. Hillary Clintonová je z inej skupiny ako Jones a Gates je Republikán. Ako sa títo traja dokážu zladiť, nedokážem odhadnúť. No v podstate sa opakuje vzorec z obdobia nástupu Georgea Busha, ktorý na čelo ministerstva obrany posadil Rumsfelda a ministerstvo zahraničných vecí dal Colinovi Powellovi. Vymenoval do vlády ľudí, ktorí šli proti sebe, a výsledok bol, že sa tí dvaja hádali do krvi hoci aj verejne. Až v druhom volebnom období obaja vypadli z hry a začala sa profilovať úplne iná zahraničná politika, relatívne konzistentná. Toto sa podľa všetkého bude odohrávať pod Obamom: Najmenej tri skupiny, ktoré sa medzi sebou budú hádať. Takže ak dnes niekto dnes tvrdí, že vie, ako bude vyzerať zahraničná politika budúceho amerického prezidenta, buď vie niečo, o čom vôbec netuším, alebo sa hlboko mýli. Nevie to totiž asi ani Obama samotný. Poskladal svoj tím z protikladných ľudí a kľúčové kolo súboja medzi nimi o vyprofilovanie budúcej zahraničnej politiky sa začína až teraz.
Svet sa môže uberať podľa rôznych scenárov vývoja. Môže pretrvať hegemónia USA, môže sa uplatniť efektívny multilateralizmus a napokon sa celý svetový systém môže dostať do chaosu. Ekonomická kríza však rozdala svetu nové karty, o ktorých pri vašej poslednej diskusii v Klube Nového slova pred niekoľkými mesiacmi ešte nebolo chýru ani slychu. Aký názor na možný vývoj máte dnes?
– Americké spravodajské služby vydali asi pred tromi týždňami prognózu Svet v roku 2025. Je to ich tretia podobná správa, ktorú publikovali po piatich rokoch. Pozoruhodné je na nej už to, že vyšla až po prezidentských voľbách, aj keď bola hotová skôr. Museli s ňou počkať, aby neovplyvnila výsledky. Táto interpretácia budúcnosti sa totiž veľmi výrazne líši od toho, čo obsahovala predošlá – Mapovanie globálnej budúcnosti. Správa spred piatich rokov predpokladala, že svet sa bude naďalej točiť okolo USA, nová jednoznačne hovorí, že nastáva obdobie multilateralizmu. To je podstatný posun k „obamovskému“ videniu a je vidno, že už za Busha sa sformovala vplyvná skupina, ktorá upozorňovala na riziká unilaterálnej politiky presadzovanej neokonzervatívcami. Prognóza Svet v roku 2025 pracuje so štyrmi scenármi budúcnosti. Najzaujímavejší je hneď prvý. Volá sa Svet bez Západu a obsahuje predpoveď, ako by sa mala vyvíjať ekonomika budúcnosti. Otvorene hovorí, že proti Číne a Indii neexistuje konkurenčná obrana a štátny kapitalizmus Číny, Ruska či Saudskej Arábie sa ukazuje ako efektívnejší. Píše sa tam, že čínske fondy spojené s ekonomickou pomocou štátu sa presadzujú v treťom svete omnoho väčšmi ako aktivity Svetovej banky a MMF. Po prvý raz sa stretávame s takýmito informáciami na oficiálnej úrovni. Každý z predložených scenárov má však špecifickú silu a na jednej strane je spracovaná aj finančná kríza, ktorú zrejme dorábali dodatočne – nie je zakomponovaná do scenárov. No nemôže byť všetko dokonalé. Aj v Obamovej administratíve je ekonomika a reakcia na krízu najslabším miestom. V predvolebnej kampani obamovský tím veľmi ostro kritizoval Bushovu ekonomickú politiku, no udalosti, ku ktorým došlo, nepredvídal nikto z nich. To znamená, že kritika bola neúplná a trošku politicky účelová. V súčasnosti dochádza k druhej kríze brettonwoodskeho systému, teda toho typu globalizácie, ktorý sa opiera o americké svetové inštitúcie Medzinárodný menový fond, Svetovú banku a dolár. Všetky tri v zásade končia a štáty, ktoré si ukladali peniaze do dolárov, plačú, najmä Rusko. Prídu najmenej o polovicu svojich úspor. Začína sa obdobie úteku od doláru a od štátnych obligácií USA. Zároveň vzniká snaha vytvoriť alternatívne regionálne meny, v ktorých by sa obchodovalo, aby sa štáty nemuseli opierať o dolár. A keď sa radikálne netransformujú MMF a Svetová banka, na snahu vytvoriť aj alternatívne inštitúcie na riadenie globálnych procesov iste nebude treba dlho čakať. Spojeným štátom americkým potom ostane na realizáciu zahraničnej politiky len čistá diplomacia a čistá vojenská sila, ekonomický nátlak bude omnoho zložitejší. Jeden zo scenárov predstavených v prognóze preto upozorňuje na hrozbu uzavretia Západu do seba, keď prestane stačiť v konkurencii. Predpokladá sa, že v treťom desaťročí druhého milénia budú tabuľku najsilnejších svetových ekonomík hneď po USA viesť Čína alebo India, Európskej únii ostane iba štvrté miesto. Všetko sa zásadne mení a vyrovnať sa so situáciou nebude ťažké iba pre Baracka Obamu. T
o, že sa Hillary Clintonová stane ministerkou zahraničných vecí najradostnejšie prijali v Izraeli. Zároveň vieme, že Izrael tlačí na USA, aby zakročili proti Iraku. Pričom je tu moslimská krajina, ktorá má atómové zbrane – Pakistan. Nedá sa zaručiť, aký tam bude vývoj a či sa Pakistan raz nerozhodne dať svoje atómové zbrane do služieb posvätných záležitostí islamu. Aký vplyv môže mať proizraelská loby v USA v situácii, keď hrozí útoku na Izrael?
– Nechcem krivdiť Hillary Clintonovej, no jeden z najväčších Obamových prešľapov je, že na čelo ministerstva zahraničných vecí posadil amatérku. Clintonová nikdy nerobila zahraničnú politiku. Vo svojej prezidentskej kampani hovorila, že s ňou má skúsenosti, pretože ako prvá dáma cestovala po svete! Podľa politických psychológov bol jej manžel jedným z najbystrejších prezidentov, aký kedy vládol v Amerike, a vraví sa, že Hillary je ešte inteligentnejšia – stále však platí, že vo veciach zahraničnej politiky je neskúsená. Čo sa týka americkej židovskej loby, podľa všetkého z veľkej väčšiny podporovala Obamu. Zúrivá Bushova politika ich zrejme veľmi znepokojovala. Je teda možné tvrdiť, že antiiránske nebezpečenstvo naozaj hrozí. No židovská loby je momentálne výrazne oslabená, pretože ak sa niečo dostalo do krízy, tak je to práve bankový kapitál – jej veľká opora. Navyše, nikto nevie, čo to znamená zaútočiť na Irán. Útok môže mať viacero podôb. Na jeho vojenské obsadenie je už hotová celá infraštruktúra. Američania obklopili iránske hranice zo všetkých strán. Sú v Iraku, v Afganistane a teraz už aj v Azerbajdžane. Niektoré analýzy dokonca naznačujú, že problém gruzínskej anabázy bol okrem iného v tom, že Američania si tam chystali základne proti Iránu, nie proti Rusku, a Saakašvili to zneužil. Obsadiť Irán je preto technicky uskutočniteľné. Nie však udržať ho. Irán je totiž dobre pripravený a USA už ďalšie podobné dobrodružstvo finančne neutiahnu. Keď nastupoval Bush, mala Amerika 240 miliárd dolárov vo federálnej pokladni. Tento rok naliala do finančného sektora 409 miliárd a na budúci rok naleje ďalších 270 miliárd, ktoré vzala ktovie odkiaľ. K tomu pripočítajme ďalších 800 miliárd, ktoré niekde „našiel“ minister financií. Tie peniaze reálne neexistujú. V októbri vnútorný dlh USA prekročil 10 biliónov, teda 10-tisíc miliárd dolárov. Na udržanie obsadeného Iránu teda USA nemajú prostriedky a k dispozícii im ostávajú len selektívne údery. Napríklad zbombardovať centrifúgy. No ak ich Iránci vedia stavať, postavia si ich za rok znova. Navyše, problém tkvie v tom, že ak sú tam ukryté jadrové laboratóriá, potom sú hlboko v skalách. Ako sa k nim dostať bombovým útokom? Treba na to buď špeciálne bomby, ktoré nemá Izrael, ale majú ich Američania, alebo jadrovú bombu, ktorú Izrael má. Každý takýto zásah by viedol k dramatickému rastu cien ropy na svetových trhoch. Na tom zarobí opäť Irán, Venezuela a Rusko. Bolo by teda treba selektívny úder voči laboratóriám namieriť zároveň na ropné terminály. To však nemožno urobiť, lebo dlhodobé zmluvy s Iránom má celá Ázia, hlavne Čína. Okrem toho nikto nevie, čo za torpéda a strely s plochou dráhou letu Iránci v poslednej dobe odskúšali. Sú to dva druhy zbraní, ktoré sú kľúčové pre konvenčnú vojnu na začiatku 21. storočia. Aj strely s plochou dráhou letu, aj moderné torpéda sú schopné potopiť lietadlovú loď. A konvenčná prevaha USA je postavená práve na nich. Rakety, ktorými by dosiahol na USA, Irán zaručene nemá, zato má rakety a strely, ktorými dosiahne na americké základne v Afganistane a v Iraku. Jeden scenár vojny horší ako druhý. Na každý z nich by USA šeredne doplatili, aj keby vyhrali.
Obama síce hovorí o odchode amerických a spojeneckých vojsk z Iraku, no na druhej strane presakovali informácie, že to bude znamenať vojenské posilnenie v inej časti sveta a zvýšenie tlaku na spojencov v NATO.
– Tlak samozrejme narastá. Vidím to aj pri rokovaniach českého parlamentu. Požiadavky na zvýšenie počtu vojakov tu sú a budú, pokiaľ sa USA nerozhodnú postupovať inak. Podľa dostupných informácií prebiehajú tajné rokovania medzi okupačnými jednotkami v Afganistane a Talibanom. Jediným riešením, ktoré sa momentálne ponúka, je totiž kompromis bývalej a súčasnej vlády. Stabilizácia, ktorou sa pýšia v Iraku, čiže obmedzenie teroristických útokov, je tiež dôsledkom toho, že v sunnitských oblastiach Američania začali odovzdávať moc bývalým Husajnovým ľuďom zo strany Baas. V marci 2008 prebehol v arabských krajinách výskum o postoji ich obyvateľov k USA. Osemdesiatštyri percent Arabov ich vraj nemá rado. Nečudo, že sa dohodli v Afganistane s Karzáím a s irackou vládou, že sa od nich budú verejne dištancovať. Je to neuveriteľná situácia. Pod obrovským zbraňovým dáždnikom, ktorým kontrolujú celý región, si neustrážia politiku a biznis. Americká vojenská sila sa ukazuje ako márnosť nad márnosť.
Základným heslom amerických kapitalistov bolo laissez faire, laissez passer. No zdá sa, že tomu pomaličky odzvoní...
– Existujú určité ideové cykly. V 30-tych a 40-tych rokoch 20. storočia, keď po veľkej hospodárskej kríze nasledovala svetová vojna, vládla obrovská dôvera v štátne intervencie. Sedemdesiate a osemdesiate roky – éra Thatcherovej a Reagana, znamenali nástup konzervatívnej či libertarianistickej rétoriky, živelného trhu a názoru, že štátne zásahy sú škodlivé. Tento cyklus sa evidentne vyčerpal najprv v Latinskej Amerike, potom v Európe (a najviac v Bratislave, pretože Robert Fico je dnes najľavicovejším politkom v EÚ), a teraz pomaly klesá ku dnu aj v USA. Nastáva ďalšie obdobie rastu dôvery v štátny intervencionalizmus. Samozrejme, vynútené katastrofou, ktorú spôsobili sociálno-darwinistickí kapitalisti pustení z reťaze, podriadení heslu laissez faire, laissez passer.
Vývoj dospel k tomu, že svetová jadrová vojna nie je možná, ale lokálne áno, a stále existuje približná strategická rovnováha jadrových a raketových síl. Prvé husle hrajú USA, druhé je Rusko, šplhajú sa k nim noví hráči ako Čína, Pakistan, Irán, Izrael a tak ďalej. No ak existuje rovnováha síl, potom musí existovať aj rovnováha v oblasti hospodárstva. Ak nejestvuje, pripravuje sa pôda na konflikt. Kto má v tom prípade šancu na výhru?
– Veľké hegemonistické vojny sa vždy začali vtedy, keď vplyvu veľkého a mocného štátu niekto začal nebezpečne konkurovať. Keď v antike kontrolovala Peloponézsky polostrov Sparta a priblížila sa k nej sila Atén, nasledovala preventívna vojna zo strany Sparty. Toto je klasický model, s ktorým pracuje škola politického realizmu. Sú na ňom odchovaní ľudia ako Condoleeza Riceová či Henry Kissinger. Dnes žijeme vo svete, keď sa štruktúra rovnováhy mení a podľa spomenutého modelu samozrejme hrozí vojna. V prognóze amerických spravodajských služieb je naznačené, že okolo roku 2030 budú Čína a India z hľadiska HDP silnejšie ako Západ a BRIC bude silnejší ako G7. Lenže per capita sú to podľa amerických meradiel stále chudobní. Dnešná Amerika je totiž privilegovaná spoločnosť: Predstavuje štyri percentá svetovej populácie, ktoré však spotrebúvajú 25 percent ropy. Keby sme tento model spotreby aplikovali na celý svet, zdroje planéty by na to nepostačili. V súvislosti s rastúcou ekonomickou silou BRIC-u preto nemožno prirodzenou cestou udržať privilegované postavenie USA. Spojené štáty americké tak stoja pred nepríjemnou úlohou – reštrukturalizáciou amerického spôsobu života, o ktorom George Bush starší vyhlásil, že nie je predmetom vyjednávania. Buď sa ho vzdajú, alebo na jeho obhájenie použijú vojenskú silu. V dejinách však vyzývateľ, ktorý sa sústredil prevažne na ekonomiku, spravidla zvíťazil nad obrancom hegemonistického postavenia, ktorý stavil na vojenskú silu. Uvidíme, ako to dopadne.
Európa Američanom zobe z ruky bez kritiky. Za akých okolností by európska politika mohla byť samostatnejšia a obhajovať predovšetkým záujmy vlastných ľudí?
– Európa sa už raz vzoprela, a to dosť prekvapivo a výrazne v dobe irackej vojny. Odpor vyjadrili hlavne Nemci, Francúzi a Belgičania. Vtedy prišiel Donald Rumsfeld so svojou teóriou starej a novej Európy a mal pravdu. Stará Európa, to sú východoeurópske postsocialistické krajiny, ktoré pestujú klasickú silovú politiku 19. storočia. No Západ – Nemecko, Francúzsko a Belgicko, to je nová Európa, ktoré sa chce medzinárodne presadzovať pomocou kultúry a ekonomiky, nie vulgárnej sily. A Robert Kagan prišiel s rečami, že Európania sú z Venuše a Američania z Marsu. Sú to najhoršie možné floskule, aké sa v politike používajú: Keď metafory, akokoľvek elegantné, nahradia analýzu, tak sme na najlepšej ceste do pekiel. Američania to dokázali, keď vliezli do Iraku. Kaganovci vtedy písali, že to je rovnaké, ako keď idete do lesa, stretnete medveďa, a keď máte dýku, rozprávate, že nie je možné útočiť, keď však máte pušku, jednoducho naňho vystrelíte. Samozrejme, že medveď bol Saddám Husajn, puška boli americké rakety a dýka bola v našich rukách. Európa sa vtedy vzoprela. Zároveň sa však ukázalo, že neexistuje nič ako európska spoločná zahraničná a bezpečnostná politika. Keďže každý člen má v rozhodovacom procese právo veta, spoločný postup sa sformuje iba vtedy, ak sa nájde spoločný menovateľ politík všetkých štátov. Ak je témou vzťah k severnej Afrike a neexistuje žiaden názorový rozpor, hneď je tu spoločný program vzťahu k severnej Afrike. No keď je témou Irak, kde neexistuje spoločný menovateľ, neexistuje ani žiadna spoločná politika. Briti konajú inak, Nemci zasa po svojom. No a v tomto chaose sa objavuje priestor pre manévre jednotlivcov ako vysoký komisár pre bezpečnostnú a zahraničnú politiku Javier Solana, ktorý si súkromne vyrobil štát. Neexistuje totiž rozhodnutie žiadneho európskeho orgánu, že by Kosovo malo byť samostatné. Napriek tomu Solana cez klasickú tajnú diplomaciu vyrobil kosovský štát proti vôli väčšiny v Európe! Toto nie je európska politika, ale jej fikcia a zneužívanie. Úpadok európskej diplomacie možno vidieť aj na príklade kaukazskej vojny. Bernard Kouchner odletí do Tbilisi, dohodne tam so Saakašvilim mierové usporiadanie a pekne podpíšu zmluvu. No kedy v dejinách porazený vo vojne diktoval podmienky mieru? Potom priletí Sarkozy do Mosky a tvári sa, že Kouchner nič nepodpísal, vôbec sa o tom s Medvedevom nerozprávali. Zíde sa summit EÚ, a tam Poliaci a Briti presadia, že sa zastaví vyjednávanie strategickej dohody s Ruskom, aby bolo Rusko potrestané! Kto toto už len mohol vymyslieť? Veď ak Rusku dnes niečo vyhovuje, tak to je vyjednávať s európskymi štátmi jednotlivo. Jediné, čo „trestajúci“ Briti a Poliaci boli schopní vymyslieť, je akt, ktorý by Rusku prekážal tak pred desiatimi rokmi.
Kuba privítala zvolenie Baracka Obamu. Ako sa môže ďalej vyvíjať jej vzťah s USA?
– Latinská Amerika bola vždy prioritou republikánskej administratívy. Preto je zvláštne, ako dokázali Republikáni pod Bushom tento región zanedbať. Buď na to nestačili v súvislosti s krízou na Strednom východe, ktorú si vyrobili sami, alebo sa skutočne presadila ekonomická determinácia. Teda to, že kríza amerického exportovaného neoliberálneho myslenia nezadržateľne viedla k antiamerickým náladám. Latinská Amerika sa počas Bushovho obdobia vymanila z protektorátu USA zrejme navždy. Dôvod je prostý – stáva sa hospodársky samostatnou. Brazília aj Venezuela sa rozbiehajú, stavajú energetickú infraštruktúru pre celý kontinent, prepájajú sa na Rusko a Čínu. Vytvárajú nové inštitúcie budúceho globálneho riadenia bez USA. Ak sa budú USA chcieť udržať ako kľúčová veľmoc, budú odteraz musieť uzatvárať dohody so Šanghajskou organizáciou spolupráce. Vývoj pokročil tak ďaleko, že aj keby USA usporiadali trebárs prevrat vo Venezuele, nepomohlo by im to. Latinská Amerika už je ekonomicky natoľko silná, že nepotrebuje importované elity a myšlienky. Vzniká teda historicky úplne nová situácia. A v nej sa, samozrejme, darí aj Kube. Pri ostrove sa údajne našla v morskom šelfe ropa, väzby na Venezuelu jej pomáhajú obnoviť ekonomiku, Rusi aj Číňania ju znova objavujú. Ak sa bude USA znovu chcieť dohodnúť s Latinskou Amerikou, bude to tentoraz musieť byť vrátane Kuby. Chávezovci si totiž nenechajú vnútiť to, čo si Latinská Amerika bežne nechávala v 60-tych a 70-tych rokoch 20. storočia – teda, že sa dohody uzatvárali bez Kuby.
Ako vidíte možný vývoj americkej zahraničnej politiky voči strednej Európe?
– Je dosiaľ nevyprofilovaná. No ak bude Richard Holbrooke námestníkom ministerky zahraničných vecí, zrejme nastane snaha postaviť sa proti Rusku. Nedávno som sa rozprával s americkým veľvyslancom v Česku a rusofóbia v jeho vystúpení bola neoddiskutovateľná. Bol to však človek z Bushovho tímu, za týždeň končí a kto príde po ňom, nevieme. Problém týchto veľvyslancov je, že sú sem posielaní ako politickí nominanti, kádroví diplomati. Ten súčasný je právnik z právnickej firmy, ktorá zaisťovala volebné víťazstvo Georgeovi Bushovi a za odmenu dostal toto miesto. V Európe sa to chápe ako klientelizmus, v Amerike je to systém „víťazovi patrí korisť“. Nový prezident svojim spolupracovníkom a súputníkom takto rozdeľuje približne dvetisíc funkcií. Z pozície mocenskej asymetrie sú stredoeurópske štáty muchy vo vetre. Sú priesečníkmi v záujmoch mocných. Napokon, malé štáty vznikajú práve na priesečníkoch, alebo v oblastiach vákua záujmov. Ich vplyv na politiku veľmocí je malý. Stále však máme dva nástroje, ako americkú zahraničnú politiku ovplyvňovať. Môžeme ísť jednoducho svojou cestou. Tak, ako to spravil španielsky premiér Zapatero, keď vyhlásil, že stiahne vojakov z Iraku, stiahol ich a nič sa nestalo. Je to omnoho jednoduchšie, ako to na prvý pohľad vyzerá. Keď raz o nás mocní nemajú záujem, tak ani našu neprítomnosť nepokladajú za tragédiu. Teda, len čo sa snemovňa uznesie, že radar v Čechách nebude, tak nebude a ide sa ďalej. Nikto nikomu nevypovie vojnu a nepreruší diplomatické styky. V tomto je kúzelný váš Fico, ktorý si trúfa ísť proti nadnárodným monopolom, lebo vie, že keď vydrží, tak si napokon presadí svoje. Druhá možnosť spočíva v nadnárodných inštitúciách, najmä v tých bruselských. V OSN, ktoré je pre nás kľúčové z hľadiska globálneho myslenia, malý štát nič neznamená. Má jeden hlas na Valnom zhromaždení a jediné, čo môže dosiahnuť je, že prispeje k schváleniu nejakej rezolúcie, ktorá je aj tak nezáväzná. V Rade bezpečnosti nemá žiaden hlas. No aj NATO, aj EÚ v zahraničnej politike pracujú s právom veta. A v nich cez nás valec neprejde – ak budeme mať odvahu.
Spracovala Eva Blažeková
