Kritický pohľad na knihu M. Pullmanna Koniec experimentu

Autorom recenzovanej knihy je český historik slovenského pôvodu, ktorý sa zaoberá predovšetkým sociálnymi dejinami so zameraním na obdobie „komunizmu“ a otázkami teórie a metodológie sociálnych dejín. M. Pullmann sa stal známym svojou kritickou analýzou totalitnohistorického spôsobu výkladu dejín prednovembrového obdobia, ktorú podal vo svojich štúdiách Sociální dějiny a totalitněhistorické vyprávění (2008) a Diktatura, konsensus a společenská změna. K výkladu komunistické diktatury v českých akademických diskusích po roce 1989 (2009). Tieto texty môžeme považovať za jeden z najcennejších prínosov ku skúmaniu ideológie buržoázneho antikomunizmu v českej vedeckej a odbornej literatúre. Svojím obsahom vychádzajú z kritickej revízie konceptu totalitarizmu, ktorou sa autor inšpiroval v Nemecku. V priebehu 2. polovice 90. rokov 20. storočia prebehol v nemeckej historiografii podobný vývoj ako na pôde angloamerickej sovietológie, v ktorej dominantný totalitnohistorický spôsob výkladu „dejín komunizmu“, ktorý sa sústreďoval na politický „režim“, začal byť vytláčaný revizionistickým smerom. Historický výskum „dejín komunizmu“ zasadených do ideologického trojuholníka režim – spoločnosť – odpor sa rozšíril v tom zmysle, že okrem tém štruktúry moci, opozície a odporu proti „režimu“ bola rozpracovávaná problematika sociálnych a hospodárskych dejín a z hľadiska funkčných mechanizmov prispôsobovania sa „režimu“ i problematika dejín každodennosti. Dôraz sa presunul z politiky a ideológie na spoločenské a hospodárske aspekty, od „výskumu režimu“ sa prešlo k „sociálnemu výskumu“. M. Pullmann na výsledky nemeckej revizionistickej historiografie nadväzuje a usiluje sa prenášať jej závery do česko-slovenského akademického diskurzu. Nielen v uvedených štúdiách, ale aj v recenzovanej práci Konec experimentu. Přestavba a pád komunismu v Československu, predstavujúcej prvý prehľad dejín československej prestavby, prispieva k revízii pôvodných sovietologických koncepcií, ktoré boli u nás po roku 1989 mechanicky prevzaté ideológmi novej buržoáznej moci.

V  zmysle Pullmannovej analýzy totalitnohistorického spôsobu výkladu prednovembrových dejín sa ústrednou kategóriou tohto výkladu stal pojem „režim“. „Režim“ nepredstavuje len súbor inštitúcií, ktoré prináležali štátnemu a straníckemu aparátu, ale spravidla sa stáva jednajúcim subjektom dejín – má vplyv („režim“ sledoval, vykonával tlak atď.), svoje záujmy („režim“ chcel obmedzovať, brzdiť atď.) a dokonca i špecifickú psychológiu („režim“ si bol vedomý, niektoré aktivity mu boli nepríjemné alebo nimi dokonca bol zaskočený atď.)[1] „Režim“ bol teda akýmsi kolektívnym aktérom s vlastnou psychológiou a zámermi. Proti takto vyznačenému aktérovi potom stála „spoločnosť“ predstavujúca objekt ovládania a kontroly.[2] V knihe Konec experimentu. Přestavba a pád komunismu v Československu však M. Pullmann v niektorých aspektoch od svojej analýzy ustupuje. V názve pre označenie prednovembrového spoločenského usporiadania použil rovnaký termín aký preferuje aj kritizovaný výklad - „komunizmus“ (v texte pritom používa aj pojmy „socializmus“, „reálny socializmus“ alebo „štátny socializmus“). V recenzovanej práci sa „režim“ opieral, nevedel vysvetliť ani ospravedlniť (str. 187), občania mu mohli nastaviť zrkadlo (str. 207). Jedna z podkapitol, v ktorej autor uvádza predpoklady pre pochopenie zrútenia „režimu“ nesie názov „Režim a jeho imploze“.

Obsahom Pullmannovej knihy je analýza obdobia, v ktorom v Československu – pod vplyvom Sovietskeho zväzu – dochádzalo k tzv. prestavbe. V jej rámci načrtáva príčiny pádu prednovembrového socializmu pričom medzi prestavbou a udalosťami novembra 1989 nachádza priamu súvislosť. Zrútenie socializmu sleduje zo špecifického hľadiska: zachycuje sémantiku prestavby - spôsoby, ktorými sa rôzni aktéri zmocňovali pojmu, ako ho používali, akými obsahmi ho napĺňali, ako ho reinterpretovali či v akých situáciách ho opustili a nahradili inými pojmami. Bez dôkladnej analýzy komunistického jazyka nemáme porozumieť ani „dlouhé stabilitě a poměrně vysoké legitimitě státního socialismu, ani jeho nenadálému zhroucení“. (str. 19). Poznamenajme, že Pullmannov záujem o ideológiu a jazyk nie je v českom intelektuálnom prostredí výnimkou, ale skôr pravidlom.

V práci empiricky vychádza z nemeckej metodológie skúmania dejín „komunizmu“.  S totalitnohistorickým výkladom ju spája modelovanie, z ktorého nevychádza len „ortodoxný“ koncept totalitarizmu, ale aj jeho revizionistická forma. Autor v knihe modeluje, v opozícii k iným modelom hľadá a predkladá svoje výkladové modely (napr. pre rozpad „komunistických elít“). Jeho analýza je výkladovým modelom, ktorým sa snaží zdôvodniť, prečo prišlo k novembrovému zvratu. Rovnako ako metodologické tak aj filozofické východisko Pullmannovej knihy má pôvod v Nemecku. Je ním kritická teória frankfurtskej školy, ako ju svojou teóriou uznania v súčasnosti reprezentuje A. Honneth. Metodologicko-teoretickým východiskom knihy je tak empirizmus, sémantika, modelovanie a kritická teória frankfurtskej školy.

M. Pullmann nachádza dôvody pádu prednovembrového spoločenského usporiadania v idealistickej oblasti: v sémantike prestavby, v spôsoboch, akými sa rôzne vrstvy zmocňovali pojmu „prestavba“. K náhlemu zrúteniu „křehkého společenského konsensu“ (na inom mieste svojej knihy, na str. 18, však píše o páde socializmu „navzdory své stabilitě“) prednovembrového „neefektívneho“ systému malo prísť v dôsledku osvojenia si prestavby rôznymi spoločenskými vrstvami (robotníkmi, spisovateľmi, študentmi, ekonomickými expertmi, komunistickými funkcionármi). Potenciál pre zmenu spočíval podľa Pullmannna v tichej pluralizácii tém, požiadaviek a postojov (presadzovaním hodnôt a slovníka ekológie, heavy metalu, konfesnej príslušnosti či konzumných preferencií). Táto pluralizácia mala byť možná vďaka prestavbe, vďaka tomu, že ideológia prednovembrového socializmu už nedokázala neutralizovať kritické pôsobenie týchto tém, požiadaviek a postojov.

Ideologický jazyk sa rozpadal. Chýbal slovník konsenzu, ktorý by garantoval uspokojenie potrieb občanov. Ak konsenzus, ktorý bol zaisťovaný opakovaním ideologických floskúl a formuliek neplatil, tak to aktérov zneisťovalo ohľadne platnosti proklamovaných hodnôt a viedlo ich k záujmu o hodnoty alternatívne, ktoré by túto ich nespokojnosť prekonali a poskytli by ich požiadavkám nádej na naplnenie v nejakom novom všeobecne zrozumiteľnom a lákavom prísľube. „Od nejistoty (jaký ideologický slovník je vlastně nejadekvátnější pro dosažení účinné změny) byl pak jen krůček k tomu, aby stávající uspořádaní jako takové bylo ztotožněno se zákazy a označeno za represivní systém, neumožňující ani otevřenou diskusi, ani smysluplnou participaci občanů“. (str. 197). Začal proces dezintegrácie „normalizačného konsenzu“, obnažili sa čiastkové názorové rozdiely.

Kľúčový význam pre diskreditáciu a konečné zrútenie „komunizmu“ mali podľa M. Pullmanna nasledovné témy a pojmy: každodenná skúsenosť so skrytou korupciou, viditeľné nerovnosti, zákazy, nekompetentní ľudia, nútenie ku konformite, obmedzovanie pohybu predovšetkým vo vzťahu k cestovaniu apod. Ak by sme k tomu mali pričítať skutočnosť, že zo sveta súkromného sa na svetlo verejnosti predierali ďalšie a ďalšie témy, mala byť budúcnosť ideológie a jej neutralizačných účinkov značne neistá. Pullmann pripisuje v tomto smere veľký význam  audiovizuálnej kultúre, západnej popkultúre, populárnej hudbe, pornografii, Formanovým filmom, komédii Z. Trošku, módnemu oblečeniu, náboženským spoločnostiam, ekologickým aktivitám, téme choroby AIDS, homosexualite, násiliu v každodennom živote, ideálom autonómie a autenticity. Nazýva to prelomovými skúsenosťami, jedinečnými konšteláciami.

V spoločnosti sa stávali stále atraktívnejšími alternatívne prúdy a hnutia (disent, cirkev), otváral sa priestor pre širšiu solidarizáciu s utlačovanými, k izolovaným a na okraji spoločnosti prežívajúcim disidentským skupinám sa pripájalo stále viac sympatizantov, počet ľudí, ktorí boli ochotní ísť ďalej a testovať zakázané symboly „prudce narůstal“, názory a návrhy disentu „přitahovaly stále více lidí“, nespokojnosť ľudí s pomermi a skepsa voči oficiálnemu prísľubu sa prehlbovala.

Prestavba sa autorovi javí nie ako príčina zrútenia prednovembrového socializmu, ale ako podnet otvárajúci kritické otázky o komunistickej ideológii a spochybňujúca jej stabilizačnú funkciu. Otvorili sa tým zápasy o „uznanie“ alternatívnych hodnôt a diskurzov, ktorých nositeľmi boli rôzne spoločenské vrstvy. V obyvateľstve sa následkom toho zosilňoval záujem o zmenu, nielen o zmenu personálnu (odchod starého establishmentu a jeho nahradenie novými luďmi), ale o celkovú zmenu režimu – režimu diskurzívneho i politického. Namiesto úpadku, šedi, špiny a nedostatku osobnej sebarealizácie mala nastúpiť prosperita, móda, cestovanie, ekológia, duchovný život, realizovanie požiadaviek individuálnej sebarealizácie a to už nie pod diktátom prestarlého vedenia KSČ. Socialistický ideologický diskurz bol v novembri 1989 nahradený disidentským ideálom nenásilia a ľudských práv.

Nápadné podobnosti s prednovembrovým „modelom“ má v mnohých ohľadoch vykazovať výkladová hypotéza týkajúca sa vzťahu k ponovembrovému konsenzu (heslo „socializmus“ nahradila „demokracia“, „plánovanie“ heslo „trh“, „svetlé zajtrajšky“  heslo „individuálne šance“ apod.) Tieto heslá majú v autorovom poňatí vytvárať konsenzus, ktorý zaručuje všeobecnú spokojnosť slušných ľudí s pluralitou ich každodenných orientácií a účinne vylučuje všetko nebezpečné. K tomu má patriť otázka personálnej kontinuity po roku 1989 predovšetkým v administratíve a v ekonomike.

So záverom, že pád prednovembrového socializmu nespôsobil „hrdinský“ disent v čele s Chartou 77, ale bol dôsledkom prestavby, musíme súhlasiť. Potrebným sa však javí polemizovať o príčinách tohto pádu, ktoré vo svojej knihe uvádza M. Pullmann. Pád „komunizmu“ v Československu v autorovom poňatí spôsobili vrstvy občianskej spoločnosti, ktoré bojovali o svoje uznanie. Prejavy ich boja, ktorý sa čoraz viac prejavoval následkom oslabovania integrujúcej sily oficiálneho ideologického diskurzu, autor zaraďuje do výkladového modelu narastajúcej nespokojnosti, destabilizácie a konečného zrútenia „komunizmu“. V tomto sa autorov výklad zrútenia prednovembrového socializmu ukazuje ako revízia ďalej neudržateľného, „ortodoxného“ konceptu totalitarizmu s jeho modelom odporu „dobrej“, ale znásilňovanej spoločnosti proti „zlému“ režimu.

Podľa nás bol pád prednovembrového socializmu skôr otázkou mocenského postavenia Komunistickej strany Československa (KSČ) ako otázkou ideológie a boja o uznanie uvádzaných vrstiev spoločnosti. Treba brať do úvahy postavenie Československa v rámci tzv. východného bloku a jeho závislosť od globálnych zámerov Sovietskeho zväzu viazaného jaltskými dohodami so Spojenými štátmi americkými. Najnovší výskum ukázal, že zásada nezasahovania Moskvy do vnútorných záležitostí východoeurópskych krajín, ktorú proklamoval M. Gorbačov, nebola pravdivá. Sám autor vo svojej knihe poukazuje na nepriamy nátlak generálneho tajomníka KSSZ, aby tieto krajiny nasledovali sovietsky príklad a realizovali politiku prestavby. Pád socializmu v Československa si dávame do priamej súvislosti s tlakom Moskvy na československé stranícke vedenie, aby realizovalo nielen hospodárske reformy (pristúpilo k nim začiatkom roka 1987), ale aj reformy politické. Vedenie KSČ si pritom uvedomovalo podobnosť medzi „prestavbovým“ a „obrodným“ procesom v roku 1968, skutočnosť, že realizovanie politických reforiem by smerovalo k destabilizácii spoločenskej situácie, vzdaniu sa moci KSČ a k následnej reštaurácii kapitalizmu, t. j. k návratu pred Február 1948. Nemalo však nijaký manévrovací priestor pretože sovietske vedenie s najväčšou pravdepodobnosťou trvalo na obdobnom vývoji ako v ZSSR, Poľsku a Maďarsku. Komunistická vláda mala odísť zo scény. Pretože československé stranícke vedenie odmietlo odvolať oficiálny postoj k roku 1968, vyjadrený v Poučení z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ, usilovalo zachovať si svoju tvár vernosťou tomuto dokumentu, chcelo odísť čestne, pod tlakom zdola. K tomu bolo potrebné vyvolať otvorený protest obyvateľstva, ktorý sa podarilo uskutočniť dňa 17. novembra 1989.[3] Postoj československých komunistov realizovať v rámci prestavby len hospodárske reformy bez politickej destabilizácie, sa s odstupom času ukázal ako správny. Oprávnenosť tohto postoja najlepšie ukázal vývoj v Číne.

Z hľadiska historickej reality sú ťažko pochopiteľné autorove slová o tom, že pôvodcovia prestavby chceli obrodiť socializmus a dať mu nový obsah, zatiaľ čo odporcovia prestavby usilovali o udržanie svojich pozícií a ukazovali, že im nejde o socializmus, ale skôr o stabilitu a poriadok. Neukázal rok 1989, že prestavba viedla k reštaurácii kapitalizmu, že predstavy pôvodcov prestavby o obrode socializmu boli len ilúziami, že odporcovia prestavby svojím dôrazom na stabilitu a poriadok usilovali o udržanie socializmu a o zabránenie reštaurácie buržoázneho režimu? Tvrdenie, že M. Gorbačov a spol. zachraňovali socializmus reštauráciou kapitalizmu a rozpadom ZSSR nemôže obstáť. Rok 1989 potvrdil skutočnosť, že zachovanie moci komunistickej strany bolo základnou podmienkou existencie a udržania socializmu. Triedne záujmy ani sociálna spravodlivosť neboli a nie sú „utopické socialistické symboly“ (str. 141). V poslednej vete obsiahlej kapitoly „Československý rok 1989“ M. Pullmann v súvislosti s novembrovými udalosťami cituje J. Suka, že masové demonštrácie zmietli starý režim a otvorili cestu novému usporiadaniu. Nedodáva však akého nového usporiadania. Bol ním väčšinou československého obyvateľstva nechcený, sociálne antagonistický kapitalizmus.

Autori, ktorí sa hlásia k modelovaniu, sú presvedčení, že dosiahnuť pravdu nám umožňujú modely a aproximácie. Platia tu však slová V. Černíka a J. Viceníka, že rozpad teórií spoločenských vied na jednotlivé prípady, na čiastkové modely, založené na ohraničených predpokladoch, vedie k strate ich schopnosti analyzovať globálne problémy.[4] Preto zostávame skeptický k záverom, ktoré vo svojej knihe prináša M. Pullmann. Mimo iného však treba oceniť jeho realizmus v otázke legitimity prednovembrového socializmu, a to v protiklade k autorom, ktorí opakujú ideologický vzorec „ortodoxného“ konceptu totalitarizmu. M. Pullmann konštatuje, že „společenský konsensus byl až do období přestavby poměrně pevně vybudován na důvěře, že socialismus je důstojnějším společenským uspořádáním než kapitalismus a že navzdory všem svým problémům státní socialismus poskytuje dostatek šancí pro dobrý život. A disent v očích většiny obyvatelstva až do roku 1988 nebo 1989 nepředstavoval hnutí morálnějších lidí, nýbrž skupinu podivínů s partikulárními zájmy a tajemnými vazbami na Západ“. (str. 222-223) Podobnými vyjadreniami narušuje ponovembrové, oficiálne interpretované mýty o „zlom“ režime nad ktorým zvíťazil rešpektovaný predstaviteľ antikomunistického odporu československej spoločnosti - disent. Povinnosťou kritickej vedy je takéto závery vyvracať a demaskovať.

Michal Pullmann: Konec experimentu. Přestavba a pád komunismu v Československu, Scriptorium, Praha 2011, 243 strán

Poznámky