J. Svoboda, O. Štěch (eds.): Interkulturní vojna a mír

Monografia o interkultúrnom dialógu, ktorej autormi sú Marek Hrubec, Petr Bláha, Jan Svoboda, Ondřej Štěch, Martin Profant, Zdeněk Vopat, Mostava Younesie, Milan Kreuzzieger, Zuzana Uhde, Ondřej Lánský. Na vydaní knihy v renomovanej edícii „Filosofie a sociální vědy“ sa výrazne podieľalo Centrum globálnych štúdií, spoločné pracovisko Filozofického ústavu AV ČR a Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe.

Multipolárny svet sa stal realitou, alternatívou svetovej vojny je téma dialógu a vzájomného uznania medzi európskymi, severoamerickými, islamskými, konfuciánskymi a ďalšími kultúrnymi okruhmi. Ide o to, ako účinne predchádzať konfliktom, vzájomné porozumenie a dôvera je predpokladom mierového spolužitia. Podľa Immanuela Wallersteina je ústredným ideologickým zápasom súčasného sveta a formovania budúceho svetosystému boj medzi európskym univerzalizmom a univerzálnym univerzalizmom. Veľkým morálnym podnikom ľudstva je vytváranie globálnych univerzálnych hodnôt, ak sa dokážeme preniesť od ideologickej perspektívy silných k všeobecnému uvedomeniu dobra. (Evropský univerzalizmus, 2008)

Ľudia kriticky reagujú na znevýhodnenie a ďalšie formy represie, ktorým čelia, ide však o to, akým spôsobom sa presadzujú pokusy o nápravu. Interkultúrny dialóg (skôr poly-lóg viac ako dvoch aktérov) sa prostredníctvom kritickej diskusie pokúša o identifikáciu doterajších a o vytvorenie nových spoločných noriem, ktoré by mohli jednotlivé kultúry univerzálne obsiahnuť. Príkladom je širší interdisciplinárny a verejný dialóg o ľudských právach. Ďalším sporným bodom je, aké témy sa majú stať predmetom dialógu, či by z neho napríklad nemali byť vyňaté tie, ktoré sú pre jednotlivé kultúry zásadné, takže treba zabrániť ich kritike zo strany ostatných účastníkov. Citlivou témou pre ostatných účastníkov je napríklad parlamentná demokracia, ktorej kritika či odmietnutie môže viesť až k rozbitiu interkultúrneho dialógu, pretože Západ nepripúšťa, že by sa jej vzdal. V rámci dialógu by nemali existovať žiadne nedotknuteľné témy vrátane užitočnosti západných kultúrnych konštánt. Bez adekvátneho pochopenia dejín globalizovaného kapitalizmu nebudeme schopní porozumieť chybám a zdrojom hlbokých nespravodlivostí, ktoré sú súčasťou kultúrnych vzorcov atlantickej modernity. Interkultúrny dialóg sa dá viesť za rovnocenných podmienok iba v situácii, kedy sa budú dejiny analyzovať a zároveň budú mať všetky kultúrne identity rovnakú hodnotu.

Monografia je príkladom kultivovanej a fundovanej vedeckej filozofickej diskusie vedenej z pozície protikladných stanovísk. P. Bláha spochybnil Hrubcovu koncepciu vzájomného uznania kultúrnych odlišností. Obáva sa, že by mohla vyústiť do interkultúrneho konformizmu, neschopného problematizovať to, čo ľudstvo skutočne ohrozuje. Táto koncepcia podceňuje ľudskú agresivitu a nezohľadňuje  tradíciu európskych dejín spájajúcich snahu o zachovanie mieru s obchodným kalkulom. Hrubec považuje rozvíjanie normatívnych úvah o interkultúrnom dialógu za sebazáchovný akt pre ľudstvo. Filozofická teória uznania neprehliada negatívnu dimenziu ľudskej bytosti. Transkulturálne výsledky „dialógu“ nie sú dnes len teoretické a teda fiktívne, ako sa domnieva Bláha, ale rôzne právne dokumenty s transkulturálnymi  záväzkami boli prijaté väčšinou štátov sveta, napríklad medzinárodné pakty o individuálnych a kolektívnych právach v šesťdesiatych rokoch.

Filosofia, nakladateľstvo Filozofického ústavu AV ČR, Praha 2012, 220 strán