O slabej poézii zlého politika

Dvadsiateho prvého júla 2008 bol zatknutý Dragan David Dabić, slovenskej verejnosti známejší ako prezident bosnianskych Srbov Radovan Karadžić. V Srbsku nacionalisticky orientovaná časť politického spektra a jej prívržencov začala organizovať stretnutia proti jeho vydaniu do Haagu.
Počet zobrazení: 917
2_Karadzic_Quilombo-SamuelCB-m.jpg

Dvadsiateho prvého júla 2008 bol zatknutý Dragan David Dabić, slovenskej verejnosti známejší ako prezident bosnianskych Srbov Radovan Karadžić. V Srbsku nacionalisticky orientovaná časť politického spektra a jej prívržencov začala organizovať stretnutia proti jeho vydaniu do Haagu. Dialo sa tak každý deň, no mítingy postupne strácali na intenzite, až skončili v kŕčoch. Po Karadžićovom zatknutí si však mnohí Srbi vydýchli a začali veriť, že málo racionálne rozhodnutia spravodlivej Európy trestajúce a ponižujúce predovšetkým bežných ľudí sa pre nich stanú minulosťou. Minulosťou sa stalo mnohé, ale rovnako mnohé pretrváva dodnes.

Obdobne je to aj s informovaním veľkej väčšiny slovenských médií o udalostiach v Srbsku a iných krajinách Balkánu. Stále pretrváva neambicióznosť spracovať témy iné ako prebraté zo zahraničných tlačových agentúr. A ak sa tak aj stane, ide o modelový príklad čiernobieleho videnia umierajúceho na opakovanie viackrát prežutých právd. Preto je prekvapujúce, že sa v slovenských médiách nedávno objavilo úsilie nájsť problém, ktorý vyplavilo priamo naše prostredie.

Téma súvisí práve s Radovanom Karadžićom, presnejšie s uverejnením prekladov jeho básní v časopisoch Dotyky a Slovenské pohľady. K reakcii bol vyzvaný minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák, ktorý nebol len vysokým predstaviteľom pre Bosnu a Hercegovinu, ale aj veľvyslancom v Belehrade. Jeho razantne odmietavá reakcia sa dala očakávať. V rovnakom duchu sa k problematike vyjadril aj jeho srbský partner Vuk Jeremić. Ministerstvo kultúry ako tretia oslovená strana prezentovalo opatrnejší tón s odporúčaním uverejňovať preklady iných srbských básnikov. Všetky reakcie sa dajú pochopiť a akceptovať, aj keď by bolo zaujímavé počuť dodatok z Ministerstva kultúry, čo by zo srbskej poézie odporúčali preložiť.

Čo je už však menej pochopiteľné, je rozhodnutie redakčných rád oboch časopisov, v ktorých sedia etablovaní slovenskí básnici, venovať priestor slabým textom priemerného básnika a zlého politika. Prirodzene, že je v ich kompetencii určovať čo bude publikované v týchto časopisoch, ale prečo označujú za kvalitné niečo, čo tak jednoznačne kvalitné nie je? Priznať, že išlo o túžbu zaujať, by bolo férovejšie, hoci aj to by sa chápalo ťažko. Je očividné, že pri ich publikovaní došlo minimálne k dvom veciam. Zlej inšpirácii a zlej interpretácii. Nie všetko, čo sa uverejní v Českej republike, je kvalitná literatúra a nemusí to nutne slúžiť ako iniciácia, najmä keď sme v preklade súčasnej srbskej literatúry oveľa ďalej ako české prostredie. Napríklad v českom časopise Plav – mesačníku pre svetovú literatúru boli Karadžićove básne jednoducho omylom a ťažko možno v periodiku tohto typu akceptovať prvoplánovú túžbu zaujať. Takáto chyba sa, žiaľ, stala aj na Slovensku, a osobitne v prípade Slovenských pohľadov je to viac ako smutné, veď v ich redakčnej rade sedí viacero ľudí, ktorí poézii rozumejú. Nemalo by predsa v prekladovej literatúre ísť o sprístupňovanie toho lepšieho, čo inonárodné literatúry ponúkajú? Chápem, že ľudia pripravujúci Slovenské pohľady nemusia detailnejšie poznať srbskú poéziu, ale neverím, že si myslia, že tu ide o kvalitu. Ak už pocítili potrebu uverejniť tento typ poézie, museli nevyhnutne počítať s tým, že sa bude čítať aj cez priezor autorovho života a nemyslím si, že to v tomto prípade ide ináč. Nejde predsa o intelektuála, ktorý sa nevenuje svojej rodine, vysedáva po kaviarňach a bistrách a na účty píše brilantné verše. Ide o vysokého politika, ktorý mal v čase vykonávania svojej politickej funkcie prezidenta Republiky Srbskej (1992 – 1996) minimálne politickú zodpovednosť za nekontrolovateľný danse macabre. Ak si tieto súvislosti spolu s nízkou kvalitou veršov neuvedomili ľudia za to zodpovední, ostáva veriť, že si tieto okolnosti a fakty uvedomia čitatelia. Akceptovať zlého politika a jeho slabú poéziu by totiž bolo chybou.

Radovan Karadžić sa narodil 19. júna 1945 v Čiernej Hore v meste Petnjica. V roku 1960 odišiel Karadžić do Sarajeva študovať psychiatriu. V roku 1970 sa špecializoval na štúdium neurózy a depresie v Dánsku a neskôr na Columbia University v New Yorku. Po návrate domov pracoval ako psychiater v nemocnici v Koševe a neskôr v Belehrade. Publikoval básne a srbský spisovateľ Dobrica Ćosić ho motivoval vstúpiť do politiky. Radovan Karadžič sa stal členom bosnianskej Strany zelených. V roku 1989 spoločne s Cosićom a vodcom chorvátskych Srbov Jovanom Raškovićom založil v Bosne a Hercegovine Srbskú demokratickú stranu. Deviateho januára vyhlásilo Zhromaždenie bosnianskych Srbov Republiku národa srbského v Bosne a Hercegovine. Šiesteho apríla 1992 bola Bosna uznaná ako nezávislý štát. Karadžić vyhlásil nezávislú Srbskú republiku Bosny a Hercegoviny – premenovanú na Republiku Srbskú – o niekoľko mesiacov neskôr a stal sa jej prezidentom. Štvrtého augusta 1995 chorvátske vojenské jednotky spoločne s bosnianskymi a vycvičené americkou vojenskou organizáciou MPRI v tzv. Operácii Oluja napadli srbský región Krajina v Chorvátsku. Operácia sa skončila víťazstvom Chorvátov a situácia na Balkáne eskalovala. Radovan Karadžić obvinil Ratka Mladića zo straty srbských miest v západnej Bosne, ktorých sa zmocnili Chorváti. Karadžić je spolu s Ratkom Mladićom obvinený Medzinárodným trestným tribunálom pre bývalú Juhosláviu zo spáchania viacerých vojnových zločinov proti nesrbským etnikám, a predovšetkým za príkaz na masaker v Srebrenici v júli 1995, v ktorom bolo vyvraždených osemtisíc muslimských chlapcov a mužov, ako aj za etnické čistky v Bosne a Hercegovine. Od roku 1995 bol Radovan Karadžić na úteku, až kým ho 21. júla 2008 nezadržali srbské bezpečnostné sily v Belehrade. Tam pod falošným menom Dragan Dabić a v prestrojení pracoval ako lekár na súkromnej klinike. Radovan Karadžić vydal niekoľko zbierok poézie (napr. Crna bajka; Ima čuda, nema čuda; Čudesna hronika noći) a aj rozprávky pre deti. Niektoré básne vyšli v čase, keď sa skrýval.
(sr)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984