Bude Veľká Británia regulovať tlačové médiá?

Zápas o regulačnú chartu pripomína schvaľovanie tlačového zákona u nás
Počet zobrazení: 3453

britska_tlac.jpgV ostatných týždňoch vyvolala veľký rozruch v mediálnom svete, a nielen v mediálnom, informácia o ustanovení nového regulačného systému pre tlačové periodiká vo Veľkej Británii. Vyplýva to z Kráľovskej charty, na znení ktorej sa v druhej polovici marca 2013 dohodli predstavitelia troch parlamentných strán – vládnuci konzervatívci a liberálni demokrati i opoziční labouristi. Bola to reakcia na známe škandály týkajúce sa odpočúvania a nekalých praktík britskej tlače. Podľa charty (chýba pod ňou ešte podpis kráľovnej) sa majú vytvoriť nezávislé samoregulačné orgány, nezávislé od politikov aj médií, ktoré budú mať právomoc uložiť pokutu až do výšky jedného milióna libier, resp. nariadiť uverejnenie opravy na presne určenom mieste. Domáce médiá sa búrili, poukazovali na to, že po tristo rokoch prichádza k opätovnému zavedeniu cenzúry, a to v krajine, ktorá bola doteraz kolískou a symbolom slobody tlače.

Pozrime sa na genézu celej kauzy. Nepochybne sa musíme vrátiť do paparazzovského prenasledovania kráľovskej rodiny, najmä však princeznej Diany na prahu tretieho tisícročia. Sama kráľovná Alžbeta sa vyjadrila, že to bola pre ňu osobne nočná mora. Ale to nestačilo. V roku 2005 zariadil reportér Clive Goodman odpočúvanie princov Wiliama a Harryho. Po zdĺhavom vyšetrovaní sa žurnalista dostal po dvoch rokoch za mreže. Prirodzene, nešlo iba o kráľovskú rodinu. V roku 2007 neušetrili ani vtedajšieho premiéra Tonyho Blaira, známy je jeho konflikt s denníkom Independent. Blair na jeho adresu povedal, že médiá lovia beštiálnym spôsobom ľudí, trhajú sa o nich ako o kosť a hanobia ich povesť. Neskôr sa ukázalo, že odpočúvanie a podplácanie policajtov sa stalo bežnou praxou bulvárnych periodík a ďalších titulov patriacich pod tlačové impérium (News International) mediálneho magnáta Ruperta Murdocha. Všetko sa prevalilo v júli 2011: nedeľník News of the World, najpredávanejší týždenník, dal odpočúvať obete teroristických útokov a maloleté obete zločincov. Odpočúvali aj hlasovú schránku uneseného a neskôr zavraždeného dievčatka Milly Dowlerovej. Nenechali na pokoji ani telefóny známeho herca Hugha Granta, herečky Sienny Millerovej, spisovateľky Joanny Rowlingovej. Sám premiér David Cameron sa ocitol v osídlach škandálu; niekdajší šéfredaktor „pretriasaného“ týždenníka Andy Coulson sa totiž neskôr stal vedúcim komunikačného odboru v jeho kabinete. A dôsledky? Zastavenie vydávania News of the World (po sto šesťdesiatich rokoch), odstúpenie Coulsona a všetkých vrcholových manažérov News International z funkcií. Murdoch rezignoval na kúpu najväčšieho britského satelitného vysielateľa BSkyB (jeho platená televízna služba predstavuje vo Veľkej Británii vyše desať miliónov abonentov), čím sa vlastne vzdal monopolného postavenia na mediálnom trhu. Nasledovali aj trestnoprávne sankcie: zatkli vyše päťdesiat osôb, medzi nimi veľa novinárov, prisúdili milióny libier odškodného obetiam. Podľa najnovších informácia právnika Hugha Tomlinsona, zastupujúceho obete odpočúvania, britskí vyšetrovatelia odhalili ďalší komplot so stovkami poškodených. Škandál sa môže ďalej stupňovať.

Verejnosť veľmi búrlivo protestovala proti týmto mediálnym praktikám. „Päť vlád po sebe sa plazilo pred jedným vlastníkom médií,“ ozval sa Hugh Grant. Áno, zašlo to až tak ďaleko, že Murdoch sa stal krstným otcom jedného z Blairových detí. Premiéra Camerona zase obviňovali, že médiám nahráva, že je v ich vleku. Musel konať, hoci sa mu do toho nejako nechcelo. Siedmej veľmoci sa jednoducho bál, otáľal s rozhodnutím. Napokon však inicioval vznik nezávislej vyšetrovacej komisie na čele s uznávaným sudcom Brianom Henrym Levesonom. Tá od leta 2011 uskutočnila najrozsiahlejšie skúmanie praktík britských médií v dejinách krajiny. Vypočula 474 svedkov, vrátane Camerona a ďalších členov vlády, neobišla ani expremiéra Blaira či významné osobnosti z umeleckej sféry. Blair vypovedal, že vedúci britskí predstavitelia sú nútení uchádzať sa o priazeň mocných tlačových magnátov, akým je aj Murdoch, pretože ináč im hrozia divé mediálne útoky, ktoré im bránia efektívne vládnuť. V novembri 2012 komisia ukončila vyšetrovanie, spísala vyše dvetisíc strán a predstúpila so závermi pred verejnosť. Poukázala na neefektívnosť samoregulačnej komisie pre sťažnosti na tlač (Press Complaints Commission), na jej bezzubosť (tvorili ju iba zástupcovia médií, nemohla ukladať sankcie, koncom roka 2012 zanikla), odporučila vydať nový žurnalistický kódex, vytvoriť tzv. Recognition Panel (Akceptačný panel), ktorý bude odobrovať a schvaľovať zloženie nezávislých samoregulačných orgánov pre tlačové periodiká na rozličných stupňoch. Zároveň stanovila kritériá na tvorbu týchto orgánov.

Pravda, potom nastal stranícky zápas o podobu týchto návrhov, o to, či to má byť zákon alebo o nariadenie. Konzervatívci boli za nariadenie, liberáli a labouristi za zákon. Rokovania sa vliekli takmer štyri mesiace, hrozil dokonca rozpad konzervatívno-liberálnej vládnej koalície. Až 18. marca 2013 v skorých ranných hodinách prišlo k rozuzleniu, všetky tri parlamentné strany dospeli k filištínskemu riešeniu: dohodli sa, že dokument bude mať formu Kráľovskej charty (tá nepodlieha schváleniu parlamentu); podľa politológov ide o stredoveký nástroj, o akéhosi človeka s konskou hlavou, ktorý ráta s tým, že občania dôverujú kráľovskému veličenstvu. Parlament môže pozmeniť chartu iba dvojtretinovou väčšinou hlasov v oboch komorách.

Podstatu charty sme naznačili už v úvode. Regulačný orgán bude môcť postihnúť delikt pokutou do výšky jedného percenta obchodného obratu príslušného vydavateľského domu, suma však nesmie presiahnuť jeden milión libier. Rovnako sme sa zmienili aj o povinnosti uverejniť opravu. Pod reguláciu budú patriť aj internetové stránky „relevantných vydavateľov“. Zatiaľ sa však diskutuje o tom, koho zahrnúť do tohto pojmu. Zároveň sa vedie vášnivý diskurz o ochrane blogerov, twitteru a sociálnych sietí. Politici nemajú na túto otázku jednotný názor. A čo so Škótskom, ktoré má odlišný právny poriadok? Veľa problémov ostáva otvorených. Prichodí ešte dodať, že systém je dobrovoľný, nemožno médiá nútiť, aby doň vstúpili, lenže na druhej strane finančný mechanizmus ich k tomu nabáda. Riskujú totiž, že súd im uloží oveľa vyššie pokuty. A navyše regulačný proces je oveľa rýchlejší a jednoduchší. Hmotná zainteresovanosť je v tomto prípade lákavá.

Nový regulačný systém obsahuje celú škálu orgánov, panelov a skupín. Nad všetkým stojí korporátny orgán Recognition Panel na čele s výborom zloženým z piatich až deviatich členov. Menuje ich britský Appointments Committee. Jeden z nich musí mať právnu kvalifikáciu, jeden finančno-ekonomickú a jeden prax z verejnej politiky. Nikto nesmie byť zo žurnalistickej alebo vydavateľskej oblasti, resp. nesmie kooperovať s touto oblasťou. Nesmie byť členom zákonodarnej ani výkonnej moci. Prvé menovacie obdobie trvá päť rokov, druhé tri roky. Recognition Panel schvaľuje a odvoláva regulačné orgány, má svoju kanceláriu, zamestnancov a rozpočet. Panel sa pri rozhodovaní riadi 23 kritériami platnými pre schvaľovanie regulačných orgánov.

Na čele každého regulačného orgánu stojí takisto výbor. Menuje ho Appointment Panel. Väčšinu členov Panelu musia tvoriť ľudia, ktorí nikdy nepracovali vo sfére médií. Jeden môže mať skúsenosti s tlačou a jeden môže byť výkonný redaktor alebo vydavateľ. Kritériá výberu do výboru: väčšina členov musí byť mimo oblasti tlače, primeraný počet môže pozostávať z bývalých žurnalistov alebo novinárskych pedagógov, výkonný novinár môže byť iba jeden. Do výboru nemožno menovať členov výkonných a zákonodarných orgánov. Výbor schvaľuje etický kódex, kontroluje jeho dodržiavanie, udržiava kontakt s verejnosťou, zriaďuje horúcu linku, rieši sťažnosti, rozhoduje v sporoch medzi sťažovateľmi a vydavateľmi.

Už sme sa zmienili, že nový regulačný systém vyvolal veľkú búrku nevôle väčšiny britských masmédií. Nečudo, každý orgán, každá organizácia obhajuje vlastné skupinové záujmy, nech je to akákoľvek oblasť. Nikto si nechce dať siahať na svoje privilégiá. Je to bežné a prirodzené. „Je to čierna kapitola v slobode slova vo Veľkej Británii,“ napísal 19. marca denník The Times. The Daily Mail zase konštatoval, že od 17. storočia bude politika po prvý raz zasahovať do médií. Vydavatelia periodík v spoločnom vyhlásení uviedli, že ich stále „znepokojuje niekoľko záležitostí“, ktoré nemali šancu prerokovať. Newspaper Society, ktorá zastupuje vyše tisíc lokálnych denníkov, tvrdí, že systém je pre mnohé z nich likvidačný. (Webnoviny.sk, 19. 3. 2013.) S podobným stanoviskom prišla aj organizácia Index on Censorship.

Reálne a seriózne stanovisko k celej záležitosti zaujal známy britský filmový producent David Puttnam v denníku The Guardian (22. 3. 2013): „Vonkoncom nejde o koniec tristoročnej slobody tlače alebo o nejaké víťazstvo nad tlačovými médiami, práve naopak, regulačný systém slúži záujmom občanov a rozvoju širšie informovanej demokracie. (...) Jeho cieľom je jedným dychom zošľachtiť britskú tlač a garantovať jej nezávislosť od vlády. Znamená koniec kriminálneho správania tých, čo si po dlhé roky mysleli, že sú nedotknuteľní (...) tých, čo neuznávali nijaké pravidlá, iba ak tie, ktoré napĺňali ich osobné a politické ambície. (...) Túto etapu pokladám za sebadeštrukčnú fázu nášho historického vývoja. (...) Nazdávam sa, že v posledných týždňoch sme spoločne obrátili list, z ktorého možno vyčítať, že politici v tom najširšom spektre chápu potrebu regulovať médiá, médiá nezávislé od vlády a tým zároveň prehlbovať občianske úsilie na podporu zdravej demokracie v 21. storočí.“

Pod tieto slová sa nepochybne podpíše každý rozumný človek.

Prirodzene, médiám podobné stanoviská nevoňajú. Niektoré z nich sa odmietajú podriadiť novému regulačnému systému. Zatiaľ odoláva Rupert Murdoch, ďalej vydavateľ skupiny Telegraph, týždenníka Spectator a ďalší. Spoliehajú sa na to, že kráľovná chartu nepodpíše. Pritom sa v prieskume verejnej mienky agentúry YouGov 81 percent Britov vyjadrilo, že by sa mali médiá k novému regulačnému systému pripojiť, 6 percent bolo proti a 13 percent sa nevedelo vyjadriť (yougov.co.uk/YG-Archive-Pol-190313-press-regulation). Sudca Leveson však už vopred upozorňoval, že systém regulácie bude fungovať len vtedy, keď sa k nemu pripojí väčšina tlačových médií.

So schváleným systémom nie je spokojné ani združenie Hacked Off, ktoré pomáha obetiam škandálu. Riešenie považujú za polovičaté, za akýsi hermafrodický pokus, ktorého koniec je neistý. Podľa nich je to určité zadosťučinenie pre obete, ale nie také, aké si predstavovali. Jednoznačne trvajú na zákone, ktorý jasne vymedzí práva a povinnosti médií. Na svoje internetovej stránke vypracovali zaujímavý psychologický portrét „väčšinového“ žurnalistu súčasnosti: v chorej spoločnosti chorejú aj žurnalisti, oba subjekty sa infikujú navzájom. Novinári sa infikujú ohromnou mocou slova, vlastnou neomylnosťou a nedotknuteľnosťou, padajú do osídiel vlastnej propagandy, zamotávajú sa do pavučín ideologických mantier a bulvárnych výstrelkov, realita im uteká pomedzi prsty, mocú sa vo virtuálnom svete. Poznajú iba krajné protiklady, nevidia farebne, iba čierno-bielo, biele patrí im, čierne je cudzie, nepriateľovo, čistým sa chvália, špinavé hádžu na iných, v čírom sa vzhliadajú, do kalného ponárajú druhých. A potom prídu domov, pohladia manželku s deti a povedia si, ale sme im dali. (http://hackinginginquiry.org/coment/the-royal-charter-and-press-freedom/)

Vo Veľkej Británii ešte vždy prebieha zápas o podobu regulačnej charty. Médiá kričia, píšu listy parlamentu, vláde. V mnohom to pripomína schvaľovanie tlačového zákona u nás . Všetci si dobre pamätáme, aká hrmavica sa strhla v médiách pri jeho príprave a schvaľovaní: nevyberané ataky proti všetkým, čo ho obhajovali, vybielené novinové strany, nekompetentné vyjadrenia pravicových politikov a tzv. odborníkov, lobovanie v zahraničí, tendenčné analýzy žurnalistických združení; vyústilo to až do toho, že sa návrh zákona stal rukojemníkom Lisabonskej zmluvy. Médiám najviac prekážalo právo na odpoveď a pokuty za jeho nerešpektovanie. Nový zákon účinný od 1. júna 2008 (prijatý za prvej Ficovej vlády) priznával dotknutej osobe za porušenie tohto ustanovenia (neuverejnenie opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia) peňažnú náhradu od 50-tisíc do 150-tisíc slovenských korún. Radičovej kabinet sa hneď po svojom nástupe v roku 2010 začal žurnalistom zaliečať a sľúbil im novelizáciu zákona. A tak sa aj stalo, novela nadobudla účinnosť od 1. septembra 2011 a platí aj v súčasnosti. V čom spočívali ústupky? Vypustila sa povinnosť uverejniť v prvom čísle tlačového periodika na začiatku nového roka štruktúru vlastníckych vzťahov (umožňujú čitateľovi lepšie sa orientovať v politickom zameraní periodika, zistiť si, koho a aké záujmy zastupuje, a aj jeho prípadnú previazanosť na elektronické médiá), ponechalo sa právo na opravu, ale ten, kto si ho uplatní, nemôže zároveň použiť právo na odpoveď;  pri práve na odpoveď sa doplnil pojem skutkové tvrdenie o prívlastky nepravdivé, neúplné alebo pravdu skresľujúce; právo na odpoveď neprináleží verejným funkcionárom (prezidentovi, poslancom NR SR, ministrom, starostom, primátorom či predsedom a podpredsedom politických strán), za neuverejnenie opravy, odpovede a dodatočného oznámenia už nehrozí médiu nijaká sankcia, tlačové periodiká už nemusia publikovať uvedené inštitúty na rovnocennom mieste, ako to bolo v pôvodnom zákone. Vypustením sankcie sa úplne znefunkčnil inštitút práva na odpoveď, v periodikách sa s ním prakticky nestretávame. Vydavateľ nemusí publikovať nič a ukrivdenému neostáva nič iné, iba sa obrátiť na súd a čakať, povedzme, päť rokov, kým sa dovolá spravodlivosti. Tlačové médium sa tým stalo vládcom nad človekom, ktorý navyše utrpí aj tým, že vydavateľ si môže svojvoľne „zašiť“ jeho názory na najskrytejšie miesto v novinách.

Právo na odpoveď je bežnou normou Európskej únie, jeho cieľom je zabezpečiť demokratizáciu tlačových médií. V Európe jestvujú dva systémy práva na odpoveď – nemecký (opierajúci sa o skutkové tvrdenie) a francúzsky s oveľa širším uplatnením – ten pripúšťa právo na odpoveď nielen pri skutkovom tvrdení, ale aj pri hodnotiacom úsudku.  Právní rozhledy č. 6/1999 uvádzajú, že „právo na odpoveď je špecifický tlačový nárok sui generis nemajetkového právneho charakteru, na uplatnenie ktorého sa otvára cesta prostredníctvom civilného súdu. Korene treba hľadať v osobnostnom práve, čiže základnom práve na slobodné rozvinutie osobnosti. Spolkový ústavný súd v Nemecku vidí v práve na odpoveď ochranu sebaurčenia jednotlivca. Každá osoba má mať možnosť brániť sa proti svojmu vyobrazeniu v médiách, tento inštitút má zabezpečiť rovnaký a rovnocenný prístup novinárov aj čitateľov  k tlačovým médiám.“

Nášho občana sme o tento výdobytok obrali.

Ilustračné foto: Ben Sutherland / Creative Commons

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984