Reklama
Reklama

Dominik Tatarka (14. 3. 1913 – 10. 5. 1989), spisovateľ

Počet zobrazení: 7336

Tatarka_známka.jpgNikdy nechcel patriť do davu, chcel zostať sám sebou, a preto zaiste neraz pociťoval osamelosť a úzkosť. Muž protikladov, ktorý prešiel rôznymi etapami života, aby sa napokon stal symbolom vnútornej slobody, vari najdôležitejšieho pocitu umelca. „Všetky izmy, koľko sme ich zažili, potešovali mi dušu formálnymi vynálezmi, pôvabnou i provokatívnou žihadlovosťou,“ povedal sám o sebe spisovateľ, ktorého tvorbu čitateľ buď miluje, alebo nenávidí. Podobne ako jeho, človeka so svojskými črtami osobnosti – charizmou, šarmom, príťažlivosťou. Intelektuála, ktorý priťahoval všetkých umelcov, nielen spisovateľov, ale aj výtvarníkov, filmárov, skladateľov.

Literárna tvorba Dominika Tatarku je poznačená ženským svetom, v ktorom vyrastal. Pochádza z Plevníka-Drienového pri Považskej Bystrici. Narodil sa ako siedme dieťa, jediný chlapec, v rodine roľníka. Dva roky po jeho narodení padol otec v prvej svetovej vojne a chlapec ho nikdy nespoznal. Odvtedy mu detstvo napĺňali samé ženy, matka, stará matka, sestry, ale i prekrásna príroda pod Manínom v Súľovských skalách, jedno z najkrajších miest Slovenska. Základnú školu Dominik vychodil v rodisku, na gymnáziu študoval v Nitre a zmaturoval v Trenčíne. Odmlada sa zaujímal o filozofiu, ale z praktických dôvodov, aby ho zamestnanie uživilo, sa rozhodol pre jazyky. V rokoch 1934 až 1938 študoval na Filozofickej fakulte v Prahe slovenčinu a francúzštinu. Hlavné mesto Tatarku hneď očarilo, ale zaujali ho i tamojší umelci, najmä básnici Jaroslav Seifert, František Halas a Vítězslav Nezval, najbližšie mal k Vladislavovi Vančurovi. Často býval i v spoločnosti filozofov, kde sa zoznámil s mladým Janom Patočkom, jedným z autorov textu Charty 77, ktorú Dominik Tatarka ako jeden z prvých Slovákov podpísal.

Z Prahy odišiel študovať na Sorbonu do Paríža, kde pobudol síce iba rok, ale mesto na Seine sa mu podobne ako Praha natrvalo zapísalo do srdca a rezonovalo v celej jeho tvorbe. Po návrate domov bol stredoškolským profesorom v Žiline a v Martine, kde mu vyšla kniha noviel a poviedok V úzkosti hľadania. Do literatúry však vstúpil už o niečo skôr prózami Cesty a Záchvevy duše, ktoré vyšli roku 1935 vo Svojeti, a pravidelne písal aj do Slovenských pohľadov.

Literárna kritika zdôrazňovala pri recenziách prvej Tatarkovej knihy vplyv francúzskej prózy, aj keď nebol taký citeľný ako v jeho druhom románe Panna zázračnica. Tento príbeh plný snenia, obrazotvornosti, psychologických prvkov inšpiroval aj režiséra Štefana Uhra, ktorý roku 1966 nakrútil podľa neho rovnomenný film.

Počas druhej svetovej vojny sa Dominik Tatarka zapojil do Slovenského národného povstania a po vojne pracoval na Povereníctve školstva a informácií v Košiciach a v Bratislave, potom sa stal redaktorom kultúrnej rubriky Národnej obrody. Po oslobodení bol tajomníkom a ústredným tajomníkom na Zväze československých spisovateľov, redaktorom Pravdy, do roku 1963 redaktorom a šéfredaktorom výtvarnej redakcie Slovenského vydavateľstva krásnej literatúry v Bratislave a v rokoch 1963 až 1964 dramaturgom Československého štátneho filmu v Bratislave. Zmenil ideovú orientáciu, stal sa členom strany a v duchu socialistickej literatúry napísal i romány Farská republika, Prvý a druhý úder, Radostník, Družné letá. V románe Prvý a druhý úder už cítiť rozpor autora a nesúlad medzi presvedčením a politickou mocou. Doba však bola krutá, žiaden vzdor sa netrpel a Tatarka musel podať sebakritiku za údajné zvyšky naturalizmu.

navrávačky.jpgV 60. rokoch nastalo určité uvoľnenie pre umelcov a odrazilo sa i v Tatarkovej tvorbe. Vtedy mu vyšla kniha Démon súhlasu, ktorou ako prvý reagoval na praktiky stalinizmu, v duchu zmien v literatúre a spoločnosti sa nesie aj jeho cestopis Človek na cestách. Najväčší obrat v jeho tvorbe nastal knihou dvoch noviel Rozhovory bez konca, ktorá predstavuje nový druh filozofujúcej prózy, autor v nej konfrontuje fakty a skúsenosti s novou realitou a hľadá východiská v láske medzi ľuďmi. Zaujímavou filozofickou výpoveďou o svete a modernej civilizácii je aj kniha Prútené kreslá, kde sa už otvorene prejavuje kritický postoj k spoločenským a medziľudským vzťahom v totalitnej spoločnosti. Obdobné myšlienky sú ešte výraznejšie rozpracované v novele Démon súhlasu, knihe, ktorá zohrala významnú rolu v demokratickom smerovaní slovenskej literatúry tým, že nastolila nové morálne kritériá pre spisovateľov. Vydanie podobnej knihy Cestou-necestou vtedajší cenzori zastavili. Tatarka sa stal tvrdým oponentom dogmatizmu v spoločnosti a je pochopiteľné, že v auguste 1968 bol medzi mladými v uliciach Bratislavy a otvorene protestoval proti okupácii bývalého Československa. Za svoj postoj na dvadsať rokov upadol do nemilosti, nemohol publikovať a verejne vystupovať. No celkom ho neumlčali, písal ďalej a tajne si vymieňal korešpondenciu a stretával sa s podobne potrestanými ľuďmi. Žil v Bratislave, pracoval ako pomocný robotník v lesnom závode a neskôr bol na invalidnom dôchodku. Verejne vyjadril postoj voči spoločnosti a politike podpisom Charty 77 a stal sa slovenským predstaviteľom disentu a Hnutia za občiansku slobodu. V zahraničí mu postupne vyšli knihy Sám proti noci, Písačky, V nečase, Listy do večnosti, Navrávačky, v ktorých spomína na detstvo, na priateľov, uvažuje o spoločnosti, svete, človeku.

Roku 1986 sa Dominik Tatarka stal prvým nositeľom Ceny Jaroslava Seiferta, ktorú zriadila Nadácia Charty 77. O tri roky neskôr, 10. mája 1989, zomrel v Bratislave, ale pochovaný je v rodnom Plevníku-Drienovom. Päť rokov po jeho smrti vznikla literárna cena Dominika Tatarku, určená autorom za výnimočné dielo, ktoré napĺňa humanistické tradície slovenskej kultúry a v tomto zmysle nadväzuje na Tatarkov duchovný odkaz.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa anton b.
#1
anton braxatoris
14. marec 2013, 10:17

Tatarka bol nesporne zaujimavou aj kontroverznou osobnostou. politicky sa citil byl cechoslovakistom, v tomto duchu napisal kritiku vojnoveho slovenskeho statu v diele Farska republika. pridal sa k stalinskym komunistom, dokonca ako dopisovatel Pravdy bol na procese s Clementisom a napisal na neho odsudzujuci clanok. mal dokonca pisat prejavy Rudolfovi Strechajovi, likvidatorovi Zboru poverenikov, ale nejako z toho zislo, nie pre politicke rozdielnosti, ale pre osobne zvlastnosti Dominika Tatarku. Je fakt, ze podpisal Chartu 77 (spolu s Mlynarikom v prazskej kaviarni Slavia) a odvtedy sa stal zo strany Prahy starostlivo ofukovanou velicinou. Tatarka bol vsak prilis excentricky na to, aby ho zatiahli do svojich planov, aky bol taky bol, ostaval sam sebou. pred smrtou si zavolal knaza, co jeho cechoslovakistickych priatelov dost nahnevalo. pochovany je v Bratislave na Martinskom cintorine (v clanku je nespravny udaj). hrob je hned na kraji, je na nom jednoduchy dreveny kriz s vysumelym lakom a jednoducha pieskovcova stela bez napisu, oznacenia...

 

 

 

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama