Anarchista z Huľajpoľa - Nestor Machno

Jeden z anarchistických vodcov v čase revolúcie a občianskej vojny 1917 – 1921
Počet zobrazení: 6183

Machno.jpgUkrajina je náš najväčší sused a nedávno sme oslávili dvadsiate výročie nadviazania diplomatických stykov. Zároveň je to pre nás sused najmenej známy a nezriedka ignorovaný. Ukrajina má však za sebou veľmi búrlivú minulosť s mnohými zvratmi, oproti ktorým bola slovenská cesta za posledné dve storočia takmer selankovitá. Ako etnikum a národ sa Ukrajinci sformovali v novoveku na pomedzí troch silných vojenských mocností, Poľsko-litovskej únie, moskovského a neskôr ruského cárstva a osmanskej ríše. Historický názov pre veľkú časť dnešnej Ukrajiny bol Divoké polia – to azda vypovedá dostatočne názorne o pomeroch, ktoré tam panovali. Stepné pásmo s tradíciou slobodných kočovníkov, dlhodobé periférne postavenie voči všetkým trom impériám, a ustavičné nekončiace sa vojny sformovali osobitné rysy ukrajinského národného charakteru a zrodili viacero nepokorných voľnomyšlienkárskych osobností.

Jednou  z nich bol aj Nestor Machno – jeden z vodcov ukrajinských a ruských anarchistov v čase revolúcie a občianskej vojny v rokoch 1917 – 1921  a najvyšším predstaviteľom tzv. Slobodného územia, Voľnej Ukrajiny či „Machnovštiny“ – asi najväčšieho teritória, na ktorom sa kedykoľvek v dejinách anarchisti dostali k moci a mohli sa pokúsiť uskutočniť svoj sociálny ideál. Tento experiment má tak význam aj pre celosvetové politické, ekonomické a právne myslenie a je jedno, či ako pozitívny alebo negatívny príklad.

Dvadsaťdeväťročný baťka Machno

Nestor Ivanovič Machno tak patrí k svetovo najznámejším Ukrajincom – aj keď na Ukrajine je prijímaný s istými rozpakmi – no národ si obyčajne nevyberá prostredníctvom čoho a koho sa stane známym a čím prispeje do svetovej kultúry alebo dejín politického myslenia...

Jeho život nebol dlhý – narodil sa v roku 1888 v Huľajpoli (rus. Guľajpoli), malom mestečku na juhovýchode Ukrajiny a zomrel v emigrácii v Paríži v roku 1934. No za relatívne krátky život prežil toho toľko, že je dodnes vďačnou postavou na umelecké spracovanie. Za sovietskych čias bol zobrazovaný takmer vždy v temných farbách – ako násilnícky starý opilec. Predstava o jeho veku bola skresľovaná aj titulom „baťka“, ktorý síce v doslovnom význame znamená čosi ako „otec“ alebo „tatko“, no v ukrajinskom kontexte ho treba vnímať ako „vodca“, „šéf“ alebo „kozácky, zbojnícky veliteľ“.

Baťka Machno, keď sa stal baťkom, mal 29 rokov. Vodcovia revolúcie nemávajú vysoký vek: 47-ročného Lenina prezývali v revolučnom prostredí „starik“ – teda starec. Zachované fotografie Machna rozhodne nezobrazujú ako nejaké odpudivé indivíduum. Naopak, díva sa na nás charizmatický oduševnený mladý muž so živými očami a inteligentným pohľadom. Glanc nestratil ani v emigrácii. Je to logické – bez vlastnej charizmy a schopnosti nadchnúť ľudí okolo seba by nedokázal byť revolučným vodcom. Moc mu neprepožičala žiadna štátna organizácia, musel si ju získať sám na základe vlastnej autority.

Machno pochádzal z chudobnej roľníckej rodiny a jeho vzdelanie bolo – eufemisticky povedané – veľmi obmedzené. Počas prvej ruskej revolúcie sa v roku 1906 stal členom anarchistickej organizácie a v roku 1910 bol za násilnú revolučnú činnosť – rozumej terorizmus a násilné vyvlastňovania (rozumej lúpeže) – odsúdený na trest smrti. V tomto roku sa mohol život mladého Nestora uzavrieť a v najlepšom prípade by sa jeho meno dostalo niekedy po roku 1917 na nejakú lokálny hromadný pamätník „obetí  cárskeho režimu“. Dostal však kvôli mladému veku milosť a až do februárovej revolúcie v roku 1917 bol zavretý v známej moskovskej väznici Butyrka. Stretol sa tam s významným teoretikom anarchistického hnutia Petrom Aršinovom a jeho súdruhmi. Pod ich vplyvom upevnil svoje anarchistické presvedčenie  a nechal sa nimi „dovzdelať“ – podľa legendy v rámci akéhosi svojrázneho pedagogického experimentu skupiny uväznených anarchistických intelektuálov. Možno keby ich nestretol, skĺzol by do roviny obyčajného kriminálnika a banditu. Keby sa dostal do spojenia so skupinou inej politickej orientácie – možno eserov alebo boľševikov, jeho život by sa vyvíjal iným spôsobom. Životná dráha asi naozaj závisí do veľkej miery od toho, s kým sa stretneme...

Známa figúra – milovaná i nenávidená

Z väzenia Nestora Machna vyslobodila februárová revolúcia. Vyšiel z neho s podlomeným zdravím, zrejme nakazený tuberkulózou a poloslepý – s precitlivenosťou na svetlo, kvôli ktorej prvé mesiace musel nosiť čierne okuliare, ktoré dotvárali jeho dobový image. Nezostal ani v Moskve ani Petrohrade, no vrátil sa do rodného Huľajpoľa, kde v ňom mnohí videli hrdinu. Tu bol „najväčším frajerom v dedine“ – nie medzi intelektuálmi z hlavného mesta....

Obdobie revolúcie a občianskej vojny bolo na Ukrajine veľmi neprehľadné a chaotické. Rozhodne ho nemôžeme opísať ako nejaké stretnutie medzi „bielymi“ a „červenými“, stretávali sa tu hnutia rôznej orientácie – politickej i národnej. Ukrajina sa fakticky rozpadla na zmeť ustavične sa meniacich provinčných vlád, medzi ktorými prebiehal nezmieriteľný boj tlmený občasnými taktickými spojenectvami. Do toho zasahovali aj vojenské sily Ústredných mocností, sovietskeho (centrálneho) Ruska, štátov Dohody a Poľska. Len vláda nad samotným Kyjevom prešla údajne za toto obdobie z rúk do rúk sedemnásťkrát.

Práve na príklade Ukrajiny z rokov 1917 – 1921 a spletenca konkurujúcich si vlád, režimov a pokusov o štát možno oceniť štátnickú múdrosť predstaviteľov Slovenskej národnej rady v kritickom období 1918/1919, ktorá radšej rezignovala, než by mala predstavovať hoci len symbolickú alternatívu česko-slovenskej vláde v Prahe.

Machno začal organizovať vo svojom rodnom kraji roľnícku anarchistickú samosprávu, robotnícke odbory a tiež svojvoľné vyvlastňovanie a delenie statkárskej pôdy. Stával sa známou figúrou – milovanou i nenávidenou. Ukrajina medzitým získala pod vedením Centrálnej rady autonómiu a po októbrovej revolúcii a uchopení moci boľševikmi v centrálnom Rusku, bol podniknutý v západnej časti Ukrajiny pokus o vlastnú štátnu samostatnosť v podobe Ukrajinskej ľudovej republiky. Na východe a v strednej časti sa vytvorila sieť malých sovietskych republík prepojených so sovietskym Ruskom (napr. Odeská sovietska republika). Po skončení prímeria s Nemeckom a nemeckej ofenzíve v marci-máji 1918 bola Ukrajina obsadená Nemcami, ktorí  pomohli inštalovať im priaznivo naklonenú vládu hajtmana Skoropadského. Vtedy nastala hodina, v ktorej mal Nestor Machno ukázať svoj vojvodcovský talent. A skutočne ho ukázal  – dokonca tak, že vojenskí historici o ňom hovoria, že talent na gerilovú vojnu v prostredí lesostepného a stepného pásu Ukrajiny musel mať od boha...

Machnova Čierna armáda

Za materiálnej podpory ruských boľševikov zjednotil roztrúsené spontánne vznikajúce partizánske oddiely na juhovýchode krajiny a dokázal tomuto hnutiu dať anarchistický ideologický charakter. Postupne sa sformovala Revolučná povstalecká armáda Ukrajiny známa aj ako „Čierna armáda“ s jazdeckými, pešími a dokonca delostreleckými útvarmi. Machno (alebo niekto z jeho okolia) vymyslel dokonca inováciu, ktorá v podmienkach bojiska na ruských stepných priestoroch pred rozšírením motorizácie bola veľmi efektívna – tzv. tačanku – rýchly koč ťahaný koňmi, na ktorom bol umiestnený ťažký guľomet. Jazdectvo tak získalo významnú palebnú podporu. Čierna armáda na prelome rokov 1918/1919 dosiahla silu až 15 000 mužov. To nebolo  málo – veď celá biela armáda vedená Denikinom na juhu Ruska nemala nikdy viacej než 100 – 105 tisíc príslušníkov.

Ako sa nemecké a rakúsko-uhorské vojská v novembri – decembri 1918 vracali domov, moci na Ukrajine sa chopili boľševické a anarchistické sily, ktorí vytláčali prívržencov Ukrajinskej ľudovej republiky (petľjurovcov) na západ. Machno a jeho anarchisti v prvej polovici roku 1919 kontrolovali azda štvrtinu dnešnej Ukrajiny.  V lete a na jeseň pri svojej výprave na sever biele vojská Ruského Juhu vedené generálom Denikinom obsadili východnú a strednú Ukrajinu a Machno so svojimi spolubojovníkmi sa opäť uchýlil k partizánskemu spôsobu boja, ktorý im bol najvlastnejší. Na konci roku 1919 mal Machno pod svojím velením vyše stotisícovú partizánsku armádu.

Rok 1919 bol rokom obratu pri organizácii boľševickej Červenej armády. Lev Trockij ako ľudový komisár obrany zaviedol tvrdú disciplínu, povinnú mobilizáciu roľníkov a dôstojníkov bývalej ruskej armády, systém rukojemníkov z rodinných príslušníkov veliteľov, inštitút politických komisárov a taktiež systematickú štruktúru a organizáciu armády. Boľševikom pomohlo aj to, že pevne v rukách držali centrálne oblasti Ruska s jeho ľudskými a materiálnymi zdrojmi, zatiaľ čo ich nepriatelia operovali v periférnych oblastiach a spoliehali sa až na výnimky na útvary dobrovoľníkov a podporu málopočetných sociálnych skupín (kozáci, dôstojníci, inteligencia). V zime  prelome rokov 1919/1920 bolo o výsledku občianskej vojny rozhodnuté. Ukrajinskí nacionalisti boli vytlačení kamsi do západných regiónov Ukrajiny, kde sa museli spojiť s nenávidenými Poliakmi a ruské biele vojská do izolovaných enkláv na Kryme a na Ďalekom východe.

Z boľševického pohľadu prišiel rad aj „soputčika“ (čosi ako spolupútnika a dočasného spojenca) revolúcie – baťku Machna. Od februára 1920 machnovci bojovali nie len proti bielym, ale už aj proti červeným, predovšetkým etnicky neslovanským divíziám (estónskym, lotyšským), ktoré boli vyslané, aby spacifikovali anarchistickú oblasť teraz už v tyle Červenej armády. Tieto boje, represia a kontrarepresie sa vyznačovali mimoriadnou brutalitou.

Likvidácia ruského a ukrajinského anarchistického hnutia

V októbri 1920 bola medzi Revolučnou povstaleckou armádou Ukrajiny a boľševickou mocou podpísaná nová dohoda, ktorej hlavnou podmienkou bola tolerancia voči anarchistickému hnutiu a prepustenie jeho predstaviteľov v celoruskom meradle (opäť sa potvrdzuje, že Machno si nebudoval nejakú osobnú mocenskú doménu, ale jeho hlavným cieľom bolo nasmerovanie ruskej revolúcie k realizácii anarchistických ideálov) a autonómia pre Čiernu armádu a anarchistické ukrajinské oblasti.

Boľševici využili machnovcov pri obsadzovaní Krymu, no potom prišiel z Moskvy príkaz na likvidáciu Čiernej armády ako samostatného zväzku, ktorý sa podriaďoval sovietskej moci len na špecifickom zmluvnom základe. Bola to súčasť plánu na likvidáciu ruského a ukrajinského anarchistického hnutia, ktoré mohlo ohroziť absolútny monopol boľševickej strany na moc. Počas centrálne riadenej operácie, ktorá prebehla 26. novembra 1920, boli pozatýkaní mnohí velitelia Čiernej armády a Červená armáda podnikla útoky na anarchistické jednotky a oblasti. Machnovi a jadru jeho armády sa však podarilo uniknúť. Pokračovali asi polroka v partizánskej vojne proti červeným, no celá Ukrajina bola doslova zaplavená početnou prevahou Červenej armády s lietadlami, obrnenými automobilmi, jazdectvom a delostrelectvom. Obdobie anarchistických partizánov a odvážnych stepných jazdcov sa definitívne skončilo... Machno s asi stovkou svojich blízkych – vrátane manželky Halyny Kuzmenko (1892 – 1978) – bol vytlačený do Rumunska. Zostali prakticky bez prostriedkov (čo je dobrým dôkazom toho, že Machnovi o osobné obohatenie nešlo) a vo viacerých krajinách v nich videli len vojnových zločincov a teroristov.

Po rôznych štrapáciách zakotvil Machno v roku 1926  v Paríži, kde sa živil ako tesár a robotník. Na rozdiel od mnohých iných profesionálnych revolucionárov a politických emigrantov mu fyzická práca nerobila problémy. Podľa niektorých údajov žil v biede, podľa iných to zas až taká bieda nebola. Spolupracoval s francúzskym a španielskym anarchistickým hnutím, angažoval sa v Skupine ruských emigrantov v zahraničí, písal články a spomienky na ruskú revolúciu. Na rozdiel od viacerých iných ľavicových (no i pravicových!) emigrantov akýkoľvek kompromis so sovietskou mocou odmietal.

Zomrel v roku 1934. Komunistické zdroje uvádzajú, že na následky alkoholizmu, iné zas, že v dôsledku tuberkulózy, ktorou sa nakazil ešte vo väznici. Pravda, obe možnosti sa nevylučujú, no na fotografiách  z parížskeho exilu nemá Machno tvár prechľastaného alkoholika... Jeho manželka s dcérou Jelenou boli v roku 1945 zatknuté v Nemecku, kde boli pracovne nasadené, sovietskymi orgánmi. Po prepustení v roku 1953 žili v Kazachstane.

Anarchistický experiment „Machnovština“

Pokiaľ sa predchádzajúce riadky venovali Machnovi - bojovníkovi, je načase sa pozrieť na to, ako prebiehal pokus zaviesť anarchistické ideály do praxe....

Machno považoval svoje aktivity za súčasť širšieho ruského anarchistického hnutia a podporoval jeho základný program, ktorý požadoval: odmietnutie politických strán, odmietnutie všetkých foriem diktatúry vrátane „diktatúry proletariátu“, ktorá bola považovaná za diktatúru boľševikov, odmietnutie štátnej moci, odmietnutie tzv. prechodného obdobia požadovaného Leninom na vybudovanie socialistickej spoločnosti, v ktorom všetky slobody mali byť „dočasne“ suspendované, a nastolenie priamej vlády slobodných sovietov pracujúcich.

Na územiach, ktoré Machno ovládal, sa formálne rušili kapitalistické vzťahy a obmedzovalo sa peňažné hospodárstvo. Trh bol nahrádzaný naturálnou výmenou medzi mestom a dedinou. Rozpúšťala sa štátna správa a obce sa mali riadiť slobodnými samosprávnymi zhromaždeniami a radami. Rovnako aj továrne a veľké podniky. Polícia a dane boli zrušené. Mala byť nastolená úplná sloboda a rovnosť...

Situácia bola však – eufemisticky povedané – zložitejšia...

Na území „Machnovštiny“ nezriedka prebiehali samovoľné vyvlastňovania (v praxi rabovanie), lynče tzv. predstaviteľov vykorisťovateľských tried a pogromy na národnostné a náboženské menšiny (židia, menoniti, Nemci). Machno zriadil aj tajnú políciu na ovládanie tých obyvateľov, ktorí neboli dostatočne oddaní anarchistickým ideálom a jemu osobne. Logika občianskej vojny nútila ukrajinských anarchistov sformovať presne tie inštitúty, ktoré nenávideli, no ktoré boli v konfrontácii s inými zoskupeniami a armádami nevyhnutné: násilné odvody, naturálne a finančné „príspevky“ na obranu, stálu armádu s veliteľským zborom, ustanovovanie veliteľov a funkcionárov od istého stupňa  „zvrchu“, čím sa popierali anarchistické ideály vo svojej podstate a pod. Ekonomický model ani nebol dlhodobo udržateľný. Fungoval, len pokiaľ existoval prísun zdrojov „zvonku“ vo forme využívania nahromadených zásob materiálu spred roku 1917, hmotnej podpory od ústrednej boľševickej vlády, výpalného a koristi z oblastí mimo Slobodného územia a vydierania tzv. vykorisťovateľských skupín obyvateľstva, čím sa nemysleli len klasickí buržuji a statkári, ale vlastne všetci obyvatelia miest a ekonomicky úspešnejší židia a nemeckí osadníci.

Ideál „dedinského anarchizmu“, v ktorom by minimálne vidiecke obyvateľstvo samostatne hospodárilo na malých vlastných kúskoch pôdy, spoločne spravovalo svoje veci a nepodliehalo žiadnemu vykorisťovateľskému štátu, sa hodil azda do dôb antického Grécka, no v moderných časoch nemal šancu sa udržať. A keby sa na niektorom území skutočne realizoval, toto územie by sa stalo obeťou expanzie iného spoločenstva s centrálnou štátnou mocou a pravidelnou armádou.

V machnovskej komúne sa tiež rýchlo prejavili aj vnútorné rozpory – sklon k násiliu a zločinu zo strany viacerých jednotlivcov a  vznik novej nerovnosti na základe príslušnosti k mocenským štruktúram anarchistického hnutia. Nečudo, že obyvateľstvo často vítalo Červenú armádu alebo vojenské sily Ruského Juhu vedené Denikinom ako predstaviteľov poriadku a ako-takej bezpečnosti.

* * *

Nestor Machno zostáva dodnes trocha záhadnou postavou. Jeho osobný osud na pozadí dramatickej doby vypovedá čosi aj o zložitých dejinách Ukrajiny v 20. storočí. Jeho ideálom bola sloboda. Sám však lepšiu a slobodnejšiu spoločnosť vybudovať nedokázal – na teoretických základoch anarchizmu to nie je možné – a v konečnom dôsledku prispel k nastoleniu režimu, ktorý bol v mnohých ohľadoch neslobodnejší a nespravodlivejší než režim cárskeho Ruska.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984