Bezsenná slovenská skutočnosť alebo „realitišou“ po slovensky

Slovenská skutočnosť je rôznorodá, pestrá, pútava i zahanbujúca. Ale informovanie o slovenskej skutočnosti, jej sprostredkovanie občanovi prostredníctvom akýchkoľvek nosičov správ je ukrutne ukrutné. Doslova kanálové ako obsah mnohých neinformačných kanálov. V tomto týždni sa okrem inej špiny opäť dostala na pretras otázka nášho zdravia, presnejšie možnosti zvýšenia ziskovosti ziskožravcov (pardon, podnikateľov v sektore zdravotníctva – veď ako ohlupuje reklama: podnikanie je životný štýl) pri jeho údržbe.

Konkrétnejšie: Poisťovne sa už nechcú iba prizerať, tak znel titulok bloku v Správach RTVS v stredu 27. februára 2013. O čo ide? Súkromne a skromne predpokladám, že dve súkromné zdravotné poisťovne Dôvera a Union, (pochybujem, že sa pridala aj Všeobecná zdravotná poisťovňa) sa nechcú „prizerať“ na ich odstavenie od bezprácneho peňazovodu. Inými slovami, nechcú sa „prizerať“ na stratu možnosti získavať pravidelný prísun „prevádzkového“ kapitálu pre svoje zisky formou zo zákona povinného platenia odvodov do systému verejného zdravotného poistenia. A nasledovalo masírovanie diváka v podobe pokrikov a sloganov ako sú: Tento unitárny spôsob je neľudský, dokonca už aj v Bulharsku vyšli ľudia do ulíc. A u nás sa premiér Fico priam diktátorsky, ale určite nedemokraticky rozhodol a neberie ohľad na názory voličov. Potom nám predostreli čísla ako zo socialistických volieb, len 99 % nahradili 85-imi percentami. K nim dospeli skutočne vysoko kvalifikovanými „vedecko-podnikateľskými“ metódami, najmä tou najjednoduchšou - čo je dobré pre mňa a môj zisk, musí byť dobré aj pre toho chudáka, ktorý nám to platí… Pritom okrem iného zamlčali fakt, že najmenej v 15 krajinách EÚ je systém len jednej verejnej zdravotnej poisťovne a vo Veľkej Británii dokonca je zdravotná starostlivosť „štátna“, čiže financovaná priamo zo štátneho rozpočtu. To je pre nich podobne nepodstatné, ako je nepodstatná vyváženosť spravodajstva. Spravodajstvo v našich médiách je „bezpodstatné“!

Môžem dlho pokračovať vo „vyváženej kritike“ týkajúcej sa problematiky sanovania verejného zdravia, ale to asi nič nezmení na uvedených manieroch podnikateľov a, prepytujem, žurnalistov. V tejto súvislosti sa rád odvolávam na terminológiu z čias socializmu. Dnešná „masmediálna komunikácia“ je doslova a skutočne hop trt - skratka to výrazu: hromadné oznamovacie prostriedky tlač, rozhlas, televízia.

Sme v reálnej kríze (čo aj pre virtuálne peniaze), naozaj sme stupili do civilizačného lajna aj keď mnohí z nás, najmä tí starší majú, stolicu čoraz zriedkavejšie a redšiu – nuž nie je veľmi z čoho… Ale aj keď sme v svrabe a nakazení neduhmi rastu spotreby na úkor našej budúcnosti (presnejšie spotreba a prostriedky na jej ukájanie sú často iba záležitosť menšiny na úkor väčšiny), to neznamená pristupovať ku krízovému informovaniu len ako k „realitišou“. Vyslovujte mäkko, nech je v tom prístupe aspoň niečo slovenskô.

Je zbytočne presviedčať nás presvedčených, že otázky zdravia jednotlivca i spoločnosti nesmú byť predmetom kupeckých počtov, čo ako digitálne kvalitne spracovaných. Nemôžu byť predmetom dramaturgie à la „farma“, „talent“ a nedajú sa riešiť sitkomom. Naša budúcnosť (zdravotná, penzijná, vzdelanostná a všetka iná), vznešenejšie budúcnosť človeka, je predmet ďaleko zložitejší a jej obsah hlboko náročnejší, aby jeho riešenie zostávalo v rukách výkvetu ľudstva – podnikateľov a tobôž nie v rukách (klávesniciach a kamerách) žurnalistov (vrátane televíznych tvorcov). Ako minule povedal historik Matúš Kučera (emeritný profesor na Filozofickej fakulte): žurnalistika - to je najslabšia katedra na našej fakulte… A koľko novinárskych katedier, fakúlt a iných oddelení a odborov ich je na Slovensku, koľko absolventov už vychrlili! Poplachtil som si na vodách internetu a hľa – bez nároku na úplnosť - okrem tradičnej Univerzity Komenského masmedialisti sa „rodia“ v Trnave aj na dvoch fakultách, na univerzitách v Prešove i Košiciach, v Banskej Bystrici či Nitre. A na koľkých súkromných vysokých školách… Ani trojrukosť pri ich rátaní mi nepomôže. Apropo, novinárčina, žurnalistika alebo masmediálna komunikácia a absolventi tejto špecializácie (zámerne nehovorím odbornosti). Prečo viacerí slušní občania ju majú  v zuboch? Nuž nie preto, že nevedia písať, ale predovšetkým preto, že sú veľmi často hlásnou trúbou záujmov jednej jedinej skupiny. Tej, ktorej verejné blaho je ukradnuté, aj keď sa budú zaprisahávať, že podnikajú (nespia celé týždne) len a iba preto, že štát je neschopný a oni sú schopní (všetkého) a štát je len prekážkou realizácie ich schopností. A pretože dnešným HOP TRT sektorom hýbu peniaze viac ako inokedy, nuž tak ho orientujú predovšetkým do sfér prinášajúcich ešte viac peňazí.

Štúrovská otázka Kde leží naša bieda? je však otázka aj pre nás. Pre tých, ktorí sa nechcú pozerať prizmou peňazí a spôsobmi málo kultúrnych novinárov. Nie je to ľahké zadanie. Tušíme však (a ja sa hlásim k tejto sorte tušiteľov), že je potrebné:

 - po prvé rozjasniť naše obzory. Vedieť a poznať stav spoločnosti a predpokladaný vývoj nielen v slovenských, ale aj v európskych a priam v kozmických súvislostiach. Nebudem sa opakovať, len ticho poznamenám: existujú za slušné verejné peniaze spracované východiská. A to je priestor pre nás a pre našu šedú kôru mozgovú, musíme však zmeniť metódu a prejsť od glosovania sveta k jeho vedeckému zmocneniu,

 - po druhé zaostriť naše obzory. Stanoviť, kde sa chceme dostať, v akom stave a s kým. Toto je politikum non plus ultra. Môj skromný názor spočíva v podpore presadzovania štátu pre väčšinu občanov, štátu, kde verejný priestor bude skutočne verejný, kde zisk bude kategória prostriedku skvalitňovania verejných politík, kde úspešnosť nebude chápaná ako šikovnosť na úkor ostatných. Ak to skonkretizujem na podnet, ktorý viedol k príspevku, spoločnosť nebude pociťovať potrebu uvažovať o zdraví ako o tovare. Nikoho to ani nenapadne.

 - po tretie sprístupniť naše obzory, demokratizovať, otvoriť priestor všeobecnej celospoločenskej výmene názorov, umožniť každému občanovi dostať sa k poznatkom a skúsenostiam, informovať ho o možnostiach riešenia. Toto je už nielen oriešok, ale skutočne kokosový orech verejného informačného priestoru. Teda jeho otvorenie, či už orechu alebo mediálneho priestoru pre všetky názorové odtiene. (Nevšímam si teraz obsah a formu súčasných diskusných priestorov). Pokiaľ sa tak nestane, pokiaľ sa nezmení kvalita nielen novinárskej práce budeme ešte dlho tápať - na úkor kvality života každého a všetkých občanov Slovenska, Európy a sveta.

Pozerajme sa na svet aj vlastnými očami, povedzme svoj názor aj vlastným jazykom a pričiňme sa o dôstojnú budúcnosť nás a našich detí aj vlastnými rukami.