Reklama
Reklama

Ľavičiari, starajme sa o ľudí, nie do ľudí!

Ľavica je o slobode, nie o disciplíne
Počet zobrazení: 4299

Niekedy ma prekvapuje, nakoľko si ľudia pletú ľavicovú politiku s konzervatívnym paternalizmom. Ľavicová politika vždy bola o rovnosti a solidarite, a preto robila všetko preto, aby ľuďom zabezpečila rovné šance či už v občianskej, politickej, ale najmä v sociálno-ekonomickej oblasti. Preto bojovala za sociálny štát, ekonomickú reguláciu a prerozdelenie bohatstva od majetných k chudobnejším. Týmito krokmi ľavica prospievala aj hodnote slobody, pretože ľuďom dávala zlepšovaním ich sociálnej situácie reálne nástroje na využívanie svojich formálnych práv.

Ale pozor! Ľavičiari nikdy nechceli diktovať ľuďom, ako sa majú správať a čo si majú myslieť. V rovine ich osobných rozhodnutí, v rovine vkusu, názorov, morálky či viery demokratická ľavica plne rešpektovala autonómiu jednotlivca. A čo viac, vždy veľmi odhodlane bojovala proti všetkým paternalistickým snahám štátu, ktoré pochádzali od konzervatívnych a autoritatívnych politikov.

Popletenci

Priznajme si, že občas sa v tradičnejších spoločnostiach stalo, že ani (údajní) ľavičiari neodolali pokušeniu vychovávať ľudí a ako náhradní rodičia ich vodiť za ručičku, karhať ich a trestať za nevhodné správanie. Dokonca aj autoritatívne režimy, ktoré sa rozhodli diktovať ľuďom úplne všetko a akúkoľvek osobnú slobodu potierať, sa občas falošne odvolávali na ľavicové hodnoty. História pozná, že sa takto aj bývalí národniarski socialisti (len či?) premenili na ultrakonzervatívnych nacionalistických etatistov a jeden takýto šialenec dokonca v Taliansku vybudoval fašistický režim (Mussolini). Ak niekto podľahne zvodom samoúčelného etatizmu a do svojho ideologického gulášu si primieša štipku nacionalizmu, rasizmu či náboženského fundamentalizmu, môže ho čakať rovnako perverzný vývoj.

Spomínaným perverzným výstrelkom občas tlieskajú konzervatívni pravičiari: spomeňme si, aké sympatie ešte pred vojnou prejavoval voči Mussoliniho totalitnému režimu Winston Churchill. Ale pre ľavicu takéto niečo vždy bolo, je a bude absolútne neprijateľné. A preto malé upozornenie pre tých, ktorí majú zmätok vo svojich hodnotách: ak si náhodou ľavicu pletiete so samoúčelným etatizmom a paternalizmom, nie ste ozajstní ľavičiari a zaklopte na dvere nejakej tradičnejšej konzervatívnej strany, patríte tam. Pretože moderná ľavica je a vždy bola v etických a kultúrnych otázkach liberálna, nie konzervatívna. Alebo, ak chcete: progresívna, nie spiatočnícka.

Princíp osobnej slobody

Zásadným princípom pre moderných liberálnych ľavičiarov je klasický princíp slobody: pokiaľ moja sloboda neohrozuje iných, nikto mi ju nemá právo vziať. Ak inému nespôsobujem škodu, alebo inému neupieram jeho slobodu, môžem si robiť, čo chcem. Preto je v poriadku, ak policajt zabráni vrahovi zabiť jeho obeť, ale nie je v poriadku, ak policajt zmláti obuškom občana za to, že sa mu nepáčia jeho osobné názory.

To neznamená, že štát nemôže pôsobiť na oblasť kultúry a morálky. Dôrazne však odlišujme dve veci: podporu hodnôt a prikazovanie hodnôt. Na jednej strane štát môže hovoriť a nenásilne propagovať, čo je dobré a čo je zlé; môže podporovať chvályhodné morálne aktivity a podujatia; môže ma aj chrániť umierneným bezpečnostným paternalizmom tam, kde by moja nerozvážnosť mohla ohroziť moje zdravie či život (napr. povinnosť ochranných pásov v autách). Štát takisto môže a má spoločnosti prostredníctvom kultúrnych a vzdelávacích inštitúcií poskytovať základné morálne kódy, môže opatrne regulovať, môže kultúrne pôsobiť. To všetko je v poriadku. No jedna vec je, ak mi štát povie, čo by som robiť nemal alebo mal (odporúčanie) a iná vec je, ak mi v oblasti mojich autonómnych morálnych rozhodnutí povie, čo robiť nemôžem a čo naopak robiť musím (príkazy a zákazy).

Štát má zasahovať do ekonomiky, nie do morálky

Ak štát zasiahne do môjho osobného rozhodnutia, ktoré sa týka iba mňa a nikoho iného, správa sa neprimerane paternalisticky a hrubo porušuje moju osobnú slobodu. Štát má ľuďom pomáhať, nie ich vychovávať a vnucovať (!) im svoj svetonázor, vieru či morálne katechizmy. To platí aj pre také bláznivé nápady, s akými prichádzajú náboženskí fundamentalisti z OĽaNO. Naposledy to bol ultra-konzervatívny poslanec Branislav Škripek, ktorý chcel svojim neoinkvizičným zákonom zakazovať nahotu v dennej tlači. Nie, takto to nejde! Jedna vec je morálne pôsobiť a vo sfére občianskej spoločnosti bojovať proti morálnemu úpadku. Ale iná vec je prikazovať, zakazovať a diktovať ľuďom, čo si majú myslieť, čo si majú kupovať a kde a kedy majú nárok na sex. To, že je bigotný poslanec Škripek, predsa ešte neznamená, že má byť bigotný aj štát. Nepíšem to po prvýkrát: ak má štát ambíciu zákazmi
vychovávať dospelých ľudí, mali by dospelí ľudia „prevychovať“ štát.

Štát môže byť intervencionistický, no nie hrubo paternalistický. Môže (a mal by) svojou sociálnou politikou pomáhať slabším, aby získali reálnu možnosť využívať svoje formálne slobody. Môže (a mal by) dokonca za týmto účelom upraviť trhový systém tak, že, povedzme, bude výrazne prerozdeľovať príjmy, progresívne zdaňovať občanov a firmy alebo výdatne regulovať ekonomiku. Pretože pokiaľ je ekonomický systém zle nastavený, sloboda jedných môže narúšať slobodu iných. A trhový systém si nikto slobodne nevolí, proste sa do neho rodí. V tomto prípade štát neporušuje slobodu, naopak – vytvára pre ňu podmienky. Čo však štát nemôže, to je zasahovať do našich súkromných rozhodnutí, či už morálnych alebo mimo-morálnych, pokiaľ neporušujú slobodu a práva iných ľudí. Vtedy by už našu slobodu nelegitímne porušil.

Ľavica je o slobode, nie o disciplíne

Konzervatívci vždy tvrdili, že štát sa má starať do ľudí. Liberáli zasa tvrdili, že štát sa nemá starať o nič. Socialisti odmietli oba tieto pohľady. Podľa nich sa štát nemá starať do ľudí, ale o ľudí. Žiaľ, nie všetci ľavičiari to dodnes pochopili. Považujem za nešťastné, že sú stále medzi nami aj takí ľavičiari, ktorí podporujú paternalistické praktiky štátu. Robia ľavici medvediu službu, pretože ju vystavujú obvineniam zo samoúčelného etatizmu. A taká ozajstná ľavica nie je.

Ľavica nie je o štátnych zákazoch, príkazoch, disciplíne a autoritárstve. O tom je konzervativizmus. Na rozdiel od neho ľavica je o slobode. V oblasti osobnej sféry jednotlivca demokratická ľavica, či už sociálnodemokratická alebo neokomunistická, tradične čerpá zo zdôrazňovania slobody, emancipácie a tolerancie. Dôraz, aký kládol na osobnú slobodu a sebarealizáciu Karl Marx, by mal ostať najlepším vodidlom pre súčasnú ľavicu. A preto ešte raz: nepleťme si sociálny konzervativizmus s progresívnou ľavicou. Lebo z toho vznikne taký guláš, že sa tu opäť začne zalizovať nejaký šialený Benito.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#1
Peter Zajac-Vanka
25. február 2013, 20:29

POPLETENIE...

Ľuboš, dočerta, kam si to ušiel?

Čítam to raz, čítam to dvakrát, čítam to tretíkrát... je z toho guláš...

Sloboda, to je pochopená nevyhnutnosť - to už nič dnes neznamená? Kam to s tou slobodou extrémni ľavičiari kráčajú? POCHOPENÁ NEVYHNUTNOSŤ, to sú dnes manželstvá homosexuálov? To sú športové hry pre postihnutých v čase, keď školská mládež nemá kde ani len precivočvať základnú telesnú výchovu? To sú rómske projekty v čase, keď ani ostatné deti nezamestnaných nemajú každý na počítač, na kultúrne vyžitie a na spoločenské podujatia? Kam sa ponáhľa slobodomyseľná ľavica, pričom zanecháva hlboko sa sebou všetkých chudobných, tú 80 až 90 -percentnú väčšinu, pričom tak dbá o tie slobody menšín? 

Citát:"Nepleťme si sociálny konzervativizmus s progresívnou ľavicou!" - a to je čo? Môžeme k tomu dostať nejaké bližšie vysvetlenie?

Napríklad, či sociálny konzervativizmus neobsahuje také zásady ako sociálna rovnoprávnosť, ako slušnosť pri kontakte s inými ľuďmi, ako pravdovravnosť, ako zásadu "nepokradneš", ako dodržiavanie určitých spoločenských pravidiel pri komunikácii a pri vzájomnom spoločenskom kontakte?

A čo je progresívna ľavica? Dnes?

 

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#2
Peter Zajac-Vanka
25. február 2013, 20:49

Ako vlastne progresívna ľavica definuje celospoločenský organizmus?

Kedže to "berie" iba kratšie úseky textu, pokračujem v rozhorčení o inom citáte:

"Čo však štát nemôže, to je zasahovať do našich súkromných rozhodnutí, či už morálnych alebo mimo-morálnych, pokiaľ neporušujú slobodu a práva iných ľudí."

To kde sa "progresívni ľavičiari" rodia? Na Marse či na Venuši? Lebo na Zemeguli sa rodia do rodín, kde sa odmalička učia, že existuje okolo nich spoločenstvo ľudí, že sa odmalička učia čo "nesmieš" a čo "musíš" a nie je to diktatúra, to je disciplína, chrániaca ich pred tým, aby pojedli muchotrávky na lúke, aby prevrhli na seba kastról s vriacou vodou, aby sa naučili kakať do šerblíka na nie do gatí, potom aby sa učili jesť a obliekať, aby vedeli kedy spať a kedy objavovať svet... potom sa ocitnú v detských kolektívoch, kde sa učia navzájom si pomáhať a spolu sa hrať, ale zistia aj, ako dosiahnúť svoje, niekto silou, niekto plačom, potom študujú, potom pracujú a stále tá prekliata SPOLOČNOSŤ ZASAHUJE DO ICH SÚKROMNÝCH ROZHODNUTÍ.

Áno, celé to spoločenstvo ľudí, či už obecné v Maríkovej, alebo mestské v Trnave či krajské v Košickom kraji či celoštátne v Slovenskej republike či európske v Eurozväze ( vieme, že po rusky je Európska Únia vlastne slovansky pomenovaná ako Evrosojuz, čiže znova sme v nejakom vyššom Zväze? i keď to nie je ten Sovietsky?), to všetko je SPOLOČNOSŤ, ktorá tvorí vo svojich administratívnych, politických, ekonomických a často i národných hraniciach spoločenstvo ĽUDÍ, tvoriacich štát!!!

A tak má štát právo zasahovať do našich súkromných rozhodnutí, minimálne v takých extrémnych prípadoch akými sú rozhodnutia "zabijem", "pokradnem" "znásilním", zmocním sa...", a možno aj  v takých, akými sú "prilejem do vodky trochu metánu aby som si zarobil" alebo " nacpem to kura cestárskou soľou nech je ťažšie", alebo aspoň to havlovské "zakouřím si tady torchu, ať je vám to milé či nemilé"... načo mu kanadský premiér ( asi konzervatívny socialista) vzal cigaretu so slovami : "Sloboda Vášho fajčenia končí pri mojom nose, pán prezident"...

Vážme už trochu pojmy, nedajme sa zviklať iba preto, že práve teraz sa liberálna pravica preobliekla do ovčieho rúna "poctivosti a morálnosti". A, moderní mladí ľavičiari, naučme sa odhaľovať ich a nie ustupovať kamsi do "hájemství ničeho" iba preto, že TAM EŠTE POLITICKY NIK NIE JE a odtiaľ budeme pohodlne existovať ďalšie volebné obdobie.

 

Obrázok používateľa Eva Sládeková
#3
Eva Sládeková
26. február 2013, 12:06

Čestne priznávam,

ja som čakala, či Vám sem niekto niečo pod toto zamyslenie napíše. Teda z tej ľavicovej ľavice, ako si myslíte, že ju Vy osobne ponímate.

Pán Blaha,

sloboda je kráľovnou liberalizmu.

Disciplína je určite výsadnejší pojem pre tú Vašu tzv. presnú ľavicovosť, ak by ste, ovšem, ešte mali vôbec záujem o čosi ako sociálna demokracia. Ale už ste aspoň pomaličky, ako vidím, čitateľnejší aj pre druhých.

Nie, toto nie sú výčitky. Ale tak je krásny slnečný deň a tak sa to ponúka na tácke - všetko napriamo.

A mimochodom, všimnite si, ako úderne šťuchá istá parlamentná konkurencia. Vždy treba pokoru v tej nevyhnutnosti zisťovať, prečo. Tým neobhajujem (?) právo na sex, ktoré ste z uvedeného príkladu tiež vyvodili ktovie ako.

Ďakujem predchádzajúcim dvom reakciám. Proste, som trochu z "fachu", mám na určité veci odrobený diplom a tak naozaj, niekedy vedome čakám. Ale veď, čakajú aj lepší odo mňa. Ba ešte aj s lepším svedomím alebo prehľadom...

Viete čo, zisťujem, že táto krajina odpísala "stred". Je to zlé už aj geograficky - z hľadiska spoločného záujmu ako prezieravej kontinuity. Minulý týždeň som, napríklad, bola vyslovene vernou južankou a čistou geografickou pravičiarkou. Vo futbale, nech nehádate. Ale zajtra (?) to určite prekonám.

Pokojne tento podpísaný názor zoberte konzervatívne po svojom. Vážne nerozumiem, ako sa môžu niektoré (ne)písané výčitky rodiť, ba dokonca aj vychovávať už pod mladou nálepkou. Vsadili ste na rozum. Ok, ja teraz zopakujem vtip. Pre seba? Je to šťastie, že sa Marx s Kristom "zhodli" v pojme koniec dejín ako Niekedy potom. Pretože keby sa Karl v dnešnej Európe opäť zjavil na scéne a ešte taký Werich, bolo by dokonané. S podobnosťou. Skutočne pre nás.

Treba trochu rešpekt k osobnostiam, keď ich menujeme a užívame kade-tade. Veď už dopadli napríklad ako aj ten Nietzsche. Tak je. Žiaľ.

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama