Reklama
Reklama

Pešťbudínska mozaika 2

Sobotná prechádzka stáročiami maďarskej metropoly
Počet zobrazení: 4234

Budapešť Hotel Hilton1.jpgHotel Hilton v susedstve gotického chrámu a Rybárskej bašty.

Jeden hotel Hilton na Budíne stačí

Strecha z pestrofarebnej krytiny, pseudogotické chrliče a vežičky s kamennými ľaliami, ale aj cimburie Rybárskej bašty sa zrkadlia na oknách susedného hotela Hilton.

Postavili ho ešte za socializmu, ale nájdu sa aj takí, čo ho chvália. Veď hlavnú fasádu z niekdajšieho barokového kláštora architekti zachovali, zohľadnili výšku kostola, má dlhé úzke okná, dokonca i špicatú vežičku, dnu je vkusný komfort... Áno, iste je to lepšie ako nejaký mrakodrap, ale aj tak mi to stále pripomína žltú škatuľu z topánok, ktorú si dajaký obor zabudol, keď si sadol hore na Budíne a v Dunaji si močil ubolené nohy.

Táto budapeštianska štvrť svojou históriou, ale aj architektúrou pripomína Hradčany nad Prahou. Kráľovský palác, gotický chrám, historické námestia s palácmi, sochami a fontánami, úzke ulice s kaviarňami, reštauráciami, obchodníkmi so suvenírmi a množstvom turistov, najmä šikmookých. S tým rozdielom, že na sklonku druhej svetovej vojny sa Budín, keď sa tu v januára 1945 nemeckí nacisti zakopali, stal terčom sovietskeho ostreľovania.

Budapeštianska operácia trvala takmer štyri mesiace, urputné boje v uliciach pripomínali vojnové scény zo Stalingradu. Až 70 percent budov v meste ľahlo popolom, vrátane hradného návršia.

Budapešť sídlo prezidenta2.jpgZvonka jednoduchý klasicistický Alexandrov palác na Námestí svätého Juraja je sídlom maďarského prezidenta.

Keď Josif Vissarionovič Stalin prijal v Kremli po februári 1948 novú Gottwaldovu vládu, v neoficiálnej časti im nechal premietnuť dokumentárny film so zábermi zo zničenej Budapešti. Sovietsky diktátor chcel, aby si k nemu prisadol staručký, fúzatý minister Vavro Šrobár, ktorý mu bol od začiatku sympatický. A pretože poznal do detaily životopisov všetkých prítomných, dobrácky štuchol do priekopníka slovenského národného hnutia: „Ale sme tým Maďarom za vás dali, čo?“

Prvý raz som videl Budapešť ako chlapec v lete 1967. (Taký som bol Čechoslovák, z hlavných miest som najprv navštívil Belehrad, Sofiu, Budapešť a Moskvu, až potom Prahu). A pamätám si, že Budínsky hrad vtedy ešte len opravovali, časť tvorili len holé, začmudené múry. Aj v Pešti bolo mnoho ošarpaných budov, v niektorých bočných uličkách boli neobývané, niektoré bez strechy, so stenami podpísanými dávkami z guľometov. Napokon tam sa nestrieľalo iba v roku 1945, ale aj o jedenásť rokov neskôr...

Na Budíne už mnohé meštianske domy zreštaurovali. Neraz sa stalo, že pod secesnou, vojnovými bojmi narušenou fasádou našli staršie fresky. Niekde do prieluky umiestnili nehodiacu sa vzorku socialistického realizmu. Ale z mnohých palácov, obzvlášť na Námestí svätého Juraja pred hradným areálom, dosiaľ zívajú iba základy. Urobili v nich archeologický prieskum, plochu ohradili a postavili tabule s fotografiami dotyčnej budovy z tridsiatych, začiatku štyridsiatych rokov minulého storočia.

Budapešť stráž sídlo prezidenta3.jpgPred prezidentským sídlom sa mení hradná stráž.

Maďari asi čakajú na lepšie časy, keď bude viac peňazí i na pamiatky. Rozhodne by som im však neodporúčal stavať tu nové hotely typu Hilton. Medzi vojnou zruinované objekty, ktoré sa podarilo aj s prepychovými sálami zrekonštruovať, patrí jednoposchodový klasicistický Alexandrov palác (Sándor-palota) z roku 1806. V súčasnosti tu sídli hlava štátu. Pôvodne prezidenti úradovali v komplexe neogotických budov na opačnom brehu Dunaja spolu s premiérom, parlamentom a svätoštefanskou korunou.

Akurát som zažil, ako na poludnie trubač z balkóna zatrúbil a pred bránou paláca, kde ústi pozemná lanovka Sikló, sa striedala početná prezidentská stráž, pričom sa predstavila vyzbrojená puškami priam so žonglérskym číslom. Slovenský prezident má v Grasalkovičom paláci tiež Trubača, ale ten „trúbi“ iba na tlačovkách.

Budapešť královský palác4.jpgBaroková brána s Turulom pred Kráľovským palácom.

Na počiatku bol... Turul

Kúsok opodiaľ, pri slávnostnej barokovej bráne, návštevníkov víta socha Turula, mytologického vtáka podobajúceho sa na orla so šípom v pazúroch. Pri pohľade z mesta jeho siluetu potláča kulisa mohutného Kráľovského paláca. To sa nedá povedať o jeho dvojníkovi na kopci nad Tatabányou, ktorého sme videli na polceste medzi Bratislavou a Budapešťou. A potom zase pri návrate domov, keď v nočnom osvetlení dominoval nad celou krajinou.

Po sto rokoch od milénia sa i na južnom Slovensku rozmohla móda stavať tieto v podstate pohanské totemy, ktoré kedysi cirkev nerada videla. Turul má svoju prahistóriu. Keď ešte staromaďarské kmene obývali ruské stepi, princeznej Emese sa vo sne objavil tento dravec. A ako to už v rozprávkových knihách a niekedy i v skutočnosti býva, o deväť mesiacov nepoškvrnená panna porodila - syna Álmosa (po maďarsky: chlapec pochádzajú zo sna). Keď dospel, zburcoval svoj ľud a po viacerých útrapách ho doviedol na prah novej, zasľúbenej zeme. Jemu samému, hriešnikovi, však nebolo dopriate do nej vstúpiť, zomrel na úpätí Karpát. Bohmi zverenú úlohu potom dotiahol jeho syn Arpád. Zhoda so starobiblickým príbehom o Mojžišovi a vyvedení Izraelitov z egyptského zajatia je, pochopiteľne, čisto náhodná.

Budapešť Vaci utca5.jpgKedysi slávna Váci utca so živou sediacou sochou.

Opäť sa predo mnou rozprestrela Pešť ako na dlani. Na jej znovuvybudovanie v druhej polovici 19. storočia slúžil ako vzor Paríž prefekta Georgea-Eugèna Haussmanna so širokými bulvármi vejárovite sa rozbiehajúcimi na všetky strany, s jednotiacim historizujúcim štýlom palácov, ktoré boli v skutočnosti obytné domy s reprezentačnými obchodmi a kanceláriami na prízemí a prvom poschodí. Maďari však viac šetrili ako Francúzi za cisára Napoleona III., aj s pôdou. A tak námestí v starej Pešti nájdete poskromne, a keď aj áno, ide skôr o križovatky hlavných tried.

Jednou z výnimiek je námestie pomenované podľa romantického básnika a dramatika, účastníka revolúcie koncom štyridsiatych rokov 19. storočia Mihálya Vörösmartyho. Také veľké súsošie, ak neberieme do úvahy politika Hurbana, nemá postavený nijaký slovenský spisovateľ. Na námestí je chýrna cukráreň Gerbeaud a bývajú tam najslávnejšie vianočné trhy v Maďarsku. Ústi tu aj Váci utca, ktorej výkladné skrine predražených značkových obchodov sme obdivovali za dávnych čias iba zvonku.

Budapešť vaci utca6.jpgUmelecký sprejer na Vacovskej ulici napriek smradu z farieb priťahuje publikum.

Tak, tu to je naozaj ako v Paríži, vzdychali sme. A potom sme po novembri prešli krížom-krážom metropolou na Seine, Viedňou, Londýnom, Milánom, Mníchovom i Madridom, a tak mi už teraz Vacovská ulica i s nehybnými živými sochami a „umeleckými“ sprejermi nepripadala vôbec úžasná. To už skôr tržnica na jej opačnom konci.

Za socializmu sa chodilo skôr nakupovať na Rákoczi utcu, najmä do jej dvorov a bytov, kde si súkromníci zriaďovali prapodivné obchodíky so všelijakými „handrami“, teda doma šitými texaskami s falošnými značkami lewisiek, farebnými tričkami, pletenými svetríkmi, či s kadejakou bižutériou.

Keď som hromadne nakúpil na objednávku kamarátok z gymnázia módne klipsne a prívesky vo forme žiletky zo strieborného lešteného kovu (vtedy zlatá farba nebola „in“), cestou späť som sa v rýchliku pred Štúrovom bál, že ma colníci zatknú ako šmelinára. Ale sa mi to prepieklo.

Bazilika jednej dynastie

Za tureckej okupácie sa v Stoličnom Belehrade beznádejne stratila aj lebka svätého Štefana, ktorú pred osmanským vpádom vystavovali v miestnej bazilike. Zato jeho nabalzamované pravé zápästie sa zázrakom zachovalo. Najprv ho ako relikviu ukazovali v Sedmohradsku, potom v Dubrovníku, odkiaľ ho na príkaz Márie Terézie v roku 1771 previezli a uložili v Žigmundovej gotickej kaplnke na Budínskom hrade s tým, že raz sa dočká dôstojnejšieho umiestnenia.

Budapešť bazilika sv. Štefana7.jpgBazilika svätého Štefana na rovnomennom námestí v Pešti, v pravej veži je takmer desaťtonový zvon.

V roku 1851 Maďari pristúpili k výstavbe najväčšej sakrálnej stavby v Budapešti a popri ostrihomskej katedrále v celom Maďarsku. Naraz sa v nej malo zmestiť 8 500 ľudí. Na budove nešetrili. Nosné múry sú hrubé niekoľko metrov. To, čo má byť z mramoru, je naozaj z mramoru. Celkovo ho tu použili 34 druhov rozličných farebných odtieňov, vrátane snehobieleho z toskánskej Carrary. To, čo malo byť z bronzu, je skutočne bronzové, a čo malo byť pozlátené, iste je nanesené plátkami z pravého zlata. Nijaké atrapy.

Výtvarné diela, sochy, obrazy, nástenné maľby, vitráže, všetko pochádza od najväčších umelcov vtedajšieho Uhorska. Medzi nimi bol aj spomínaný sochár Alojz Stróbl z horného Liptova, jeho takmer sused z Kráľovej Lehoty Július Štetka, ďalší sochár Ján Fadrusz z Bratislavy, či Július Bencúr, jeden z najvýznamnejších maliarov na prelome 19. a 20. storočia, ktorý sa venoval najmä historickým témam. Prežil detstvo a školské roky v Košiciach, kde získal i základné umelecké vzdelanie v kresliarskej škole bratov Klimkovičovcov.

Samozrejme, maďarská kunsthistória ich pozná len podľa pomaďarčených mien, ktoré aj sami používali. No či už boli rodení Slováci, Maďari či Nemci, mali svoje korene na Slovensku, tu prežili mladosť a sem sa aj radi vracali. Často sa jednoducho považovali za Uhrov a ovládali viacero jazykov. A hoci ťažisko ich diela sa dnes nachádza na území Maďarska, nemali by sme na nich zabúdať či dokonca ich ignorovať, ale sa k nim hlásme. Lebo ich obrazy a sochy sú súčasťou bohatého kultúrneho dedičstva, ktoré ľudstvu vydala krajina zo severu a východu ohraničená karpatskými horskými masívmi.

Budapešť Interiér Baziliky sv. Štefana8.jpgInteriér Baziliky svätého Štefana zapôsobí na návštevníka, ale trocha je prezdobený.

V každom prípade svätoštefanská bazilika nebola ústredným rímskokatolíckym Božím stánkom pre celé Uhorsko, ako ju mnohí chceli vidieť. Ide o pompéznu oslavu jednej stredoeurópskej vládnej dynastie zhmotnenú (a tak trochu priťažkú) do kameňa, kovu a farieb. Keby sme sa mali učiť dejiny len podľa diel, ktoré sa tu ponúkajú očiam návštevníkov, tak akoby okrem narodenia Krista pred príchodom Arpádovcov iné ani neexistovali.

Iste, chrám sa začal budovať v čase, keď Maďari museli svetu i sebe dokazovať svoju identitu a právo na samostatnú existenciu. A keď ich dosiahli, tak to isté upierali ostatným národom vo svojej ríši. Etnickú čistotu mohli dosiahnuť tým, že ostatných vyženú do sveta, alebo ich asimilujú. S tretím variantom nepočítali, hoci sa ukázal ako najreálnejší: geograficky prirodzene jednotná krajina sa rozdelila.

Pretože sa stavba baziliky natiahla na 55 rokov, striedali sa na nej hlavní stavitelia. Začal to József Hild v klasicistickom štýle, ale rok po jeho smrti sa centrálna kupola v búrke zrútila. Potom sa ujal taktovky najvýznamnejší maďarský architekt druhej polovice 19. storočia Miklós Ybl. Už predtým projektoval viacero palácov, novodobé krídlo Budínskeho hradu i neorenesančnú Operu na Andrássyho triede. Aj baziliku obohatil o renesančný duch, osobitne v novopostavenej kupole vysokej presne 96 metrov (v roku 896 prekonali staromaďarské kmene Karpaty).

Po Yblovej smrti stavbu dokončil József Kauser. A tak ju mohli 9. decembra 1906 za osobnej účasti Františka Jozefa I. slávnostne otvoriť. Na konci druhej svetovej vojny bola poškodená a dlhé roky chátrala. Až začiatkom 80. rokov sa pustili do náročnej obnovy baziliky. V jej rámci v roku 1990 odliali najťažší zvon Maďarska a umiestnili v juhozápadnej veži. Macek, ako hovoria bratia Česi, váži 9 250 kilogramov a volá sa Svätý Štefan.

Zvonári jeho hlboký hlas rozzvučia iba pri špeciálnych príležitostiach a v auguste, keď sa tu každoročne koná procesia pri príležitosti výročia smrti prvého uhorského kráľa (15. august 1038). V roku 1083 Štefana I. kanonizoval pápež Gregor VII. na žiadosť vtedajšieho kráľa Ladislava I. (neskôr sa tiež stal svätcom).

Pochod svätých Arpádovcov

Štefan síce pre šírenie kresťanstva medzi svojimi pohanskými poddanými urobil veľa, ale vedel byť aj mimoriadne krutý. Súčasne Rím blahorečil aj jeho jediného syna Imricha. Mladý, 24-ročný kráľovič zomrel neslávne, na následky zranenia, ktoré mu spôsobil na nevydarenej poľovačke rozzúrený diviak. Prečo Imricha vysvätili, ostáva záhadou. Hádam nie preto, že aj po svojej svadbe žil v celibáte? Pravdaže, bola za tým politika.

Budapešť Skrinka s pravou rukou sv. Štefana9.jpgSkrinka s pravou rukou svätého Štefana v kaplnke baziliky.

V každom prípade priame pokračovanie svätoštefanskej línie sa nekonalo. Po rokoch chaosu sa k moci dostali synovia nitrianskeho kniežaťa Vazula (Vasila), ktorému, ako svojmu odbojnému bratrancovi, nechal Štefan v Nitre vypichnúť oči a uši zaliať roztaveným olovom. A teda všetci nastupujúci arpádovskí panovníci nemali gény veľkňaza Gejzu, Štefanovho otca, ale Vazulovho otca, nitrianskeho kniežaťa Michala, ktorého dal pre zmenu zase zamordovať Gejza.

Ústredný motív chrámu znázornil práve Bencúr na veľkom plátne, na ktorom Štefan ponúka Panne Márii uhorskú krajinu ako obetu za jej ochranu. A potom tu nájdeme viacerých svätých Arpádovcov a osobností z ich prostredia: svätú Margitu, svätého Imricha, Ladislava, Geralda (Gellérta), spomínaného Vojtecha (Adalberta) či Alžbetu Uhorskú-Durínsku, dcéru kráľa Ondreja II., ktorá sa narodila na Bratislavskom hrade, má tam novú sochu s ružami.

V hlavnom meste Slovenska jej zasvätili až dva kostoly. Barokový, postavený v polovici 18. storočia podľa plánov známeho viedenského architekta Františka A. Pilgrama oproti dnešnému hotelu Kyjev, a secesný, tzv. Modrý kostolík, ktorý neďaleko Alžbetínskej univerzity, dnes Univerzity Komenského vybudovali na začiatku minulého storočia podľa projektu budapeštianskeho architekta Edmunda Lechnera.

Pod Andrássyho triedou a na nej

Súčasťou miléniových osláv v roku 1896 bolo aj otvorenie prvej trasy metra, najstaršieho na európskom kontinente a druhého vo svete (po Londýne). Vybudovanie linky s desiatimi, secesne vyzdobenými zástavkami s celkovou dĺžkou päť kilometrov trvalo iba 20 mesiacov. Ale je pravda, že geologické podmienky umožnili, aby sa podzemná dráha stavala hĺbením, teda výkopom a až dodatočne sa zakryla. Vedie popod Andrássyho triedu, ktorá už vtedy bola preťažená dopravou.

Budapešť Pomník milénia stráži archanjel Gabriel na korintskom stĺpe10.jpgPomník milénia stráži archanjel Gabriel na korintskom stĺpe.

Bulvár, ktorý sa začína neďaleko svätoštefanskej baziliky, pomenovali po významnom šľachticovi narodenom v Trebišove, grófovi Júliusovi Andrášim. Ako vyslanca revolučnej uhorskej vlády v Carihrade ho rakúsky súd odsúdil v neprítomnosti na smrť. Neskôr ho rehabilitovali, stal sa jedným z hlavných ideológov a tvorcov rakúsko-maďarského vyrovnania. Zastával funkciu uhorského ministerského predsedu a potom post ministra zahraničných vecí Rakúsko-Uhorska. Pochovali ho v neogotickom mauzóleu, ktoré v roku 1893 postavili na základe návrhu nemeckého architekta Artura Meininga v trebišovskom parku pri ruinách hradu Parič.

Spočiatku Andrássyho triedu lemujú výstavné paláce a stromoradie, ďalej sa zužuje a prechádza do vilovej štvrte, kde je mnoho veľvyslanectiev, vrátane slovenského. Ulica ústí na veľkoryso riešenom Námestí hrdinov. Už ráno som z Budína videl 36 metrov vysoký stĺp, na ktorom stojí socha archanjela Gabriela. Ten sa podľa legendy zjavil vo sne kmeňovému náčelníkovi Vajkovi, budúcemu Štefanovi I. a ponúkol mu kráľovskú korunu. Ambiciózny mládenec si tento sen musel dobre zapamätať, lebo šiel tvrdo za svojím cieľom.

Pri päte stĺpu sú dramatické sochy jazdcov na čele s Arpádom. Zobrazujú sedem staromaďarských kmeňov, ktoré sa z východu predrali karpatskými priesmykmi, aby obsadili Dunajskú kotlinu, niekedy nesprávne označovanú ako Karpatskú. V polkruhovej kolonáde umiestnili najvýznamnejšie postavy maďarskej histórie od Štefana I. až po Košúta. Pamätník je vlastne ústredným medzi ostatnými pomníkmi, ktorými si na území celého Uhorska v roku 1896 pripomínali tisícročie „zaujatia vlasti“.

Budapešť Kolonáda hrdinov maďarských dejín11.jpgKolonáda hrdinov maďarských dejín sa končí Ľudovítom Košútom.

Z moci zákona sa vztyčovali aj na Slovensku. Na devínskom brale sa na vysokom pylóne vypínal arpádovský bojovník, ktorý mal príchodiacim zo západu ukazovať: „Ajhľa, tu je už len naše Uhorsko!“ Po vzniku Československej republiky skončil kdesi na dne sútoku Dunaja a Moravy. Podobný osud čakal aj obelisk na nitrianskom vrchu Zobor, kde však českí pyrotechnici šetrili výbušninou a tak sa dodnes na „Pyramíde“ zachoval jeho masívny podstavec.

Súčasťou miléniových osláv bolo aj odhalenie sochy Márie Terézie v Bratislave, čo súčasní propagátori jej opätovnej inštalácie zatĺkajú. Aj preto na zmenšenej kópii „na skusmo“ nefigurovali dvaja pôvodní maďarskí husári, lebo by súsošie nadobudlo jednoznačne ideologický nádych.

Po prvej svetovej vojne jeho zotrvanie na dunajskom nábreží starousadlíci mesta obhajovali tým, že ide o vyjadrenia oprávnenej vďaky rakúskej cisárovnej za podporu rozvoja mesta. Najprv im to prešlo. Osud diela z carrarského mramoru od Jána Fadrusza však napokon spečatil sám excisár Karol I. (a posledný), keď sa opakovane začiatkom roka 1921 pokúsil o návrat na uhorský trón. V Bratislave sa chopili lana nielen českí legionári, ale aj - ako mi na chate pri Ružomberku svojho času rozprával profesor historik Branislav Varsík - aj slovenskí študenti. Sám sa na tom aktívne zúčastnil.

To bola definitívna bodka za Uhorskom, aj keď sa to mnohým, nielen Maďarom, nepáči. Jeho príbeh sa mohol vyvíjať celkom inak. Do spoločného kotla s vriacim sa gulášom každý národ mohol prinášať svoje obľúbené ingrediencie. Nemci bravčovinu, Maďari štipľavú papriku, Chorváti korenie a majoránku, Rumuni soľ a cibuľu a Slováci by nastrúhali zemiaky. Veď len jednodňová sobotná prechádzka po starej Budapešti ukázala, čo všetko nás v minulosti spájalo.

Lenže variť spolu môžu iba partneri, ktorí si rozumejú, navzájom sa dopĺňajú a nepozerajú stále tomu druhému podozrivo na prsty. Takto nám neostáva nič iné, len radšej menej snívať, pokojne sa znovu poznávať a potom sa aspoň raz za čas pozvať na dobrý obed. Hádam je maďarská kuchyňa pre slovenské žalúdky trocha priťažká, ale je vynikajúca.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama