Záhrady inšpirácie

Na pompejských freskách vždy vyhľadávam fragmenty so záhradou, v strede s fontánou a s vtáčikmi. Nadchýňa ma na tom krehkosť chvíle. Pompeje. Napriek tomu, práve v tragickom tóne, ktorý dáva hĺbku každej výnimočnej kráse a rajskému výjavu na Zemi, cítim tú chvejivú blanku medzi životom a smrťou. Iluzórnosť života aj smrti, ich prevleky, ktoré sú prítomné aj v stavoch inšpirácie. Akoby práve ony boli jej esenciou. Stvoriteľský akt je vždy poznamenaný svojím zánikom a to mu dodáva tichý pátos. Chvenie. Impresionizmus. Zraniteľnosť tejto vízie je to, čo vždy znovu a znovu ožíva v novej chvíli. Nebol som schopný sa rozlúčiť s výnimočným pôvabom mojej krásnej ženy, ktorý bol pre mňa rajskou záhradou, hnal som všetko do krajnosti, až som skončil v blázinci. A teraz, keď som ju stratil, cítim blízkosť záhrady, život jedného leta, s niečím podstatným v našej prchavej existencii. Okolo Paríža postavili vo vrcholnom stredoveku katedrály, ktoré mali byť večné, lebo sa chceli dotknúť Boha, a pritom to najdôležitejšie zachvenie v nich sa objaví, keď motýl v lete dosadne na popraskanú omietku. Život, ktorý sa dáva v šanc, len pre to jedno jediné zachvenie v slnečnom svetle. Živá vitráž pre jedného náhodného diváka, ležiaceho v tráve. To sú tie momenty na opačnej strane dnešného sveta. Nezverejnené, bez akejkoľvek potreby slávy, a predsa dýchajúce s čímsi, čo je naša večná cesta. Na nepatrnú chvíľu sa vykloníme z iluzórneho železného vlaku, ktorý sa rúti závratnou rýchlosťou po krajine.

OÁZY

VEČNOSŤ

LÚKA

Často si predstavujem lúčne ikony, kdesi pri drevených kostolíkoch na východnom Slovensku, počuť bzukot včiel a ikona položená v tráve ožíva dotykmi práve voňajúcej chvíle. Aróma leta namiešaná mnohými nepatrnými životmi. Vidím ikonopisca, ktorý počkal na svoju svätú chvíľu, až potom sa naklonil nad lipovú dosku. Obrovská lipa sa košatí vysoko nad dreveným kostolíkom. A voní zrelým zlatom. Ujo Ondrej celý dobodaný vyšiel zo včelína a zavoňal mi voskom a tabakom.

X

Snažím sa tu len naznačiť stred môjho projektu, motýlí život inšpirácie počas jednej letnej chvíle. Prchavosť je jej prirodzenosťou, a predsa znamená to najtrvanlivejšie v našom živote.

(Kedykoľvek sa nejaký fürer pokúšal zvečniť ríšu svojho ega, vznikli z toho mramorové mŕtvoly. Lebo mocichtivosť a slávybažnosť je mŕtvo narodené dieťa, aj keď ich bude história velebiť alebo zatracovať. Miera týchto glorifikácií  v spoločnosti hovorí o miere jej mŕtvolnosti. Preto je súčasný obraz histórie podobný múmii, balzamuje zločiny.)

Záhrada je hniezdo živej večnosti, ňou prechádzajú krehké životy chvíľami svojich poludní. Neklamú, nevyvyšujú sa, len ponúkajú svoj najvzácnejší dar, krásu svojej krátkej existencie na tomto svete. Preto privolávajú inšpiráciu, lebo prichádzajú z toho istého raja. Priťahujú sa navzájom: inšpirácia a záhrada.

Keď som prežíval svoje poludnie, miloval som Aristida Maillola. Krásneho bielovlasého starca, ktorému v kostnatých rukách pomaly dozrievali mäkké ženské tvary-tvory. Celkom prirodzene, ako ostatné plody v letnej záhrade, v ktorej ich hnietil. Neskôr som ich uvidel v bielom vajíčku Constantina Brancusiho. A sen letného poludnia v záhrade, v tme za privretými viečkami, v abstraktnom hmyze Juana Miroa. Bzukot včiel.

Inšpirácia a záhrada krúžia v dostredivých špirálach letnej kontemplácie a vytvárajú nové mihotavé svety, rozsvecujú živé chrámy korún ovocných stromov, doprajú ti nadšenie aj oddych. Regenerujú ťa a hrajú sa na neustále vzkriesenia tvojej citlivosti.

Možno nie je náhoda, že mi práve staroba priblížila na dotyk tieto dva kruhy v predstave jedného plodivého letného chvenia, ktoré ma utvrdzuje o nevyslovenom strede krajiny, do ktorej sme sa narodili.

((Ak neprepadneme malomyseľnosti a pocitom menejcennosti a závisti, ktoré v nedávnej histórii splodili náš najväčší zločin (holocaust). Justičné vraždy v päťdesiatych rokoch. Tiene v raji. My sme sa tých svojich ešte nezbavili, a preto nám stále hrozia recidívou. Ničia inšpiráciu. Tma v duši. Pokánie. Jedna z ciest, ako von z tejto zlej karmy, je pustiť deti do chrámu inšpirácie. Raz to už, aspoň na krátku chvíľu, zažila bítová generácia.))

X

Predstavte si nasledujúci obraz. Je leto, les voní živicou, ktorá steká po kmeňoch, a hubami. Stúpate po machu, odierate sa o kríky, precházate po slnečných fliačikoch  až zrazu vyjdete na čistinku. V jej strede stojí kruhová rotunda so sklenou kopulou rebrovanou oblúkmi drevených trámov. Okolo nej na vysokých žrďkách vlajú pestrofarebné stuhy a medzi nimi sú postavené strakaté stany. Pripomínajú Himaláje alebo indickú dedinku nomádov. Je tam rušno ako v komúne hippies. Starci, dospelí aj deti. Zdánlivo tam vládne chaos. Starci sa vyhrievajú na slnci, deti pomáľovávajú stany a väčšina dospelých vchádza do rotundy. Poďme za nimi.

Prekvapí nás zvláštne rozptýlené svetlo, lebo nad hlavami zbadáme biele plachty ako v nejakom korábe. Vidíme, že povrázkami sa môžu presúvať a meniť polohy. Medzi nimi cez sklo presvitá belasá obloha. V celom priestore znie mäkká meditačná hudba. Na kruhovej stene okolo je inštalovaná maľba, čosi ako velikánska lúčna ikona, na ktorej sa prelínajú impresionistické výjavy lesnej lúky s fragmentami novgorodských ikon a ich metamorfóz. Ľudia sedia na drevenej dlážke, pokrytej rohožami. Na bielych plachtách nad hlavami sa mäkko vylínajú odlesky lesa a čistinky.

Do rotundy vošlo dieťa s husličkami. Meditačná hudba tíchne a prelína sa s vtáčím spevom. Dievčatko začalo hrať.

X

Úmyseľne som začal najzraniteľnejšou víziou, lebo to je paradox našej existencie. Navonok sa prejavuje svojimi agresiami, násilím a znásilňovaním, pateticky zaznamenávaným médiami, publicistikou aj vedou, ale vo vnútri, skoro nevidená sa chvie krehká inšpirácia, jej záchvev, ktorý nás v tomto krutom svete spája s čímsi vyšším. Vincenta van Gogha počas jeho života vylučovali zo spoločnosti do blázinca a teraz ho zbošťujeme aj komercionalizujeme. Poézia, partitúry inšpirácie, sa odkazuje do vyhnanstva nečítaných textov, a navonok do spoločnosti preráža dizajn, povrch, bezbolestné tvaroslovie. Už sa nepamätám, v ktorej chvíli začal vo mne kričať aristokratický predok, Don Quijote, Ideot: narodil som sa na zlom mieste!!!, len viem, že odvtedy horúčkovite hľadá svoju skutočnú domovinu. Chvíle tichej inšpirácie. Knieža Myškin sa znovu a znovu dáva všanc, ale na ulici aj v salónoch víťazí krutosť, myšlienková aj citová vulgárnosť. Dnes neexistuje priestor pre výdych duše, aký si začal na konci života tvoriť Claude Monet vo svojej záhrade.

V posledných mesiacoch som mal možnosť vidieť obrazy amatérskych maliarov. Čo ma najviac prekvapilo, bola ich intimita, úprimná zraniteľná výpoveď z tajných zákutí ich duše. V dnešných časoch čosi nevídané.

Svet sa závratnou rýchlosťou „zvonkajšuje“, exteriorizuje a vnútro duše osídľujú perverzné mediálne výtvory. Vládcovia duší vymýšľajú stále rafinovanejšie spôsoby, ako ich v miliardových masách otráviť a pripraviť na sebavyvraždenie. Televízne stanice, to sú školy mučenia. A my si na to zvykáme ako na „realitu“. Ani sa za to nehanbíme. Globálny útok perverzity na všetkých úrovniach, ekonomickej, sociálnej, „kultúrnej“, psychologickej nás presviedča, že svet je ako celok obludný, definitívne ovládaný len diabolickými silami. To, čo vidím okolo seba, je globálna sociálna perverzita.

A proti tejto, zdanlivo definitívnej cunami, staviam momenty precitnutia, v ktorých na smrť vystresovaný človek pocíti svoju vnútornú „záhradu inšpirácie“, svoj raj a uvedomí si jeho krásu a hojivosť.

Ľudská Zem je transformovateľná, môže znovu zbytostnieť pre všetky tvory, ktoré na nej žijú. Keď dáme zapravdu svojim najvútornejším túžbam a nezľakneme sa, že nás vyhlásia za bláznov.

5. 2. 2013