Reklama
Reklama

Sociológia stredných vrstiev

Jan Keller: Sociologie středních vrstev, Praha, Slon, 2012.
Počet zobrazení: 3294

Keller stredné.jpgStredné vrstvy sa v politickom diskurze skloňujú s takou samozrejmosťou, akoby mali v spoločnosti nespochybniteľné postavenie. Kniha českého sociológa Jana Kellera Sociologie středních vrstev odkrýva, že nepredstavujú ustálenú kategóriu v stratifikačnom systéme, ale sú „prejavom nemenných ašpirácií modernity a výrazom jej až zarážajúcej nestability a krehkosti“. (s. 11) Najnovšia Kellerova štúdia, ktorá vyšla koncom minulého roka v Sociologickém nakladatelství, dokumentuje historický vývoj stredných vrstiev od ich sformovania až po súčasnosť. Zaoberá sa reálnym prepadom životnej úrovne veľkej časti jej príslušníkov, ktorá v ére nesúmernosti získava celkom jasné kontúry. Stredné vrstvy sa s týmto faktom snažia vyrovnať akcentovaním výnimočného statusového postavenia v spoločenskej hierarchii. Zároveň si však uvedomujú nové sociálne riziká, ktoré ovplyvňujú kvalitu ich života.  

Prvotné pokusy o vymedzenie stredných vrstiev vychádzajú z ich možností, zázemia a schopností zabezpečiť vlastné bývanie a dôstojnú budúcnosť svojich potomkov. Muž, ktorý patril k strednej vrstve, sa pôvodne dokázal z jedného príjmu postarať o rodinu a chod domácnosti. Okrem toho vytváral úspory, ktoré boli výsledkom pracovitosti a cnostného spôsobu života. Z hľadiska príslušnosti k profesijným skupinám sa (staré) stredné vrstvy tvorili z radov samostatne hospodáriacich roľníkov, drobných obchodníkov a remeselníkov. Postupne sú tvorené predstaviteľmi slobodných povolaní a širšieho spektra zamestnancov. Právnikov, lekárov, učiteľov, úradníkov. Identifikáciu stredných vrstiev komplikuje ich nesúrodosť, ekonomické zmeny v posledných 150-tich rokoch i národné špecifiká. Tento fakt vyvoláva potrebu určiť  hranice, ktoré by vymedzovali príslušnosť k stredným vrstvám. Jeden z metodologických prístupov vychádza z výšky priemerných príjmov. Nepracuje pritom s individuálnym príjmom, ale príjmom celých domácností. Ani uvedené vymedzenie však nemusí podávať objektívny obraz o príslušnosti k stredným vrstvám. Ďalší prístup vychádza z mediánu príjmov, ktorý má bližšie k najčastejšej výške zárobkov v konkrétnej spoločnosti. K stredným vrstvám sú priraďovaní príslušníci domácností, ktorých príjem sa nachádza v intervale 75 % až 150 % mediánu príjmu spotrebných jednotiek. Takéto vymedzenie ich oddeľuje od spodných i vrchných podlaží v stratifikačnom systéme.

Pohyb na úrovni stredných vrstiev nie je možné zachytiť len prostredníctvom kvantitatívnych metód. Predstavujú sociologickú kategóriu, ktorá je determinovaná ekonomickými parametrami, ale tiež konfiguráciou sociálnych, politických či kultúrnych faktorov. Profesor Keller upozorňuje na nesúrodosť stredných vrstiev, pričom uvádza minimálne tri významné časti. Nové stredné vrstvy zdôrazňujú dôležitosť kultúrneho kapitálu pred ekonomickým. Tretia vlna stredných vrstiev je zase spojená s návratom k podnikaniu, opätovnému priblíženiu k trhu a dobrovoľným ústupom štátu. Do týchto spoločenských vzťahov vstupujú politické konotácie, založené na ideovom spore základných sociálno-politických doktrín. Pokiaľ pravica označuje za príslušníkov stredných vrstiev hlavne drobných a stredných podnikateľov a príslušníkov slobodných povolaní, ktorých chce chrániť pred fiškálnou politikou štátu, ľavica za takých považuje zamestnancov verejného sektora a má preto záujem na jeho stabilnom financovaní. Základný identifikačný znak súčasných stredných vrstiev nepredstavuje výhradne pracujúci muž, ktorý z jedného príjmu dokáže zabezpečiť slušný život celej rodine a vlastný rodinný domček. Spoločnosť sa zmenila a s ňou sa menia i statusové charakteristiky.   

K nástupu nových stredných vrstiev prišlo v dvadsiatom storočí. O ich charaktere prebiehali diskusie už koncom 19. storočia. Nemecký socialista Gustav Schmoller hovorí o „novom strednom stave“. Vyslovuje predpoklad, že intelektuáli, úradníci a stredné zamestnanecké vrstvy vytvoria autonómnu silu, ktorá sa nebude musieť prispôsobovať iným sociálnym skupinám. Na tieto myšlienky nadväzuje James Burnham, ktorý zdôrazňuje úlohu vzdelaných odborníkov a riadiacich pracovníkov. Podľa tohto amerického filozofa sa stávajú organizátorom novej spoločnosti. Keďže vlastníci prestali riadiť firmy, malo byť otázkou času, kedy manažéri nahradia súkromných vlastníkov v úlohe vládnucej triedy. Ako ukázal ďalší vývoj, tieto optimistické očakávania sa nenaplnili. Niektorí teoretici začali v spojení so strednými vrstvami hovoriť o servisnej triede. Ralf Dahrendorf zastával názor, že vysoký štátni úradníci stoja v službách anonymnej byrokracie a sprostredkúvajú vzťahy medzi vládnucimi a ovládanými. Britský sociológ John H. Goldthorpe tvrdil, že servisná trieda je za svoju lojalitu voči horným vrstvám odmeňovaná vyššími príjmami. Ani takéto vymedzenie stredných vrstiev však nezaručilo ich pevné miesto v spoločenskej hierarchii. V časoch globálneho kapitalizmu sa výrazne redukuje ich ekonomická potrebnosť.

Jan Keller opisuje nelichotivé postavenie nových stredných vrstiev prostredníctvom kritickej reflexie ich vlastností tak, ako ich postupne formovali David Riesman, Charles W. Mills či William H. Whyte. Podľa Millsa, ktorý pracoval s pojmom biele goliere, zatiaľ čo robotník prináša na trh svoju prácu, biele goliere prinášajú sami seba. A stávajú sa tovarom. Táto charakteristika vo všeobecnosti predznamenáva možný dramatický osud stredných vrstiev. Autor v tomto kontexte uvádza: „Práve tak ako je robotník kontrolovaný strojom, ktorý mu nepatrí, ocitli sa biele goliere pod absolútnou kontrolou podnikov, ku ktorým patria spolu s ďalším živým i neživým inventárom. Majú rovnaký zdroj príjmov ako námezdní robotníci a príliš sa od nich nelíšia ani ich výškou. Od robotníkov sa výrazne neodlišujú ani svojím podielom na moci.“ (s. 57) Podriadenosť príslušníkov stredných vrstiev vo vzťahu k firmám vyvolávala otázku, aký bude ich ďalší osud, keď podnik jednoducho odíde z mesta. V časoch globálneho kapitalizmu pritom nedochádza k takýmto presunom len na úrovni miest, ale celých regiónov alebo štátov.

Pre staré stredné vrstvy bol príznačný istý ekonomický vplyv, keďže moc šľachty upadla a veľké výrobné či distribučné koncerny získali svoju moc v neskoršom období. Pre postavenie nových stredných vrstiev bolo vlastné „odekonomizovanie“ sociálnych vzťahov. Významnejším ako postavenie vo výrobnom procese sa stáva vzdelanie, štýl a životná filozofia, príslušnosť k určitej generácii a životnému štádiu. Teoretici začínajú v tomto kontexte hovoriť o spoločnosti zážitkov. Dedičstvo 60-tych rokov v podobe „dobrodruhov každodennosti“ sa premieta do vnímania životných príležitostí ako radikálnej orientácie na vlastnú sebarealizáciu. Tá sa postupne stáva nevyhnutným výrazom každodennej nestability. Realitou je pravidelné striedanie miesta pobytu, pracoviska, kariéry i životného partnera. Nadnárodné korporácie sú v porovnaní s érou formálnych organizácií podstatne štíhlejšie. Majú nižší počet trvalých zamestnancov, správajú sa flexibilne a dynamicky.

Táto skutočnosť sa nevyhnutne dotkla stredných vrstiev, ktoré rástli s rozvojom formálnych organizácií v súkromnej sfére i verejnej správe. Profesor Keller uvádza, že pod tlakom novej ekonomickej reality sa v 80-tych rokoch minulého storočia vytvorili dva poddruhy stredných vrstiev. Prvej sa podarilo prichytiť k jadru firiem. Je označovaná ako „bobos“. V druhom prípade ide o zamestnancov, ktorí sa pohybujú na firemnej periférii a predstavujú takzvaných „prekérnych intelektuálov“.  Aj keď ani prvá kategória nie je celkom imúnna voči existenčnej neistote, podstatne horšie sú na tom tí, ktorí sa ocitli na opačnej strane stredných vrstiev: „Pre ich životnú úroveň i spôsob života je rozhodujúca neistota ich príjmov, nevyhnutnosť podkladať sa potencionálnym zamestnávateľom, absencia akéhokoľvek sociálneho zabezpečenia, zamestnanie bez pevnej zmluvy, ba pomerne často dokonca nelegálna práca.“ (s. 111) S touto situáciou sa snažia vyrovnať sebapresviedčaním, že mimo hlavného zamestnaneckého pomeru môžu pracovať efektívnejšie. Dávajú prednosť svojim záľubám pred ekonomickou budúcnosťou.

Staré stredné vrstvy žili zo svojho drobného majetku a podnikania. Vyplňovali priestor medzi veľkým kapitálom a námezdnou prácou. Príslušníci nových stredných vrstiev sú v nejednoznačnom postavení. V knihe Sociologie středních vrstev je uvedené široké spektrum autorov, diel a teórií, ktoré zachytávajú ich situáciu v meniacich sa sociálno-ekonomických podmienkach. Osobitnou témou sú ilúzie, ktoré sa bezprostredne dotýkajú stredných vrstiev v stratifikačnom systéme. Ilúzia stabilizácie spoločnosti. Ilúzia mocenskej autonómie. Ilúzia sociálnej nedeterminovanosti. Jan Keller pritom používa termín ambivalentnosť, keďže  stredné vrstvy sú proti nerovnosti, ak sa musia pozerať smerom nahor, no zároveň podporujú jej zachovanie, ak sa pozerajú na nižšie podlažia spoločenskej štruktúry. Nie je však kritikom stredných vrstiev. Skôr zobrazuje reálny obraz tých, ktorí k nim patria a hrozia im reálne straty, alebo do tejto skupiny patrili, no prepadli sa nižšie a bolestivo si uvedomujú „novú“ životnú situáciu. V sociologickej štúdii  sa pritom opiera o svetových autorov, ich diela a teórie. Accardo, Bauman, Bourdieu, Ehrenreichová, Fromm, Gasset, Geiger, Lasch, Lipovetsky, Lipietz, Marcuse, Marx, Merton, Tocqueville. Veľké príbehy alebo rozprávania týchto a mnohých ďalších bádateľov podávajú súdobú výpoveď o postavení, úspechu i pádoch, očakávaniach aj sklamaniach stredných vrstiev, ale tiež o dobe, ktorá ovplyvňovala  existenciu jej príslušníkov.  

Pre identifikáciu stredných vrstiev tretej vlny je rozhodujúce uplatnenie na trhu. Podľa Roberta Reicha sa v globálnej konkurencii rozdeľujú pracovné miesta do troch hlavných kategórií. Vychádza pritom zo skúseností zo Severnej Ameriky, no môžeme ich porovnávať aj so situáciou v Európe, alebo iných častiach sveta. Prvú skupinu predstavujú robotníci. Ich prácu dokážu urobiť za nižšiu mzdu pracovníci v chudobnejších krajinách. Hrozí im preto nižšia odmena za prácu a nezamestnanosť. Druhú skupinu predstavujú pracovníci služieb. Na ich pracovné pozície sa tlačia uvoľnení robotníci z výrobnej sféry. Okrem toho sa posilňuje trend ich nahrádzania novými technológiami. Mzdy tejto skupiny zamestnancov budú naďalej stagnovať. Tretiu skupinu nazýva symbolickými intelektuálmi. Patria do nej manažéri, daňoví poradcovia, architekti a stavební inžinieri, reklamní odborníci, výskumníci z perspektívnych odvetví, či postavy zo šoubiznisu. Na nich je postavený úspech moderných korporácií. Vďaka svojim schopnostiam dokážu úspešne striedať svojich zamestnávateľov i miesto výkonu prácu. Svojím profilom pripomínajú „bobos“, ale ako upozorňuje profesor Keller, je pozoruhodné, že Reich prakticky nevenuje pozornosť stredným vrstvám, ako by ich čakala postupná likvidácia: „Na jednej strane zostávajú blahobytne žijúci symbolickí intelektuáli, na druhej strane zostupujú námezdní vo sfére služieb až niekam na úroveň miznúceho proletariátu. Iba stroho konštatuje, že ,zmizla celá skupina manažérov strednej úrovne, ktorým sa kedysi hovorilo ,biele goliere´...“ (s. 176) V tomto kontexte je zarážajúce, že všetky zásady liberalizmu spojené s filozofiou slobodnej konkurencie starých stredných vrstiev dodnes prežívajú, hoci svet, v ktorom mali svoj pôvodný zmysel a funkciu, už dávno skončil.

Jan Keller sa zaoberá nielen vznikom, vývojom a postavením stredných vrstiev, ale aj sociológiou ako konštruktom ich myslenia. Tento tematický okruh predstavuje druhú vrstvu jeho najnovšej štúdie. Koncept sociálnej stratifikácie je pre sociológiu nevyhnutným predpokladom skúmania väzieb medzi postavením človeka v spoločnosti a jeho konaním, hodnotami či preferenciami. Stratifikačná pyramída znázorňuje ašpirácie, túžby a priania stredných vrstiev. Autor v danom kontexte uvádza: „Predmetom sociológie je moderná spoločnosť, jej vznik a fungovanie, jej povaha a premeny. Položenie si týchto a podobných otázok však v jednotlivých fázach vývoja modernej spoločnosti závisí do značnej miery od charakteru stredných vrstiev danej doby.“ (s. 187) Boli to členovia starých stredných vrstiev, predovšetkým príslušníci slobodných povolaní, ktorí rozvíjali túto disciplínu v dobách klasickej sociológie. Pri tom, ako sa zaoberali spoločnosťou v 19. a v prvotných dekádach 20. storočia sa časť z nich vymedzila proti tradícii a hovorila o pokroku. Pesimistickejšia skupina sociálnych vedcov však zastávala názor, že ľudské konanie nepodlieha zásadným zmenám.

Nové stredné vrstvy sa v ďalšom priebehu dvadsiateho storočia veľmi intenzívne zaoberali otázkou formovania modernej spoločnosti. Optimisti, predovšetkým z radov funkcionalistov vyzdvihovali jednotu systému a jeho častí, ďalšia skupina bádateľov zase upozorňovala na nadvládu ideológie dominantných vrstiev. Stredné vrstvy tretej vlny zdôrazňujú tézu o rozchode jednotlivca a spoločnosti. Profesor Keller o povahe postmoderného diskurzu píše: „Prechod od nových stredných vrstiev k stredným vrstvám, ktoré nastupujú po nich, má okrem iného tú vlastnosť, že obraz štruktúry spoločnosti dokonale zahmlieva a prakticky ho robí nečitateľným. Možno v tom napokon vidieť jednu z hlavných funkcií inak nesporne veľmi duchaplných teórií postmoderných spoločností.“ (s.182) V situácii, keď mali stredné vrstvy jasné postavenie v stratifikačnom systéme, v spoločenských vedách sa presadzujú kvalitatívne metódy skúmania, vrátane opisovania ich statusu. Spolu so zhoršovaním životnej situácie príslušníkov stredných vrstiev sa dostávajú do popredia kvalitatívne metódy. Svojimi ašpiráciami sa akoby usilovali o zachovanie výnimočného  postavenia, no exaktná reflexia statusových špecifík by jasne dokumentovala prepad životnej úrovne. Namiesto analyzovania sociálnej stratifikácie, osobitne postavenia stredných vrstiev sa do popredia dostáva problematika exklúzie, pričom nie je definované, kam vlastne patria sociálne vylúčení.

Sociologie středních vrstev predstavuje ďalšiu z odborných kníh Jana Kellera, ktoré odkrývajú podstatu fungovania modernej spoločnosti. Výrazná vypovedacia hodnota  knižného diela je postavená na teoretickej a metodologickej erudícii autora, aktuálnosti  predmetu skúmania a sprostredkovaní bádateľských výstupov svetových vedeckých autorít, ktoré v chronologickej perspektíve prinášajú nezriedka protichodné názory na rovnaké javy a udalosti. Z obsahu i štruktúry textu je zrejmé, že nevyhnutné odosobnenie sa vedca od predmetu skúmania nemusí byť v rozpore so strhujúcim uchopením širších spoločenských súvislostí. Nepodceňuje, ale ani umelo nedramatizuje odkrývané problémové okruhy. Rozhodne však nevytvára ilúziu dočasnosti tam, kde sa problémy javia ako hlboké a rozsiahle. V reflexii mienkotvorného stredoeurópskeho sociológa nadobúdajú presvedčivú podobu základných systémových zlyhaní. Aj preto autorove knižné diela spravidla svojím posolstvom presahujú význam vednej disciplíny a oživujú jedno z posolstiev sociálnych vied. Humanizovať spoločnosť. Nie náhodou sa knihy profesora Kellera (pri zachovaní prísneho odborného zamerania) stávajú doslova sociálnym bestsellerom. Sociologie sředních vrstev má všetky predpoklady, aby sa stala ďalšou z jeho odborných prác, ktoré si nemôže dovoliť ignorovať nik, kto má záujem preniknúť do súčasnej ekonomickej a sociálnej reality.   

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama