Reklama
Reklama

Odišli dvaja starí páni - Eduard Bindas a Viliam Polónyi

Spolu stávali na javisku, takmer spolu odišli aj do večnosti. Zaslúžia si, aby sa na nich nezabudlo.
Počet zobrazení: 1947
bindas_polonyi.jpg

V priebehu dvoch týždňov (28. októbra a 11. novembra) odišli spomedzi nás dvaja významní slovenskí herci – Eduard Bindas a Viliam Polónyi. Ich hlavná herecká činnosť je spätá so súborom bratislavskej Novej scény, no často sme ich vídali aj na obrazovkách Slovenskej televízie a v slovenských filmoch. Ich popularita, prirodzene, nemohla konkurovať veľkým hereckým osobnostiam našej národnej reprezentatívnej scény, no to nič neuberá na tom, že významne prispeli k dejinám slovenského divadla.

Eduard Bindas (narodený v roku 1926) bol hercom, ktorý sa uplatnil predovšetkým v dvoch oblastiach – ako herec komediálny a ako predstaviteľ nesympatických negatívnych postáv zasahujúcich niekedy až do tragikomických polôh. Prv než prišiel na Novú scénu (1957), hral už v piatich divadelných súboroch, no ozajstný vrchol svojich hereckých schopností predviedol až v Bratislave v priebehu 60. a 70. rokov. Osobne mi najviac utkvel v pamäti jeho až naturalisticky stvárnený Lauko v originálnej réžii Statkov zmätkov Miroslava Pietora (1972), z úloh filmových je to gróf Révay v Bielikovom Jánošíkovi (1962). Naše deti si ho môžu pamätať aj z detského televízneho seriálu Dobrodružstvá kapitána Budzogáňa (1972) a seriálom sa aj s herectvom rozlúčil (Mesto tieňov, 2008). Tí, ktorí mali radi televíznu zábavu, si ho určite pamätajú z jeho vystúpení v reláciách Vtipnejší vyhráva.

O dva roky mladší Viliam Polónyi nemal profesionálne herecké vzdelanie a v mladosti pôsobil aj ako futbalista. Od roku 1949 sa však začal venovať divadlu a po kratších angažmánoch vo Zvolene a vo Vojenskom umeleckom súbore bol od roku 1953 plných 23 rokov jedným z hereckých opôr bratislavskej Novej scény.

Jeho hyperbolický herecký prejav najlepšie zúžitkovala režisérka Magda Lokvencová predovšetkým v inscenáciách Shawovho Pygmaliona (1961), v Chalúpkovom Všetko naopak (1964), Palárikovom Drotárovi (1965) a v dvoch inscenáciách (dnes často zamlčiavaného) Majakovského, keď tak v Kúpeli (1963) ako v Ploštici (1965) herec dospel k majstrovskej karikatúre. Druhým režisérom, s ktorým si výborne porozumel, bol Miloš Pietor (Palčík v Statkoch zmätkoch a Demeter v Kákošovom Dome pre najmladšieho syna), rýdzo komediálne kvality predviedol v Kaťuševej réžii Držičovho Dunda Marojeho (1969).

V rokoch 1976 – 1982 bol riaditeľom Divadla A. Bagára v Nitre a potom ešte štyri roky Novej scény. Patril k najobsadzovanejším filmovým hercom, predovšetkým do menších (ojedinele hlavných) charakterových postáv a objavoval sa vo filmoch všetkých významných režisérov (Uhra, Jakubiska, Lettricha, Hollého, Bielika, Barabáša atď). V televízii bola mimopriadne významná jeho kreácia v seriále Moje kone vrané (1980). Na rozdiel od svojho staršieho kolegu, ktorý posledné desaťročia žil v zabudnutí vo svojom súkromí, Polónyi ešte v roku 2009 bol ocenený Pribinovým radom III. triedy.

Spolu stávali na javisku, takmer spolu odišli aj do večnosti. Zaslúžia si, aby sa na nich nezabudlo.

Foto: Keď jubilant plače, STV 1984, Drotár, STV 1983

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
15. november 2012, 17:33
A úplne by stačilo pripomenúť vo verejnoprávnej televízii týchto hercov premietaním inscenácií a filmov vo "formáte" Filmy pre pamätníkov, lenže, to sa marketingoví robotníci boja, že by mali malú sledovanosť. Ja by som si povestného Bojka stvárneného Polónyim so Seriálu Zdrkadlo kľudn pozrel, bolo to moje detstvo...
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama