Alexander Dubček (27. 11. 1921 - 7. 11. 1992), politik
Rodičia Alexandra Dubčeka odišli pred prvou svetovou vojnou z Uhorska za prácou do Spojených štátov amerických, kde dostali štátne občianstvo. Bývali v Chicagu, ale keď Pavlína Dubčeková čakala druhé dieťa, vrátili sa na Slovensko. Nasťahovali sa do domu patriacemu evanjelickej cirkvi v Uhrovci neďaleko Topoľčian. Bol to dom, v ktorom sa pred takmer sto rokmi narodil slávny národovec Ľudovít Štúr. 27. novembra 1921 sa v tom istom dome narodil ďalší slávny Slovák Alexander Dubček, aj keď vtedy nikto netušil, čo chlapca v živote čaká. V rodnom dome strávil Alexander tri roky, potom sa rodičia rozhodli opäť vysťahovať za prácou, lebo Európu zachvátila hospodárska kríza. Zlákala ich ponuka družstva Interhelpo, ktoré organizovalo internacionálnu pomoc mladému sovietskemu štátu. Rodina s dvoma malými deťmi sa ocitla v ďalekom nehostinnom Kirgizsku. Tam prežil Alexander detstvo, na ktoré spomína v pamätiach, ktoré vyšli vo viacerých jazykoch pod názvom Nádej zomiera posledná. Roku 1933 rodina odišla do Gorkého, kde sa jeho otec zamestnal v automobilovom závode a Saša, ako mu hovorili, vychodil strednú školu. Pred druhou svetovou vojnou sa rodina vrátila do vlasti, Alexander mal sedemnásť rokov a ťažko sa lúčil s krajinou, kde prežil väčšinu svojho mladého života, navyše nevedel, čo ho čaká v Československu, ktoré poznal iba z rozprávania rodičov.
Situácia po podpísaní Mníchovskej dohody nebola ani tu dobrá, Dubčekovci boli protifašisticky založení, otec sa zapojil do odboja a bol členom ilegálneho vedenia. Až do konca vojny bol väznený a len zázrakom unikol smrti. V tom období vstúpil do ilegálnej komunistickej strany aj Alexander, ktorý sa vyučil za strojného zámočníka a začal pracovať v zbrojárskych závodoch v Dubnici nad Váhom. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa Alexander doň zapojil, dvakrát bol zranený a jeho starší brat Július v boji zahynul. Roku 1949 začal Dubček pracovať v straníckych funkciách na Okresnom výbore KSS v Trenčíne, na Krajskom výbore KSS v Banskej Bystrici a na ÚV KSS v Bratislave. Roku 1955 po šiestich semestroch prerušil externé štúdium na Právnickej fakulte UK v Bratislave a začal študovať na Vysokej politickej škole pri ÚV KSSZ v Moskve, kde jeho politickú orientáciu ovplyvnil chruščovovský XX. zjazd KSSZ. Vtedy mnohé pochopil a v šesťdesiatych rokoch sa spolu s ďalšími reformne naladenými členmi strany usiloval naprávať krivdy a pomáhať pri rehabilitácii obetí stalinských represií, čo v tom období nebolo ľahké. Situácia bola zložitá aj v zahraničí, ale od polovice šesťdesiatych rokov bolo jasné, že reformné úsilie v Československu nemôže zostať bez povšimnutia. Napokon predsa vyústilo do vyhrotenej politickej krízy koncom roku 1967 a pamätnej Pražskej jari 1968, ktorá sa začala na Slovensku. Alexander Dubček v tom období stál v čele tohto procesu a stal sa najpopulárnejšou osobnosťou doma i v zahraničí.
Po vojenskej intervencii štátov Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968 bol Dubček okupantmi odvlečený do ZSSR, kde po niekoľkodňových rokovaniach so sovietskym vedením podpísal pod nátlakom Moskovský protokol o tzv. normalizácii pomerov v ČSSR. Vplyvom domácich predstaviteľov protireformného zoskupenia v strane, ku ktorým sa pridal Gustáv Husák, sa ho sovietske vedenie usilovalo odstrániť z politického života. V apríli nasledujúceho roka bol prinútený pod nátlakom odstúpiť z najvyššej politickej funkcie prvého tajomníka KSČ. Na krátky čas sa stal predsedom Federálneho zhromaždenia, ale aj tejto funkcie ho zbavili. V decembri 1969 ho poslali za veľvyslanca do Turecka. Predpokladali, že emigruje, a tým ho budú ľahšie môcť vyhlásiť za zradcu. Dubček sa po niekoľkých mesiacoch vrátil. Po príchode do Prahy ho vylúčili zo strany, zbavili všetkých funkcií a agenti Štátnej bezpečnosti ho už nespustili z očí. Začala sa dlhoročná perzekúcia celej jeho rodiny. Odvtedy pracoval na podradných miestach za minimálnu mzdu a normalizátori rozpútali voči nemu zúrivú propagandistickú kampaň. V zahraničí naňho síce nezabudli, ale keď sa ho napríklad verejne zastal predseda švédskej vlády Olaf Palme, Gustáv Husák mu odkázal, aby si ho vzal k sebe…
Dubček sa napriek príkoriam, ktoré musel prežiť, nevzdal svojho presvedčenia. Utiahol sa do súkromia, kde za ním prichádzalo pár najbližších priateľov. Jeho postavenie sa zmenilo po nastúpení Michaila Gorbačova k moci v Sovietskom zväze a po páde totalitného komunistického režimu v novembri 1989 sa vrátil do centra politického diania. Od začiatku nežnej revolúcie sa zúčastňoval na manifestáciách, rečnil z tribún. Dňa 26. novembra 1989 vystúpil na zhromaždení občanov na Letenskej pláni v Prahe a tisíce ľudí kričalo „Dubček na Hrad!“. Politický vývoj situácie v Československu bol zložitejší. Alexander Dubček bol zvolený za predsedu Federálneho zhromaždenia, vrátil sa teda do funkcie, z ktorej pred dvadsiatimi rokmi nedobrovoľne odišiel. Pod jeho vedením prijal najvyšší zákonodarný orgán množstvo legislatívnych noriem a uznesení, ktoré znamenali východiská pre transformačný proces krajiny. Medzinárodná autorita a popularita Dubčeka pomáhala zviditeľňovať krajinu. Keď sa dostala do popredia otázka riešenia štátoprávnych vzťahov Čechov a Slovákov, bol presvedčený, že najlepším riešením je spoločný štát. Do posledných dní žil v nádeji, že sa zväzok Čechov a Slovákov zachová. Nádej zomrela spolu s ním – 7. novembra 1992, keď po deviatich týždňoch podľahol vážnym zraneniam, ktoré utrpel pri dodnes nie celkom objasnenej autohavárii. Posledné miesto svojho odpočinku našiel na cintoríne v bratislavskom Slávičom údolí. Hrob Alexandra Dubčeka je na čestnom mieste a patrí k najnavštevovanejším, po celý rok ho zdobia živé kvety a zapálené sviečky. Aj takto mu ľudia vyjadrujú úctu.
Na snímke: Busta na Námestí Alexandra Dubčeka v Bratislave.
Foto: Emil Polák
Reagujte na článok
Komentáre
******************
PZV to rozprávajte holubom, že ste neboli komunistom! To by vás len tak nechali cestovať do zahraničia, vyjednávať, ak by ste neboli ako člen strany poddaný a oddaný režimu? To si fakt myslíte, že týmito demagogiami nás oblafnete! Juraj má aspoň osobnostnú integritu - bol je a bude presvedčeným komunistom. Toho si za jeho stálosť názorov aspoň vážim, lebo bol rovnaký pred 23 rokmi ako je aj teraz! Ale vy ste obyčajný prešpekulovaný utilitarista! Ak by sa znovu dostali k moci komunisti (čo nepredpokladám) tak by sa zázračne našla vaša stranícke knižka a OPRÁŠILI BY STE VAŠE ZÁLUHY PRE PREDCHáDZAJÚCI REŽIM.
*********************
Len mená a najmä priezviska "slovenských" grófov sa nejako pomaďarčili.
To sa asi tí slovenskí národovci, čo padli v revolučnom roku 1848 obracujú v hroboch!
Je to problém interpretácie klasického socializmu, udalostí r. 1989, dnešné nazeranie hlboko zdeformovalo akékoľvek vecné videnie sveta.
Kríza klasického socializmu v r. 1989 bola objektívna, pretože sa prirodzene vyčerpal jeho potenciál, objavili sa KVANTITATÍVNE limity jeho existencie. A stalo by sa tak bez ohľadu na to, či robil chyby, či v KS boli karieristi, alebo či by bol ľaliovo čistý.
A táto objektívna situácia sa premietla aj do postojov komunistov. Ak predtým svoje postoje mysleli úprimne, intuitívne po r. 1989 cítili, že predošlé postoje sa vyčerpali. A zostali mimo KS, ich postoje sú skôr neujasnené v dôsledku najmä ostrej antikomunistickej kampane a neexistencii objektívnych poznatkov. Najmä títo postkomunisti podporili Smer v posledných voľbách, aj keď s ním nie sú celkom stotožnení.
Aj keď v dnešnej KSS je množstvo úprimných, čestných komunistov, na dnešné potreby je príliš ťažkopádna, udalosti vníma viac emotívne, ako racionálne. Ak by sa objavila moderná KS, založená na dosiahnutom poznatkovom potenciáli, myslím, žeby sa k nej prihlásilo aj množstvo bývalých komunistov. Všetko je to dnes len o dobrých poznatkoch.
Ale nedá sa zároveň povedať, žeby neprebiehala diskusia. Ja som človek, ktorý nerád ide s oficiálnym prúdom, ak s ním nesúhlasí, nakoniec to vidieť aj teraz. Aj vtedy som to robil, ale nikto ma za to nezavrel, iba na mňa škaredo zazerali:-). Nakoniec, ani marxizmus nikdy socializmus nikdy nepredstavil v takom svetle, že to bude raj, práve naopak, klasici upozorňovali na jeho hrubé začiatky. Takže mi nejde do hlavy, prečo tak tvrdošijne trváme na niečom, čo nebolo v popise práce socializmu.
Pritom nemám námietky voči ideálom, ktoré aj Ty prezentuješ. Lenže tie už objektívne patria do popisu fungovania postsocialistických spoločenských foriem, dokonca aj postspoločenských foriem, aby som bol presný.
A presne toto bol aj problém r. 1968, že politické vedenie predstavilo program, ktorý v daných objektívnych podmienkach nebol realizovateľný. A musel dopadnúť tak ako dopadol.
A presne toto je aj problém programového vybavenia ľavice dnes. Že je programove vyprázdnená. Pretože klasický socializmus odhodila ako nepodarený experiment, a stavia na utopických predstavách o socializme. Nečudo, že má prázdne ruky, pokrivená interpretácia minulosti iný výsledok ani nemôže dať.
Preto skončila aj Rímska ríša, Antické Grécko, a množstvo ďalších supercivilizácií. Nie preto, že boli zlé, ale jednoducho sa vyčerpali limity ich existencie. Tu nejde o fatalizmus, preto som napísal, že je jedno, či by bol socializmus bez chýb, alebo s chybami, alebo so samými anjelskými funkcionármi, kríza jeho klasickej podoby by v r. 1988 prišla tak či tak. Na to môžem položiť krk na klát. Jednoducho, niektoré objektívne faktory nepustia, tak ako je to vo fyzike.
To, žeby boli funkcionári vyspelejší, múdrejší, mohlo mať význam jedine pre riešenia,socializmus sa mohol zmeniť do vyspelejšej podoby. Ale musel opustiť klasickú podobu tak či tak, to bolo objektívne dané. Nefatalizmus spočíva v tom, že to nebolo automaticky dané, aké budú ďalšie riešenia, ďalší vývoj. Ten už závisel od subjektívnych faktorov.