Alexander Dubček (27. 11. 1921 - 7. 11. 1992), politik

OSUDY SLOVENSKÝCH OSOBNOSTÍ
Počet zobrazení: 8887
A.Dubcek uvod.jpg

Rodičia Alexandra Dubčeka odišli pred prvou svetovou vojnou z Uhorska za prácou do Spojených štátov amerických, kde dostali štátne občianstvo. Bývali v Chicagu, ale keď Pavlína Dubčeková čakala druhé dieťa, vrátili sa na Slovensko. Nasťahovali sa do domu patriacemu evanjelickej cirkvi v Uhrovci neďaleko Topoľčian. Bol to dom, v ktorom sa pred takmer sto rokmi narodil slávny národovec Ľudovít Štúr. 27. novembra 1921 sa v tom istom dome narodil ďalší slávny Slovák Alexander Dubček, aj keď vtedy nikto netušil, čo chlapca v živote čaká. V rodnom dome strávil Alexander tri roky, potom sa rodičia rozhodli opäť vysťahovať za prácou, lebo Európu zachvátila hospodárska kríza. Zlákala ich ponuka družstva Interhelpo, ktoré organizovalo internacionálnu pomoc mladému sovietskemu štátu. Rodina s dvoma malými deťmi sa ocitla v ďalekom nehostinnom Kirgizsku. Tam prežil Alexander detstvo, na ktoré spomína v pamätiach, ktoré vyšli vo viacerých jazykoch pod názvom Nádej zomiera posledná. Roku 1933 rodina odišla do Gorkého, kde sa jeho otec zamestnal v automobilovom závode a Saša, ako mu hovorili, vychodil strednú školu. Pred druhou svetovou vojnou sa rodina vrátila do vlasti, Alexander mal sedemnásť rokov a ťažko sa lúčil s krajinou, kde prežil väčšinu svojho mladého života, navyše nevedel, čo ho čaká v Československu, ktoré poznal iba z rozprávania rodičov.

Situácia po podpísaní Mníchovskej dohody nebola ani tu dobrá, Dubčekovci boli protifašisticky založení, otec sa zapojil do odboja a bol členom ilegálneho vedenia. Až do konca vojny bol väznený a len zázrakom unikol smrti. V tom období vstúpil do ilegálnej komunistickej strany aj Alexander, ktorý sa vyučil za strojného zámočníka a začal pracovať v zbrojárskych závodoch v Dubnici nad Váhom. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa Alexander doň zapojil, dvakrát bol zranený a jeho starší brat Július v boji zahynul. Roku 1949 začal Dubček pracovať v straníckych funkciách na Okresnom výbore KSS v Trenčíne, na Krajskom výbore KSS v Banskej Bystrici a na ÚV KSS v Bratislave. Roku 1955 po šiestich semestroch prerušil externé štúdium na Právnickej fakulte UK v Bratislave a začal študovať na Vysokej politickej škole pri ÚV KSSZ v Moskve, kde jeho politickú orientáciu ovplyvnil chruščovovský XX. zjazd KSSZ. Vtedy mnohé pochopil a v šesťdesiatych rokoch sa spolu s ďalšími reformne naladenými členmi strany usiloval naprávať krivdy a pomáhať pri rehabilitácii obetí stalinských represií, čo v tom období nebolo ľahké. Situácia bola zložitá aj v zahraničí, ale od polovice šesťdesiatych rokov bolo jasné, že reformné úsilie v Československu nemôže zostať bez povšimnutia. Napokon predsa vyústilo do vyhrotenej politickej krízy koncom roku 1967 a pamätnej Pražskej jari 1968, ktorá sa začala na Slovensku. Alexander Dubček v tom období stál v čele tohto procesu a stal sa najpopulárnejšou osobnosťou doma i v zahraničí.

Po vojenskej intervencii štátov Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968 bol Dubček okupantmi odvlečený do ZSSR, kde po niekoľkodňových rokovaniach so sovietskym vedením podpísal pod nátlakom Moskovský protokol o tzv. normalizácii pomerov v ČSSR. Vplyvom domácich predstaviteľov protireformného zoskupenia v strane, ku ktorým sa pridal Gustáv Husák, sa ho sovietske vedenie usilovalo odstrániť z politického života. V apríli nasledujúceho roka bol prinútený pod nátlakom odstúpiť z najvyššej politickej funkcie prvého tajomníka KSČ. Na krátky čas sa stal predsedom Federálneho zhromaždenia, ale aj tejto funkcie ho zbavili. V decembri 1969 ho poslali za veľvyslanca do Turecka. Predpokladali, že emigruje, a tým ho budú ľahšie môcť vyhlásiť za zradcu. Dubček sa po niekoľkých mesiacoch vrátil. Po príchode do Prahy ho vylúčili zo strany, zbavili všetkých funkcií a agenti Štátnej bezpečnosti ho už nespustili z očí. Začala sa dlhoročná perzekúcia celej jeho rodiny. Odvtedy pracoval na podradných miestach za minimálnu mzdu a normalizátori rozpútali voči nemu zúrivú propagandistickú kampaň. V zahraničí naňho síce nezabudli, ale keď sa ho napríklad verejne zastal predseda švédskej vlády Olaf Palme, Gustáv Husák mu odkázal, aby si ho vzal k sebe…

Dubček sa napriek príkoriam, ktoré musel prežiť, nevzdal svojho presvedčenia. Utiahol sa do súkromia, kde za ním prichádzalo pár najbližších priateľov. Jeho postavenie sa zmenilo po nastúpení Michaila Gorbačova k moci v Sovietskom zväze a po páde totalitného komunistického režimu v novembri 1989 sa vrátil do centra politického diania. Od začiatku nežnej revolúcie sa zúčastňoval na manifestáciách, rečnil z tribún. Dňa 26. novembra 1989 vystúpil na zhromaždení občanov na Letenskej pláni v Prahe a tisíce ľudí kričalo „Dubček na Hrad!“. Politický vývoj situácie v Československu bol zložitejší. Alexander Dubček bol zvolený za predsedu Federálneho zhromaždenia, vrátil sa teda do funkcie, z ktorej pred dvadsiatimi rokmi nedobrovoľne odišiel. Pod jeho vedením prijal najvyšší zákonodarný orgán množstvo legislatívnych noriem a uznesení, ktoré znamenali východiská pre transformačný proces krajiny. Medzinárodná autorita a popularita Dubčeka pomáhala zviditeľňovať krajinu. Keď sa dostala do popredia otázka riešenia štátoprávnych vzťahov Čechov a Slovákov, bol presvedčený, že najlepším riešením je spoločný štát. Do posledných dní žil v nádeji, že sa zväzok Čechov a Slovákov zachová. Nádej zomrela spolu s ním – 7. novembra 1992, keď po deviatich týždňoch podľahol vážnym zraneniam, ktoré utrpel pri dodnes nie celkom objasnenej autohavárii. Posledné miesto svojho odpočinku našiel na cintoríne v bratislavskom Slávičom údolí. Hrob Alexandra Dubčeka je na čestnom mieste a patrí k najnavštevovanejším, po celý rok ho zdobia živé kvety a zapálené sviečky. Aj takto mu ľudia vyjadrujú úctu.

Na snímke: Busta na Námestí Alexandra Dubčeka v Bratislave.

Foto: Emil Polák

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
17. november 2012, 02:55
nanajvys od roku 1867 po 1919, lenze z optiky dneska sa to moze niekomu javit ako 1000 rokov. podobne aj s Dubcekom je ten problem v tej optike, jej zamerani - nie v alexandrovi dubcekovi...
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
17. november 2012, 14:56
fuj, už trepeš, zmlkni
Obrázok používateľa Anonymný
#17
(neuvedené)
18. november 2012, 03:21
"Nie som komunista (aj keď mi tu mnohí nickovia i Inga tak nadávajú, alebo ma poctievajú?),ale život a prax ma presvedčili, že socializmus je dobrá vec a že je prečo sa oň snažiť. V čase Novembra som pracoval na inom fronte - ekonomickom, a súťažil som pod Moskvou s američanmi i Nemcami o dlhodobý kontrakt, ktorý mohol zabežpečiť mojej socialistickej vlasti dnešnými slovami dobré pracovné príležitosti. Medzitým tu prebehlo čosi ako revolúcia a ja som sa nestačil čudovať..." Peter Zajac-Vanka

******************

PZV to rozprávajte holubom, že ste neboli komunistom! To by vás len tak nechali cestovať do zahraničia, vyjednávať, ak by ste neboli ako člen strany poddaný a oddaný režimu? To si fakt myslíte, že týmito demagogiami nás oblafnete! Juraj má aspoň osobnostnú integritu - bol je a bude presvedčeným komunistom. Toho si za jeho stálosť názorov aspoň vážim, lebo bol rovnaký pred 23 rokmi ako je aj teraz! Ale vy ste obyčajný prešpekulovaný utilitarista! Ak by sa znovu dostali k moci komunisti (čo nepredpokladám) tak by sa zázračne našla vaša stranícke knižka a OPRÁŠILI BY STE VAŠE ZÁLUHY PRE PREDCHáDZAJÚCI REŽIM.

Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
18. november 2012, 03:29
budapest nikomu nevladla 1000 rokov... nanajvys od roku 1867 po 1919, lenze z optiky dneska sa to moze niekomu javit ako 1000 rokov. podobne aj s Dubcekom je ten problem v tej optike, jej zamerani - nie v alexandrovi dubcekovi... anton b.

*********************

Len mená a najmä priezviska "slovenských" grófov sa nejako pomaďarčili.

To sa asi tí slovenskí národovci, čo padli v revolučnom roku 1848 obracujú v hroboch!

Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
18. november 2012, 04:29
Som ďaleko viac presvedčený, zbavil som sa povinnosti "vysvetlovať" zbytočné hlúposti. A najmä už nemusím obhajovať organizáciu plnú utilitaristov, preživajúcich každý režim. Porovnajte koľko komunistov "ostalo", keď sa zmenil režim: bude vám jasné na čom predchádzajúci režim stál a za čo stál: pre väčšinu za misu šošovice... Mnoho som aj poučil, mnoho si uvedomil: nie som taký istý ako pred rokmi. Nemôžem nerešpektovať širšie hranice politickej slobody ( aj ke´d draho zaplatenej likvidáciou existenčnej slobody). Nemôžem odsudzovať nikoho, kto z existenčných dôvodov sklonil hlavu a "žije" ako sa dá... Som frustrovaný zo straty zbytkov demokracie: dnes už nie je možné zmeniť nič, len držať jazyk za zubami a krok. Výkriky revoltujúcich slúžia akurát tajnej polícii na identifikáciu potenciálnych odporcov ( s rizikom monitorovania ako "teroristi"...) a pre režimných sociológov na účinné mediálne manipulácie a konzumentské stratégie. Máte slobodu si vybrať obchodný reťazec, nie politickú reprezentáciu!
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
18. november 2012, 06:15
logicky nevyplýva, že predtým neboli komunistami, že to nemysleli úprimne. Pritom je jasné, že časť členov KS bola obyčajnými kariestami, ak nechcem použiť tvrdšie slovo. Ale takí ľudia sa objavovali v každom systéme v dejinách a systémy na tom nepadali a nemožno od nich odvodzovať ani charakter systému.

Je to problém interpretácie klasického socializmu, udalostí r. 1989, dnešné nazeranie hlboko zdeformovalo akékoľvek vecné videnie sveta.

Kríza klasického socializmu v r. 1989 bola objektívna, pretože sa prirodzene vyčerpal jeho potenciál, objavili sa KVANTITATÍVNE limity jeho existencie. A stalo by sa tak bez ohľadu na to, či robil chyby, či v KS boli karieristi, alebo či by bol ľaliovo čistý.
A táto objektívna situácia sa premietla aj do postojov komunistov. Ak predtým svoje postoje mysleli úprimne, intuitívne po r. 1989 cítili, že predošlé postoje sa vyčerpali. A zostali mimo KS, ich postoje sú skôr neujasnené v dôsledku najmä ostrej antikomunistickej kampane a neexistencii objektívnych poznatkov. Najmä títo postkomunisti podporili Smer v posledných voľbách, aj keď s ním nie sú celkom stotožnení.

Aj keď v dnešnej KSS je množstvo úprimných, čestných komunistov, na dnešné potreby je príliš ťažkopádna, udalosti vníma viac emotívne, ako racionálne. Ak by sa objavila moderná KS, založená na dosiahnutom poznatkovom potenciáli, myslím, žeby sa k nej prihlásilo aj množstvo bývalých komunistov. Všetko je to dnes len o dobrých poznatkoch.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
18. november 2012, 09:52
Milan, to nie je otázka "straníckej" príslušnosti. To je otázka vzťahu k civilizácii, k sebe i ostatným. Je to aj kvalifikácia. Ja, na rozdiel od INGA, nechápem príslušnosť ako platenie členských známok, plnenie povinností a branie "úžitku" z členstva. Ak by tomu bolo tak, ostať komunistom po prevrate, by ozaj mohlo byť podkladom pre diagnózu... Mne ide o ýivotný postoj: napríklad ( pre ilustráciu) nekomunisti nevyhadzujú pri ceste autom blinker: ich nezaujíma ( zpravidla) čo sa deje s ostatnými a pre nich je to len zbytočný pohyb ( a pár kvapiek benzínu) naviac... Nechcem "idealizovať, iba upozorniť, že pod pojem komunista môže byť dnes zahrnutý aj kdejaký exot. Asi mi potvrdíš, že v strane neprebiehala otvorená diskusia, že kádrové otázky sa riešili zhora a akčná jednota vznikala/nevznikala náhodne zdola... Neriešim historické determinácie, hovorím o subjektívnych kvalitách. Nechcem mať idealistické predstavy ( ťažko prakticky realizovateľné)o "komunistoch" . Moje hodnotenie vychádzalo iba z reálnych faktov: nomenklatúra prakticky do nohy prebehla na druhú stranu ( a to nie programovo, ale utilitárne), radoví členovia nemali pri svojom zotrvaní - často- racionálne dôvody, ale boli to predovšetkým etické motívy: čestnosť, zodpovednosť, loajalita k druhom a rodičom a pod. Určite nebola komunistická ídea tým rozhodujúcim pre nejaké tisíce, skôr nás bolo ( a je ) uzopár desiatok, stoviek. Nejde o to, robiť si z toho "zásluhy", je to len o tom, že byrokratické "pravidlá"nefungujú a spoločnú iniciatívu skôr krivia ako akcelerujú...
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
18. november 2012, 10:00
nebolo akési "automatické" vyčerpanie a automatické riešenie vyvolané stavom civilizácie. Bol to aj dôsledok subjektívneho rozhodovania: straty vízie a jej "lepenie" zo zbytkov a ilúzií o moderne... Prečo vydržala Kuba, prečo sa snaží Venezuela?, iste je veľa objektívne určené, no práve subjektívne riešenia funkčne alebo nefunkčne reflektujú realitu. Formálne limity tomu iste pomáhajú, no mnohé je v našich rukách. A to nemusíme porúčať vetru, dažďu: iba sa správať racionálne, kompetentne, kvalifikovane...
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
18. november 2012, 10:25
pohybu dejín, aby som sa podíval objektívne aj na socializmus a budúce systémy. A tento model jasne ukázal, že očakávať od klasického socializmu, že tam mohla prebiehať od začiatku, ale aj po r. 1968 nejaká veľmi otvorená diskusia, je nepochopením jeho miesta. Preto poukazujem, porovnávam s kapitalizmom po r. 1688. Takisto sa utvoril klasický kapitalizmus s buržoáznou parlamentnou demokraciou. Ale očakávať aj tam otvorenú diskusiu a slobodu slova bolo iluzórne, tieto vývojové štádiá to jednoducho nemajú v popise fungovania.

Ale nedá sa zároveň povedať, žeby neprebiehala diskusia. Ja som človek, ktorý nerád ide s oficiálnym prúdom, ak s ním nesúhlasí, nakoniec to vidieť aj teraz. Aj vtedy som to robil, ale nikto ma za to nezavrel, iba na mňa škaredo zazerali:-). Nakoniec, ani marxizmus nikdy socializmus nikdy nepredstavil v takom svetle, že to bude raj, práve naopak, klasici upozorňovali na jeho hrubé začiatky. Takže mi nejde do hlavy, prečo tak tvrdošijne trváme na niečom, čo nebolo v popise práce socializmu.

Pritom nemám námietky voči ideálom, ktoré aj Ty prezentuješ. Lenže tie už objektívne patria do popisu fungovania postsocialistických spoločenských foriem, dokonca aj postspoločenských foriem, aby som bol presný.

A presne toto bol aj problém r. 1968, že politické vedenie predstavilo program, ktorý v daných objektívnych podmienkach nebol realizovateľný. A musel dopadnúť tak ako dopadol.

A presne toto je aj problém programového vybavenia ľavice dnes. Že je programove vyprázdnená. Pretože klasický socializmus odhodila ako nepodarený experiment, a stavia na utopických predstavách o socializme. Nečudo, že má prázdne ruky, pokrivená interpretácia minulosti iný výsledok ani nemôže dať.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
18. november 2012, 10:33
ale objektívne kríza jeho klasickej podoby. Systémy nepadajú preto, že sú zlé, práve naopak, čím sú lepšie a dynamickejšie sa vyvíjajú, tým skôr vyčerpajú kvantitatívne limity svojej existencie.

Preto skončila aj Rímska ríša, Antické Grécko, a množstvo ďalších supercivilizácií. Nie preto, že boli zlé, ale jednoducho sa vyčerpali limity ich existencie. Tu nejde o fatalizmus, preto som napísal, že je jedno, či by bol socializmus bez chýb, alebo s chybami, alebo so samými anjelskými funkcionármi, kríza jeho klasickej podoby by v r. 1988 prišla tak či tak. Na to môžem položiť krk na klát. Jednoducho, niektoré objektívne faktory nepustia, tak ako je to vo fyzike.

To, žeby boli funkcionári vyspelejší, múdrejší, mohlo mať význam jedine pre riešenia,socializmus sa mohol zmeniť do vyspelejšej podoby. Ale musel opustiť klasickú podobu tak či tak, to bolo objektívne dané. Nefatalizmus spočíva v tom, že to nebolo automaticky dané, aké budú ďalšie riešenia, ďalší vývoj. Ten už závisel od subjektívnych faktorov.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
19. november 2012, 00:46
Som rád posunu diskusie ( a tomu, že si rozumieme). Súhlasím a nenamietam prirodzenú determináciu socializmu. No politiku, ak ju nechápeme v dekadentnej podobe súdobej snahy prežiť a obohatiť sa, chápem ako rozumné úsilie napriamovať civilizačné riešenia čo najlepšie k optimálnym rozhodnutiam ( v mojom ponímaní k dosahovaniu obecne žiadaných humanistických cieľov: spravodlivosti, dôstojného života, rozvoja osobností a pod.). Vždy je sloboda voľby - a pre kompetentnú voľbu, by sme sa mali snažiť pochopiť nielen limity, ale i slepé cesty a zlé východiská... Preto zasa ja nástojím na dôslednej reflexi prežitého: aj republika význikla ako reflexa dekadentného absolutizmu, stojíme na prahu novej spoločenskej formácie (zaniknuté štáty musí v mnohých funkciách vystriedať iná organizácia verejného života). Pre mňa je dôležité ukázať riziko a invaliditu politickej strany ( politických strán) ako účelového nástroja na realizáciu politického programu. Dokonca sa domnievam, že diskreditácia tejto barličky donúti ľudí nenechať si odcudziť moc a naopak dôsledne ju používať! Nechcem pritom podporovať fatalizmus typu načo sa snažiť, veď aj tak je vývoj predurčený ( mám/ nemám šťastie žiť v dobrých/zlých pomeroch...)A nemyslím si, že dejiny fungujú ako natiahnuté hodiny.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
19. november 2012, 03:58
transkripcia mien do madarciny sa robila v obdobi kulturnej genocidy nemadarskych narodov a narodnosti uhorska 1867-1919. staci sa ist pozriet na stare cintoriny nielen na severe a zapade, ale aj na juhu slovenska. do roku 1948 bola prevazovala v madarsku ako uradny jazyk latincina a nemcina - ako vsade inde v multinarodnostnom rakuskouhorskom cisarstve...

Stránky

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984