Alexander Dubček (27. 11. 1921 - 7. 11. 1992), politik
Rodičia Alexandra Dubčeka odišli pred prvou svetovou vojnou z Uhorska za prácou do Spojených štátov amerických, kde dostali štátne občianstvo. Bývali v Chicagu, ale keď Pavlína Dubčeková čakala druhé dieťa, vrátili sa na Slovensko. Nasťahovali sa do domu patriacemu evanjelickej cirkvi v Uhrovci neďaleko Topoľčian. Bol to dom, v ktorom sa pred takmer sto rokmi narodil slávny národovec Ľudovít Štúr. 27. novembra 1921 sa v tom istom dome narodil ďalší slávny Slovák Alexander Dubček, aj keď vtedy nikto netušil, čo chlapca v živote čaká. V rodnom dome strávil Alexander tri roky, potom sa rodičia rozhodli opäť vysťahovať za prácou, lebo Európu zachvátila hospodárska kríza. Zlákala ich ponuka družstva Interhelpo, ktoré organizovalo internacionálnu pomoc mladému sovietskemu štátu. Rodina s dvoma malými deťmi sa ocitla v ďalekom nehostinnom Kirgizsku. Tam prežil Alexander detstvo, na ktoré spomína v pamätiach, ktoré vyšli vo viacerých jazykoch pod názvom Nádej zomiera posledná. Roku 1933 rodina odišla do Gorkého, kde sa jeho otec zamestnal v automobilovom závode a Saša, ako mu hovorili, vychodil strednú školu. Pred druhou svetovou vojnou sa rodina vrátila do vlasti, Alexander mal sedemnásť rokov a ťažko sa lúčil s krajinou, kde prežil väčšinu svojho mladého života, navyše nevedel, čo ho čaká v Československu, ktoré poznal iba z rozprávania rodičov.
Situácia po podpísaní Mníchovskej dohody nebola ani tu dobrá, Dubčekovci boli protifašisticky založení, otec sa zapojil do odboja a bol členom ilegálneho vedenia. Až do konca vojny bol väznený a len zázrakom unikol smrti. V tom období vstúpil do ilegálnej komunistickej strany aj Alexander, ktorý sa vyučil za strojného zámočníka a začal pracovať v zbrojárskych závodoch v Dubnici nad Váhom. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa Alexander doň zapojil, dvakrát bol zranený a jeho starší brat Július v boji zahynul. Roku 1949 začal Dubček pracovať v straníckych funkciách na Okresnom výbore KSS v Trenčíne, na Krajskom výbore KSS v Banskej Bystrici a na ÚV KSS v Bratislave. Roku 1955 po šiestich semestroch prerušil externé štúdium na Právnickej fakulte UK v Bratislave a začal študovať na Vysokej politickej škole pri ÚV KSSZ v Moskve, kde jeho politickú orientáciu ovplyvnil chruščovovský XX. zjazd KSSZ. Vtedy mnohé pochopil a v šesťdesiatych rokoch sa spolu s ďalšími reformne naladenými členmi strany usiloval naprávať krivdy a pomáhať pri rehabilitácii obetí stalinských represií, čo v tom období nebolo ľahké. Situácia bola zložitá aj v zahraničí, ale od polovice šesťdesiatych rokov bolo jasné, že reformné úsilie v Československu nemôže zostať bez povšimnutia. Napokon predsa vyústilo do vyhrotenej politickej krízy koncom roku 1967 a pamätnej Pražskej jari 1968, ktorá sa začala na Slovensku. Alexander Dubček v tom období stál v čele tohto procesu a stal sa najpopulárnejšou osobnosťou doma i v zahraničí.
Po vojenskej intervencii štátov Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968 bol Dubček okupantmi odvlečený do ZSSR, kde po niekoľkodňových rokovaniach so sovietskym vedením podpísal pod nátlakom Moskovský protokol o tzv. normalizácii pomerov v ČSSR. Vplyvom domácich predstaviteľov protireformného zoskupenia v strane, ku ktorým sa pridal Gustáv Husák, sa ho sovietske vedenie usilovalo odstrániť z politického života. V apríli nasledujúceho roka bol prinútený pod nátlakom odstúpiť z najvyššej politickej funkcie prvého tajomníka KSČ. Na krátky čas sa stal predsedom Federálneho zhromaždenia, ale aj tejto funkcie ho zbavili. V decembri 1969 ho poslali za veľvyslanca do Turecka. Predpokladali, že emigruje, a tým ho budú ľahšie môcť vyhlásiť za zradcu. Dubček sa po niekoľkých mesiacoch vrátil. Po príchode do Prahy ho vylúčili zo strany, zbavili všetkých funkcií a agenti Štátnej bezpečnosti ho už nespustili z očí. Začala sa dlhoročná perzekúcia celej jeho rodiny. Odvtedy pracoval na podradných miestach za minimálnu mzdu a normalizátori rozpútali voči nemu zúrivú propagandistickú kampaň. V zahraničí naňho síce nezabudli, ale keď sa ho napríklad verejne zastal predseda švédskej vlády Olaf Palme, Gustáv Husák mu odkázal, aby si ho vzal k sebe…
Dubček sa napriek príkoriam, ktoré musel prežiť, nevzdal svojho presvedčenia. Utiahol sa do súkromia, kde za ním prichádzalo pár najbližších priateľov. Jeho postavenie sa zmenilo po nastúpení Michaila Gorbačova k moci v Sovietskom zväze a po páde totalitného komunistického režimu v novembri 1989 sa vrátil do centra politického diania. Od začiatku nežnej revolúcie sa zúčastňoval na manifestáciách, rečnil z tribún. Dňa 26. novembra 1989 vystúpil na zhromaždení občanov na Letenskej pláni v Prahe a tisíce ľudí kričalo „Dubček na Hrad!“. Politický vývoj situácie v Československu bol zložitejší. Alexander Dubček bol zvolený za predsedu Federálneho zhromaždenia, vrátil sa teda do funkcie, z ktorej pred dvadsiatimi rokmi nedobrovoľne odišiel. Pod jeho vedením prijal najvyšší zákonodarný orgán množstvo legislatívnych noriem a uznesení, ktoré znamenali východiská pre transformačný proces krajiny. Medzinárodná autorita a popularita Dubčeka pomáhala zviditeľňovať krajinu. Keď sa dostala do popredia otázka riešenia štátoprávnych vzťahov Čechov a Slovákov, bol presvedčený, že najlepším riešením je spoločný štát. Do posledných dní žil v nádeji, že sa zväzok Čechov a Slovákov zachová. Nádej zomrela spolu s ním – 7. novembra 1992, keď po deviatich týždňoch podľahol vážnym zraneniam, ktoré utrpel pri dodnes nie celkom objasnenej autohavárii. Posledné miesto svojho odpočinku našiel na cintoríne v bratislavskom Slávičom údolí. Hrob Alexandra Dubčeka je na čestnom mieste a patrí k najnavštevovanejším, po celý rok ho zdobia živé kvety a zapálené sviečky. Aj takto mu ľudia vyjadrujú úctu.
Na snímke: Busta na Námestí Alexandra Dubčeka v Bratislave.
Foto: Emil Polák
Reagujte na článok
Komentáre
Ak si taký "hrdina", povyprávaj nám, ako sa vtedy asi Dubček mohol cítiť a zachovať, ak ho soldateska odviezla na letisko a šupovala do Moskvy, kde mu už súdruhovia od Brežneva vysvetlili, v čom problema?
Mohol skríknuť "bijú nás" ako ten zbojník v Jánošíkovi a dať vystrieľať polovicu obyvateľstva v Československu iba preto, aby bol menej "dobrým ujkom"? Asi vedel a bol si vedomý, že sú v hre ľudské životy, mnohí sebci to nechápu a nepochopili dodnes, kedy treba zhltnúť svoje ego a kedy treba popustiť i keď si človek z toho trhá vlasy.
Na týchto fórach mi vadí, že si kde.kto trepne akúkoľvek somarinu a neuvedomí si, že raz napísané slová sa už gúglujú a tí dvadsaťroční si už od teba spoja Dubčeka s tou tvojou nesprávnou slovnou charakteristikou, ktorá má ešte dnes navyše dosť hanlivý náboj.
Ja si Alexandra Dubčeka vážim nielen pre jeho názory, ale i pre ten postoj po auguste 1968, ktorý by inému utrhol srdce, jemu nie...
...a imponovalo mi, keď sem prichádzali západní študenti cez AIESEC- štúdijné programy a vedeli v osemdesiatych rokoch o Dubčekovi viac ako naši dnešní mladí...a vážili si ho, bol pre nich vzor, aký u seba na Západe vtedy nemali.
Pre mňa sú to zaujímavé informácie z jeho životopisu a predpokladám, že bežné klišovité správy zas maximálne uverejnia jeho foto skákajúceho do bazéna či záber z Václavského námestia, načo iné, ak sú to osvedčené klišovité zábery...
A nejaké tie zvrhlé hodnotenia plné sklamania bývalých komunistov, však Chatyv, tie ma nerozhádžu, psychológovia vedia o syndróme "sklamaných synov", ktorí potom sú schopní na svojho otca nabrýzgať horšie ako na cudzieho, zosmiešniť ho a zriecť sa ho.
Nuž, sklamaní "synci" Dubčeka, v ktorých sa nejako bije komunistické vedomie s kapitalistickým žitím, čo už s vami, buďte zatrpknutý, zhadzujte ho, nie on vás zradil, vy ste sa ho zriekli...
"Iné kafe" je Gorbačov, to sa len v zatrpknutej hlave bývalého komunistu môžu prepojiť tieto dva úplne odlišné osudy, zatracovať Dubčeka a ľutovať "Gorbiho".
Trochu solídnosti v hodnoteniach, prosím. Gorbačov nezvládol svoju rolu a ani len si to nepripúšťa. Ak chcete porovnať, dobre, pokúste sa o scenár, čo by robil Gorbačov od 21.augusta 1968,ak by bol prvým tajomníkom ÚV KSČ a odviezla ho eskorta do väzenia...
... Už vám to došlo?
Už ma nebaví počúvať, že Štefánik = chorľavá kvetinka, že Jánošík = pribllý zbojník s frndžalicou, Štúr = asi buzík, keď nechcel Ostrolúcku, Dubček = ľalo vyplašený, ujo dobrák, ...je tu ešte niekto, koho sme neosrali?
Prešiel som trochu inými školami, kde si národy vážia svoje legendy, aj keď možno to za života boli sralbotkovia a hajzli, ale legenda dala podnitiť generáciám v tých národoch niečomu, čo my Slováci asi nie sme ani ochotní odskúšať, nieto ešte denne sa riadiť vzormi...
Všetci vedia, aký bol Napoleon sukničkár, aký bol maličký a urážlivý, ukážte mi ale Francúza, ktorý by naň nebol hrdý a mladých, ktorí z jeho legendy neťažia do vlastného života... ukážte mi Rusa, ktorý by sa nechcel porovnať s Petrom Veľkým, inovátorom a reformátorom nemotorného cárskeho Ruska, zakladateľa petersburgu, ktorý bol v podstate márnomyseľný a sebecký, ukážte mi anglického kráľa Henricha VIII, ktorý bol prietrtník, mal šesť žien, ale vytvoril anglikánsku cirkev a angličania ho berú ako legendu, to ani nehovorím o amerických vzoroch...
...a potom príďte na Slovensko a opýtajte sa nielen mladých, kohokoľvek, koho si vážia a koho uzávajú ako legendu... "Pyco Rauša"?
tam sme dospeli a to pomocou toho večného sebaosierania...
dosť som to pojal emotívne, ale už ma to nebaví, mám 57 rokov a vtedy už človek povie po lopate, čo si myslí... my na Slovensku skutočne trpíme sebaosieraním ako nijaký iný národ na svete.
Dubček mi bol ľahostajný, vyrastal som v časoch, keď o ňom nebolo nič počuť i vedieť, preto ma prekvapilo, že vzdelaní vysokoškoláci zo Západu, ktorí mali nejaké sympatie k socializmu ( inak by neprišli na mesačnú stáž, ak by boli antikomunistami ) ho obdivovali a hovorili o ňom s úžasom, nie ako o "celebrite" z bulváru.
Predpokladám, že raz nebudem musieť vnukom hovoriť o "legendách" na Slovensku typu Matlovič, či Kaník alebo Mojsej, ale že sa tu už konečne pohne niečo... asi nie pri ministrovi Čaplovičovi, ani nie pri ministrovi Maďaričovi, žiaľ...
... iba sa potom, my Slováci nečudujme, že všetky ma´darsky hovoriace deti na Slovensku majú vzor v Attilovi a nemáme ich čím pritiahnuť k tomu, že sú občanmi Slovenskej republiky, pochopil?
Ale kladiem otázku: Dobre, a koho by si označil za hrdinu na Slovensku dnes?
Stránky
- 1
- 2
- 3
- 4
- 5
- 6
- 7
- nasledujúca ›
- posledná »