Reklama
Reklama

Alexander Dubček (27. 11. 1921 - 7. 11. 1992), politik

OSUDY SLOVENSKÝCH OSOBNOSTÍ
Počet zobrazení: 5006
A.Dubcek uvod.jpg

Rodičia Alexandra Dubčeka odišli pred prvou svetovou vojnou z Uhorska za prácou do Spojených štátov amerických, kde dostali štátne občianstvo. Bývali v Chicagu, ale keď Pavlína Dubčeková čakala druhé dieťa, vrátili sa na Slovensko. Nasťahovali sa do domu patriacemu evanjelickej cirkvi v Uhrovci neďaleko Topoľčian. Bol to dom, v ktorom sa pred takmer sto rokmi narodil slávny národovec Ľudovít Štúr. 27. novembra 1921 sa v tom istom dome narodil ďalší slávny Slovák Alexander Dubček, aj keď vtedy nikto netušil, čo chlapca v živote čaká. V rodnom dome strávil Alexander tri roky, potom sa rodičia rozhodli opäť vysťahovať za prácou, lebo Európu zachvátila hospodárska kríza. Zlákala ich ponuka družstva Interhelpo, ktoré organizovalo internacionálnu pomoc mladému sovietskemu štátu. Rodina s dvoma malými deťmi sa ocitla v ďalekom nehostinnom Kirgizsku. Tam prežil Alexander detstvo, na ktoré spomína v pamätiach, ktoré vyšli vo viacerých jazykoch pod názvom Nádej zomiera posledná. Roku 1933 rodina odišla do Gorkého, kde sa jeho otec zamestnal v automobilovom závode a Saša, ako mu hovorili, vychodil strednú školu. Pred druhou svetovou vojnou sa rodina vrátila do vlasti, Alexander mal sedemnásť rokov a ťažko sa lúčil s krajinou, kde prežil väčšinu svojho mladého života, navyše nevedel, čo ho čaká v Československu, ktoré poznal iba z rozprávania rodičov.

Situácia po podpísaní Mníchovskej dohody nebola ani tu dobrá, Dubčekovci boli protifašisticky založení, otec sa zapojil do odboja a bol členom ilegálneho vedenia. Až do konca vojny bol väznený a len zázrakom unikol smrti. V tom období vstúpil do ilegálnej komunistickej strany aj Alexander, ktorý sa vyučil za strojného zámočníka a začal pracovať v zbrojárskych závodoch v Dubnici nad Váhom. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa Alexander doň zapojil, dvakrát bol zranený a jeho starší brat Július v boji zahynul. Roku 1949 začal Dubček pracovať v straníckych funkciách na Okresnom výbore KSS v Trenčíne, na Krajskom výbore KSS v Banskej Bystrici a na ÚV KSS v Bratislave. Roku 1955 po šiestich semestroch prerušil externé štúdium na Právnickej fakulte UK v Bratislave a začal študovať na Vysokej politickej škole pri ÚV KSSZ v Moskve, kde jeho politickú orientáciu ovplyvnil chruščovovský XX. zjazd KSSZ. Vtedy mnohé pochopil a v šesťdesiatych rokoch sa spolu s ďalšími reformne naladenými členmi strany usiloval naprávať krivdy a pomáhať pri rehabilitácii obetí stalinských represií, čo v tom období nebolo ľahké. Situácia bola zložitá aj v zahraničí, ale od polovice šesťdesiatych rokov bolo jasné, že reformné úsilie v Československu nemôže zostať bez povšimnutia. Napokon predsa vyústilo do vyhrotenej politickej krízy koncom roku 1967 a pamätnej Pražskej jari 1968, ktorá sa začala na Slovensku. Alexander Dubček v tom období stál v čele tohto procesu a stal sa najpopulárnejšou osobnosťou doma i v zahraničí.

Po vojenskej intervencii štátov Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968 bol Dubček okupantmi odvlečený do ZSSR, kde po niekoľkodňových rokovaniach so sovietskym vedením podpísal pod nátlakom Moskovský protokol o tzv. normalizácii pomerov v ČSSR. Vplyvom domácich predstaviteľov protireformného zoskupenia v strane, ku ktorým sa pridal Gustáv Husák, sa ho sovietske vedenie usilovalo odstrániť z politického života. V apríli nasledujúceho roka bol prinútený pod nátlakom odstúpiť z najvyššej politickej funkcie prvého tajomníka KSČ. Na krátky čas sa stal predsedom Federálneho zhromaždenia, ale aj tejto funkcie ho zbavili. V decembri 1969 ho poslali za veľvyslanca do Turecka. Predpokladali, že emigruje, a tým ho budú ľahšie môcť vyhlásiť za zradcu. Dubček sa po niekoľkých mesiacoch vrátil. Po príchode do Prahy ho vylúčili zo strany, zbavili všetkých funkcií a agenti Štátnej bezpečnosti ho už nespustili z očí. Začala sa dlhoročná perzekúcia celej jeho rodiny. Odvtedy pracoval na podradných miestach za minimálnu mzdu a normalizátori rozpútali voči nemu zúrivú propagandistickú kampaň. V zahraničí naňho síce nezabudli, ale keď sa ho napríklad verejne zastal predseda švédskej vlády Olaf Palme, Gustáv Husák mu odkázal, aby si ho vzal k sebe…

Dubček sa napriek príkoriam, ktoré musel prežiť, nevzdal svojho presvedčenia. Utiahol sa do súkromia, kde za ním prichádzalo pár najbližších priateľov. Jeho postavenie sa zmenilo po nastúpení Michaila Gorbačova k moci v Sovietskom zväze a po páde totalitného komunistického režimu v novembri 1989 sa vrátil do centra politického diania. Od začiatku nežnej revolúcie sa zúčastňoval na manifestáciách, rečnil z tribún. Dňa 26. novembra 1989 vystúpil na zhromaždení občanov na Letenskej pláni v Prahe a tisíce ľudí kričalo „Dubček na Hrad!“. Politický vývoj situácie v Československu bol zložitejší. Alexander Dubček bol zvolený za predsedu Federálneho zhromaždenia, vrátil sa teda do funkcie, z ktorej pred dvadsiatimi rokmi nedobrovoľne odišiel. Pod jeho vedením prijal najvyšší zákonodarný orgán množstvo legislatívnych noriem a uznesení, ktoré znamenali východiská pre transformačný proces krajiny. Medzinárodná autorita a popularita Dubčeka pomáhala zviditeľňovať krajinu. Keď sa dostala do popredia otázka riešenia štátoprávnych vzťahov Čechov a Slovákov, bol presvedčený, že najlepším riešením je spoločný štát. Do posledných dní žil v nádeji, že sa zväzok Čechov a Slovákov zachová. Nádej zomrela spolu s ním – 7. novembra 1992, keď po deviatich týždňoch podľahol vážnym zraneniam, ktoré utrpel pri dodnes nie celkom objasnenej autohavárii. Posledné miesto svojho odpočinku našiel na cintoríne v bratislavskom Slávičom údolí. Hrob Alexandra Dubčeka je na čestnom mieste a patrí k najnavštevovanejším, po celý rok ho zdobia živé kvety a zapálené sviečky. Aj takto mu ľudia vyjadrujú úctu.

Na snímke: Busta na Námestí Alexandra Dubčeka v Bratislave.

Foto: Emil Polák

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
07. november 2012, 01:02
Nuž, hľa o spomienku na "dobrého uja" Dubčeka nikto ani nezakopne... Tragédia malého človeka vo veľkej politike odoznieva v tichu bez prívlastkov ( nehodí sa ani zhovievavé ani mrazivé). Akoby neexistoval. Bol použitý a odložený. Použili ho ako figúrku "milého straníckeho funkcionára", aby ním vymietli iného "málo milého" straníckeho funkcionára (A.Novotného). Potom ho použili ako baranidlo s trocha tupým úsmevom na búchanie do bášt štátostrany, potom bol "použitý" na schválenie pendrekového zákona, ako archetyp "poblúdeného" uja. Z odloženia, oprášili pavučiny a povodili ho po budoároch "nežnej", nechali vylízať psiu misku hanby pri krátkych nohaviciach VH... Nuž riadne ťa prefackali "súdruhovia" a tí "druhí". Zaplnil si riedke dejiny Slovenska, ale v zastrčenej skrini opradenej pavučinami, s nasládlym úsmevom nič nechápajúceho si tak ešte pozrieš agóniu svojho národa, ktorému si "dubčekovsky" nepomol, ani neuškodil...
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
07. november 2012, 13:06
Sám dobre vieš, že vrenie dejinných udalostí vždy vynesie na vrchol politiky ľudí charizmatických a pripravených - ten tvoj "dobrý ujo" sa hodí skôr na Gašparoviča a jeho senilné brepty či neochota sa v niečom viac angažovať, ale rozhodne nie na Dubčeka.

Ak si taký "hrdina", povyprávaj nám, ako sa vtedy asi Dubček mohol cítiť a zachovať, ak ho soldateska odviezla na letisko a šupovala do Moskvy, kde mu už súdruhovia od Brežneva vysvetlili, v čom problema?
Mohol skríknuť "bijú nás" ako ten zbojník v Jánošíkovi a dať vystrieľať polovicu obyvateľstva v Československu iba preto, aby bol menej "dobrým ujkom"? Asi vedel a bol si vedomý, že sú v hre ľudské životy, mnohí sebci to nechápu a nepochopili dodnes, kedy treba zhltnúť svoje ego a kedy treba popustiť i keď si človek z toho trhá vlasy.

Na týchto fórach mi vadí, že si kde.kto trepne akúkoľvek somarinu a neuvedomí si, že raz napísané slová sa už gúglujú a tí dvadsaťroční si už od teba spoja Dubčeka s tou tvojou nesprávnou slovnou charakteristikou, ktorá má ešte dnes navyše dosť hanlivý náboj.

Ja si Alexandra Dubčeka vážim nielen pre jeho názory, ale i pre ten postoj po auguste 1968, ktorý by inému utrhol srdce, jemu nie...
...a imponovalo mi, keď sem prichádzali západní študenti cez AIESEC- štúdijné programy a vedeli v osemdesiatych rokoch o Dubčekovi viac ako naši dnešní mladí...a vážili si ho, bol pre nich vzor, aký u seba na Západe vtedy nemali.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
07. november 2012, 14:25
napises to a napriek tomu to nevies zhodnotit na pravdivy pohlad na Dubceka a udalosti doby s ktorou je spajany."a imponovalo mi, keď sem prichádzali západní študenti cez AIESEC- štúdijné programy a vedeli v osemdesiatych rokoch o Dubčekovi viac ako naši dnešní mladí...a vážili si ho, bol pre nich vzor, aký u seba na Západe vtedy nemali"Dubcek ako dobrak bol objektom nie subiektom udalosti.Bol pouzity v prospech tych co o nom vedeli.Na ukor tych co o nom nevedeli lebo vediet nechceli.Pre mnohych ostal legendov lebo prisli "spriatelene" vojska.Myty sa zacali rucat ked tie iste vojska neprisli.Ked sa zacalo ukazovat ze socializmus s "ludskou" tvarou je kapitalizmus bez tvare.Vdaka tragedii sa nezrutili celkom.Iny muz podobny Dubcekovi to "stastie" nemal.Z idolu daleko vacsieho formatu sa stal vlastnym narodom opluvany chudak.Gorbi.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
07. november 2012, 16:38
Nepátral som po archívoch a zbežne sa informácie o Alexandrovi Dubčekovi zužujú na rok 1968, prípadne na jeho návrat do politiky po decembri 1990.
Pre mňa sú to zaujímavé informácie z jeho životopisu a predpokladám, že bežné klišovité správy zas maximálne uverejnia jeho foto skákajúceho do bazéna či záber z Václavského námestia, načo iné, ak sú to osvedčené klišovité zábery...

A nejaké tie zvrhlé hodnotenia plné sklamania bývalých komunistov, však Chatyv, tie ma nerozhádžu, psychológovia vedia o syndróme "sklamaných synov", ktorí potom sú schopní na svojho otca nabrýzgať horšie ako na cudzieho, zosmiešniť ho a zriecť sa ho.
Nuž, sklamaní "synci" Dubčeka, v ktorých sa nejako bije komunistické vedomie s kapitalistickým žitím, čo už s vami, buďte zatrpknutý, zhadzujte ho, nie on vás zradil, vy ste sa ho zriekli...
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
07. november 2012, 16:51
Hrúbka sa votrela do textu, "buďte zatrpknutí, zhadzujte ho"...

"Iné kafe" je Gorbačov, to sa len v zatrpknutej hlave bývalého komunistu môžu prepojiť tieto dva úplne odlišné osudy, zatracovať Dubčeka a ľutovať "Gorbiho".
Trochu solídnosti v hodnoteniach, prosím. Gorbačov nezvládol svoju rolu a ani len si to nepripúšťa. Ak chcete porovnať, dobre, pokúste sa o scenár, čo by robil Gorbačov od 21.augusta 1968,ak by bol prvým tajomníkom ÚV KSČ a odviezla ho eskorta do väzenia...
... Už vám to došlo?
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
07. november 2012, 17:31
prazdnymi prispevkami bez hlavy a paty historicke fakty nepopries.Najzatrpknutejsim a najsklamanejsim komunistom bol prave Dubcek .Kopol si si.Rovno do Sasu.V svojej naivite nechapal ani tych co ho zneuzili ani tych ktory sa ho snazili pred zneuzirim uchranit.Paralela Sasa a Gorbi?Nuz obidvaja usilovali o vylepsovanie socializmu jeho likvidaciou.Gorbimu sa to podarilo.Sasovi nie jeho zasluhou nie.To nepopries.Co robil po auguste 68 nieje vobec zaujimave .Vtedy uz nic robit nemohol.Podstatne je to co robil do augusta 68.Aj ked on vlastne nerobil.Robili ini bez toho aby on vedel co robia.Bol to dobry clovek.Taki v politike maju na bodlavych ruziach ustlane.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
08. november 2012, 02:55
Peter, mojim autorským úmyslom nebolo "kopnúť si do Sašu", ale vyjadriť ľútosť nad tým, ako slovenská politika (presnejšie "politika" na Slovensku) nehanebne zneužíva prostých ľudí. Áno, má to aj súčasný presah: po politickej scéne sa aj dnes pohybujú ľudkovia, ktorí zjavne sú, s ich charizmou, účelovo používaní na nekalé ciele. Aktuálna politika ( a to myslím povojnovú) je o symboloch. Práve tragédia AD je v rozpore Dubček,ako symbol vers. Dubček, ako človek. Prosím nezamieňaj symbol "Dubček" za oného rurálneho ujka, na ktorého často sedí príslovie: kuká ako vyoraná myš...Možno aj Ty dnes pripustíš, že bol používaný, a často sám nevedel, na čo. Symbol "Dubček" bol o sviežom záujme o človeka, o jeho nadradení nad "stranícke" klišé. "Dubček" človek bol o rozpakoch a prekvapení: prekvapili ho Rusi, prekvapili vlastní. On bol permanentne prekvapený. Aj jeho "hrdinský postoj" v Moskve je - podľa mňa- o jeho prekvapení... On proste nevedel, čo má robiť. A ako to známe zviera medzi dvoma kôpkami sena, zdochol od hladu. Hrdinsky "nepodpísal" Moskvu, a šuflikantsky podpísal pendrekový zákon a odišiel do Turecky "ťavy dojiť" (ako hovorí sváko Ragan). Dlho nepodojil... A nepoučil sa: po prevrate trápne asistoval VH. Havlovi tútori ho posúvali po balkónoch na Václavákoch ( tu mu "dovolili" prehovoriť, tu ho "zahriakli"). Nakoniec lízal zo psej mysky pod nohami degenerovanej partičky na Hrade... _______________________________________________ Iste dá sa nájsť láskavejší pohľad, úcitivejší k symbolu. No dojala ma tá ostentatívna "0" pri reakciách na zaujímavý článok J. Leikerta. Známe "svetská sláva, poľná tráva" mala v tom prípade, práve pre symboliku "Dubček"-a pre mňa práve tú príchuť, ktorú som spísal. A ospravedlňujem sa všetkým tínadžerom zo 68-eho, ak som im zobral trocha nostalgie z ích sna o "dobrej" mladosti...
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
08. november 2012, 03:16
že gúglujú si to aj ľudia, ktorí nemohli ( pre svoj mladý vek) prežiť veci navlastnej koži, držme sa faktov a oddeľujme chcené od skutočného. Pripomeniem, že A. Dubček po prevrate odmietol vstúpiť späť do vtedy už "premenovanej" KSS/SDĽ a stal sa členom "fúzatej" sociálnej demokracie ( fúzatej od slovesa fúzujúcej, nie podľa fúzikov B. Zalu). "Jeho" strana mnohých fúzíi sa rozplynula vo víroch privatizačných orgíi. Takže ak by som mal byť frustrovaný , tak iba ako vnuk ( syn strateného syna). Neboj sa Peter, nie som frustrovaný, iba nechcem fungovať ako tieň v tieňovom divadle, kde iní posúvajú figurky, vrhajú veľké tiene malých ľudí, hýbu plátnom, aby vyvolávali dynamický obraz života skapíňajúcej obludy. Mrzí ma, že som vyvolal tvoju nevôľu, je to nechcená daň za snahu vyjadriť osobnú integritu. Moje sympatie k Tvojím osobným postojom sú však silnejšie ako "problém" Dubček a zrejme sa nebudem ďalej k téme už vyjadrovať...
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
08. november 2012, 06:47
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
08. november 2012, 16:21
... kopať do JEDINÝCH hrdinov, ktorých v národe máme, maďaroni sa mudia tešiť...

Už ma nebaví počúvať, že Štefánik = chorľavá kvetinka, že Jánošík = pribllý zbojník s frndžalicou, Štúr = asi buzík, keď nechcel Ostrolúcku, Dubček = ľalo vyplašený, ujo dobrák, ...je tu ešte niekto, koho sme neosrali?

Prešiel som trochu inými školami, kde si národy vážia svoje legendy, aj keď možno to za života boli sralbotkovia a hajzli, ale legenda dala podnitiť generáciám v tých národoch niečomu, čo my Slováci asi nie sme ani ochotní odskúšať, nieto ešte denne sa riadiť vzormi...

Všetci vedia, aký bol Napoleon sukničkár, aký bol maličký a urážlivý, ukážte mi ale Francúza, ktorý by naň nebol hrdý a mladých, ktorí z jeho legendy neťažia do vlastného života... ukážte mi Rusa, ktorý by sa nechcel porovnať s Petrom Veľkým, inovátorom a reformátorom nemotorného cárskeho Ruska, zakladateľa petersburgu, ktorý bol v podstate márnomyseľný a sebecký, ukážte mi anglického kráľa Henricha VIII, ktorý bol prietrtník, mal šesť žien, ale vytvoril anglikánsku cirkev a angličania ho berú ako legendu, to ani nehovorím o amerických vzoroch...

...a potom príďte na Slovensko a opýtajte sa nielen mladých, kohokoľvek, koho si vážia a koho uzávajú ako legendu... "Pyco Rauša"?
tam sme dospeli a to pomocou toho večného sebaosierania...

dosť som to pojal emotívne, ale už ma to nebaví, mám 57 rokov a vtedy už človek povie po lopate, čo si myslí... my na Slovensku skutočne trpíme sebaosieraním ako nijaký iný národ na svete.

Dubček mi bol ľahostajný, vyrastal som v časoch, keď o ňom nebolo nič počuť i vedieť, preto ma prekvapilo, že vzdelaní vysokoškoláci zo Západu, ktorí mali nejaké sympatie k socializmu ( inak by neprišli na mesačnú stáž, ak by boli antikomunistami ) ho obdivovali a hovorili o ňom s úžasom, nie ako o "celebrite" z bulváru.

Predpokladám, že raz nebudem musieť vnukom hovoriť o "legendách" na Slovensku typu Matlovič, či Kaník alebo Mojsej, ale že sa tu už konečne pohne niečo... asi nie pri ministrovi Čaplovičovi, ani nie pri ministrovi Maďaričovi, žiaľ...

... iba sa potom, my Slováci nečudujme, že všetky ma´darsky hovoriace deti na Slovensku majú vzor v Attilovi a nemáme ich čím pritiahnuť k tomu, že sú občanmi Slovenskej republiky, pochopil?
Obrázok používateľa Anonymný
#2
(neuvedené)
09. november 2012, 03:10
Otázka znie, či akcentovať fakty, keď tajomstvá svietia jasnejšie... Aj keď, aj v tomto mojom, čo chcem povedať, svietia paradoxne. Človeka realita posúva k spasiteľnej metafore, či chce, či nechce. Dubček bol objekt, nie subjekt - veľmi výstižné. Ale príznačné, aké VERNE príznačné pre štát, ktorý predsa vznikol (takisto takmer zabudnuto) ako výsledok milostivého záujmu mocností. Potom bol daný na oltár ako bájna obeta po dohode týchto mocností, keď extrémista v inom štátovedení. Prenos, možnosti - psychologicky, politicky... No, aspoň v niečom identicky. Práve preto treba tlmiť dejepisecké slová aj prázdno medzi riadkami. Čistota a symboly... Ale naozaj, vážme si to: šancu na korelácie; čo človek mohol urobiť a čo by chcel. Ale ani toto nechcelo byť patetické. Ale skutočne, Štúra skúmame a skúmame... Tiež málo ďakujeme. A áno, urobil oveľa viac. Fakticky. Naozaj, existuje vôbec štát bez osobností? Alebo, je ten slovenský až taký výnimočný? A neodkazujem na diplomaticky doktrinalizované jasno ako menšie zlo (tu jednoduchší aktuálny príklad ako odkaz: Obama s podporou či zradou tých-ktorých vlastných demokratických hrdlorezcov). Ale áno, veľa osobností sa premlčalo. A mlčí sa o nich ďalej. A bude sa mlčať hoci s úsmevom ako veru dávno predtým... Ale tak, všetko je nielen o pravde, dokazovaní, vysvetľovaní a správnom áno či nie, ale vždy v koncovke o nevyhnutnom odpustení. Taktiež. Predsa každá obeta má svou mez. Aspoň ja aj tomuto verím.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
09. november 2012, 04:49
PZV, ani "bratia" Maďari by nás nemali motivovať k hmleniu vlastných postojov. ( Bratia, preto, že do Veľkomoravskej ríše doklusali už len deti ruských matiek/ vyprášení Maďari tak šmýkali na Západ, že zabudli vlastné ženy a do Ruska ich doklusalo len niekoľko stoviek zadychčaných utečencov. Potom keď sa pohli a usadili u nás, po ďaľšom világoši, znova im plodili deti nemaďarské matky. Petrovič/Petofi je asi naznámejší archetyp "pravého" Maďara. Škoda, že im ostala tá málo zruzumiteľná reč a večný hlad, ktorý pomenoval ich národ). Ale nechajme Slovanov, hovoriacich ugrofínskym dialektom, na pokoji... Beatizácia našich hrdinov predsa nemôže spočívať na hmle novinových klišé v záujme "budovania" štátnosti. Našu štátnosť najviac kvári genetecká selekcia, ktorou medzi Tatrami a Dunajom šľachtia okupanti národ zhrbený a loajálny... Vždy sa u nás oplatilo nechať sa "ohnúť" po vetre. Duby vždy vyváľalo aj s koreňmi... A tak naše osiky dnes hutoria po anglicky a nemecky, pchajú sa do zadku pri prvom stretnutí, hanbia sa za svoj pôvod a ľahko sa stali naturalizovanými Európanmi, dávno predtým, než takýto národ vznikol. ( Ak sú prototypom rýdzeho europanstva, zbohom a posledný zhasnite!). Iste musíme si budovať vlastnú identitu aj národnou hrdosťou na generácie minulé. No našou národnou identitou je národná integrita. To národ vždy ( hoci už podľa logiky okupantov nemal existovať) vyliezol z lona hôr. Prežili sme germánske, maďarské,tatarské, turecké drancovanie, tisíc rokov škándálnej maďarizácie, ďaľšie etudy z nevoľníctva. ------------------- Priznávam úchylku, sú mi bližší hrdinovia, vybavení národným intelektom: Štúr, ale i Vajanský, Rázus a Husák. Ospravedlňujem sa, že mi tam Dubček málo pasuje, mám málo empatie pre "obete" doby. Nemali by sme propagovať svojich hrdinov, ako mužov náhodne vyvrhnutých dobou...
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
09. november 2012, 05:37
Zaujímavé, kam až dokáže sklamanie osudom človeka doviesť.
Ale kladiem otázku: Dobre, a koho by si označil za hrdinu na Slovensku dnes?
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
09. november 2012, 07:17
nikoho neopravnuje ich vyrabat.Cesi to skusaju s Vaskom.Skor ci neskor z neho nudwe sasek.Osobnost je osobnostou preto, ze nou bola nie preto,ze ju niekto potrebuje.Osobnosti su pozitivne i negatine,naviac aj hybridne.Osobnost robi osobnostou to co po nej ostalo, nie to co chcela a nedosiahla.Po Petrovi Velkom ostal PITER a silne imperium,ktoreho slovo malo ma aj bude mat vahu v svetovej politike.Po Napoleonovi ostal okrem ineho fakt, ze ovladol hlavne mesto tohto imperia.Po Sturovi slovencina, po Stefanikovi CSR.Po Husakovi ostali Husakove deti a obdobie v ktorom sa zilo v CSSR tak dobre ako nikdy predtym ani potom.Bojim sa ,ze to tak skoro uz nebude .Ak vobec. Co ostalo po Dubcekovi.Vidina o socializme s ludskou tvarou ,o ktorom dnes uz vieme ,ze jeho pravou tvarou je kapitalizmus ,ktory zijeme.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
09. november 2012, 08:33
keď hmlovité reakcie alebo ugrofínske inšpirácie... No zodpovedne musím povedať, že ani podvedome. Iné jazyky som sa skúsila (na)učiť a iné milujem. Ale odbočila som. Hrdinstvo - romantický pojem... Dôležité je pochopiť, že integrita nastupuje cez dialóg, prirodzene a postupne (pokrok je prisilné) a je nadčasovo-tvorná. Sebaidentifikácia je až ďalší stupeň. V tom je odkaz (čoskoro snáď aj filozoficky docenený slovanský príklad) Wojtylovského prístupu: Dialóg môže spájať, nie presvedčovanie. Snáď nečakáme, že sa ešte budeme prezentovať iba prvobuditeľsky. Pretože vzbĺknu aj korene a všetky dávnejšie a nezdokumentovateľné začiatky. To, že ich tam či inde znevažujú, ignorujú alebo ich my chceme vyzdvihnúť - komparatívne, ale nadovšetko... Dobre. Teda nie doslovne dobre. Ale to ešte neznamená, že sú zničiteľné. Ak, potom je to zase len a len naša vina. Aj NAŠA vina. A najmä naša vina. Vina vedomia, ak si pripustíme skepsu dokonca. Na vine nikdy nebol a nebude ideál, predstupujúci hoci aj omylného, hodnotiacieho človeka. Ale, minimálne, komunikačný blok. A proti tomu treba takisto niečo robiť. Hrdinovia... To, že doba médií chce dočiahnuť piedestál v obraze... Čo už. Poškvrna spoločenského života ešte viac. Ale bolo, je a bude nesmierne dôležité, aby sme obstáli v skúške. Niekedy len so snahou a trpezlivým postojom. Skrátka, nie vždy s výsledkami. Pozrime si Štúra a iných vizionárov, ako si ohmatali steny, ako narážali. Ale ani oni nechceli byť tí jediní lepší. Určite nie. Veď to tu predsa mali úžasne radi, keď... A týmto k téme obdivu končím, pretože mu, či sa to niekomu zdá tak alebo inak, priveľmi neholdujem. A chcela som ešte napísať, že život je ako soľ, nejako sa musia viazať vody. A ak je tento proces ľuďom bežný, nevšedný, prirodzený, z ničoty a podobne, tak pre mňa je otázkou tichej úcty. Konkrétny. Ako cieľ - Boh pozitívnej voľby. Chcela som to napísať a napísala som to. Ale zároveň som to mohla urobiť. Pretože tento priestor. Inak by tie slová žili naďalej vo mne. A tak je to s piedestálmi. Podľa mňa, z človeka sa stáva hrdina, pretože cit a jeho rozumný záver - dojatie. Ak ho len vie prebudiť nielen v sebe, akčne alebo úplne obyčajne. A myslím, že to skutočne vyhodnotí iba pamäť ako katarzia. Zatiaľ to nejako vychádza aj pre Dubčeka.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
10. november 2012, 00:20
Nemám rád "hrdinov". Odložia rozum a vrhajú sa napumpovaní adrenalínom, kam im osvojená ideológia velí: do jamy levovej ( za Boha), do krvavej reže ( za kus textílie uznanej ako symbol vlasti a sľúbené provízie z majetkových "transferov"). Preto nebudem heroizovať týchto bubákov zatuchlých storočí a desaťročí. Keby sa národy merali svojimi mediálnymi hrdinami, kto by bol nad Grékov a Talianov, a kde by boli Američania a Nemci? O čo dôležitejšie sú osobnosti! Nemcov postavili na nohy Hegel, Goethe, Bismarck a dlhý rad ďalších mužovu európskeho partheonu. (Američanov a Izraelcov Rotschild, Rockefeller, Roosevelt, Murdoch a dlhý rad mien sionistickej iniciatívy...) Hrdinom Slovákov je - podľa mňa - modelka vestenickej madony. Statočná žena, s veľkými prsiami, ktorá pritúli svojho muža i nakojí spoločné dieťa. Ak chceš našu súčasnosť zaľudniť ( a súhlasím, že máme obdivuhodný dar svojich hrdinov hanobiť) treba vyčkať "súd dejín". Asi tam ťažko obstoja šašovia typu Kováč, Dzurinda, Radičová... Žijeme nešťastnú dobu petainovských hrdinov. Dnes môže byť na výslní mediálnych galganov iba hlupák ( ktorý nevie, o čo ide) alebo gauner ( ktorý vie, o čo ide!)...
Obrázok používateľa Anonymný
#3
(neuvedené)
10. november 2012, 00:53
Áno, som sklamaný. A vinný... Výžim si každého, kto je sklamaný a súčasne vedomý svojej viny. Aj preto som otvorenejší a zrozumiteľnejší. Toľko som v minulosti "naznačoval", "signalizoval" - ako by sa tým dala splniť povinnosť voči pravde ( tej subjektívnej - iná neexistuje). Snažil som sa vo svojom "mikrosvete" žiť inak, menežovať inak, narážal som však vždy opatrne ( cesta je "viac" ako cieľ?) Kam sa mohla civilizácia dostať, keby sme neumožnili zaradiť "spiatočku". Umožnili sme to utešovaním sa, že tvoríme silný organizmus, schopný sa zo svojích "detských" nemocí vyliečiť "homeopaticky" ( bez liekov- silou prírody...) Z detskej nemoci, sa stali chronické alergie a stokrát nič udolalo slona. Nebude dosť prísny trest, za našu (moju) hlúposť, naivitu, a do nich zabalenú tolerantnosť a neochotu naraziť/ rozbiť si hlavu. Preto nebudem túto infekciu šíriť formálnym pokrytectvom. Ak niečo viem, poviem: dúfam, že rozmýšľajúcemu na úžitok ( a tým ostatným: boh im pomáhaj, lebo im už nič iné nepomôže...). Nech to neznamená, že mám vždy pravdu, ale vždy sa snažím hovoriť korektný úsudok ( ako aktuálny sumár znalostí, informácií a skúseností) a taký úsudok je dôležitý aj pre nositeľa iných postojov, dáva iný rozmer jeho videniu ( vedeniu)
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
10. november 2012, 05:26
Presne pre takéto, takmer, nepochopiteľné závery nemám rada tému obdivu. Je ešte opatrnejšia ako my... Odstreďuje vlastný štýl a zostanú len trpko poňaté inšpirácie. Ale prečo by niečo mala schytať ešte aj uspôsobená abstrakcia? Hlavu hore. Taliani sú asi najbohatší kút zeme, nech sa tam čokoľvek stane... Ubolený svet v Amerike takisto. Čo by bol Hegel bez žida Spinozu? Descartes bez katolíka Augustína? Puccini bez japonskej kultúry? Anthony de Mello v úprimnom Hledání Boha bez indickej reality? Nadšenie a ľútosť, pokrok bez človeka? Tomáš Špidlík iba s jednou funkčnou, západnou časťou Kristových pľúc? Odporúčam umenie. Vynikajúce na kultúrny relativizmus alebo hraničnosti v súde ako očakávanich. Taliansku hudbu - klasiku aj od Bocelliho, áno, aj od neho. Karmelitánsku poéziu, španielsky renesančný barok Jána z Kríža alebo aspoň svetovými literárnymi odborníkmi docenenú jeho báseň Temná noc (slovenský preklad Ján Zambor). Keď autospása, sebareflexia a psychohygiena - kvalita! - tak iba relevantné zdroje. Najskôr mlieko. Ale sýte. Veľmi sýte. Sýte ako zrelá krása, nie prehnaná semiotika. Svet nie je až taký zlý, keď rôzne dôkazy... Hlavu hore. Slnko zasvieti najskôr v nás. Pretože, áno, ale aj naša optika. A ak to zabolí, keďže dôkazy... Treba to tiež prijať. Všetko má svoj čas.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
10. november 2012, 07:45
Ešte som sa sem musela vrátiť... Ale nie, že by som nemala čo robiť. No vidíte, človek sa pomýli a je to normálne. Môže to byť nepochopiteľné, ale je to normálne. Ba aj cez víkend. Výnimočne. Takže nie Hegela, ale Goetheho si čítaval Spinoza. Zaujímavá chyba. A inak, ešte aj tie ich protichodné... Takže takto to je. Netreba sa "zblázniť" ani z dôslednosti. Hoci, na odbornejšej úrovni by sa dalo špekulovať, typicky moderne a stále aktuálne kritickým spôsobom, aj o nemeckej kontinuite v praxi, nielen v myslení. Ale to už iba dodávam pre úsmev. A nadhľad. A odľahčenie.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
10. november 2012, 07:53
Samozrejme, Goethe si čítal Spinozu. Ale týmto (mi) je jasná ďalšia vec. Netreba nám až tak diskusiu. Treba nám mlčať, nielen vytrvať. Vlastná vôľa je správne limitovaná.

Stránky

Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama