Skrásneli kvetmi naše cintoríny
Postojíme, pospomíname, pomodlíme sa v duchu, aspoň v tieto dni, keď si celá krajina pripomína Sviatok všetkých svätých a Pamiatku zosnulých. Takmer vždy tu stretneme niekoho, koho sme celý rok nevideli a teraz aj on prišiel uctiť si pamiatku svojich predkov. Pri hrobe svojho kamaráta som sa pravidelne stretával s dvojicou starých ľudí, z ktorých jeden tu mal pochovaných svojich rodičov. O kúsok ďalej odpočívali v rovnako upravenom a ozdobenom hrobe rodičia toho druhého. Teraz bol jeden z nich rozkopaný a bolo vidieť z ďaleka nakopenú čerstvú zeminu, pokrytú vencami. V priebehu jedného roka sem pochovali obidvoch starých manželov, s ktorými som sa na cintoríne dlhé roky stretával. Boli to obyčajní, jednoduchí ľudia, ktorí akoby ani nepatrili do tohto sveta. Predsa však ostal po nich ako pamiatka tento hrob, malý domček so záhradou... a ich príbeh.
Celá dedina poznala týchto dvoch starých ľudí ako nerozlučnú dvojicu. Spolu prežili život v maštaliach Jednotného roľníckeho družstva, spolu ich bolo vidieť pri nákupoch v obchode, u lekára, v lekárni, v záhrade, v kostole, kde dávali slúžiť omšu za svojich rodičov. Nikto ich nepočul nadávať, škriepiť sa medzi sebou alebo s niekým, nikoho nikdy neohovárali. Mali svoju prácu, svoje zvieratá, svoju záhradu... svoj svet, do ktorého si nikoho nevpúšťali. On sa pri rozhovoroch iba usmieval, z jej tváre vyžarovala dobrota a láskavosť. Málo hovorili, viac počúvali. Aj vrásky na tvári im svedčili. Oveľa viac ako starým ľuďom v reklamách, ktorí sa usilujú pomocou vizážistov tieto vrásky pred verejnosťou utajiť. Mal som rád týchto dvoch starých ľudí a nikdy ma nenapadlo, že aj oni by mohli prežiť nejakú zaujímavú historku. Niečo, čo sa len tak v tejto dobe nestáva. Akoby ten príbeh niekto vydoloval zo starého románu.
Začalo to pravdepodobne už u lekára. Pribúdaním veku, aj na týchto dvoch manželov doľahli všelijaké choroby, hoci sa predtým nikdy na nič nesťažovali. Zrazu ich bolo vídať aj v lekárni, ako nakupujú do svojej igelitky všelijaké lieky. Neskôr však, akoby sa zdravie starkej upravilo, začala vyberať, kupovať a doplácať na lieky iba pre svojho manžela a už iba s ním chodila po vyšetreniach do mesta. Po pol roku sa však akosi zošúverila, začala sa triasť, tratiť v očiach. Odviezli ju do nemocnice a starká tam o niekoľko dní zomrela.
– Neliečila sa, povedali jej manželovi v nemocnici. On však už vedel prečo. Keď ju odviezla sanitka, našiel v akejsi zásuvke kopu nevybraných receptov na lieky.
– Prečo si mi to urobila, vzlykal pri jej lôžku. – Prečo si to všetko predo mnou tajila?
– Z našich dôchodkov sme si toľko liekov nemohli dovoliť, priznala sa. – Ani na stužkovú pre vnučku by sme nemali. Peniaze sú v obálke pod receptami, poučila ho.
Na pohrebe sa ešte starček držal, no jeho povestný úsmev mu už navždy zmizol z tváre. Odvtedy ho už ľudia nevideli ani u lekára, ani v lekárni, ani v záhrade. Iba v potravinách sa sem tam objavil a kúpil si iba tie najpotrebnejšie veci do domácnosti. Zakrátko po smrti svojej manželky, aj on odišiel do večnosti.
– Neliečil sa, povedali v nemocnici. V jeho prípade to však už bolo z celom iných dôvodov, ako v prípade starej a obetavej družky.
– Nedokázal bez nej žiť, povedali si dedinské ženičky, keď dospievali nad ich spoločným hrobom pieseň Už ma opustili, smrteľné stony....
Opekneli nám hroby pod záplavou kvetov a sviečky nám budú zopár dní ožarovať naše cintoríny. Myslím si však, že čoraz častejšie si budeme po týchto dňoch pokoja a spomienok, klásť aj také otázky: Ako to bude naďalej s dostupnosťou zdravotníckych služieb pre každého, ako sa bude naďalej vyvíjať cena liekov, aby boli primerané veľkosti našich dôchodkov. Aby nám nezomierali ľudia z podobných dôvodov.
