Reklama
Reklama

Jaroslava Rezníka Túry do literatúry

Trochu archaický titulok som použil preto, že Jaroslav Rezník sa knihou Túry do literatúry (už jej druhým vydaním) radí k autorom dávno minulým, teda mnohostranným a moderne obrodeneckým.
Počet zobrazení: 2018
tury_uvod.jpg


Knihu Jaroslava Rezníka Túry do literatúry. Po literárnych stopách Slovenska sme už predstavili anotáciou v rubrike Kniháreň Slova. Vecne sa v nej hovorí, že ide o druhé, zrevidované a podstatne rozšírené vydanie úspešného literárneho zemepisu Jaroslava Rezníka, ktoré prevedie čitateľa od západu našej vlasti na východ, od severu na juh, pričom čitateľ navštívi množstvo literárnych pamiatok, spozná ich ducha, vdýchne ich atmosféru. Cestou sa čitateľ zastaví pri rodných domoch spisovateľov, prečíta si pamätné tabule, nazrie do múzeí, pamätných izieb či budov, v ktorých študovali, žili a tvorili naši najvýznamnejší literáti, môže im vzdať hold pri ich sochách, prípadne tíško postáť na cintoríne pri ich hroboch. V knihe sú stručne zaznamenané aj pôvod a tvorba súčasných žijúcich slovenských spisovateľov, a to na princípe miesta ich narodenia. Putovanie nie je chronologické, má územnú postupnosť.  Mapky pri kapitolách znázorňujú trasu, po ktorej sa v tej-ktorej kapitole vydáme.

Jaroslav Rezník v tomto roku oslávil sedemdesiatiny.

Prejdime od vecnosti k iným pohľadom: ak je autorom encyklopedického diela v rozsahu 640 strán, už na prvý pohľad opusu ktorý, môžeme bez váhania zaradiť do literárnej kulturistiky (ako odznelo na prezentácii diela 12. septembra 2012), jeden človek, je to výsledok obdivuhodnej celoživotnej nesmierne disciplinovanej práce. V novom vydaní Túr do literatúry autor predstavuje spolu 1 736 slovenských spisovateliek, texty dopĺňa 1622 fotografií a ilustrácií.

Na druhej strane, je to voči čitateľom a, povedzme aj používateľom, veľký záväzok, alebo, je to aj jeho osobnostný vklad k hodnoteniu významu slovenských literátok a literátov. Ak je autorom práve Jaroslav Rezník, nemusí sa mnohým páčiť najmä to, že si ctí (aj či najmä) literatúru bytostne spätú s národnými koreňmi Slovenska a s národným cítením aj v dnešnom globalizujúcom sa svete.

Ak je autorom takéhoto encyklopedického diela jeden človek, má to svoju výhodu: je to jeho autorská výpoveď. Nemusí sa s nikým sporiť o zásadách, počtoch riadkov, venovaných tomu či onej, o unifikácii hesiel, fotografií,  môže si povedať a robiť, čo chce...

Áno, jeden autor síce si môže robiť, čo chce, ale obstojí to len vtedy, ak na to má. A táto kniha na to má - byť viac ako suchopárna encyklopédia. Jaroslav Rezník okrem záznamov miest a dátumov narodenia spisovateľov, enumerácie prípadne hodnotenia ich tvorby, ich portrétov a ďalších fotografií ponúka často – ako sa dnes módne hovorí ­– rôzne bonusy: ľudský rozmer či príbeh mnohých tvorcov v krátkych, dalo by sa povedať životných momentkách, esejach, úvahách. Povedané slovami Andreja Červenáka, kniha má dve roviny: umeleckú a faktografickú.


Autor odporúča svoju knihu takto:

Nikdy nevystúpim na končiare všetkých tatranských štítov a iných slovenských vrchov, ale viem, že sú. Nikdy si neochladím horúce dlane a neumyjem spotenú tvár vo všetkých slovenských potokoch a riekach, ale viem, že sú. Nikdy nepoužijem všetky slová, obsiahnuté v bohatej slovnej zásobe slovenského jazyka, ale viem, že sú. Nikdy neprečítam všetky diela všetkých slovenských spisovateľov, ale viem, že sú a vytrvalo pôsobia v našej národnej kultúre. A preto vznikla táto kniha.

„Slováci, píšte po slovensky! Tu máte slovo moje o reči vašej!“ Tieto slová Antona Bernoláka sú vyryté do kamenného podstavca súsošia v Trnave na jeho pamiatku. Nech mi je dovolené s bázňou a úctou ich parafrázovať: ,Slováci, čítajte! Tu máte slovo moje o vašej literárnej kultúre. Pozrite a žasnite, aká je bohatá!ʻ


Moje odporúčanie:

Rezníkova kniha by mala byť v každej škole, mal by pracovať s ňou každý učiteľ slovenčiny a možno aj dejepisu, mala by byť v každej miestnej či mestskej knižnici, vo väčšine miestnych či mestských úradov na Slovensku, lebo vlastne v každom kúte a kútiku našej vlasti sa rodili a žili literárni tvorcovia.

Ba viem si predstaviť, že by vyšlo by vyšlo aj separátne osem samostatných kníh, podľa krajov, spojili – a ako sa píše na zadnom obale – mohli by sa knihy využívať regionálne v školách... K tomu osobnú spomienku. V pamäti mám bicyklový výlet z Jablonice do Hlbokého, bolo to v ôsmej triede, kam nás vzala vtedy súdružka učiteľka slovenčiny, pani Mária Holícka, aby sme videli a vedeli, kde je tá fara, v ktorej žil Hurban a kde spolu so Štúrom a Hodžom uzákonili spisovnú slovenčinu... Keby takéto „krajské vydania“ Rezníkových túr mal každý učiteľ slovenčiny na každej škole, mnohí by zistili, že nemusia ani sadnúť na bicykle, že sa stačí len poobzerať okolo seba a ukázať to žiakom – tam bustu, tam pamätnú tabuľu, rodný dom či pomník na cintoríne...

Ako ďalšie autorské odporúčanie pridávam riadky, ktoré Jaroslav Rezník venoval básnikovi Jozefovi Urbanovi:

Mimoriadne talenty potrebujú aj na nebesiach

Mimoriadne talenty pravdepodobne potrebujú aj na nebesiach. Jozef Urban (1964 – 1999), košický rodák, tragicky zahynul pri autohavárii v najtvorivejšom veku tridsiatich piatich rokov. Debutoval ako vysokoškolák, poslucháč ekonómie, básnickou zbierkou Malý zúrivý Robinson (1985). Prejavil sa v nej ako básnik kontrastného videnia sveta a citlivo vnímajúceho jeho neustále narastajúcu dynamiku. Z hľadiska formy to vyjadril dynamikou, rytmom a verbálnou živosťou jazyka mladej generácie. Rozporuplnosť sveta a jeho negatívne prejavy si ešte viac uvedomil v básňach z knihy Hluchonemá hudba (1989). Nekompromisne ich pomenúva a komentuje, aby tak upozornil na stav spoločnosti a ohrozenia samotných základov  dôstojnosti a ľudského spolunažívania a aby zdôraznil potrebu ich zachovania. V zbierke Kniha polomŕtvych (1992) vyslovil skepsu nad súčasným stavom spoločnosti, ale i nádej, že ešte stále nemusí byť všetko stratené. Vyslovil to s naliehavosťou dynamiky „rockovej generácie“ a moderným básnickým jazykom. Ako neúprosnú básnickú analýzu stavu spoločnosti možno charakterizovať jeho poslednú básnickú zbierku Snežienky & Biblia (1996). V roku 1995 vydal knižku pre deti Dobrodružstvá vranky Danky. Posmrtne vyšli viaceré vydania výberov jeho poézie, pesničkových textov i poetologických úvah a esejí.

V strohých policajných záznamoch sa obyčajne hovorí, že „vodič nezvládol riadenie“, alebo „vodič stratil kontrolu nad vozidlom“. Nie je to pravda. Balvan skutočnej pravdy leží v konštatovaniach: „vodič človek nezvládol seba“, alebo „vodič stratil kontrolu nad sebou“. Všetko ostatné je odvodeným následkom. Básnikom, čo nemajú schopnosť, alebo nechcú rozoznávať čiaru medzi všednou každodennosťou občianskeho života a životom v básni, sa to občas stáva. Pravdepodobne preto, lebo mimoriadne talenty súrne potrebujú aj na nebesiach.

Jaroslav Rezník: Túry do literatúry. Po literárnych stopách Slovenska

Slovart, 2012, 640 strán

Foto: Emil Polák

Prečítajte si aj: http://www.kultura-fb.sk/new/old/archive/9-3-1.htm

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama