Reklama
Reklama

Jozef Nálepka: Kapitán Nálepka - Repkin

Diplomat a publicista Jozef Nálepka (1925) zostavil a vydal k nedožitým stým narodeninám svojho brata, kapitána, od roku 2004 brigádneho generála in memoriam Jána Nálepku, reprezentatívny zborník.
Počet zobrazení: 5479
1Repkin uvod.jpg

Približuje v ňom krátky, 31-ročný, no dramatický životný príbeh rodáka zo Smižian, ktorému ako prvému zahraničnému účastníkovi Veľkej vlasteneckej vojny udelili titul Hrdina Sovietskeho zväzu.

Nebojoval iba vo vojne


Dlhoročnou mravčou prácou sa zostavovateľovi podarilo zozbierať množstvo dokumentov, ale aj osobných svedectiev a desiatok rozhovorov, ktoré vykresľujú Jána Nálepku ako odvážneho ilegálneho pracovníka v slovenskej armáde na východnom fronte a udatného veliteľa 1. čs. partizánskeho oddielu na území ZSSR, známeho medzi domácim obyvateľstvom pod krycím menom Repkin, ako ho poznala slovenská verejnosť najmä z učebníc, propagandistických brožúrok a oficiálnych prednášok.
Autor ho však približuje aj ako mimoriadne aktívneho človeka, pokrokového učiteľa a demokrata, ktorý sa od začiatku staval proti fašizmu a samovražednému spojenectvu vojnového slovenského štátu s nacistickým Nemeckom.








Ján Nálepka už ako študent a mladý učiteľ svojím bezprostredným vystupovaním, osobitnými názormi, no i zmyslom pre humor a spravodlivosť vyvolával v spoločnosti, v ktorej sa pohyboval, veľkú pozornosť. Nie náhodou na zožltnutých fotografiách stojí spravidla uprostred kolektívu. Nepochybne mal v sebe šarm, u názorovo blízkych ľudí vyvolával sympatie a prirodzenú autoritu, preto ho na mnohých verejných podujatiach poverovali, aby vystúpil s príhovorom.


Debatoval s Masarykom i Clementisom

Generál Anton Rašla, ktorý sa stretol s nadporučíkom Jánom Nálepkom na východnom fronte v Drahobyči, si hneď spomenul, ako ho ešte v roku 1931 zaujal kučeravý, pokrokový študent na II. kongrese slovanských stredoškolákov v Bratislave „zaujímavým spôsobom prednesu a so silou argumentácie“.





Vladimír Clementis s mladými učiteľmi v Komorní Lhotke na Těšínsku, Ján Nálepka druhý zľava, júl 1933.

Keď sa Nálepka v júli 1933 spolu s ďalšími slovenskými delegátmi zúčastnil v Komornej Lehote na Těšínsku na konferencii troch stoviek mladých učiteľov, požiadali ho o slávnostný prejav pri pomníku Tolerančného patentu na blízkej hore Godula. Samozrejme, potom nechýbal ani v delegácii, ktorú vo svojom letnom sídle v Židlochoviciach prijal prezident Tomáš G. Masaryk, s ktorým po oficiálnej časti programu zanietene debatoval. A v knihe ho nájdeme aj na fotografii skupinky učiteľov s poslancom Vladimírom Clementisom, ktorý na ich konferencii rečnil a Nálepka si potom s ním dopisoval.

Prezident T. G. Masaryk prijal v júli 1933 v Židlochoviciach delegáciu učiteľov, pozdravný prejav predniesol J. Nálepka, prvý sprava.


Ľudácka nenávisť v Stupave

Nie práve v najlepšom svetle sa vyfarbili niektorí predstavitelia záhorského mestečka Stupava, kde Nálepka v rokoch 1934 až 1938 s prestávkami, keď vykonával svoju občiansku povinnosť v čs. armáde, učil na obecnej ľudovej škole. V knihe vystupujú svedkovia, ktorí tvrdia, že si ho ako žiaci či kolegovia rýchlo obľúbili, no miestna „elita“ HSĽS i s podporou ľudáckeho denníka Slovák ho začala šikanovať.

Vyčítali mu, že v škole zaviedol povinné obúvanie do prezúvok, že odstránil v triede vŕzgajúce pódium (tým sa chcel demokraticky priblížiť k deťom), viedol školský spevokol, od žiakov žiadal, aby ho pri stretnutí na ulici zdravili „Dobrý deň“ a že vo voľnom čase pôsobil v Robotníckej telocvičnej jednote.

Najviac však ľudákov škrelo, že učiteľ prijal ponuku sociálnych demokratov, aby na ich vzdelávacom krúžku vystúpil s prednáškou na tému Socializmus a kresťanstvo. Keď sa v decembri 1938 vrátil z mobilizácie do Stupavy, tak sa ho ľudákom podarilo odtiaľ vyštvať.

Nálepka so svojimi žiakmi v Stupave, 1934.

Ich pohrobkovia zrejme nemohli prehltnúť fakt, že na námestí v roku 1973 odhalili jazdeckú sochu kpt. Nálepku od majstra Jána Kulicha. Po novembri 1989 sa na nej nenávistne vyvŕšili, keď bronzového koňa pomaľovali bielymi pruhmi (akože na zebru) a dielo potom miestni konšeli nechali osadiť na nedôstojné miesto na okraji lesa, kde sa stalo terčom ďalších nechutných útokov. Neskôr sochu presunuli do areálu základnej školy.


Na východnom fronte

Keď už sme spomínali stretnutia Nálepku s politikmi, v knihe sa opisuje príhoda, ako v novembri 1941 na veliteľstve Zaisťovacej divízie v Žitomíri na spoločenskom večierku za účasti prezidenta Jozefa Tisa robil Nálepka konferenciéra a všetci sa, aj Tiso, veľmi dobre bavili na tom, ako zosmiešňuje Bélu Tuku a vysielanie Hortyho rádia v Budapešti.

V prvomájovom sprievode v Stupave nechýbal ani učiteľ Nálepka, v strede.

Na inšpekčnej ceste po východnom fronte bol prítomný aj minister národnej obrany Ferdinand Čatloš, s ktorým potom Nálepka v dôstojníckej jedálni viedol dlhší rozhovor – o Štefánikovi, s ktorým bol príbuzný. O niekoľko mesiacov na to už intenzívne spolupracoval s ukrajinskými a bieloruskými partizánmi. Vďaka usmernenému toku informácií sa podarilo zachrániť mnoho civilných obyvateľov a varovať celé obce pred pripravovanými raziami nacistických hrdlorezov.

V knihe sa na základe logických argumentov zdôvodňuje, prečo sa v máji 1943 Nálepkovi nepodarilo prejsť s väčším počtom príslušníkov 101. pluku Zaisťovacej divízie k sovietskym partizánom (plány sa v poslednej chvíli vyzradili, na Nálepku vydali zatykač), ako aj okolnosti posledného boja hrdinu o železničnú stanicu v ukrajinskom meste Ovruč.

Mimochodom, generál Čatloš sa hneď po prechode nálepkovcov k Sovietom pobral na front hasiť situáciu. Dokonca sa usiloval osobne s Nálepkom stretnúť v neďalekých lesoch, ale ku schôdzke nedošlo (po vojne označil Nálepkov počin za hrdinský). Podrobnú správu o stotníkovi Nálepkovi si osobne vyžiadal aj Tiso. To sa potom nezaobišlo bez pohonu najbližších príbuzných v Smižanoch.


Argumenty zápisnice z fľaše

To, že Nálepka s prechodom k sovietom od začiatku počítal, svedčí post skriptum listu, ktorý napísal rodine tesne pred svojím prvým odchodom na východný front: „Keby ste dva mesiace nedostali odo mňa správy, potom je všetko v poriadku!“ Opakovane žiadal veliteľstvo Zaisťovacej divízie presun priamo na front, alebo aby ho presunuli do oblastí, kde pôsobia sovietski partizáni. Jeho predstavení tomuto „čudákovi“ po mesiacoch napokon vyhoveli. A on až tak dlho neváhal...

Keby minister F. Čatloš tušil, ako priateľsky sa správal por. J. Nálepka k poľským vojakom, tak by mu vyznamenanie určite neudelil, 1941.

Jozef Nálepka publicisticky spracoval tému boja svojho brata na východnom fronte už v publikáciách Druhá maturita a nové poznatky o kpt. Jánovi Nálepkovi a Iní o kpt. Jánovi Nálepkovi. V tejto knihe zhrňuje svoje osobné spomienky, ale aj poznatky, ku ktorým sa dostal neraz detektívnym spôsobom.

Napríklad až v roku 1975 pri búraní starého domu v Ovruči objavili v ukrytej fľaši zvinutú zápisnicu z 21. augusta 1942, ktorá prináša konkrétne akcie miestnej ilegálnej organizácie dohodnuté s Nálepkom. O jeho vstupe do Komunistickej strany Sovietskeho zväzu sa však nijaké doklady nenašli, takže sa komunistom oficiálne zrejme nestal.

Pomocou faktov, písomných materiálov a spomienok konkrétnych ľudí autor vyvracia viaceré mýty, predsudky a spochybnenia bratovej ilegálnej činnosti. Určite ten, kto sa nezaujíma len o dejiny druhej svetovej vojny, ale aj o spoločenskú a politickú atmosféru na Slovensku v 30. a 40. rokoch minulého storočia, si pri čítaní tejto knihy, ktorá prináša aj bohatú fotodokumentáciu, príde na svoje.

Jozef Nálepka: Kapitán Nálepka - Repkin
Vydavateľ: Andrej Macko, Spišská Nová Ves 2012, 235 strán

Použité fotografie sú z recenzovanej publikácie

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama