Prečo zahynul Vladimír Clementis?

Vystúpenie na spomienkovej konferencii Vlastenec a Európan Vladimír Clementis
Počet zobrazení: 4330
Clementisparis.jpg

JUDr. Artúr Soldán (1976) absolvoval štúdium na Právnickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne. Ako prednosta Obecného úradu v Šenkviciach sa špecializuje na komunálne a občianske právo. Vo voľnom čase sa venuje najmä histórii a činnosti spravodajských služieb, mapovaniu ich vplyvu na rozhodujúce dejinné udalosti. Samotnému štúdiu českých a slovenských archívov venoval osem rokov života, stretol sa s mnohými žijúcimi hrdinami tejto publikácie, so svedkami udalostí osobne, s mnohými udržiaval a dodnes udržiava korešpondenciu. e-mail: artosoldan@gmail.com



Prológ

Jozef Urválek, začínajúci prokurátor novozriadeného Štátneho súdu, ktorý mal riešiť najzávažnejšie zločiny proti novoutvorenej ľudovodemokratickej republike, už štyri roky úspešne usvedčoval záškodníkov a kolaborantov a počínal si výborne – veď práve pred dvoma rokmi v máji 1950 usvedčil Dr. Miladu Horákovú v procese, ktorý sa do histórie justície zapísal ako Proces s vedením záškodnického spiknutí proti republice se skupinou Dr. Milady Horákové. Tentoraz mu však pripadla najzávažnejšia úloha v jeho raketovej kariére: stal sa hlavným žalobcom v trestnej veci vedenia protištátneho sprisahaneckého centra na čele so samotným bývalým generálnym tajomníkom ÚV KSČ Rudolfom Slánskym. Čudné, pomyslel si Urválek, aj generálny tajomník sa sprisahal proti ľudovodemokratickej republike – a to sa nenecháva bez trestu. Dnes, v druhý deň procesu, sa pred Urválka postavila ďalšia „chybná“ osoba – bývalý minister zahraničných vecí Československej republiky a vodca buržoáznych nacionalistov v jednej osobe – Dr. Vladimír Clementis. Urválek adresoval svoje otázky vždy v úvode krátko: „Cítite sa vinný z trestných činov v žalobe uvedených?“ Clementis sa pozrel priamo do Urválkových očí a vyriekol jediné slovo: „Áno.“  Písal sa 21. november roku 1952 a bývalý minister zahraničných vecí Československej republiky tušil, že lístok od nemeckého utečenca Ericha Juhna, ktorý mu odovzdal Adolf Hoffmeister v Central parku v New Yorku v roku 1949 so správou, aby sa v žiadnom prípade nevracal domov, nemal spáliť. Veru nemal...

V oficiálnej obžalobe v trestnej veci vedenia protištátneho sprisahaneckého centra, pojednávanej pred Štátnym súdom v Prahe, ktorá sa do histórie neslávne zapísala ako „Proces s vedením protištátneho sprisahaneckého centra na čele s Rudolfom Slánskym“, sa Vladimírovi Clementisovi kladie za vinu, že spáchal súbeh trestných činov vlastizrady, vyzvedačstva, sabotáže a vojenskej zrady, za čo bol odsúdený na trest smrti. Ako to však bolo v skutočnosti? Čo bolo príčinou spustenia tohto najkrvavejšieho procesu v dejinách československého súdnictva, v ktorom padlo 11 rozsudkov smrti? Aká udalosť rozčúlila samotného generalissima Stalina natoľko, že svojho najväčšieho chránenca, Československo, výkladnú skriňu sovietskeho prenikania na západ, potrestal tak kruto, že samotní sovietski poradcovia sa pri Urválkovej záverečnej reči triasli od strachu, čo bude ďalej? Aby sme si odpovedali na tieto otázky, musíme sa pozrieť trochu hlbšie do histórie...


Jan Ludvík Hoch

Náš príbeh sa začína 10. júna 1923 v dedinke Slatina, dnešnom Solotvine, ležiacom v bývalej časti Československa, na Podkarpatskej Rusi v Marmarošskej oblasti (dnes súčasť Ukrajiny), kde sa narodil Jan Ludvík Hoch, malý židovský chlapec. Podľa starého židovského príslovia „Keď sa na svete rozdeľovalo desať mier chudoby, deväť ich pripadlo Marmarošu,“ patrila táto oblasť k najchudobnejším krajom vtedajšej novej republiky. Dedinka Slatina, známa soľnými baňami, patrila už predtým len do okrajovej sféry záujmov bývalého rakúsko-uhorského mocnárstva. Ako perlička v našom rozprávaní sa vyníma zaujímavý utajený fakt, že za riekou v dnešnej obci Sighetu Marmaţiei (Marmarošská Sihoť) žil Hochov vzdialený príbuzný, ktorý sa volal Elie Wiesel, bol to neskorší laureát Nobelovej ceny. Je až neuveriteľné, že z takého opusteného a bezútešného miesta pochádzajú dvaja veľmi významní muži, ktorí ovplyvnili chod dejín na našej planéte... U Elieho Wiesela je to jasné, ale kto je Ludvík Hoch? Že ho nepoznáte? Je pravda, že história naňho trochu pozabudla. Niet sa čomu čudovať, pretože v tom čase malý židovský chlapec si čoskoro zmenil meno na... Ale nepredbiehajme udalosti. Od 12-tich rokov sa Ludvík Hoch dostal do prostredia sionistického hnutia, ktoré bolo v obci Slatina veľmi významné. Vstúpil do Betaru, polovojenskej jednotky, ktorá chcela utiecť do Palestíny, ale, žiaľ, do Slatiny prenikla druhá svetová vojna a mladý Hoch prišiel počas holokaustu, ktorý rozpútali nacisti, o všetkých svojich rodinných príslušníkov. Po vzniku slovenského štátu, alebo, ak chceme, Slovenskej republiky, bola časť Podkarpatskej Rusi „dobrovoľne“ pričlenená k hortyovskému Maďarsku. Ludvík Hoch, ktorý práve dovŕšil šestnásť rokov, sa rozhodol nečakať na príchod maďarských jednotiek a utiekol do Budapešti. Pripojil sa k francúzskemu podzemnému hnutiu, ktoré pomáhalo pašovať dobrovoľníkov z Československa do západnej Európy. V decembri 1939 bol Hoch zatknutý ako špión, napadol nacistického dozorcu a utiekol, jeho ďalší životný osud ho zaviedol do Istanbulu a Sýrie, kde vstúpil do francúzskej Cudzineckej légie. V marci 1940 jeho jednotku poslali do Francúzska. Tu mladý Hoch po prvý raz zažil „západnú“ pomoc Židom a Čechoslovákom na vlastnej koži. Britský premiér Churchill sľúbil evakuovať z okupovaného Francúzska do Británie všetky československé jednotky, ktoré mali pokračovať v boji proti Hitlerovi z územia Anglicka. Tento rozkaz bol splnený iba sčasti. Len približne 4-tisíc odbojárov z Československa sa dostalo včas do prístavu. Zvyšok postrieľali. Židov, ktorí sa medzi Čechoslovákmi vyskytovali, odovzdali gestapu na „špeciálne zaobchádzanie“. Práve v tom čase sa Ludvík Hoch rozhodol skoncovať so svojím doterajším menom a priezviskom a prijať nové meno: Robert Maxwell. Práve vtedy dorazili zvyšky československej jednotky do Veľkej Británie a tam vojaci obvinili svojich (československých a britských) dôstojníkov zo zbabelosti a antisemitizmu. Následne ich teda veliteľ požiadal, aby vystúpili všetci, ktorí si myslia to isté, a medzi nimi nechýbal ani náš starý známy Ludvík Hoch alias Robert Maxwell. Išlo o 539 československých vojakov, ktorí sa v týchto časoch nebáli povedať pravdu, čo sa však zrejme v tom čase v Albione nenosilo a tak boli všetci vylúčení z armády a poslaní na prevýchovu do britského zajateckého tábora. Čudná odmena za to, že chceli po boku ostrovanov bojovať proti spoločnému nepriateľovi – Adolfovi Hitlerovi a jeho expanzívnej politike. Práve v zajateckom tábore sa Maxwell zoznámil s mužom, ktorý sa stal jeho veľmi dobrým priateľom. Bol to predvojnový člen KSČ, čerstvý emigrant, bývalý poslanec, jeden z mála, ktorý sa otvorene postavil proti paktu Molotov-Ribbentrop, a jeho meno bolo Vladimír Clementis. Obaja trávili čas spoločne v jednej cele, mali spoločné antipatie proti nacizmu, britským politikom a všetkým, ktorí nenávideli Židov. Ako sa hovorí, priateľstvo, ktoré vznikne v extrémnych podmienkach, pretrvá až po hrob. V tomto prípade to platilo úplne doslova... Následne sa Maxwell dostal zo zajateckého tábora, a to tak, že sa prihlásil ako dobrovoľník do britských vojenských pracovných oddielov. Neskôr ho prevelili do Somersetovho pluku ľahkej pechoty a vyslali na zahraničné bojiská. Pri spustení operácie „Deň D“ mal už hodnosť seržanta a velil jednotke elitných ostreľovačov. Vo Francúzsku zničil nemecký tank, zajal vyše stovky Nemcov a uskutočnil útok proti 12. pancierovému zboru SS. Na základe uvedených úspechov – aká náhoda – sa Maxwell stal britským vojenským špiónom. V civilnom oblečení ho poslali do Paríža, kde sa mu ako československému šmelinárovi ponúkajúcemu falošné doklady podarilo odhaliť nacistov, ktorí si od neho s dôverou kupovali doklady, aby sa nepozorovane dostali za frontovú spojeneckú líniu. Zvláštne časy, v ktorých si nacisti kupovali novú identitu od osoby, ktorú by za iných okolností ihneď zlikvidovali. Keď sa už vojna chýlila ku koncu, Maxwell sa rozhodol, že sa bude zdokonaľovať  v jazykoch, najmä v ruštine, ktorá, ako hovoril, „sa mu po vojne určite zíde“. Aj v tomto prípade sa nemýlil a akoby vedel, že v roku 1946 ho vyšlú do väznice v Spandau, kde boli väznení najvyšší pohlavári Tretej ríše, medzi inými aj povestný Rudolf Hess (ak to, pravda, bol skutočný Rudolf Hess, ktorého tu väznili). Maxwell osobne vypočúval významných nacistov: Friedricha Flicka (oceliarskeho magnáta) a Hjalmara Schachta, nemeckého finančníka a ministra hospodárstva Tretej ríše. V Nemecku sa Maxwell zoznámil s ďalším Židom, Ferdinandom Springerom, vydavateľom, ktorý prežil v Tretej ríši ako odborník, lebo sa zaňho zaručili nemeckí vedci. Nikto, skutočne nikto v tom čase netušil, že Maxwell bol od samého počiatku dvojitým agentom Izraela. Ako k tomu prišlo? Táto časť Maxwellovho životopisu je zatiaľ zahalená tajomstvom, faktom však zostáva, že v roku 1946 sa dozvedel o akcii MI6, ktorú pripravovala britská tajná služba proti Československu. Ako sa MI6 odhodlala na túto akciu? Kim Philby, agent KGB vnútri MI6, dostal inštrukcie od Sovietov, aby informoval svojich zamestnávateľov, že Stalin chystá v tejto stredoeurópskej krajine vojenský prevrat. Ťažko uveriteľné? To, že sa o tejto operácii nepíše v oficiálnych učebniciach dejepisu, neznamená, že táto operácia neexistovala. V MI6 dlho dumali, kto by bol oným trójskym koňom, dotlačeným do ČSR, ktorý by vedel dostať na svoju stranu verejnú mienku, ak by uchopil moc. Kto teda? Po dlhšom rozhodovaní Philby odporučil ďalšieho agenta GRU, Ferdinanda Ďurčanského. MI6 ho vybavili rozhlasovou stanicou v Španielsku, propagačným strediskom vo Vatikáne a mohutným tokom finančných prostriedkov, ktoré disponovali na Ďurčanského kontá cez poslušný Vatikán, veď Ďurčanský bol dobrý katolík a antikomunista, tak kto by inak mohol riadiť prevrat v ČSR?  Vzhľadom na svoje kontakty a „priateľstvo“ s Philbym sa Maxwell dozvedel, že Angličania podporujú tohto bývalého nacistu a školia ho pre prevrat v Československu. Maxwell dlho nerozmýšľal a skontaktoval sa s bývalým spoluväzňom z britského zajateckého tábora Vladimírom Clementisom. Clementis, ktorý bol v roku 1945 opäť prijatý do Komunistickej strany Československa, zastával v obnovenej republike kľúčový post – bol pravou rukou Jana Masaryka na „zamini“, ako sa v tom čase hovorilo ministerstvu zahraničných vecí, vo funkcii štátneho tajomníka. Maxwell mu teda osobne odovzdal presné a podrobné informácie o pripravovanom štátnom prevrate v ČSR, ktorý riadila MI6 cez osobu Ďurčanského. Clementis si uvedené informácie nenechal pre seba a odovzdal ich ŠtB, ktorá bola v roku 1946 už pod kontrolou strany. Tajná služba mu uvedené informácie potvrdila a začala sledovať priateľov a prívržencov Ďurčanského na Slovensku. Aféra neskôr vyvrcholila známymi udalosťami z roku 1947, keď 14. septembra 1947 povereníctvo vnútra na Slovensku vydalo úradnú správu o odhalení „protištátneho sprisahania“. Obvinení boli viacerí predstavitelia Demokratickej strany. Odsúdili ich práve na základe „dôkazov“, ktoré odovzdal Maxwell svojmu priateľovi Clementisovi.


Vojenská pomoc Československa štátu Izrael – dôkazy

A tu sa dostávame k zlomovému roku 1948, ktorý tak zamiešal osudy našich hrdinov – Maxwell znova kontaktoval svojho dobrého priateľa, teraz už ministra zahraničných vecí ČSR, ktorý vo funkcii po 10. marci 1948 nahradil nebohého Jana Masaryka. Jeho požiadavka bola jednoduchá: „Dodajte zbrane novovznikajúcemu štátu Izrael, aby sme vyhrali vojnu proti nenávideným Arabom, ktorých vyzbrojujú Angličania a Američania.“ Pripomenul, že to bol práve on, kto dopomohol Clementisovi a jeho verným súdruhom dostať sa k moci, keď im koncom roku 1946 nezištne ponúkol dôkazy o chystanom vojenskom puči v ČSR pod vedením Ferdinanda Ďurčanského. Clementis bol vo veľkom pomykove, nevedel, aký názor na prípadnú vojenskú pomoc ČSR židovskému štátu má sám vodca, maršal Stalin, aj napriek tomu to však riskol a stavil, dnes by sme povedali, na nesprávnu stranu. Zaviazal sa, že sprostredkuje zbrane priamo Ben Gurionovi, aj napriek tomu, že to žiaden štát sveta nechcel urobiť. Neuveriteľné? To áno, ale pravdivé, pretože je dostatok dôkazov, že Maxwellovu činnosť koordinoval Ben Gurionov dvojstranný agent v sovietskej tajnej službe GRU. Zároveň Maxwella podporoval ďalší sionistický agent, rakúsky Žid. Bol to sám Richard Kauder s krycím menom Klatt, hlava špionážnej siete Max. Koncom roku 1947 zabezpečil Kauder cestu skupiny sionistických spravodajských agentov do Prahy, kde s pomocou miestnych kontaktov siete Max rýchle nadviazali spojenie s československou vládou. „V počátečním období bylo Československo považováno za nejslibnější zdroj pro dodávky zbraní, neboť bylo výrobcem zbraní, a současně se v té době těšilo větší nezávislosti na Sovětském svazu než kterákoliv jiná země v sovětském bloku východní Evropy. Nákup zbraní však vyžadoval aktivní stav tajných služeb. Palestinským Židům pomáhal bývalý německý Žid, jenž byl jedním z Židů, které naverboval admirál Canaris pro zvláštní účely svého abwehru. Vedle toho byla v prosinci 1947 vyslána z Palestiny do Prahy skupina čtyř mužů se zvláštním posláním pro vyjednání prodeje zbraní. Velitelem této skupiny byl Ehud Avriel, který měl padělané osobní doklady, znějící na prostředníka švýcarské vlády Ueberalla. V Praze se Avriel spojil se dvěma rezidenty Haganahu. Společně navázali jednání s československými ministerstvy obrany a zásobování a během dvou měsíců uzavřeli první významný kontrakt na dodávky zbraní.“ (citát: Loftus, John – Aarons, Mark: Tajná válka proti Židům; jak západní zpravodajské služby zrazovaly židovský lid. Goldstein & Goldstein, Praha, 1997, str. 190, poznámka č. 44 – kde sa odkazuje na publikáciu Deacon, Richard: The Israeli Secret Service, London, Hamilton, 1977 str. 38 – 39).

Podľa oficiálnej súčasnej izraelskej verzie malo Československo záujem o uskutočnenie dodávok zbraní tiež preto, že Židia platili za zbrane v amerických dolároch. Táto fikcia bola určená na odpútanie pozornosti od kľúčového židovského spojenia Maxwell Clementis Kauder. Skutočne je iróniou osudu, že viacerí autori pripisujú zásluhy za vznik štátu Izrael Stalinovi a nie Vladimírovi Clementisovi. Sám David Ben Gurion, ktorý bol prvým izraelským premiérom, v roku 1968 povedal: „Zachránily zemi. O tom nepochybuji. České zbraně byly tou nejdůležitější pomocí, jakou jsme dostali. Zachránily nás a já velice pochybuji, že bychom bez nich byli mohli přežít první měsíc.“ Podľa izraelského historika Yaacova Ro`oieho nadviazal jeden z prvých kontaktov v ČSR Moše Sneh v júli 1947. Historik uvádza, že Sneh sa 19. júla 1947 a 25. septembra 1947 stretol s Vladimírom Clementisom, štátnym tajomníkom ministra zahraničných vecí ČSR. O priebehu rozhovorov, ktoré viedol s Clementisom, sa však Sneh vôbec nezmieňuje. Arnold Krammer, autor publikácie: The Forgotten Frendship, Israel and the Soviet bloc 1947 – 1953, Urbana, University of Illinois Press, 1974, tvrdí, že na začiatku pražskej cesty bol obchodník Oto Felix – Žid českého pôvodu, usadený v Jeruzaleme, ktorý často obchodne cestoval do ČSR. Pri jednej z ciest totiž Felix dostal uistenie, že minister národnej obrany (žeby armádny generál Ludvík Svoboda, ktorý bol odvolaný z funkcie ministra NO v roku 1950?) je ochotný uzatvoriť zmluvu o dodávke zbraní Izraelu, ale iba za predpokladu, že bude tajná. Krammer sa zmieňuje o ďalších  dvoch osobách, ktoré viedli zákulisné rokovanie o dodávke zbraní z ČSR do Izraela: o Mordechaiovi Orenovi a Šmuelovi Mikunisovi. Druhý menovaný bol generálnym tajomníkom KS Izraela. Ako sme už spomínali, Ehuda Avriela, neskoršieho prvého veľvyslanca Izraela v ČSR kontaktoval Maxwell a istý rumunský Žid Robert Adamo Abramovici, ktorý bol pred druhou svetovou vojnou zástupcom československých zbrojoviek v Bukurešti. Abramovici ukázal Avrielovi katalógy, 1. decembra 1947 odletel v jeho sprievode do Zbrojovky v Brne a v ten istý deň podpísal oficiálny kontrakt s Jánom Masarykom a Vladimírom Clementisom. Ako to už v obchode so zbraňami chodí, oficiálne bol zbrojný kontrakt uzatvorený s Etiópiou. Hagana, podzemná židovská organizácia založená v roku 1920, ktorá stála za vznikom štátu Izrael, po vojne kúpila od etiópskeho zastupiteľského úradu hlavičkový papier, ktorý využívala na organizovanie ilegálneho prisťahovalectva do Palestíny. Keďže išlo o prvý kontrakt, Hagana tu nakúpila iba zopár vecí: 10-tisíc pušiek typu Maser P-18, 4 500 ťažkých guľometov ZB-37 a 3 milióny nábojov 7, 92  mm. Aká irónia – tie Zbrojovka Brno vyrobila pre Wehrmacht. V dôsledku prezbrojovania československej armády a zbrojoviek na sovietske normy sa tieto zbrane stali pre ČSR zbytočné. Cesta Ehuda Avriela po uzatvorení dobrého zbrojného obchodu viedla na jadranské pobrežie k jeho priateľovi, ministrovi vnútra Juhoslávie Alexandrovi Rankovičovi, pretože Avriel sa dozvedel, že československá vláda súbežne rokovala o predaji zbraní aj so Sýriou a Egyptom. Rankovič pomohol Avrielovi „identifikovať“ sýrske plavidlo, ktoré agenti Hagany potopili v Stredozemnom mori. Ako sa zdá, Československo skutočne hralo na obidve strany, uvedenú informáciu sa mi však zatiaľ nepodarilo preveriť z viacerých prameňov, takže ju uvádzam iba na dokreslenie.

Len čo Hagana kúpila zbrane od ČSR za tvrdú menu, za doláre, ktoré po odmietnutí Marshallovho plánu mladá republika úzkostlivo potrebovala, bolo treba doriešiť nepatrnú vec: ako sa zbrane dostanú na územie Palestíny? Avriel osobne prebral tento problém so štátnym tajomníkom ministerstva zahraničných vecí Vladimírom Clementisom, ktorý navrhol, aby zbrane dopravili cez Maďarsko do Juhoslávie. Odtiaľ mali byť loďou poslané priamo do Palestíny. Belehrad a minister vnútra Rankovič sa však bránili použitiu vlastných prístavov na prepravu zbraní a tak Clementis požiadal o pomoc Sovietsky zväz, aby túto bratskú roztržku medzi ľudovodemokratickými štátmi vyriešil. Z uvedeného faktu by vyplývalo iba jediné, že o celej akcii vojenskej pomoci Izraelu dobre vedel sám Stalin, čo bolo hlavnou príčinou, prečo museli Clementisa navždy odpratať z cesty. Nakoniec nákladná loď „Nora“ s dodávkou cibule vyplávala 28. marca 1948 z prístavu Šibenik a 3. apríla 1948 šťastne dorazila do Izraela. Komunistický prevrat vo februári 1948 nijako neovplyvnil sľubný obchod medzi ČSR a Izraelom, ba práve naopak. Nový námestník ministra národnej obrany ČSR Bedřich Reicin (agent NKVD, ďalší, ktorý bol popravený spolu so Slánskym v roku 1952 – prečo asi ?) prijal v marci 1948 Avriela a prisľúbil mu dodávky lietadiel a tankov. V tomto období bol vybudovaný „letecký most“ s krycím názvom „Balak“, prostredníctvom ktorého v rozhodnom období od 31. marca 1948 do 20. mája 1948 prepravili do Palestíny 107 ton zbraní. Lietadlá ČSLA zásobovali Izrael na trase Žatec – Podgorica – Korzika – Ekron. Všetky tieto operácie však znamenali zásadné porušenie embarga na dovoz zbraní do oblasti Palestíny, ktoré bolo odhlasované v Bezpečnostnej rade OSN, ale čo už s tým mohlo Československo narobiť, keď tak nutne potrebovalo valuty? Od decembra 1947 do 15. mája 1948 kúpila Hagana od ČSR zbrane za 12 miliónov dolárov. ČSR okrem dodávky lietadiel organizovalo aj školenie pilotov na obsluhu týchto lietadiel, pretože išlo o 25 bojových lietadiel typu Messerschmitt 109 (S-199), ktoré patrili k najdokonalejším stíhačkám nacistického letectva. Ako úplná irónia osudu však vyznieva fakt, že Židia vyhrali leteckú vojnu proti Arabom lietadlami, na ktorých bol pôvodne namaľovaný hákový kríž. Podľa inej verzie boli stíhačky dopravené do Palestíny tak, že ich trup ukryli vnútri amerických dopravných lietadiel, pašovaných zo Spojených štátov aj napriek embargu, ktoré uvalil na dodávku zbraní do Izraela sám Truman. Dodávku lietadiel zariadil Maxwell po linke Clementis – Avriel – Maxwell. 29. marca 1948 boli z amerických dopravných lietadiel vyložené a zmontované prvé štyri Messerschmitty. Lietadlá dorazili doslova o päť minút dvanásť, pretože britský koloniálny mandát v tejto oblasti síce ešte nevypršal, ale novovzniknutý štát Izrael už v tom čase obliehali arabskí bojovníci, ktorí ho chceli ihneď v zárodku paralyzovať. „Clementisove stíhačky“, ak môžeme použiť takýto výraz, spôsobili rozhodujúci obrat vo vojne o izraelskú nezávislosť. Práve 29. marca 1948 sa začal tankový útok Egypta na Tel Aviv. Prvé štyri lietadlá z ČSR boli narýchlo nasadené do boja. Z bojov sa vrátilo iba jedno. Ben Gurion si myslel, že prehral kľúčovú bitku celej vojny s Arabmi. Ale Egypt, mylne sa domnievajúc, že Izrael má týchto lietadiel oveľa viac, od útoku upustil. K židovskej ofenzíve, ktorá sa začala 31. marca 1948, a k víťazstvu Izraela prispeli rozhodujúcou mierou zbrane z ČSR. 24. apríla 1948 padla Haifa a Arabi hromadne  ustupovali. 14. mája 1948 vypršal britský mandát a bol vyhlásený štát Izrael. Vzápätí zosilnel tlak okolitých štátov na jeho likvidáciu.

Dodávky zbraní z ČSR do oblasti Palestíny v tom čase zahŕňali nielen pušky, guľomety a spomínané Messerschmitty, ale i lietadlá Spitfire-IX v počte 59 kusov, ktoré britské kráľovské letectvo darovalo ČSR koncom druhej svetovej vojny. (Podľa iných prameňov si ich ČSR od VB kúpila a tvrdo za ne „zacvakala“ rovnako, ako zaplatila za celý pobyt londýnskej exilovej vlády.). Dodávky zbraní pokračovali do roku 1950, keď boli ukončené na nátlak Sovietskeho zväzu. Celková bilancia tohto obchodu bola obdivuhodná – ČSR predalo Izraelu zbrane za 22 miliónov dolárov. V roku 1948 iba Československo ako jediná krajina na svete prišlo na pomoc Izraelu so všetkým, čo malo. Daň, ktorú za to hlavní aktéri nášho príbehu zaplatili, bola však príliš vysoká.


Clementisov pád

Dňa 3. septembra 1949 sa maďarský premiér Mátyás Rákosi (zákulisný dirigent prvého veľkého procesu Maďarskej ľudovodemokratickej republiky proti „titovcovi“, „zradcovi“ a „špiónovi“ Lászlóovi Rajkovi, bývalému ministrovi vnútra a zahraničných vecí v jednej osobe, ktorý bol popravený 15. októbra 1949 v Budapešti) obrátil zdvorilostným listom na predsedu vlády ČSR Klementa Gottwalda, aby mu oznámil, že pri procese s Rajkom budú odhalení aj ďalší nepriatelia ľudovodemokratického zriadenia, ktorí prenikli do samotného srdca KSČ. V závere listu Rákosi zdôraznil, že súdruh Gottwald by mal urobiť nevyhnutné opatrenia v duchu známeho hesla „roztočiť mlyn, ale nedať sa zomlieť“. K listu pripojil bdelý predseda MKS aj zoznam „špiónov“. Ako prvé na zozname figurovalo meno ministra zahraničných vecí ČSR Vladimíra Clementisa. Z listu vyberám: „Tento zoznam poukazuje na to, že rozmery sprisahanectva sú v zásade podobné našim, s tou výnimkou, že vo vašej ľudovej demokracii je počet osôb, ktoré sa vrátili po vojne zo západnej emigrácie, väčší, a ich úloha je tiež väčšia. Nás to mimoriadne ruší, že osoby, ktoré sú odôvodnene podozrivé, že sú v službách amerických imperialistov... hrajú vedúcu úlohu.“ Neskôr prostredníctvom Karla Švába, námestníka ministra národnej obrany ČSR Rákosi priamo obvinil Clementisa. Gottwald, ktorý dobre poznal Clementisa, sa zdráhal uveriť, že „Clementis je československý Rajk“, no veľmi ho to vystrašilo, pretože sa bál o svoju pozíciu v strane a dva dni po zverejnení obžaloby proti Rajkovi a spol. vyslal veliteľa ŠtB Jindřicha Veselého do Varšavy. (Veselého neskôr pre pokus o samovraždu, ktorú chcel spáchať z „obavy, že ho mlyn zomelie,“ v roku 1950 odvolali z funkcie, v roku 1964 spáchal samovraždu druhý raz – tentoraz úspešne). V hlavnom meste PĽR rokoval Veselý s Bolesławom Bierutom, vtedajším poľským prezidentom. Po návrate do Prahy tlmočil prezidentovi ČSR Gottwaldovi nasledovné stanovisko poľskej strany. „Mnoho nití... vedie z Československa alebo cez Československo, a preto je veľmi pravdepodobné, že centrum... sa nachádza v Československu.“ Začiatkom septembra 1949 rokoval tandem Šváb-Rákosi, pričom Rákosi, aby odpútal  pozornosť od vlastnej osoby, ktorá mala byť „zomletá“, označil československé bezpečnostné orgány za málo skúsené a odporúčal Gottwaldovi, aby „pozval“ do ČSR sovietskych poradcov, ktorí majú s odhaľovaním „špionážnych“ sprisahaní dostatok skúseností. Už 23. septembra 1949 na letisko v pražskej Ruzyni prileteli odborníci naslovovzatý, Lichačev a Makarov z MGB (takto sa označovala predchodkyňa KGB od marca 1946 do roku 1954). Steven Stewart vo svojej publikácii Komunistické zločiny a CIA, Výbušnina (Operace CIA Splinter Factor), Eko-konsult, Bratislava 2001, píše: „Medzitým sa CIA plne sústredila na Clementisa. Od vysokopostavených vládnych predstaviteľov sa novinári dozvedeli, že Clementis je jedným z mála východoeurópskych politikov, ktorí si zachovali svoj názor. Údajne bojuje proti rastúcemu vplyvu stalinského tlaku na Československo (dodávkou zbraní do Izraela – pozn. aut.) a je odporcom mužov, ako je Gottwald.“  Činil sa aj Karel Šváb, ktorý 4. októbra 1948 poslal Gottwaldovi záznam rozhovoru Vladimíra Clementisa s exilovým ministrom Hubertom Ripkom. Záznam sa „náhodou“ našiel v zhabanom Ripkovom byte. Hoci išlo o záznam z bežného rozhovoru, pre Clementisa mal katastrofálne následky. Slučka okolo jeho krku sa začala definitívne sťahovať. 8. marca 1950 predložili sovietski poradcovia straníckemu vedeniu ÚV KSČ správu, z ktorej jednoznačne vyplýva, že československým Rajkom – hlavou sprisahaneckého centra mal byť Vladimír Clementis. Opakovane ho kritizovali za neustále sa opakujúce hriechy – kritiku paktu Molotov-Ribbentrop, nepriateľský postoj voči Sovietskemu zväzu, intelektuálsky postoj k strane a podobne. 14. marca 1950 Clementisa odvolali z funkcie ministra zahraničných vecí ČSR. Zamestnal sa v Štátnej banke, ministerstvo prebral vzorný straník Viliam Široký. Koncom januára 1951 si Clementis za sychravého januárového počasia vyšiel na prechádzku aj so svojím psíkom Bročkom. Manželka pre chrípku ostala doma. Z tejto prechádzky sa Clementis už nevrátil. Zaujímavosťou bolo, že na Clementisovo zatknutie použili akciu „Kámen“. Clementisa zatkli, posadili do auta, ktoré smerovalo na západné hranice a dostalo sa až za hranicu ČSR. Clementis sa ocitol v americkom okupačnom pásme na vtedajšej americkej policajnej stanici v západnej časti Nemecka, kde ho privítali dôstojníci v nemeckých a amerických uniformách. Nadviazali s ním zdvorilú konverzáciu. Odkiaľ je? Chce emigrovať? On však tvrdošijne trval na návrate do Prahy. O tom, čo tu predviedla ŠtB, sa hádam nikomu nesnívalo ani v najdivokejších snoch – hranica bola fingovaná, policajná stanica sa nachádzala na československom území, „americkí a nemeckí“ dôstojníci boli príslušníci ŠtB a ZNB. Následne teda Clementisa so zaviazanými očami odviezli na zámok v Kolodějoch, kde mu stroho oznámili, že ho zatkli pri ilegálnom prechode hranice ČSR. Clementis sa počas celého procesu držal, pri záverečných slovách prokurátora Urválka sa však aj on roztriasol. Urválek na obvinených afektovane ziapal: „Nechť na vás rozsudek dopadne jako železná pěst bez nejmenšího slitovaní. Nechť je ohněm, který do kořene vypálí tuto hanebnou hlízu zrady...“ Clementis „využil“ právo posledného slova a  v siedmy deň procesu, 26. novembra 1952, vyriekol pred Štátnym súdom v Prahe vopred naučené slová: „Výrok o treste, ktorý vynesie súd národa nad mojou činnosťou, aj keď bude najtvrdší, môže byť len trestom spravodlivým.“ Nasledujúci deň o 9.30 vyniesol predseda súdu rozsudok, v ktorom odsúdil Rudolfa Slánskeho, generálneho tajomníka (židovského pôvodu – to bolo zdôraznené u všetkých odsúdených), Bedřicha Gemindera, bývalého vedúceho Medzinárodného  sekretariátu ÚV KSČ, židovského pôvodu, Ludvíka Frejku, bývalého prednostu národohospodárskeho odboru kancelárie prezidenta Československej republiky, židovského pôvodu, Jozefa Franka, bývalého  zástupcu generálneho tajomníka ÚV KSČ, Vladimíra Clementisa, Slováka, bývalého ministra zahraničných vecí ČSR, Bedřicha Reicina, bývalého námestníka ministra národnej obrany, židovského pôvodu, Karla Švába, bývalého námestníka ministra národnej bezpečnosti, Rudolfa Margoliusa, bývalého námestníka ministra zahraničného obchodu, židovského pôvodu, Otta Fischla, bývalého námestníka ministra financií, židovského pôvodu, Ota Šlinga, bývalého vedúceho tajomníka krajského výboru KSČ v Brne, židovského pôvodu, Andrého Simona, bývalého redaktora Rudého Práva, židovského pôvodu, na trest smrti, a Eugena Löbla, bývalého námestníka ministra zahraničného obchodu, židovského pôvodu, Vavra Hajdů, bývalého námestníka ministra zahraničných vecí, židovského pôvodu, Artura Londona, bývalého námestníka ministra zahraničných vecí, židovského pôvodu, na trest odňatia slobody na doživotie. Zároveň boli všetci obžalovaní zbavení československého štátneho občianstva. Padol rozsudok, s ktorým nikto ani v najmenšom nerátal.


Epilóg

Jozefa Slánská, statočná žena bývalého generálneho tajomníka ÚV KSČ, dostala zo sekretariátu ministerstva vnútra 30. októbra 1963 na jednoduchú otázku, kde sú telesné pozostatky jej manžela, ktorého by už rada dôstojne pochovala, takúto odpoveď: „Vážená súdružka, k listu, ktorý ste zaslala súdruhovi ministrovi, som poverený Vám oznámiť, že telesné pozostatky Vášho manžela boli podľa platných predpisov spopolnené. Urna s popolom bola po dobu stanovenú vtedajšími predpismi uložená u príslušného útvaru nápravných zariadení. Po uplynutí tejto doby bola zničená. Prosím, aby ste prijala toto oznámenie. So súdružským pozdravom. Nečitateľný podpis....“  Aká bola však skutočná pravda? Kde skončil popol z 11 odsúdených na trest smrti? „Keď popravili všetkých 11 odsúdených, bol vyšetrovateľ XY (meno sa mi, žiaľ, nepodarilo zistiť) u poradcu Galkina. K hláseniu sa dostavil šofér s vyšetrovateľmi, ktorý boli poverení likvidáciou popola. Hlásili, že ho nasypali do mechu, zašli s ním za Prahu a posypali šmykľavú cestu. Šofér sa smial, že ešte nikdy neviezol v tatrapláne štrnásť ľudí naraz – 3 boli živí a 11 ich bolo v mechu...“

A ako sa vyvíjal ďalší osud Roberta Maxwella? Ten po sprenevere penzijných fondov svojich vlastných zamestnancov zomrel bez haliera, ale ako to už na tom svete chodí, 5. novembra 1991 sa našlo jeho telo voľne plávajúce v Atlantickom oceáne. Vraj spadol cez palubu svojej luxusnej jachty „Lady Ghislaine“ pri ceste na Kanárske ostrovy. Oficiálny verdikt koronera znel: náhodné utopenie, viacerí novinári sa však domnievajú, že bol zavraždený. Izrael, ktorý sa nikdy nepriznal, že by preň Maxwell „pracoval“, mu vystrojil štátny pohreb so všetkými poctami. Jeho telo spočíva na Olivetskej hore v Jeruzaleme.

Záverom sa natíska otázka, či by si aj Vladimír Clementis,  ktorý svojou činnosťou v rokoch 1947 – 1949 na poste štátneho tajomníka a neskôr ministra zahraničných vecí ČSR prispel k vzniku a udržaniu štátu Izrael najrozhodnejšou mierou a neohrozene podpisoval zmluvy o dodávkach zbraní do tejto krajiny, nezaslúžil, aby mu na Olivetskej hore odhalili aspoň malý pamätníček. Veď práve tento skutok (ktorý sa však vo dokumentoch prípadu s vedením protištátneho sprisahaneckého centra na čele s Rudolfom Slánskym nikde nespomína), bol oným hlavným dôvodom, prečo dopadla Stalinova ruka na Československo tak brutálne, následkom čoho bolo odsúdených na trest smrti 11 nevinných ľudí. Básnik Ladislav Novomeský, osobný priateľ Vlada Clementisa, na margo jeho návratu do Československa v roku 1949 uviedol: „Keby bol počúval výstražné rady informátorov z druhej strany a rozhodol sa nevrátiť, možno by bol ostal nažive. Ale ako by sa mu žilo v nejakej emigrácii?! Smrť má niekedy rôzne podoby, i keď účinok je ten istý. Ale česť iba jednu! Ba vec socializmu, na ktorej mu predovšetkým záležalo, získala napokon väčšmi jeho potupnou smrťou na Pankráci, než mohla získať jeho životom niekde v Amerike.“

Použitá literatúra a pramene:

Brož, Ivan: Čechoslovák Maxwell: O pozoruhodném životě, nekonečných ambicích a záhadném konci tiskového magnáta a našeho krajana Ludvíka Hocha, PRAGOPRESS, Praha 1995

Laurent, Rucker: Stalin, Izrael a Židé, Rybka Publishers, Praha 2001,

Kadrman, Martin: Role Československa v arabsko-izraelské válce (1948-1949), diplomová práce, Vysoká škola finační a správní, o.p.s., Praha 2008, kompletný text s láskavým zaslaním autora práce

Loftus, John - Aarons, Mark: Tajná válka proti židům; jak západní zpravodajské služby zrazovaly židovský lid. Goldstein & Goldstein, Praha, 1997,

Clementis, Vladimír,  Clementisová, Lída: Listy z väzenia, Tatran, Bratislava 1968,

Bernáth, Viliam: Spomienky na Vladimíra Clemetisa, T. R. I. MEDIUM, Bratislava, 2002

Čierny, Ján: Vladimír Clementis – diplomat, Literárne informačné centrum, Bratislava, 2001

Uher, Ján: Zo zákulisia rehabilitácií, Kalligram, Bratislava, 2001

Kolektív: Poznali sme jeho tvár spomienky na Vladímira Clementisa, Obzor, Bratislava, 1972

Kolektív: Proces s vedením protištátneho sprisahaneckého centra na čele s Rudolfom Slánskym, Ministerstvo spravodlivosti, Orbis, Praha 1953 (slovenský preklad – str. 150-183 výsluch obvineného Dr. Vlada Clementisa).

Slánská, Jozefa: Zpráva o mém muži, Svoboda, Praha 1990

Schmidt, Mária: Zákulisní taje (nové aspekty historie procesů s Algerem Hissem (USA) a László Rajkem (Maďarsko) a inscenovaných procesů ve východní a střední Evropě, Občanský institut, Praha, 2005

Steven, Stewart: Komunistické zločiny a CIA,Výbušnina (Operace CIA Splinter Factor), Eko-konsult, Bratislava, 2001

Dillon, Martin: The Assassination of Robert Maxwell: Israel's Superspy, Robson Books Ltd, London, 2002 (výňatky z internetu - česky a slovensky zatiaľ nevyšlo)

Krammer, Arnold: The Forgotten Frendship, Israel and the Soviet bloc 1947-1953, Urbana, University of Illinois Press, 1974 (výňatky z internetu - česky a slovensky zatiaľ nevyšlo)

Deacon, Richard: The Israeli Secret Service, London, Hamilton, 1977 (výňatky z internetu - česky a slovensky zatiaľ nevyšlo

http://www.martindillon.net/work4.htm

http://worldofhistory.blog.cz/0612/vladimir-clementis

http://www.czsk.net/svet/clanky/osobnosti/maxwell.html



Francúzsko-taliansky film: Doznání (1970), http://www.csfd.cz/film/1732-doznani-aveu-l/

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984