Reklama
Reklama

Clementis bol symbolom doby aj nádeje

Vystúpenie na Spomienkovej konferencii Vlastenec a Európan Vladimír Clementis
Počet zobrazení: 2883
v.clementis_uvod.jpg

Keď Vladimíra Clementisa popravili, mal som päť rokov. Nechápal som a ani som nemohol chápať súvislosti, nevedel som a ani som nemohol vedieť, kto je to Vladimír Clementis. Zostala mi však hlboko v pamäti vrytá zvláštna spomienka. Môj otec, ktorý bol v tom čase železničiarsky odborár, stál pri zapnutom rádiu a so vzrušením, pohnutím i strachom počúval priamy prenos. Odkiaľ viem, že počúval so vzrušením, pohnutím a so strachom? Pretože som stál pri ňom a on mi položil dlaň na moju chlapčenskú hlavu. Otcova ruka sa zľahka zachvievala. Cez tú otcovskú ruku prúdili do môjho mozgu akési tajné, neopísateľné signály, akoby to boli zakódované odkazy jednej generácii druhej. Pamätám si, že z rádia sa rinul škrekľavý, odporný hlas, ktorý chvíľami prechádzal do fistule, burácal, dramaticky chrlil neznáme výrazy a hoci som im nerozumel, šla z nich neznáma hrôza, pred ktorou ma nedokázala ochrániť ani otcova prítomnosť. Až po rokoch som sa od otca dozvedel, že to bol záverečný prejav štátneho žalobcu Josefa Urválka, ktorý žiadal trest smrti pre jedenásť obžalovaných v procese s Rudolfom Slánskym. Medzi nimi bol aj jediný Slovák, bývalý minister zahraničných vecí Československa, Vladimír Clementis.

Spisovateľ Ľuboš Jurík, autor scenára filmu Smrť ministra (2009) a rovnomennej publikácie (2012).

Od tých čias som v sebe niesol akúsi freudovskú traumu a mal som vskutku pocit nevyhnutnosti – musím mať jasno v tom, čo sa stalo Clementisovi a prečo sa to stalo. Pretože Clementis bol nielen vynikajúcim politikom, štátnikom, ľavicovým intelektuálom, publicistom, organizátorom – ale aj symbolom doby, v ktorej žil. Pravdou je, že hriechy minulosti vrhajú dlhé tiene a keď sa s touto traumou rokov päťdesiatych spoločnosť nevyrovná, ona, tá minulosť, ju dobehne. Clementis bol aj symbolom nádeje, že svet by sa dal usporiadať sociálne spravodlivo, že Slovensko by v tomto svete hralo dôstojnú úlohu. Ale bol tiež symbolom protirečení a paradoxov, ktoré táto turbulentná doba prinášala. Pomáhal budovať režim, ktorému veril, no ktorý ho napokon zničil.

Clementisov tieň, jeho meno a jeho odkaz sa dlho vplietal do spoločenského vedomia. Spomeňme si, ako dlho a komplikovane sa riešili rehabilitácie. Veď mnohí vtedajší politickí predstavitelia, ktorí sa priamo podieľali na nezákonných procesoch, boli vtedy pri moci. Ako mohli mať záujem, aby sa povedala úplná, hoci aj bolestná pravda?

Treba pripomenúť, že zásadnú úlohu pri rehabilitácii nielen Clementisa, ale aj tzv. buržoáznych nacionalistov mal iný veľký Slovák, Alexander Dubček. Bol členom Kolderovej komisie, neskôr aj komisie v tzv. barnabitkách a neúprosne presadzoval, aby sa justičné zločiny z päťdesiatych rokov dôsledne vyšetrili. Uvedomoval si, že bez tejto očisty bude v spoločnosti stále mátať duch skrivodlivosti a nebude možné ponúknuť perspektívu, pre ktorú sa nadchnú masy ľudí.

Keď som písal scenár k filmu Smrť ministra, v ktorom si svoju životnú úlohu zahral Janko Kroner a ktorý režíroval Miro Košický, mal som na pamäti všetky peripetie Vladimíra Clementisa, jeho životné osudy, no najmä jeho neochvejnú vieru, že svet možno vybudovať na sociálne spravodlivých základoch. Aj môj román s rovnomenným názvom je pokusom o rekapituláciu Clementisovho života, aj keď si nerobí nárok na komplexnosť. Ako spisovateľ som využil tvorivú, autorskú licenciu a do Clementisovej cely noc pred jeho popravou som poslal advokáta, akési Clementisovo alter ego, či advokato diabolo, aby mu kládol nepríjemné otázky, aby ho skúšal, aby spochybňoval jeho činy, názory, životné postoje. Išlo mi o to, aby som Clementisa ukázal ako človeka vskutku živého, rozporuplného, človeka nielen správneho a spravodlivého, ale aj pochybujúceho a pochybiaceho. Veď ani Clementis nebol človek bez chýb, ani od sa svojimi rozhodnutiami nevyhol deformáciám, ktoré neblaho ovplyvnili vtedajšiu spoločnosť, aj on má negatívne zásluhy, ktorým nemôžeme tlieskať. Nad tým neslobodne zatvárať oči. Ale – povediac s bibliou: kto z nás je bez viny, nech hodí kameňom! Nesprávne Clementisove rozhodnutia nemožno pripisovať jeho povahe, jeho mentálnemu a intelektuálnemu ustrojeniu, ale skôr tlakom doby, ktorá úpäla pod nadvládou Stalinovej paranoje. Mimochodom, ako nikto iný sa práve Clementis nevzoprel Stalinovi a otvorene nesúhlasil s jeho politikou. A to bol jeden z dôvodov, ktorý ho priviedol pod šibenicu.

Aj film, aj kniha, sú len skromným príspevkom k poznaniu života Vladimíra Clementisa a nerobia si nárok na úplnosť. Mal by to byť podnet na ďalšie skúmanie jeho života.

Tak či onak, Vladimír Clementis bezpochyby patrí do slovenského Pantheónu významných osobností a dovolím si tvrdiť, že má miesto vedľa Štúra, Štefánika či Dubčeka. Svojím rozhľadom a štátnickou múdrosťou presiahol dobu a nezmazateľne vstúpil do dejín. Berme si z jeho odkazu poučenie. A buďme hrdí, že sme z jedného rodu, ako bol Vladimír Clementis.

Úvodné foto: Detail pamätníka Vladímira Clementisa v Tisovci.

Foto: Emil Polák

K téme si prečítajte aj:

Jozef Lysý: Vladimír Clementis alebo O poetickej demokracii

Jozef Leikert: Vladimír Clementis (20. 9. 1902 – 3. 12. 1952), politik, publicista

Milan Blaha: Zopár poznámok ku knihe Ľuboša Juríka Smrť ministra

Jozef Špaček: Téma (nielen) Clementis

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
24. september 2012, 00:34
Priznám sa: Clementis patrí k mojim "osobným" hrdinom. No,až po prečítaní viacerých článkov som si uvedomil, aké povrchné (plagátové) sú moje znalosti o jeho živote. A to nie preto, čo som sa v nich dozvedel, ale preto, čo tam je deravé, opominuté, utajené. Ani nechcem venovať svoju energiu pátraniu a objavovaniu ako sa právnik z Malohontu stal poslancom, politikom a osobnosťou ( a vplyv jeho svokra na kariéru), nechcem ani jasnú odpoveď na to, či z KSČ pred vojnou vystúpil alebo bol vylúčený. Pre mňa ostane svojimi poslednými slovami presvedčivý a ani na okamih nepochybujem o jeho osobných kvalitách. Zaujíma ma iba prečo "jeho" autori "obchádzajú" kľúčové miesta jeho životopisu. Jednofarebné obrázky hrdinov mi propímanajú obrázky svätých v motlitebných knížkach. Aj tam málo záležalo na vernosti podoby a viac sa cenila technika ich prevedenia. Jagajúce sa slzy, krv mučenníkov, svätožiara na horizonte. Určite si V.Clementis nezaslúži ( a myslím, že by ani nechcel) iba takúto spomienku. Na druhej strane klobúk dole pred tými, ktorí jeho spomienke venujú čas a intelektuálne úsilie. Nič viac pre neho už urobiť nemôžeme. Ďakujem a moje poznámky prosím berte iba ako individuálne úvahy človeka trápiaceho sa stavom verjných vecí...
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama