Nespravodlivosť ako princíp
Ako sa už mnohokrát povedalo, základom dnešnej dlhovej krízy je obrovská príjmová nerovnosť vygenerovaná v posledných štyridsiatich rokoch. Od šesťdesiatych rokov sa napríklad HDP Spojených štátov zvýšilo trikrát. To na prvý pohľad vyzerá celkom optimisticky. Ak sa však pozrieme na problém redistribúcie takto vytvoreného bohatstva, tak zistíme, že priemerný plat v Amerike (samozrejme, očistený o infláciu) od sedemdesiatych rokov stagnuje. Dôsledky sú potom logické. Priemerný príslušník strednej triedy (čo je kategória, ktorá sa čoraz viac stenčuje a postupne mizne) na to, aby sa statusovo udržal, bol nútený prijať mnoho nepopulárnych opatrení. Najprv sa výpadok v reálnych príjmoch riešil masívnym zamestnávaním žien, neskôr hromadným zadlžením domácností. Na zabezpečenie bývania si musel zobrať štyridsaťročnú hypotéku, na zabezpečenia vybavenia bytu množstvo úverov a aby nad zadlžovaním stratil kontrolu, v deväťdesiatych rokov prišiel „vynález“ plastikových kariet, vďaka ktorým bolo možné „beztrestne“ prečerpať účet, ktorý bol potom, samozrejme, veľmi vysoko spoplatnený.
Kým teda stredná trieda, ale aj štáty na to, aby mohli plniť svoje funkcie, boli nútení masívne sa zadlžovať, z takto nastavených podmienok veľmi profitovali tí najbohatší, predovšetkým finančný sektor. Nemožno sa teda čudovať, že z vysokého (trojnásobného) rastu hrubého domáceho produktu profituje veľmi úzka vrstva tých najbohatších. Ak by sme to mali vyjadriť konkrétne, ide približne o 0,1 % najbohatších. Aby to tí najbohatší ustáli, musia okolo sebe živiť masívnu ideologickú a mediálnu mašinériu, ktorá sa takýto stav pokúša obhájiť. Preto neoliberálna (mainstreamová) ekonomická teória vychádza z toho, že cena, ktorú určí trh, je správna. Je to veľmi pohodlné a zavádzajúce, pretože vďaka tomu sa pokúšajú obhájiť také zvrhlosti, ako, napríklad, skutočnosť, že šéfovia veľkých spoločností majú plat šesťstokrát vyšší, ako je priemerný plat v ich spoločnosti. Pritom len pred niekoľkými desaťročiami bol plat rovnako postavených manažérov len tridsaťnásobkom platu priemerného zamestnanca. Dnešná realita doslova vyráža dych. Ale podľa teórie je to v poriadku, jednoducho preto, že takýto plat vygeneroval trh. A ten, ako vieme, má vždy pravdu. Kto z toho teda profituje? Percento, promile či desatina promile najväčších miliardárov?
Problém je, že títo ideológovia nikdy nepostavia otázky nasledovne. Spoločnosť za posledných štyridsať rokov vytvorila trikrát toľko tovarov a služieb. Ako je teda možné, že spoločnosť vtedy fungovala celkom slušne, bez masívneho zadlžovania či už štátov alebo domácností, navyše v čase studenej vojny, kedy výdavky na zbrojenie boli relatívne podstatne vyššie než dnes? Odpoveď je jasná. Vtedajšia spoločnosť bola spravodlivejšia, respektíve napriek tomu, že aj vtedy vykazovala veľké nerovnosti, v rozdiely v redistribúcii bohatstva neboli ani zďaleka tak veľké, ako sú dnes. Preto sme dnes v situácii, keď sa hovorí o takých absurdnostiach, ako ďalej skresať výdavky na školstvo, zdravotníctvo, sociálne zabezpečenie, resp. zvýšiť spoluúčasť občanov na týchto statkoch (či už zavedením školného alebo zvýšenou spoluúčasťou pacientov, či prevzatím zodpovednosti za svoju dôchodok v starobe), na druhej strane predovšetkým investiční bankári, či manažéri hedžových fondov s mnohomiliónovými či miliardovými príjmami, ktorí natavili systém tak, že permanentne kolabuje a ktorí vo svojej podstate krízu spôsobili, sa ďalej tešia zo svojich tučných bonusov.
Reagujte na článok
Komentáre
Nik už neuvažuje v hospodárskych a manažérskych rámcoch o iných zdrojoch, ako len o finančných.
Pritom maanžérske myslenie na prelome tisícročia práve rozšírilo kategórie ekonomických zdrojov, z ktorých sme rozoznávali prácu, pôdu a kapitál, o ďalší zdroj, a to vedomosti.
Majstri manažérskeho myslenia svorne tvrdili, že kapitál stráca svoju produktivitu, že pôda ako taká sa stáva príliš vzácnym zdrojom, čiastočne sa pod pôdou inovatívne začalo chápať hlavne vlastnenie pozemkov vhodných na rôzne účely, teda reality a developerstvo, práca mala nádej stať sa dominantným ekonomickým zdrojom obohacovaním o sproduktívňovanie vedomostí.
Príliš rýchlo sa všetko zvrhlo na fiškálne, účtovnícke vnímanie sveta - dal, má dať, strata, zisk...
Všimnime si, ako sa to prejavuje na mediálnom ovplyvňovaní - v prípade metylalkoholovej tragédie v Čechách sa nehovorí o 25 mŕtvych a 40 oslepnutých, ale o státisícových škodách na zisku, o miliónových stratách podnikateľov, o miliónovom výpadku daní, atď.
Cena jedného Čecha bola kruto spočítaná, je to dvestotisíc korún českých ako protihodnota výpadku zisku v českých krčmách za jeden deň prohibície. Nuž, ďakujem, neprosím.
Niekto by mal vypočítať FIŠKÁLNIKOM, čo by stálo ich odstúpenie a koľko by svet mohol ušetriť po ich odchode zo scény...možno by dobrovoľne odišli.
*********************
jednokto, skúte mi ten váš príspevok zhrnúť do 2-3 zrozumiteľných a najmä logických viet!
Takí exoti ako vy a dement Havel, tak zlikvidovali na Slovensku ťažký zbrojársky priemysel!
Nevidím na výrobe zbraní nič nemorálne, pokiaľ nie sú použité na prevraty ako Lybií, Sýrií,...a Latinskoamerických krajinách!
Ak ich nevyrobíme my, tak ich vyrobia a predajú Amici, alebo Rusi aznížia nezamestnanosť!
V Československu mali ľudia práve vďaka výrobe zbraní stabilné a dobre platené zamestnanie na tú dobu!
Môj súbjektívny názor je taký, že pokiaľ by ficokracia za niečo stále, tak by už dávno bola v kooperácií s ČR, alebo Izraelom vyrábala dlhé a krátke automatické a poloautomatické zbrane v štátnych podnikoch! Zatiaľ máme ešte vzdelaných a strojársky zručných ľudí!
Nemuseli by sa robiť dementné verejné obstarávania, ale našimi krátkymi a dlhými zbraňami by bola veľmi kvalitne a relatívne lacno vyzbrojená polícia a armáda!Ľudia by mali v štátnych podnikoch prácu a nedochádzalo by k amorálnym súkromným kšeftom ako pri súkromných zbrojárskych firmách!
**************
Zrejme ste si to, čo som napísala ani poriadne neprečítali. Ja som dokonca uviedla, že na výrobe zbraní nevidím nič nemorálne, pokiaľ sa napoužijú na politické prevraty!
ČR si zachovala výrobu zbraní, dokonca zavádza do výzbroje vlastné útočne pušky, kým naši vojaci a pobehujú s 50 rokov zastaralými "kalašnikmi" vz. 58. V ČR si pre armádu a políciu vyrábajú vlastné krátke zbrane a naši policajti používajú morálne a aj technický zastaralé pištole. Každé verejné obstarávanie skončí krachom, pretože zahraničné zbrojovky sa predbiehajú s províziami pre vládnych úradníkov! Pokiaľ by bola vlastná zbrojovka, tak by strojárska krajina nemusela zaniknúť, tak ako agrárna a ľudia by mali na dlhé roky prácu!
Takto stupidným pacifizmom sme priparavili veľké množstvo o živobytie!
Toto na základe príznakov Keynes spoznal už v r. 1926, keď napísal štúdiu The End Laissez-Faire. A v realite to doložila Veľká hospodárska kríza 1929-1933 (prakticky začala v r. 1928). Odvtedy sa naozaj kapitalizmus viac orientuje na spotrebu, ako produktívnosť, na podporu spotreby za každú cenu. Tomu slúži aj tzv. konzumná spoločnosť, ideál to našich ľudí po r. 1989. Ale ako je to pravidlom pri evolučnom vývoji, ide o slepú vývojovú líniu. Nuž, kto protestuje, nech vysvetlí, ako možno dlhodobo riešiť život na dlh, zadĺžený život západnej spoločnosti, ten jednoducho niekde má svoj koniec.
A súhlasím aj s postojom k zbrojeniu, vojnám.
Samozrejme, po r. 1989 mala byť preorientácia výroby uskutočňovaná postupne, plánovite, nie tak, že sme uvoľnili trhy.
A hlavne, odzbrojenie predpokladá najmä globálnu legislatívu a celý systém opatrení, nie detinsky naivné kroky jednej tragickej českej postavy. Až potom je možné neozaj ukončiť zbrojnú výrobu.