Sovietski maršali - priebeh a výsledky druhej svetovej vojny 2

Prvú časť nájdete tu>>


Menovanie prvých sovietskych maršalov

Vznik sovietskej moci bol sprevádzaný sériou predtým nevídaných radikálnych spoločenských zmien. Veľká časť prvkov novej moci mala objektívne charakter spoločenského experimentu, prinášala mnohé komplikácie a zásadným spôsobom menila nielen prax ale aj teóriu ekonomiky, politiky, kultúry a tiež vojenstva.

Prvý socialistický štát na svete vznikol za zložitých až neprehľadných podmienok a nadlho sa pohrúžil do chaosu, ktorý zosilňovala občianska vojna i zahraničné intervencie, trvajúce do roku 1922. Navyše v rokoch 1919 – 1921 došlo k poľsko-sovietskej vojne. Aj v ďalších rokoch však v krajine existovali mnohé prvky politického, sociálno-ekonomického i iného napätia, kríz a konfliktov, ktoré sťažovali nielen budovanie spoločnosti, ale aj výstavbu jej ozbrojených síl – Robotnícko-roľníckej Červenej armády.

Ozbrojené sily nového štátu sa budovali „za pochodu“ často za nedostatku ľudských i materiálnych zdrojov. Aj v sovietskych ozbrojených silách (podobne ako vo francúzskych po roku 1789) sa zrušili tradičné vojenské hodnosti, ktoré sa považovali za záležitosť spojenú so starým spoločenským poriadkom. Boli zavedené tzv. služobné kategórie, ktoré vyjadrovali pozíciu veliteľov (označenie veliteľ sa používalo miesto označenia dôstojník). V roku 1935 sa vytvoril nový systém hodnostného označovania vojakov, v ktorom však zostali aj niektoré staré prvky. Neboli napr. zavedené generálske a admirálske hodnosti, ktoré sa začali používať až od roku 1940.

Hodnosť maršala Sovietskeho zväzu bola vytvorená 22. septembra 1935 rozhodnutím Prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR. Prví piati maršali ZSSR boli menovaní 20. novembra 1935. V dobových sovietskych materiáloch sa ich poradie uvádza podľa hierarchie zastávaných funkcií:
- Kliment Jefremovič Vorošilov (*1881) – ľudový komisár obrany ZSSR,
- Michail Nikolajevič Tuchačevskij (*1893) – námestník ľudového komisára obrany,
- Alexandr Iljič Jegorov (*1883) – náčelník generálneho štábu Červenej armády,
- Semjon Michajlovič Buďonnyj (*1883) – inšpektor jazdectva Červenej armády,
- Vasilij Konstantinovič Bljucher (*1890) – veliteľ Zvláštnej ďalekovýchodnej armády.

Z tejto skupiny maršalov sa traja stali v rokoch 1937 – 1939 obeťami čistiek, zinscenovaných v súvislosti s podozrením J.  Stalina z prípravy vojenského sprisahania  – M. Tuchačevskij a A. Jegorov boli popravení a V. Bljucher zomrel vo vyšetrovacej väzbe.

Rast vojenského napätia okolo ZSSR pokračoval aj na konci 30. rokov. V roku 1938 došlo k bojom sovietskych vojsk s japonskými (Kvantungskou armádou) najprv pri rieke Chalchyn–Gol v Mongolsku (máj – september) a neskôr k menším pri jazere Chasan (júl – august) v Ďalekovýchodnom kraji. Japonci v oboch prípadoch utrpeli porážku, čo viedlo k tomu, že získali pred Červenou armádou rešpekt. To mohlo byť jednou z príčin, že  po rozpútaní druhej svetovej vojny napriek očakávaniam Nemecka proti ZSSR nezaútočili. Zmluvu o neutralite medzi ZSSR a Japonskom z 13. apríla 1941 vypovedala Moskva 5. apríla 1945 na základe záverov jaltskej konferencie. Od novembra 1939 do marca 1940 prebiehala fínsko-sovietska vojna.


Druhé menovanie sovietskych maršalov

Ďalší maršali boli menovaní 7. mája 1940:
- Semion Konstatinovič Timošenko (*1895) – v deň menovania sa stal aj novým ľudovým komisárom obrany,
- Boris Michajlovič Šapošnikov (*1882) – náčelník generálneho štábu Červenej armády,
- Grigorij Ivanovič Kulik (*1890) – náčelník Hlavnej delostreleckej správy Červenej armády.

Najzložitejší osud z týchto maršalov mal G. Kulik. Podľa viacerých prameňov je považovaný za jedného z najmenej schopných vojenských odborníkov vymenovaných za maršala. Po začiatku Veľkej vlasteneckej vojny bol po viacerých neúspechoch postavený pred súd a vo februári 1942 degradovaný na generálmajora. Neskôr sa vrátil na front a zastával viacero veliteľských funkcií vrátane veliteľa armády. Po vojne bol však znovu obvinený, opätovne degradovaný na generálmajora, neskôr uväznený a v roku 1950 popravený. V roku 1956 bol rehabilitovaný a vrátila sa mu aj hodnosť maršala ZSSR. Rehabilitovaní boli vtedy aj mŕtvi traja maršali, menovaní v roku 1935.

Čistky v Červenej armáde nie sú dodnes dostatočne objasnené. Pridržíme sa len záveru, že ich dôsledky sa každopádne negatívne prejavili v začiatočnom období vojny. Na prekvapenie Nemcov, ale aj budúcich sovietskych spojencov v boji proti nim, keď sa zdalo, že Sovietsky zväz je vojensky zrazený na kolená a definitívna porážka je už len otázkou krátkeho času, sa akoby zázračne sformovala nová skupina vojvodcov. V nesmierne ťažkých podmienkach dokázali maršali a generáli stojaci na čele vojska oslabeného mnohými neúspechmi a porážkami zvrátiť nepriaznivý priebeh vojny a postupne prejsť do ofenzívy končiacej porážkou krutého nepriateľa na jeho vlastnom území.


Prvá generačná skupina sovietskych maršalov

Osem maršalov menovaných pred vypuknutím vojny budeme zo sociologického hľadiska charakterizovať ako ich prvú generačnú skupinu. Z hľadiska veku išlo o pomerne heterogénnu skupinu (narodení v rokoch 1881 – 1895). V najmladšom veku (necelých 43 rokov) bol menovaný M. Tuchačevskij (nikto po ňom za maršala v ZSSR v mladšom veku už menovaný nebol) a najstarším 58-ročný B. Šapošnikov. Hoci týchto maršalov (s výnimkou K. Vorošilova, ktorý bol revolucionárom) formálne spájala služba v cárskej armáde a účasť v bojoch prvej svetovej vojny, ich vojenská príprava a kariéra bola veľmi rozdielna. Absolventmi cárskych vojenských učilíšť boli A. Jegorov (dosiahol hodnosť podplukovníka), B. Šapošnikov (plukovník, absolvoval aj Akadémiu generálneho štábu) a M. Tuchačevskij (poručík). V. Bljucher a G. Kulik boli poddôstojníkmi, S. Buďonnyj ďalejslúžiacim poddôstojníkom. Jedine S. Timošenko bol slobodníkom, čo v ruskej armáde nebola poddôstojnícka hodnosť.

Do Červenej armády sa dostali rôznymi spôsobmi už v prvom roku jej existencie (1918) a potom v nej zastávali väčšie množstvo rôznych funkcií, pričom ich spájalo to, že sa rýchlo ocitli na špičke jej hierarchie. B. Šapošnikov (bol aj profesorom od roku 1935) a M. Tuchačevskij sa považujú tiež za významných sovietskych vojenských teoretikov tohto obdobia, ale úroveň teoretického i odborného vojenského vzdelania u ďalších bola rozdielna.


Maršali Veľkej vlasteneckej vojny

Počas Veľkej vlasteneckej vojny bolo menovaných 8 ďalších maršalov, ktorí v čase svojho menovania zastávali s výnimkou A. Vasilevského (náčelník generálneho štábu Červenej armády) funkcie veliteľov frontov:
- Georgij Konstantinovič Žukov (*1896) – menovaný 18. januára 1943,
- Alexandr Michajlovič Vasilevskij (*1895)  –  menovaný 16. februára 1943,
- Ivan Stepanovič Konev (*1897) – menovaný 20. februára 1944,
- Leonid Aleksandrovič Govorov (*1897)  – menovaný 18. júna 1944,
- Konstantin Konstantinovič Rokossovskij  (*1896) – menovaný 29. júna 1944,
- Rodion Jakovlevič Malinovskij (*1898) – menovaný 10. septembra 1944,
- Fjodor Ivanovič Tolbuchin (*1894) – menovaný 12. septembra 1944,
- Kirill Afanasjevič Mereckov (*1897) – menovaný 26. októbra 1944.

Špecifickú pozíciu medzi maršalmi ZSSR menovanými v tomto období mal Josif Vissiaronovič Džugašvilli – Stalin (*1878) – generálny tajomník KSSZ, predseda Rady ľudových komisárov (vlády) ZSSR a ľudový komisár obrany. Od 30. júna 1941 stál aj na čele Štátneho výboru obrany (a od 10. júla tiež Hlavného stanu najvyššieho velenia, ktorý bol tomuto výboru podriadený). Nebol síce príslušníkom ozbrojených síl, ale 8. augusta 1941 bol ustanovený do funkcie ich najvyššieho veliteľa. 7. marca 1943 bol menovaný za maršala ZSSR. W. Churchill na stretnutia Veľkej trojky počas druhej svetovej vojny údajne chodil v rovnošate britského maršala letectva preto, aby na nich príliš nevynikala Stalinova rovnošata maršala ZSSR. 27. júna 1945 bol J. Stalin menovaný generalissimom ZSSR.

Diskusie o tom, ako J. Stalin ovplyvnil priebeh Veľkej vlasteneckej vojny, nie sú uzavreté do dnešného dňa. V ruských (aj starších – sovietskych) prameňoch o Veľkej vlasteneckej vojne sa spravidla uvádza, že jeho vplyv na vojenské aktivity ZSSR počas vojny bol vcelku pozitívny, ale aj protirečivo poznačený viacerými negatívnymi črtami jeho osobnosti, uvažovania a konania.

Najprotirečivejšiu osobnosť, ktorá sa stala maršalom ZSSR a zásadne sa odlišuje od všetkých ďalších, predstavuje Lavrentij Pavlovič Berija (*1899). Od júla 1945 sa začali v orgánoch sovietskej štátnej bezpečnosti tiež používať vojenské hodnosti. L. Berija – ľudový  komisárom vnútra, patril k najsilnejším mužom vedenia štátu a jediný mal hodnosť generálneho komisára štátnej bezpečnosti, a preto bol 9. júla 1945 menovaný za maršala ZSSR.

Niekoľko mesiacov po smrti J. Stalina a následnom boji o moc v strane a štáte bol L. Berija obvinený zo špionáže, sprisahania s cieľom uchvátiť moc a ďalších trestných činov. 23. decembra ho mimoriadny súdny tribunál, ktorému predsedal maršal ZSSR I. Konev, odsúdil na trest smrti zastrelením, čo bolo vykonané ešte v ten deň. Podľa niektorých zdrojov prvý na odsúdeného vystrelil generál P. Batickij, ktorý sa neskôr stal tiež maršalom ZSSR. Rozsudkom bola L. Berijovi odňatá aj maršalská hodnosť.


Prví povojnoví maršali ZSSR

Relatívne krátko po skončení vojny boli menovaní dvaja ďalší maršali ZSSR. Prvým bol 3. júla 1946 Vasilij Danilovič Sokolovskij (*1897) – hlavný veliteľ skupiny sovietskej okupačných vojsk v Nemecku a šéf sovietskej vojenskej administratívy v Nemecku.

Druhým maršalom menovaným po vojne bol 3. novembra 1947 Nikolaj Aleksandrovič Bulganin (*1895) – minister ozbrojených síl. N. Bulganin je netypickým – „nevojenským“ maršalom ZSSR, ktorý sa do vojska dostal až po vypuknutí vojny. V roku 1941 z funkcie podpredsedu Rady ľudových komisárov (vlády) nastúpil do bojujúcich vojsk a pôsobil v nich do roku 1943 ako člen vojenskej rady viacerých frontov. V roku 1944 sa stal členom Štátneho výboru obrany a námestníkom ľudového komisára obrany. Od marca 1947 do roku 1949 bol ministrom ozbrojených síl, potom znovu podpredsedom vlády a v rokoch 1953 – 1955 sa stal ministrom obrany ZSSR, pričom bol aj prvým podpredsedom vlády. Nakoniec v rokoch 1955 – 1958 bol predsedom sovietskej vlády. V súvislosti s narastajúcim bojom o moc v KSSZ však bol obvinený z účasti na aktivitách „protistraníckej skupiny“ a odvolaný z funkcie. 26. novembra 1958 mu bola odňatá maršalská hodnosť a znížená vojenská hodnosť na generálplukovníka.

Z pôsobenia v „protistraníckej skupine“ bol obvinený aj ďalší maršal ZSSR – K. Vorošilov. Po sebakritike mu bola ponechaná nielen hodnosť maršala, ale naďalej – až do roku 1960 vykonával aj funkciu predsedu Prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR.


Druhá generačná skupina sovietskych maršalov

Osem maršalov vymenovaných počas Veľkej vlasteneckej vojny a s nimi aj V. Sokolovského sociologicky zaradíme do ich druhej generačnej skupiny. Predstavujú sociálno-intelektuálnu kvintesenciu celej veľkej skupiny sovietskych maršalov. Vedomí si určitého zjednodušenia ich označíme aj za hlavných duchovných a organizačných strojcov víťazstva ZSSR vo vojne, pričom sa spravidla najvyššie oceňuje pôsobenie G. Žukova.

Skupina sa výrazne podieľala aj na tvorbe línie sovietskej vojenskej výstavby až do 60. rokov. Traja z nej boli na čele ministerstva obrany ZSSR – A. Vasilevskij (ešte ako ľudový komisár, neskôr minister ozbrojených síl a minister vojenského ministerstva od 24. marca 1949 do 15. marca 1953), G. Žukov (od 9. februára 1955 do 26. októbra 1957) a R. Malinovskij (od 26. októbra 1957 do 31. marca 1967). Náčelníkmi generálneho štábu boli A. Vasilevskij (marec 1946 – november 1948) a V. Sokolovskij (jún 1952 – apríl 1960). Len pre úplnosť uvedieme, že túto funkciu vykonávali už pred vojnou K. Mereckov (august 1940 – január 1941) a G. Žukov (január – júl 1941) a A. Vasilevskij počas väčšiny vojny (máj 1942 – február 1945).

Išlo o vekovo homogénnu skupinu – vekový rozdiel v nej bol len 4 roky. Do určitej miery možno považovať za faktor víťazstva ZSSR vo vojne aj to, že garnitúra sovietskych maršalov menovaných počas vojny bola generačne mladšia od nemeckých maršalov, ktorí stáli proti  nim  a mali väčšinou o 10 – 15 rokov viac.

Vojenská služba tejto generačnej skupiny poväčšine ešte tiež začínala v cárskej armáde. G. Žukov, I. Konev, K. Rokossovskij boli poddôstojníkmi, absolventmi vojenských učilíšť boli M. Vasilevskij (dosiahol hodnosť štabs-kapitána – nejde o obdobu hodnosti štábneho kapitána známej z bývalej Česko-slovenskej armády, ale o akúsi nižšiu, mladšiu kapitánsku hodnosť) a L. Govorov (podporučík). F. Tolbuchin skončil práporčícku školu a dosiahol hodnosť štabs-kapitána.

K. Mereckov ani D. Sokolovskij v cárskej armáde neslúžili. R. Malinovskij vstúpil do ruského vojska ako dobrovoľník ešte neplnoletý v roku 1914. Neskôr bojoval v Ruskom expedičnom zbore vo Francúzsku, kde sa zapojil do vzbury ruských vojakov. Potom vstúpil do Cudzineckej légie a v jej radoch sa dostal až do Maroka. Do Ruska sa vrátil až v roku 1919.

Ak R. Malinovskij bol asi najdobrodružnejším maršalom ZSSR aj so službou v Cudzineckej légii, L. Govorov bol jediný maršal ZSSR, ktorý slúžil ako dôstojník v bielogvardejských vojskách pod velením admirála A. Kolčaka – zhruba rok. Na stranu sovietskej moci prešiel tiež až v roku 1919.

Okrem toho treba ukázať aj na smutnú kapitolu zo života tejto generačnej skupiny maršalov. V rámci čistiek boli obvinení a väznení K. Rokossovskij (1937 – 1940) a K. Mereckov (jún – september 1941), ktorý bol už vtedy nositeľom vyznamenania Hrdina ZSSR za úspešné vykonanie operácií v sovietsko-fínskej vojne (prelomenie Mannerheimovej línie). 


Maršali ZSSR menovaní v 50. a na začiatku 60. rokov

Ďalší maršali ZSSR boli menovaní 11. marca 1955, a to hneď šiesti, čo bolo naraz najviac po celý čas existencie hodnosti maršala ZSSR. Išlo o Ivana Christoforoviča Bagramjana (*1897) – hlavného inšpektora Ministerstva obrany, Sergeja Semjonoviča Birjuzova (*1904) – hlavného veliteľa protivzdušnej obrany a námestníka ministra obrany, Vasilija Ivanoviča Čujkova (*1900) – veliteľa Kyjevského vojenského okruhu, Andreja Antonoviča Grečka (*1903) – hlavného veliteľa Skupiny sovietskych vojsk v Nemecku, Andreja Ivanoviča Jeremenka (*1892) – veliteľa Severokaukazského vojenského okruhu a Kirilla Sergejeviča Moskalenka (*1902) – veliteľa Moskovského vojenského okruhu.

K ďalšiemu menovaniu maršalov došlo už po kratšom čase,  8. mája 1959 sa ním stal Matvej Vasiljevič Zacharov (*1898) – hlavný veliteľ Skupiny sovietskych vojsk v Nemecku, 6. mája 1961 Filipp Ivanovič Golikov (*1900) – náčelník Hlavnej politickej správy Sovietskej armády a vojenského námorníctva a 28. mája 1962 Nikolaj Ivanovič Krylov (*1903) – veliteľ Moskovského vojenského okruhu.

Menovaním N. Krylova sa skončila éra menovania do hodností maršalov tých veliteľov, ktorí v druhej svetovej vojne velili armádam a frontom (popr. boli na čele štábov frontov), a teda formálne ich možno zaradiť medzi skutočných vojvodcov. V porovnaní s obdobím druhej svetovej vojny sa vek generálov menovaných za maršalov v tejto generačnej skupine začal zvyšovať a traja z nich už boli v tom čase starší ako 60 rokov.


Tretia generačná skupina sovietskych maršalov

Deväť maršalov menovaných v rokoch 1955 – 1962 zaradíme do tretej generačnej skupiny. Vekovo ide tiež z vojenského hľadiska o heterogénnu skupinu (od roku narodenia 1892 do 1904). V tejto generačnej skupine sú poslední maršali, ktorí slúžili ešte v cárskej armáde. Boli nimi už len I. Bagramjan - ukončil práporčícku školu (dosiahol hodnosť práporčíka – mladšieho dôstojníka) a A. Jeremenko, ktorý bol poddôstojníkom.

Pre zaujímavosť doplníme, že z tejto skupiny maršalov dvaja stáli aj na čele GRU – sovietskej vojenskej spravodajskej služby, ktorá sa často považuje za najlepšiu spravodajskú službu 20. storočia. Boli nimi F. Golikov (júl 1940 – október 1941) a M. Zacharov (január 1949 – jún 1952).

Z hľadiska prípravy a kariéry už viacerí maršali z tejto skupiny vytvárali líniu, ktorá sa neskôr stala takmer zásadou. Väčšina z nich absolvovala štúdium spravidla na Vojenskej akadémii M. V. Frunzeho a neskôr na Akadémii generálneho štábu a po ich absolvovaní bola menovaná do vyšších veliteľských funkcií.

Maršali ZSSR - víťazní vojvodcovia Veľkej vlasteneckej vojny

Do roku 1962 bolo vymenovaných 29 maršalov ZSSR, pričom traja z nich neboli vojvodcami – veliteľmi veľkých bojových zoskupení, ale najmä „politickými nominantmi“ (zaradíme k nim aj J. Stalina). Zo zvyšných 26 maršalov traja nemali možnosť vstúpiť do bojových akcií, lebo zahynuli ešte pred vojnou a pôsobenie G. Kulika sa hodnotí značne kriticky. Ak by sme si dovolili ešte K. Vorošilova a S. Buďonného aj vzhľadom na ich vek označiť viac za osoby spojené s úspechmi v občianskej ako vo Veľkej vlasteneckej vojne, dostaneme sa k 20 „vojenským“ maršalom – skutočným vojvodcom, ktorí velili najväčším vojenským zoskupeniam, resp. strategicky pripravovali ich operácie (B. Šapošnikov ako náčelník generálneho štábu) a mali leví podiel na vojenskom víťazstve Sovietskeho zväzu vo Veľkej vlasteneckej vojne.

(Pokračovanie)