Sovietski maršali - priebeh a výsledky druhej svetovej vojny 1
Nedávne „dvojičkové“ výročie druhej svetovej vojny – jej začiatku (1. septembra 1939) a ukončenia (2. septembra 1945) – bolo inšpiráciou na nevšedné zamyslenie. Aj keď ide o udalosti, ktoré majú už takmer 70 rokov, stále sa stretávame (a asi budeme stretávať) s pokusmi o ich dezinterpretáciu, spojenými s politickými a ideologickými pohľadmi či skôr pohnútkami. Týka sa to druhej svetovej vojny vcelku i jej parciálnych aspektov v oboch veľkých regiónoch (bojiskách), kde prebiehala – tak európskeho (vrátane severnej Afriky) ako aj ázijského, najmä ďalekovýchodného. Preto aj k načrtnutej téme najskôr uvedenie do problematiky.
Svet sa za desaťročia od konca druhej svetovej vojny zmenil – v neprospech Západu (ktorý druhú svetovú vojnu rozpútal). USA sa po druhej svetovej vojne stali vodcom západného sveta a po rozpade bipolarity sa ocitli v pozícii jedinej superveľmoci. Napriek pokračujúcim zmenám vo svetovej politike si však Washington nechce pripustiť, že usporiadanie sveta vyžaduje prekonanie starých modelov. USA trvajú na tom, že majú mať rozhodujúce slovo pri riešení problémov svetovej politiky i bezpečnosti bez ohľady na ich nové kontúry.
Jednou z oblastí neoliberálnej globalizácie, ktorá sa nám chce vtlačiť do hláv, je aj „nový“ pohľad na minulosť, širšie možno až zmysel dejín, pri čom sa chce vytvoriť iný pohľad aj na druhú svetovú vojnu. História dnes akoby vlastne už nebola ani tým, čo sa stalo, ale tým, ako to vieme interpretovať. Objavujú sa tendencie neuznávať historické udalosti v ich neopakovateľnej podobe, ale vysvetľujú sa v závislosti od istých predstav a cieľov spravidla zištných. Stretávame sa so snahami všetko zostručniť, zjednodušiť, podať heslovite až marketingovým spôsobom (a dosiahnuť pri tom navyše aj zisk – lebo veci bez zisku sú najväčším hriechom pre neoliberálov 21. storočia), či uvádzaním rôznych rebríčkov – „ratingov“ – historických udalostí, osobností a pod. akoby v nejakej športovej súťaži či hitparáde.
Nárast neofašizmu v podmienkach globálnej krízy
V európskych podmienkach je zarážajúce úsilie niektorých politických kruhov a hnutí predovšetkým na Ukrajine a v pobaltských štátoch svojráznym spôsobom objasňovať boj proti fašizmu v druhej svetovej vojne a zo zradcov a kolaborantov minulosti urobiť oneskorených hrdinov súčasnosti. Rôzne podoby neofašizmu začínajú byť čoraz väčším problémom, ktorý sa pretavuje do renesancie pravicového terorizmu vo viacerých európskych štátoch často spojeného s militantným nacionalizmom a rasizmom.
Neofašizmus spojený s násilím a často aj rasizmom nadobúda na sile tiež v USA. Zatiaľ málo teoreticky rozpracovaný, ale prakticky, žiaľ, často sa vyskytujúci fenomén „šialených strelcov“ pôvodom z USA, má tiež blízko k týmto názorom, keď ich aktéri chcú neraz „vyčistiť“ svoje okolie od rôznych „cudzích živlov“.
Na Ďalekom východe ide najmä o obnovovanie japonského nacionalizmu. V roku 2006 po vydaní japonskej učebnice histórie, ktorá zľahčuje japonské zločiny z druhej svetovej vojny, ale aj pri iných príležitostiach, sa prejavili ostré odmietavé reakcie v Číne i v oboch Kóreách.
Túto tendenciu sprevádza aj rast vojenského potenciálu Japonska. V roku 2007 bolo vytvorené ministerstvo obrany, ktoré nahradilo obrannú agentúru, organizačno-administratívne riadiacu Sily sebaobrany, ako sa nazývajú japonské ozbrojené sily podľa ústavy z roku 1947 de facto naoktrojovanej USA. Vojenské výdavky Japonska v 21. storočí patria k najväčším na svete – sú stabilne medzi prvou desiatkou štátov.
Považujeme preto za potrebné vracať sa k odkazu druhej svetovej vojny a pripomínať si ho v rôznych súvislostiach. Zvýrazníme skutočnosť, že napriek zániku ZSSR nemožno spochybňovať jeho rozhodujúcu úlohu na porážke nemeckého fašizmu a jeho spojencov. Nezastupiteľný bol aj podiel ZSSR na porážke cisárskeho Japonska. V našich úvahách sa zameriame na sovietskych maršalov, ktorí mali nenahraditeľné miesto pri víťazstve ZSSR v druhej svetovej vojne či už v Európe alebo v Ázii.
V súčasnej prozápadnej literatúre sa v súvislosti s kapituláciou Japonska zdôrazňuje význam zhodenia atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki. Vysvetľuje sa niekedy ako takmer pokrokový a humánny čin, čo mal zachrániť životy státisícom vojakov USA, ktorí by padli, ak by sa zaútočilo na japonské ostrovy. Neprihliadlo sa pri tom na obrovský počet nevinných civilných obetí, ktoré dosiahli bezprostredne po útoku asi 80 000 osôb v Hirošime a asi 40 000 v Nagasaki (neskôr sa celkové počty obetí v dôsledku zvýšenej úmrtnosti odhadovali až na 340 000 osôb). Počet obetí náletu na Tokio 3. marca 1945 sa však odhaduje na 100 000 osôb. Zhodenie atómových bômb malo iste vplyv na Japonsko, ale išlo aj o oznámenie ZSSR a ostatnému svetu o hrozivej vojenskej sile USA.
„Zabúda“ sa však na to, že v Mandžusku sa nachádzala Kvantungská armáda (viac ako 1,3 milióna vojakov), ktorú síce už trápili rôzne ťažkosti, ale predstavovala najbojaschopnejšiu časť cisárskeho vojska. Niektoré jej časti bojovali aj po kapitulácii cisárstva až do 10. septembra.
Zmena vojensko-strategického myslenia v druhej svetovej vojne
Príprava, priebeh i výsledky druhej svetovej vojny kvalitatívne zmenili aj vojensko-strategické myslenie, v ktorom hral prím sovietsky model spojený s Veľkou vlasteneckou vojnou. Na jeho základe sa uskutočnili kolosálne vojenské operácie, ktoré po prekonaní nesmiernych ťažkostí počiatočného obdobia vojny ukázali možnosti sovietskeho vojenského systému. Nemožno však nevidieť nesmierne nasadenie obyvateľstva a obrovské utrpenie v celej krajine, ktorá bola najviac postihnutá druhou svetovou vojnou a niesla jej hlavnú ťarchu.
Sovietski maršali stáli na čele vojensko-strategického myslenia i konania a hľadali nové spôsoby riešenia situácie, ktoré sa často odlišovali od toho, čo bolo v učebniciach vojenských akadémií či v poriadkoch a predpisoch ozbrojených síl. Prípravu a uskutočnenie jednotlivých operácií by však neboli zvládli bez práce tisícov operačných a ďalších dôstojníkov generálneho štábu i štábov, ako aj veliteľov na jednotlivých úrovniach velenia. K týmto operáciám patrí aj obetavé konanie más sovietskych vojakov, ktorí museli neraz za cenu vlastných životov a zdravia realizovať strategické a taktické zámery v reálnych podmienkach, čo boli neraz iné, ako sa predstavovali či naplánovali.
Uvažovanie o sovietskych maršaloch a ich vplyve na priebeh druhej svetovej vojny i vývoj po nej vyžaduje stručné nahliadnutie do histórie. Niekedy sa zdá, že na túto tému bolo toho napísané toľko, že už nemožno nič nové uviesť. Náš pohľad preto nebude historizujúci, ale viac sociálno-filozofický a sociologický (vojensko-sociologický).
Počiatky maršalskej hodnosti
Maršalská hodnosť je najvyššou vojenskou hodnosťou – o jeden stupeň nad skupinou generálskych hodností. V niektorých štátoch môže ísť aj o najvyššiu generálsku hodnosť, ako to bolo napr. v Nemecku či v Rakúsku (Rakúsko-Uhorsku), kde sa táto hodnosť oficiálne nazývala generál – poľný maršal. Pre úplnosť uvedieme, že úplne najvyššiu vojenskú hodnosť, udeľovanú veľmi zriedkavo, predstavuje generalissimus. Maršali sú vzhľadom na svoju malú početnosť považovaní za výnimočné osobnosti, spravidla ich obklopuje aureola mimoriadnych schopností, majú vysokú prestíž v spoločnosti, dôveruje sa im a pod.
Pozícia a neskôr hodnosť maršala sa na vladárskych dvoroch v západnej Európe (Francúzsku) objavuje od 12. storočia. Neskôr najmä od 17. storočia sa začína v pomerne veľkých počtoch udeľovať aj v ďalších krajinách – v Anglicku, nemecky hovoriacich monarchiách, Rusku i inde. Nositeľmi hodnosti boli šľachtici, ktorí stáli na čele vojsk.
Maršali v konskripčných ozbrojených silách
S rozvojom priemyslovej spoločnosti a vytváraním masových ozbrojených síl na základe všeobecnej brannej povinnosti, ktorý ju sprevádzal, udeľovanie maršalskej hodnosti prestalo byť stavovskou záležitosťou a do popredia vystupovali kvality vojvodcov ako moderných vojenských odborníkov. V krajine svojho pôvodu – Francúzsku – bola hodnosť po revolúcii 1789 odstránená, ale po vytvorení cisárstva sa obnovila.
V priebehu 19. a 20. storočia hodnosť maršala udelili (alebo formálne existovala možnosť jej udelenia) vo viac ako 50 štátoch niekoľkým stovkám osôb, ale aj tak ide o jednu z najmenej početných skupín vojenskej elity. Vznikla akási nepísaná zásada, že maršalská hodnosť sa generálom spravidla udeľovala vo vojnovom období, najmä pri vedení veľkých a dlhých vojen, po uskutočnení úspešných vojenských operácií veľkého rozsahu a pod.
Ku koncu 20. storočia – opäť v súvislosti so zmenami vo vojenskej oblasti – s prechodom na vytváranie malých profesionálnych ozbrojených síl – sa počet novo menovaných maršalov začal znižovať. V posledných dvoch-troch desaťročiach sa preto s novými maršalmi v krajinách EÚ už nestretávame. V kolíske maršalskej hodnosti – Francúzsku – poslednú maršalskú hodnosť udelili M. P. Königovi (ktorý bojoval ešte v druhej svetovej vojne a v rokoch 1954 a 1955 bol dvakrát niekoľko mesiacov ministrom národnej obrany) posmrtne v roku 1984. Predtým boli menovaní maršali naposledy v roku 1952.
Poľský generál W. Jaruzelski, ktorý v 80. rokoch v mimoriadne zložitých podmienkach stál na čele štátu, odmietol návrhy na to, aby mu bola udelená hodnosť maršala, hoci tiež bojoval v druhej svetovej vojne. V Poľsku bola udelená hodnosť maršala celkom 6 osobám, medzi nimi aj maršalovi ZSSR K. Rokossovskému, ktorý sa narodil v obci, dnes patriacej do územia Varšavy a jeho otec bol Poliakom. V rokoch 1949 – 1956 bol aj ministrom národnej obrany Poľskej ľudovej republiky.
Maršali, vojna a politika
Povýšenie do maršalskej hodnosti má aj neoddeliteľnú politickú dimenziu, spojenú s podielom jej nositeľov na obrane a bezpečnosti štátu, prípadne na posilňovaní jeho moci. Do určitej miery je hodnosť maršala blízka statusu vojvodcov – vojnových hrdinov. Od maršalov sa očakáva vzhľadom na ich výnimočné postavenie aj takmer absolútna lojalita vo vzťahu k štátu a jeho politickému vedeniu, ku ktorému sa viaže ich vojenská i ďalšia činnosť.
Pri zmene politických elít, najmä v podmienkach, kde je vojenská sféra spoločenského života považovaná za dominantnú, preto nie je nič výnimočné, že sa maršali využívajú nielen ako symboly, ale aj ako činitelia záruky stability spoločnosti a politického status quo. Maršali (individuálne alebo aj ako súčasť vojenskej elity štátu) sa rôzne zapájali do riešenia politických či spoločenských problémov v rámci politických strán či hnutí a neraz sa pritom postavili aj na ich čelo.
Zásadný problém vzťahu vojvodcov (vojnových hrdinov) k riešeniu spoločenských problémov je však v tom, že v podmienkach mierového života nemožno používať postupy a skúsenosti z vojnových čias. Ak pôsobenie maršalov (popr. aj v rámci vojenskej elity) v mierových podmienkach prekročí úzko vojenský rámec, stáva sa už inou ako odbornou (organizačnou) činnosťou, vstupuje do politického boja a stráca svoj pôvodný charakter.
A naopak, u niektorých politikov či časti politických elít možno registrovať snahu získať určitý vojenský status, spojený najmä s vysokou hodnosťou. A tak časť maršalov nie je menovaná prioritne pre svoje vojenské odbornosti a aktivity, ale môže ísť viac o politických nominantov, ktorí majú pomáhať „svojim“ stranám a hnutiam, príp. vrstvám či skupinám upevniť ich mocenskú pozíciu, presadzovať ich politickú líniu a pod.
Tri výnimočné skupiny maršalov v novodobých dejinách
Hodnosť maršala dostávali vojenské osobnosti – vojvodcovia, veľkí stratégovia na prísne individuálnom základe (ak abstrahujeme od politickej podmienenosti vojen a vojenskej činnosti). V dejinách sa vytvorili tri početnejšie – výnimočné – skupiny maršalov, ktorí pôsobili v historicky krátkych etapách a svojim konaním ovplyvnili nielen vojnové dianie, ale ich činnosť mala aj širšie spoločenské súvislosti a následky. Všetky vznikli v obdobiach veľkých vojen v Európe a boli spojené aj so zmenami v usporiadaní medzinárodných vzťahov.
Prvým prípadom bolo napoleonské Francúzsko, keď v rokoch 1804 – 1814 cisár Napoleon I. menoval 26 maršalov. Menovanie napoleonských maršalov má aj ďalšiu skupinovú historickú jedinečnosť. Osemnásti maršali, z ktorých štyria boli čestnými maršalmi, dostali túto hodnosť naraz 29. mája 1804. Takáto početnosť menovania maršalov v jednom dni sa už nikdy nezopakovala.
Z napoleonského obdobia pochádza fráza, že každý vojak má vo svojej torbe maršalskú palicu, ktorá vyjadrovala nový vzťah nastupujúcej buržoáznej moci k vojsku. Išlo najmä o potrebu relatívnej demokratizácie formovania masových ozbrojených síl na základe všeobecnej brannej povinnosti a vojenskej kariéry v nich. V druhej polovici 20. storočia v súvislosti s vytváraním malých úplne profesionalizovaných ozbrojených síl a po nemilosrdnom vtrhnutí neoliberálnej globalizácie aj do oblasti vojenstva táto zásada prestala platiť. Vojenská kariéra sa dnes stavia na rôznych formálnych kritériách, ktorých demokratický základ je pochybný, pričom sa obnovujú aj viaceré prvky, majúce charakter nájomného vojska prispôsobené súčasnosti.
Druhým prípadom bolo menovanie 26 maršalov v nacistickom Nemecku od 20. apríla 1936 do 25. apríla 1945. Aj v Nemecku došlo k jednému veľkému skupinovému menovaniu maršalov, keď 19. júla 1940 boli v nadväznosti na úspešné francúzske ťaženie vymenovaní do tejto hodnosti 12 generálplukovníci.
Príbeh tretej veľkej skupiny maršalov – sovietskych – je iný ako dvoch predchádzajúcich. Ich pôsobenie prekročilo samotnú vojnovú éru – druhú svetovú vojnu, v ktorej bojovali proti nemeckým maršalom – a vytvorili v dejinách už asi neopakovateľný fenomén. Štát, ktorému sovietski maršali slúžili, nakoniec zanikol nie po prehratej vojne, ale v dôsledku podivnej súhry negatívnych politických a sociálno-ekonomických faktorov. V ich pôsobení, ktoré bolo dlhšie ako v prípade francúzskych a nemeckých maršalov, sa však objavili aj udalosti, ktoré boli protirečivejšie, dramatickejšie i krutejšie.
V súvislosti s pripomienkou konca druhej svetovej vojny treba zdôrazniť, že ani francúzska ani nemecká skupina maršalov neviedla operácie na takom veľkom priestore ako sovietski maršali. Pripojenie ZSSR k vojenským operáciám Spojencov na Ďalekom východe nemalo len formálny význam, ale prispelo aj k urýchleniu ukončenia vojny v tomto regióne, keď Moskva nasadila do bojov zhruba 1,5 milióna vojakov.
Možno doplniť štvrtú – menšiu – skupinu čínskych maršalov, ktorej pôsobenie je málo známe. Európska (západná) hodnosť maršala sa v Číne udomácnila až po zániku cisárstva. V roku 1955 bola táto hodnosť zavedená aj v ČĽR a bolo do nej vymenovaných 10 generálov, z ktorých sa všetci podieľali na bojoch proti Japonsku v druhej svetovej vojne. V roku 1965 boli maršalské hodnosti v socialistickej Číne zrušené. Formálno-právne existovala aj hodnosť generalissima, ktorá sa údajne pripravila pre Mao Ce-tunga, ale nebola mu udelená.
(Pokračovanie)
Úvodný obrázok: Jazdecká socha maršala Žukova na Námestí revolúcie v Moskve.
Foto: Emil Polák
