Stredná Ázia a európska bezpečnosť - problém Ferganskej doliny

V časoch všeobecnej lži je hovorenie pravdy revolučným činom...   G. Orwell

Súčasný islam, a to nielen v Strednej Ázii, žije v schizme. Nejde len o základnú deliacu čiaru medzi sunnitmi a šiítmi a ich názore na dedičstvo po prorokovi Mohamedovi, rozdielnosti v ideologických postulátoch jednotlivých krajín, ale aj o ich rozdielny politicko-ekonomický vývoj.

Trvalým problémom, ktorý ďalej diferencuje krajiny Strednej Ázie, je napríklad nedostatok a nerozumná distribúcia vody. Existujú dokonca scenáre, ktoré upozorňujú, že narušenie rovnováhy medzi populáciou a zdrojmi vody, by sa malo prejaviť - so všetkým čo k tomu patrí – už na prelome rokov 2015 – 2020.

V poslednom čase sa objavili mnohé analytické články poukazujúce na nebezpečenstvo rastu sociálnych a vodných nerovností v Strednej Ázii a na pokračujúci prienik politického islamu.

Tu sa faktorom radikalizácie extrémistických hnutí stal zánik ZSSR. Funkcia bývalého ZSSR z tohto pohľadu mala aj svoje pozitíva, umožňovala určitú kontrolu a ovplyvňovanie týchto síl. Dočasný výpadok vyvažujúceho vplyvu daného reálpolitickými ambíciami Moskvy tak prispel k aktivizácii extrémistických síl politického islamu v Centrálnej a Strednej Ázii. Našťastie (aj pre nás v Európe) dnes už tomu tak nie je, pretože Moskva sa postupne vracia  do tohto komplikovaného regiónu. Nezabúdajme, že súčasný politický islam, nech americká propaganda presviedča svet o inom, zvíťazil v Afganistane.

V 20. storočí (na jeho konci) sa politický islam aktivizoval najmä v regiónoch, v ktorých sa vojenské stretnutia s neislamských svetom zmrazili v 19. storočí: na Balkáne, v Čečensku, Libanone, Izraeli, Palestíne, Iráne, Afganistane. Ide o regióny, ktoré boli na hraniciach vtedajších ríš:  Otomanskej, Ruskej a Britskej.

V priebehu posledných rokov, pričom hovoríme o období od roku 1991, keď sa z mapy sveta stratil Sovietsky zväz, v oblasti Strednej Ázie dostal problém radikálneho politického islamu novú dimenziu. Radikáli otvorene skúšali, skúšajú a zrejme ešte dlhšiu dobu budú skúšať rozvojovo a ekonomicky diferencované režimy.

Medzi obyvateľstvom sa masovo rozširuje literatúra, v ktorej sa popisuje hlavný cieľ islamistov - vyhlásenie islamského štátneho celku či celkov typu kalifátov, namiesto dnešných, aj keď skorumpovaných, nedemokratických, ale predsa sekulárnych režimov.

Tieto procesy vnímajú mnohí rôzne. Od stretu civilizáciu v klasickom chápaní S. Huntingtona, až po koncept geopolitickej šachovej partie. Existuje silná skupina vidiaca prapôvod rozšírenia radikálneho islamu v Strednej Ázii vo zvláštnostiach transformácie a modernizácie stredoázijských republík, ktorá nepriniesla obyvateľstvu, väčšinovo žijúcemu na hranici ekonomickej a vodnej biedy, prakticky žiadne kladné výsledky.

Silová kampaň v Afganistane mala, má a zrejme ešte dlho bude mať zásadný vplyv aj na susedné krajiny, vrátane krajín Strednej Ázie. Špecifický vplyv je možné dlhodobo zaznamenávať v priestore Ferganskej doliny.


Korene radikálneho islamu vo Ferganskej doline

Za zdroj islamského fundamentalizmu v Strednej Ázii je považovaná Ferganská dolina. Reč je o ferganskom fundamentalizme, wahhábisme a politickom islame.

V zásade všetky islamské skupiny operujúce v oblasti sa usilujú o politickú obnovu kalifátu z éry štyroch prvých kalifov. Tí sú totiž pre väčšinu moslimov symbolom spravodlivej vlády a rozumného delenia výsledkov hospodárskej činnosti pre ummu. Tu sa ideologicky opierajú o Korán (8:61): „... ak budú ochotní uzavrieť mier, buď ochotný i ty a spoľahni sa na Alláha, veď On je Všepočujúci a Vševediaci...“

Samotná dolina je dnes súčasťou troch štátov: Uzbekistanu (väčšina obyvateľstva), Tadžikistanu (kontroluje prístupové cesty) a Kirgizska (patrí mu vysokohorská časť). Diferencovaný vklad každej z krajín určuje aj rozdielne ciele radikálneho islamu, ktorý sa predovšetkým usiluje ovládnuť uzbeckú časť doliny.

Ferganská dolina (77,9 tis. km2) je súčasťou troch stredoázijských republík: Kirgizska, Tadžikistanu a Uzbekistanu.

Z toho 3 oblasti Kirgizska - Džalaladská (0,9 mil.), Ošská (0,9 mil.) a Batkenská (0,4 mil.), 3 oblasti Uzbekistanu - Namanganská (1,8 mil.), Andižanská (2,2 mil.) a Ferganská (1,2 mil.) a jedna - Sogdijská oblasť Tadžikistanu (2 mil.).

Ferganská dolina je jedným z najhustejšie osídlených regiónov planéty. V priemere tam žije 360 ľudí na km2. Najhustejšie osídlenie je v uzbeckej časti, ktoré dosahuje úroveň 550 ľudí na km2. Ak v súčasnosti tam žije cca 10 mil. obyvateľov, do roku 2020 by sa ich počet mal zvýšiť na 14 – 15 mil., pričom každý druhy obyvateľ bude mladší ako 18 rokov a dnes je úroveň nezamestnanosti (nad 18 rokov) vo Ferganskej doline v priemere 27%

Históriu uzbeckej islamskej opozície možno umiestniť do začiatku 90. rokov, keď sa vo Ferganskej doline (najmä v Namangane) začali - vďaka finančnej pomoci náboženských organizácií z rôznych moslimských krajín - vytvárať neformálne islamistické združenia (Tovba – Pokánie, Adolat – Spravodlivosť, Islom laškarlari – Bojovníci islamu).

Treba si uvedomiť, že Ferganská dolina bola vždy z pohľadu rozvoja islamu, religiozity obyvateľstva a dodržiavania islamských tradícií špecifickým regiónom Strednej Ázie.

V roku 1987 nelegálne navštívili Namangan emisári zo Saudskej Arábie, Afganistanu a Pakistanu. Počas tajného stretnutia s predstaviteľmi miestneho duchovenstva v mešite Gumbaz boli nastolené otázky vytvorenia politickej strany Renesancia islamu, ktorej cieľom malo byť vytvorenie islamského štátu vo Ferganskej doline. 

Začiatkom 90. rokov sa tu objavili pobočky Strany islamskej obnovy, ktorá vznikla v Astrachani (dnešná RF) a ktorej cieľom bolo vytvorenie celozväzovej islamskej opozície. Na základe tohto sa začali formovať tieto združenia, ktoré pôsobili samostatne využívajúc formálne zastrešenie Strany islamskej obnovy.

Adolat, Tovba i Islom laškarlari začali organizovať mítingy, demonštrácie atď. Pod heslom boja proti zločinnosti, korupcii, svojvôli a beztrestnosti štátnych úradníkov, členovia týchto skupín uskutočňovali súdy a „zločincov“ verejne trestali podľa zákonov šariátu. Navonok vystupovali ako pomocníci milície a bezpečnostných orgánov. Najmä Tovba bola od počiatku vytváraná ako bojový oddiel a svoju činnosť financovala z krádeží, prepadov a pod.

V roku 1992 odišla do ilegality. Jej aktivisti opustili krajinu a začali pôsobiť v susedných štátoch, najprv v Tadžikistane a od roku 1993 aj v Afganistane. Práve tam s pomocou zahraničných sponzorov vytvorili tzv. Namangan šu´basi (namanganský batalión), ktorého kostru tvorili utečenci z Namanganskej oblasti, a začali široký nábor do svojich radov. Zverbovaných, prevažné mladých ľudí, z celej Strednej Ázie - hlavne však z Ferganskej doliny - posielali na bojovú a ideologickú prípravu do táborov v Afganistane a Pakistane a neskôr aj do táborov Džumu Namanganiho v Tadžikistane.

Vycvičení bojovníci sa potom vracali do Uzbekistanu, poverení rôznymi diverznými akciami. Akcie gradovali v rokoch 1996-1998 a vrchol dosiahli vo februári 1999 – séria krvavých výbuchov v centre Taškentu (budova Národnej banky Uzbekistanu, ministerstvo vnútra, úrad vlády...), ktoré podľa oficiálnej interpretácie organizovali ľudia D. Namanganiho. Podobne tomu bolo aj v máji 2005 v Andižane.

V roku 1995 po vzore Strany islamskej obnovy Tadžikistanu bolo vytvorené Hnutie islamskej obnovy Uzbekistanu. Sídlo hnutia sa spočiatku nachádzalo v Pešavare, neskôr v Kábule.

Tam v roku 1998 organizácia zmenila svoj názov na Islamské hnutie Uzbekistanu. Na čele s „amirom“ (náčelník) Tachirom Juldašom dalo o sebe krvavo počuť v roku 1999 (séria výbuchov v Taškente, batkenské udalosti, incident v Jangijabade).

Finančné zdroje Islamského hnutia Uzbekistanu, aj keď boli niekoľkokrát zmrazené (opakovane po septembrových udalostiach v N. Y.), sú stabilné - samofinancovanie a sponzorstvo. Základom samofinancovania sú príjmy z kriminálnej činnosti, od vymáhania, krádeží a prepadov, až po účasť na nelegálnom obchode s drogami, zbraňami, drahými kovmi, falšovaní peňazí atď.

V súčasnosti je hlavným zdrojom príjmov v tejto kategórii narkobiznis (medzinárodná narkotrasa Afganistan-Stredná Ázia-Rusko-Európa), ktorý zaznamenal v poslednom období v regióne nebývalý rozmach vďaka obrovskej produkcie narkotík v Afganistane (70% svetovej produkcie surového ópia). Narkobiznis a medzinárodný terorizmus a extrémizmus sú navzájom prepojené. Extrémistické skupiny sa podieľajú na zabezpečovaní prepravy narkotík, za čo získavajú finančné prostriedky pre svoju činnosť. Trasy narkokuriérov sú často využívané na prepravu zbraní pre extrémistické skupiny i na premiestňovanie samotných
teroristov.

Počas batkenských udalostí vtedajší námestník predsedu Rady bezpečnosti Kirgizska A. Mamajev vyhlásil, že útočiaca teroristická skupina kontroluje asi 70% drog prepravovaných cez Kirgizsko a že je prepojená na čečenskú narkomafiu. Ďalším zdrojom samofinancovania je legálna komerčná činnosť, ktorá je určená na pranie špinavých peňazí.

Samofinancovanie však nepostačuje na pokrytie nákladov činnosti Islamského hnutia Uzbekistanu. Jedným zo sponzorov Islamského hnutia Uzbekistanu môže byť aj stará uzbecká emigrácia žijúca v moslimských krajinách (len v Saudskej Arábii údajne žije okolo 700 000 potomkov ferganských Uzbekov; v Afganistane žije cca 2 mil. etnických Uzbekov, podľa iných údajov cca 15 – 17% obyvateľov Afganistanu sú etnickí Uzbeci). Okrem toho sponzormi sú aj rôzne politicko-ideologicky blízke extrémistické a fundamentalistické politické strany, hnutia a organizácie v moslimských krajinách.

Pri preniknutí do Batkenskej oblasti bojovníci  dostávali cca 400 USD mesačne, čo je v oblasti, kde sa príjem pohybuje na úrovni 8 – 12 USD mesačne (v Tadžikistane 2 – 8 USD) dostatočne inšpirujúci moment. V roku 1996 D. Namangani získal od Usámu bin Ládina okolo 250 000 USD a v júli 1999 asi 500 000 USD z milióna, ktoré dostal T. Juldaš po osobnom stretnutí s Ládinom v afgánskom Kunduze. Bin Ládin údajne vydeľoval pre islamistov v krajinách Spoločenstva nezávislých štátov ročne cca 250 mil. USD.

Predstaviteľ Politickej rady Islamského hnutia Uzbekistanu Zubair ibn-Abdurachaman vyhlásil, že cieľom ozbrojencov je zvrhnúť vládu I. Karimova a oslobodiť tisíce uväznených uzbeckých moslimov.

V súčasnosti je činnosť Islamského hnutia Uzbekistanu vojensky a organizačne paralyzovaná. Napriek tomu je najmä morálnym problémom. Podľa niektorých informácii sa Islamské hnutie Uzbekistanu transformovalo na novú štruktúru s presahom na celý priestor Strednej Ázie.

Svojskou témou je otázka Kirgizska a štatútu leteckej základne Kant. Podľa niektorých informácii je zo stranu Washingtonu jej funkcia deklarovaná ako transportný uzol, ale v skutočnosti tam vraj vyrástlo ultramoderné centrum elektronickej rozviedky nasmerovanej na Rusko a Čínu.

Podľa Chen Xuehuia – experta pre medzinárodné otázky z Akadémie vojenských vied Národnoslobodzovacej armády ČĽR, podobná špionážna činnosť sa neodvratne odráža „... na vzájomnej dôvere a škodí boju proti terorizmu...“[1], pričom práve Rusko a Čína patria medzi najväčších obchodných partnerov krajín Strednej Ázie.

Minuloročné tragické udalosti v Kirgizsku sa pretavili do 418 oficiálne priznaných obetí. Z toho v Oši a Ošskej oblasti 348 a v Džalalabdskej oblati 70 mŕtvych. Ak sa pozrieme na ich národnosť, tak 236 boli Uzbeci, 104 Kirgizi a 5 inej národnosti. Z celkového počtu 264 obetí zahynulo na základe strelných rán, 56 zomrelo po úderoch tupým predmetom do hlavy, 45 po útoku bodnou, resp. sečnou zbraňou a 32 po devastujúcich popáleninách. Mládež vo veku do 20 rokov – 47 mŕtvych. 

Hizb-ut-tahrir v Strednej Ázii

Po likvidácii namanganských islamských organizácií Adolat, Islam laškorlari a Tovba v roku 1992 v Uzbekistane sa objavila uzbecká pobočka Hizb-ut-tahrir vo Fergane a v Taškente. Časovo v tom istom období sa začala aktivizovať aj v Kirgizsku (priestor enklávy Oš) a Tadžikistane. Vzhľadom na vtedajšiu ľahkú priechodnosť štátnych hraníc jej aktivity sa rozšírili po celej Ferganskej doline.

Vo svojej propagande aktivisti politickej strany Hizb-ut-tahrir  (Hizb-ut-tahrir al-islami - Strana islamského oslobodenia) využívajú rôznu literatúru, predovšetkým brožúry typu: Systém islamu, Pojem Hizb-ut-tahrir, Zjednotené hnutie, Demokracia – stanovy neveriacich, Ako zmizol kalifát a najmä Prevrat (o tom, ako chce Hizb-ut-tahrir zmeniť spoločnosť a vybudovať kalifát).

Vo Ferganskej doline sú pravidelne zabavované publikácie v uzbeckom, arabskom a kirgizskom jazyku. Sú modifikované na miestne podmienky, vrátane návodov a metodických pokynov, ako vybudovať nové štruktúry. Žiadnou raritou nie je ani stranícky časopis Hizb-ut-tahrir Al-Va´i (Svedomie) vydávaný v Jordánsku. Ich spoločným menovateľom je propaganda islamského štátu na báze islamského práva – šarí´a. Chce to však „len“ jedno. Najskôr sa treba zbaviť stredoázijských postsovietskych režimov.

Hizb-ut-tahrir je v celej Strednej Ázii zakázaným subjektom. V Uzbekistane ju vedie tzv. mutamad.  Sú mu podriadení tzv. masulovia, ktorí majú pomocníkov – musiodov. Tí zodpovedajú zhruba za okresnú úroveň. Základné články riadi nakib.

Nakib a jeho pomocníci organizujú žichoz, v ktorom pracujú radoví členovia – mušrifovia. Mušrifovia sú potom v kontakte so 4 – 5 ľuďmi, ktorí sa združujú v tzv. chalke.

Členský príspevok na činnosť chalky je od 5 – 20% zo mzdy mušrifa. Ide o dobrovoľný príspevok, ktorý je v rámci chalky prerozdeľovaný zvláštnym a sociálne citlivým kľúčom.

Dodnes sa myšlienka obnovenia kalifátu na území bývalého Kokandského chánstva, či už spravodlivého, alebo ľubovoľného, šíri v radikálnej časti moslimov v Andižane (nehľadiac na krvavý kúpeľ v roku 2005) a Namangane a medzi uzbeckým obyvateľstvom južného Kirgizska.

V tomto triangli operujú okrem tajne organizovanej Hizb-ut-tahrir aj malé nezávislé skupinky, ktorej členovia sú ochotní siahnuť po zbrani a bojovať proti štátu. Medzi ne patria napr. Tabliq (Misia), Adolat ujušmasi (Spravodlivá spoločnost), Islam laškarlari (Bojovníci islamu), alebo Tovba (Pokánie) a Nur (Lúč svetla).

Nesmieme zabudnúť ani na novinku, ktorá je reakciou na Andižan 2005. Hnutie Kora sallalilar (Nosiaci čierne šatky) vzniklo nedávno v Kokande vo Ferganskej doline a hlási sa k nemu zhruba už 1 000 ľudí. A to napriek tlaku moci a kritiky oficiálneho uzbeckého islamského duchovenstva. To ústami ulemov tvrdí, že podobné alternatívne aktivity sú cudzie islamu.

Uzbecký expert na problematiku radikálneho islamu Ajdin Gudarzi vo svojej knihe Hizb-ut-tahrir al-islami: mýty a realita poukazuje ešte ne jednu málo známu dimenziu činnosti tohto subjektu a totiž na fakt, že strana „... deklaruje snahu o znovuzrodenie spoločnosti moslimov a oslobodenie vedomia moslimov od vplyvu ideológií...“ A má v tomto smere úspech.

Dvojité a niekedy až trojité štandardy európskych krajín voči Strednej Ázii vytvárajú, spolu s režimami v jednotlivých stredoázijských krajinách podmienky na zjednotenie proti univerzálnemu zlu. V Ázii sa totiž počas vojenskej agresie USA voči Vietnamu rozšírila téza, že  „... každý, kto má za spojencov Američanov, už nepotrebuje nepriateľa,“ ktorú vyslovila madam Nhu – Dračia žena.

Vodcovia v dnešnej Strednej Ázii pravidelne presviedčajú svet o tom, že robia všetko pre to, aby sa ich spoločnosti posúvali vpred k demokracii a právnemu štátu. Avšak ide o propagandu – vládnuce elity v Strednej Ázii sa vedomým a systematickým prístupom snažia o presný opak. Skutočná demokracia, alebo kalifát, by ich totiž postavili mimo hru. Letáky pravidelne (a ilegálne) rozdávané do poštových schránok v Taškente, alebo v Namangane volajú po džiháde proti skorumpovaným elitám, ktoré zhromaždili do svojich rúk všetku politickú a ekonomickú moc.

Súčasný ismalský mysliteľ M. Sá´ída na margo politizácie islamu povedal: „... Boh chcel, aby islam bol náboženstvom, ale ľudia z neho urobili politiku...“ Vedie tadiaľ cesta?

Ak zhrnieme tému Ferganskej doliny, tak najväčším problémom je „... nedostatok slobody a doterajšia neschopnosť komplexnej transformácie ekonomiky po páde Sovietskeho zväzu...“[2]

V origináli: „... socializmus má nevysychajíci pramen v zřejmých nedokonalostech a nemravnostech mnohých společenských zřízení, má svou živnou půdu v té veliké hmotné a duševní bíde velikých mas všech národů – věcná kritika názorů marxistických tohto pramene nezastaví...“[3]

[1] Citované podľa: Zahraničná spravodajská komunita v roku 2009, SIS Bratislava 2010, s. 28.

[2] KRAJČÍKOVÁ, J.: Náboženský problém Ferganskej doliny, dostupné na www.e-polis.cz. Navštívené 12.01.2012.

[3] MASARYK, T.G.:  Otázka sociální: základy marxismu filosofické a sociologické I. a II., Praha 2000, s. 231.

Vyšlo na: http://www.evropareset.eu/index.php/texty-texty-clanky/97-stredna-azia-a-europska-bezpecnost-problem-ferganskej-doliny