Bieda slovenskej pravice

Človeka zamrazí z toho, kam až navzdory politickej korektnosti dosiahne ruka božej prozreteľnosti tohto (nie celkom) obyčajného človeka. Rozklad a morálny úpadok slovenskej dezintegrovanej pravice spojený s bezprecedentnou neschopnosťou obnoviť politickú dôveru pravicovo orientovaného elektorátu dnes môžeme pozorovať s perfídnou radosťou.

Matovičov stranícky kolega a oravský bača Alojz Hlina, ktorý, ako sa z médií dozvedáme, neuspel so stupídnou požiadavkou, aby parlament absolvoval výjazdové rokovanie v rómskej osade v Letanovciach, v našich očiach chtiac-nechtiac nastoľuje otázku, či by si do značnej miery ideologicky zmätená slovenská pravica nemala položiť leninistickú otázku „Čo robiť?“. V poslednom čase mám totiž pocit, že pravicoví politici pôsobia v parlamente len z jedného dôvodu, aby nás svojimi postojmi a výrokmi zabávali. A možno len vynútená individualizácia a anonymná logika trhu so svojim ideologickým príveskom, postmoderným a konzumným spôsobom života, spôsobili, že aj naši poslanci považujú voľný čas za bremeno, ako to kedysi tvrdil český filozof Egon Bondy (a pred ním aj Erich Fromm), a tak zosmiešňujú seba a najmä svojich voličov.

Zdá sa, že staro-nová hviezda Daniel Lipšic, ktorý sa rozhodol rozdúchať utopickú iskru sebazáchrany pravice cestou ohlupujúceho populizmu a ďalšieho štiepenia napravo od stredu, je jediným aktérom na našej politickej scéne, ktorý sa pokúša o pervertovanú revitalizáciu leninistického impulzu. Jeho „strana nového typu“ so surrealistickým názvom Nová väčšina prichádza s pravicovou verziou „revolúcie bez revolúcie“, nová morálka, nová ekonomika, nová politika a najmä nová pseudo-revolučná rétorika. Daniel Lipšic, aby som parafrázoval Slavoja Žižeka, urobil to, čo Lenin v roku 1915, „všetko roztrhal a začal od bodu nula.“

Jeho pravá ruka a bývalá kolegyňa z KDH Jana Žitňanská, ktorá iste nie náhodou vyzerá ako Frida Kahlo bez fúzov, na svojom blogu v súvislosti s požiadavkou realizácie eschatologickej vízie novej spoločnosti (nového sna o spravodlivom a hrdom Slovensku) dokonca cituje konzervatívnu ikonu Matku Terezu: „Boh od nás nežiada, aby sme uspeli. Žiada, aby sme sa o to aspoň pokúsili.“ Len si pripomeňme, že metódou pokus-omyl tu už vládla profesorka Radičová. Našťastie nie dlho. Zdá sa teda, že internalizovaným mottom Lipšicovej novej revolučno-eschatologickej sekty je slávny výrok írskeho spisovateľa Samuela Becketta: „Vždy si sa snažil - vždy si zlyhal. Nevadí. Skús znova - zlyhaj znova. Zlyhaj lepšie!“

Som hlboko presvedčený o tom, že každý triezvy, súdny a aspoň priemerne inteligentný človek, ktorý si prečíta program tzv. Novej väčšiny, musí uznať, že je to bezcenný paškvil, ktorého dystopický charakter sa ukrýva pod nánosom primitívneho populizmu. Dvojnásobné platy sľuboval už totiž Mikuláš Dzurinda v predvolebnej kampani v roku 1998. A kto by nechcel moderné nemocnice bez plesnivých stien? Politika však nie je o sľuboch, ale o konkrétnych politických zručnostiach a stratégiách, politika je v tomto kontexte praxeologickou disciplínou. V dôsledku toho sa Daniel Lipšic ako dvojnásobný minister pokúsil vystúpiť z tieňa vlastnej (obskúrnej) minulosti. Otázkou už len je, nakoľko je pamäť hnedého voliča konzervatívnej pravice selektívna.

S podobnou rétorikou o nastolení slušnosti a spravodlivosti (pravdepodobne represívnymi zložkami štátneho aparátu) ako Daniel Lipšic sa v poslednom období prezentuje predseda umierajúcej SDKÚ-DS Pavol Frešo, ktorý, ako sa zdá, vyrastal počas detstva v prostredí anti-komunistickej paranoje. Jeho teleologické direktívy a zároveň ústredná rétorická mantra sú totiž jasne čitateľné – za každú cenu poraziť tábor socialistov! Priznám sa, že netuším prečo sa do jeho slovnej výbavy infiltrovalo substantívum socializmus v súvislosti so sociálnou demokraciou. Môžeme len hádať, že čo u neho spôsobuje toto zmätenie pojmov a infantilno-paranoické reakcie. Nenazdávam sa, že „červené zlo“ v podobe revolučného teroru či diktatúra proletariátu, opäť klopú na dvere. Ale veď tak to už chodí, kašlať na rast spoločenských disproporcií medzi triedami, do pekla s komunistami!

Slovenská vláda nemá na politickej scéne dôstojného súpera, ktorý by bol schopný predložiť konštruktívnu kritiku a zmysluplnú alternatívu vývoja spoločnosti z dlhodobej perspektívy. V opozičných laviciach sedia ignoranti a oportunisti, ktorých hlúpe súperenie v rámci vlastného košiara prebieha na princípoch analogických s princípmi trhovej konkurencie. Keď v nedávnej minulosti pravicová koalícia konsolidovala verejné zdroje letálnou metódou uťahovania opaskov, bolo toto nespochybniteľné riešenie interpretované adjektívami ako nevyhnutné, racionálne a zodpovedné. V súčasnosti, keď je ľavicová vláda prinútená konsolidovať verejné financie aj kvôli nezodpovednosti a neschopnosti vlády predošlej, je to (v rozpore s logikou a zdravým rozumom) považované za takmer genocídne ožobračovanie obyvateľstva.

Aby sme si zhrnuli načrtnuté, slovenská pravica dnes už plní len úlohu ideologického strašiaka, avšak nič nesmeruje k záverečnému šťastnému koncu, kedy sily dobra zvíťazia nad zlom. (A dokonca ani morálna a vedeckou obcou rešpektovaná autorita v podobe doktora Figeľa na tom nič nezmení.)

Foto: Videoarchív NR SR